znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 469/2012-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. B., H, ktorou namieta porušenie svojho základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a porušenie   čl.   14   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Spr.   103/2012   a   jeho   prípisom   z 20. júna   2012   súvisiacim s prešetrovaním   vybavenia   jeho   sťažnosti   podpredsedníčkou   Okresného   súdu   Rožňava vedenej pod sp. zn. Spr 14/2009 z 12. júna 2009, ako aj postupom Okresného súdu Rožňava pri vybavovaní jeho sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. Spr 14/2009 a jeho prípisom z 12. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. augusta 2012 doručená sťažnosť J. B., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenia práva „na prerokovanie veci bez akejkoľvek diskriminácie   v zmysle“ čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Spr.   103/2012   a   jeho   prípisom   z   20.   júna   2012   súvisiacim s prešetrovaním   vybavenia   jeho   sťažnosti   podpredsedníčkou   Okresného   súdu   Rožňava (ďalej len „okresný súd“) vedenej pod sp. zn. Spr 14/2009 z 12. júna 2009, ako aj postupom Okresného súdu Rožňava pri vybavovaní jeho sťažnosti vo veci vedenej pod sp. zn. Spr 14/2009 a jeho prípisom z 12. júna 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Na okresnom súde v Michalovciach spoločným návrhom s manželkou M. B. sme sa domáhali   voči   susedovi   D.   G.   náhrady   škody   v   súvislosti   s bolestným   a   sťažením spoločenského uplatnenia pôvodne u každého žalobcu po 120 000.-Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 26. 03. 2001 do zaplatenia a tiež sumy 3 251,60.- Sk ostatných nákladov v súvislosti s uvedenou škodou. Návrh sme rozšírili podaním zo dňa 6. 8. 2001 o nárok v sume 2 137,30.- Sk ako náklady za lieky, poštovné, kopírovanie a právne služby v trestnej veci vedenej proti žalovanému D. G. Dňa 10. 02. 2003 sme svoj návrh rozšírili o nárok v sume 3 459,70.- Sk ako vynaložené náklady v súvislosti s náhradou škody z ublíženia na zdraví. Dňa 04. 08. 2004 nás nárok bol rozšírený o nárok v sume 1 293,30.- Sk ako náklady na lieky,   cestovné,   kopírovanie   a   poplatky   u   lekára,   poplatky   poštovného.   Krajský   súd   v Košiciach vec prikázal Okresnému súdu v Rožňave.

Okresný súd v Rožňave konal a právoplatne rozhodol vec v k. č. 10 C/442/2002. Poškodenej   manželke   M.   B.   priznal   nedôstojné   odškodnenie.   Poškodenému   J.   B. odškodnenie   nepriznal   a   zamietol   v   časti   žalobu   ohľadne   ním   uplatneného   nároku   na bolestné   a   za   sťaženie   spoločenského   uplatnenia   v   celom   rozsahu.   Súd   nepriznal   ani vyčíslené a zdokumentované náklady v súvislosti s ich inzultáciou susedom D. G. v celkovej sume 20 141.90.- Sk.

Ja som sa v konaní súdu po vybavení riadneho opravného prostriedku sťažoval na postup konajúceho sudcu predsedovi Okresného súdu v Rožňave so sťažnosťou z 30. mája 2007. Vec bola právoplatne ukončená dňom 10. 02. 2008. Podanie bolo založené do spisu sp. zn. Spr 14/2009. Sťažnosť bola listom súdu z 12. 06. 2009 doručená Najvyššiemu súdu SR až dňa 27. 03. 2009. Vybavená bola až po doručení výzvy Krajského súdu v Košiciach zo 04.   06.   2012   o   zaplatení   súdneho   poplatku   v   sume   6,50.-   eur.   Nadriadený   súd v Košiciach k obsahu vybavenia mojej sťažnosti sa nedokázal vysporiadať s tým, že prečo doba   od   podania   mojej   sťažnosti   Okresnému   súdu   v   Rožňave   (30.   05.   2007)   do   doby vybavenia mojej žiadosti na prešetrenie postupu vybavenia sťažnosti na postup konajúceho súdu v k. č. 10 C/442/2002 (20. 06. 2012) časovo trvala 5 rokov a 21 dní. Všeobecné súdy porušili   podľa   môjho   názoru   moje   právo   na   prístup   k   súdu   svojou   činnosťou   v   časti sťažnostného konania základné ústavné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Namietam diskrimináciu svojej osoby po ukazujúc pritom na vek a zdravotné poškodenie. Konanie súdov z hľadiska časovosti sledu prijímania jednotlivých úkonov nezodpovedá zákonným ustanoveniam o vybavovaní sťažnosti súdom.“

Na základe   uvedeného   sťažovateľ žiada,   aby ústavný   súd po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie sťažovateľovho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež porušenie čl. 14 dohovoru   postupom   krajského   súdu   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Spr.   103/2012   a   jeho prípisom   z 20.   júna   2012   súvisiacim   s prešetrovaním   vybavenia   jeho   sťažnosti podpredsedníčkou   okresného   súdu   vedenej   pod   sp.   zn.   Spr   14/2009   z   12.   júna   2009 a postupom okresného súdu pri vybavovaní jeho sťažnosti vedenej pod sp. zn. Spr 14/2009 a jeho prípisom z 12. júna 2009 a priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ v prvom rade namieta, že označeným postupom a prípisom krajského súdu (jeho podpredsedu, pozn.), ako aj označeným postupom a prípisom okresného súdu (jeho podpredsedníčky, pozn.) došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno základného práva podľa čl. 46 ústavy domáhať len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (m. m. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).

Sťažovateľ sťažnosťou namieta postup pri vybavovaní, resp. prešetrovaní vybavenia jeho sťažnosti na „postup konajúceho sudcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 442/2002“ podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) okresným súdom, resp. podpredsedníčkou okresného súdu, a krajským súdom, resp. jeho podpredsedom.

Podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosť na postup súdu môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu práva   na verejné prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov alebo porušovaniu   zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa   §   63   zákona   o   súdoch   sťažnosti   vybavuje   predseda   príslušného   súdu,   ak osobitný zákon neustanovuje inak. Sťažnosti na predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Podľa § 64 zákona o súdoch účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli   spôsobené   prieťahy   v   konaní   alebo   porušené   zásady   dôstojnosti   súdneho   konania, a odstránenie zistených nedostatkov (odsek 1). Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na   účel   zistenia   stavu   veci   prešetriť   všetky   skutočnosti.   Ak   je   to   na   riadne   vybavenie sťažnosti potrebné, vypočuje sa sťažovateľ a vyjadria sa k nej osoby, proti ktorým sťažnosť smeruje, alebo ďalšie osoby, ktoré môžu pomôcť pri prešetrení sťažnosti (odsek 2). Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, a ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky (odsek 3).

Podľa § 65 zákona o súdoch sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia   orgánu   príslušnému   na   jej   vybavenie   (odsek   1).   Ak   lehotu   podľa   odseku   1 nemožno   dodržať   z   dôvodu   nemožnosti   zabezpečenia   podkladov   na   riadne   vybavenie sťažnosti alebo v prípadoch náročných na prešetrenie, možno lehotu uvedenú v odseku 1 predĺžiť;   sťažnosť   však   musí   byť   vybavená   najneskôr   do   troch   mesiacov   odo   dňa   jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie. O každom predĺžení lehoty na vybavenie sťažnosti   a   o   dôvodoch   predĺženia   je   orgán   vybavujúci   sťažnosť   povinný   písomne upovedomiť sťažovateľa bez zbytočného odkladu v rámci lehoty podľa odseku 1 (odsek 2).

Podľa § 66 zákona o súdoch o spôsobe vybavenia sťažnosti a prijatých opatreniach na   odstránenie   zistených   nedostatkov   musí   byť   sťažovateľ   upovedomený   písomne.   To neplatí, ak sťažovateľ na písomnom upovedomení netrvá alebo ak sťažovateľ zomrel, stal sa nezvestným alebo je pre trvalý pobyt v cudzine nedosiahnuteľný.

Ak je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal na príslušnom orgáne súdu, nebola ním riadne vybavená, môže podľa § 67 ods. 1 zákona o súdoch požiadať do 30 dní od doručenia odpovede, s ktorou nie je spokojný,

a) predsedu krajského súdu o prešetrenie vybavenia sťažnosti predsedom okresného súdu,

b)   ministerstvo   o   prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   predsedom   krajského   súdu a predsedom Špecializovaného trestného súdu.

Podľa § 67 ods. 2 zákona o súdoch sa na prešetrenie vybavenia sťažnosti primerane použijú ustanovenia tohto zákona o vybavovaní sťažností.

Podľa   §   68   zákona   o   súdoch   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak,   použije   sa   na vybavovanie sťažnosti   osobitný zákon, ktorým   je zákon č.   9/2010 Z.   z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sťažnostiach“).

V nadväznosti na citované ustanovenia zákona o súdoch ústavný súd poukazuje na svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   postup   pri   vybavovaní   sťažností,   resp. prešetrovaní ich vybavenia podľa zákona o súdoch nemožno považovať ratione materiae za súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 241/07, IV. ÚS 210/2011).

Kritériom aplikovateľnosti čl. 46 ods. 1 ústavy (a rovnako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je materiálna povaha predmetu konania, predovšetkým skutočnosť, že sa v ňom bezprostredne rozhoduje o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb (ich právnom statuse).   Nie   je   pritom   rozhodujúce,   či   v   okolnostiach   konkrétneho   prípadu   rozhoduje všeobecný   súd   alebo iný   orgán   verejnej   moci,   a   taktiež nie   je rozhodujúca   ani povaha zákona, ktorý upravuje predmet daného konania, rovnako tak ani povaha strán (účastníkov konania), resp. povaha právneho vzťahu, o ktorý v danej veci ide.

V posudzovanom prípade sťažovateľ namieta postup administratívneho charakteru, upravený   už   uvedenými   právnymi   predpismi   (zákonom   o   súdoch   a   zákonom o sťažnostiach),   v   rámci   ktorého   sa   nerozhoduje   bezprostredne   o   právach,   resp. povinnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   pričom   ho   z   hľadiska   predmetu nemožno považovať ani za správne konanie [pozri k tomu § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pozn.]; aj preto sa na neho   nevzťahujú   všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní   (správny   poriadok).   Táto špecifická oblasť preto nespadá podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu pod garancie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Uvedené skutočnosti súčasne vylučujú možnosť existencie takej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom (podpredsedu) krajského súdu a (podpredsedníčky) okresného súdu, ako aj ich prípismi a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 260/07), ktorá by zakladala relevantný dôvod na vyslovenie jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu čl. 14 dohovoru

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   označenými   postupmi   a   prípismi   (podpredsedu) krajského súdu a (podpredsedníčky) okresného súdu došlo aj k porušeniu čl. 14 dohovoru.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Zo   sťažnosti   zjavne   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   14   dohovoru v priamej   príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   svojho   základného   práva   podľa čl. 46   ods.   1   ústavy.   Keďže   ústavný   súd   v posudzovanom   prípade   dospel   k   záveru,   že vo veci sťažovateľa nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   namietanými   postupmi   a   prípismi   (podpredsedu)   krajského   súdu a (podpredsedníčky)   okresného   súdu,   nemožno   vzhľadom   na   už   uvedené   uvažovať   ani o tom, že nimi došlo k porušeniu čl. 14 dohovoru.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012