znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 469/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., H., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 350/2009-238 z 23. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. M. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 350/2009-238 z 23. júna 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva:„Dňa 07. 05. 1999 som podal žalobu na Okresný súd Bratislava I v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 224.089,34 Sk (7.438,42 EUR) s príslušenstvom, ktorou som sa domáhal náhrady spôsobenej škody z titulu bezdôvodného obohatenia sa žalovaného, ku ktorému došlo tým, že žalovaný odpísal z môjho podnikateľského účtu v rozpore s dohodnutými zmluvnými podmienkami, bez môjho vedomia a súhlasu a bez toho aby ma na to vopred vyzval žalovanú istinu. Okresný súd Bratislava I rozhodol v mojej veci rozsudkom dňa 27. 06. 2001 tak, že moju žalobu v celom rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku   som   podal   odvolanie   na   Krajský   súd   v   Bratislave,   kde   tento   odvolací   súd   v uznesení zo dňa 13. 02. 2002 rozsudok Okresného súdu Bratislava I zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Následne vo veci opätovne prebehlo konanie na Okresnom súde Bratislava I, ktorý rozsudkom zo dňa 22. 05. 2009 opätovne moju žalobu v celom rozsahu zamietol, pričom v odôvodnení rozsudku uviedol, že žaloba nie je dôvodná, pretože uskutočnením spätnej úhrady   nevzniklo   na   strane   žalovaného   bezdôvodné   obohatenie,   lebo   táto   bola   použitá na uspokojenie škody žalobcu.

Okresný súd sa nezaoberal a teda ani nevysporiadal v celom rozsahu s vadami ktoré mu vytýkal Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 13. 02. 2002 a keďže na základe aj týchto skutočností prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, podal som proti tomuto rozsudku odvolanie.“

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 403/1999-208 z 22. mája 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 26 Cb 403/1999-217 z 23. septembra 2009.

Sťažovateľ tvrdí, že tak okresný súd, ako aj krajský súd svoje rozhodnutia riadne neodôvodnili „v   zmysle   §   157   ods.   2   OSP,   že ich   postup   a   rozhodnutia   sú   v rozpore s predchádzajúcim   rozhodnutím   Krajského   súdu,   že   z   odôvodnenia   ich   rozhodnutí nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Domnievam sa, že právne závery oboch súdov sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, že sú aj v rozpore s obsahom súdneho spisu ako aj v rozpore s princípom spravodlivosti a teda, že ich postup v súdnom konaní a prijaté rozhodnutia popreli moje právo na spravodlivý proces a teda že tieto rozhodnutia sú v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a rovnako tak, že boli porušené aj moje práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.“.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež uvádza: „Dňa 31. 08. 2010 som síce podal v tejto veci dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie mimoriadneho dovolania, ale aj môj podnet na Generálnu prokuratúru bol odmietnutý   a   konanie   o   dovolaní   bolo   zastavené   pre   neakceptovanie   mojej   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom som momentálne v takej nepriaznivej finančnej situácii,   že   som   si   vyrubený   súdny   poplatok   nemohol   dovoliť   uhradiť   a   aj   s   ohľadom na skutočnosť, že Generálna prokuratúra môj podnet na mimoriadne dovolanie odmietla. Uznesenie o zastavení konanie mi bolo doručené dňa 23. 06. 2011 a nadobudlo už aj právoplatnosť.“

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o   jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 06. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/350/2009 v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S-, a. s. o zaplatenie 7.438,42 EUR s príslušenstvom a o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26Cb 403/1999 v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 7.438,42 EUR s príslušenstvom porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 06. 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/350/2009 v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 7.438,42 EUR s príslušenstvom a o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 26Cb 403/1999 v právnej veci žalobcu Ing. M. S. c/a S., a. s. o zaplatenie 7.438,42 EUR s príslušenstvom ako aj rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 05. 2009 v konaní vedenom pod sp.   zn. 26Cb 403/1999 v právnej veci žalobcu Ing.   M.   S.   c/a S.,   a.   s. o zaplatenie 7.438,42 EUR s príslušenstvom sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania - právneho zastúpenia vo výške 306,33 EUR s DPH, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v T., a. s. č. ú:... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne požiadal v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) o odloženie vykonateľnosti namietaného rozhodnutia krajského súdu č. k. 3 Cob 350/2009-238 z 23. júna 2010.

II.

Ústavný súd zistil, že konania o podanom dovolaní sťažovateľa bolo zastavené pre nezaplatenie   súdneho   poplatku   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   26   Cb/43/1999-286 z 30. mája 2011,   z ktorého   vyplýva,   že   okresný   súd   po   doručení   dovolania   sťažovateľa okresnému súdu 3. septembra 2010 ho 24. septembra 2010 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie v súlade s § 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) v spojení s položkou 1 v Sadzobníku súdnych poplatkov. Vo výzve sťažovateľa upozornil, že ak súdny poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd konanie zastaví. Sťažovateľ sa k tejto výzve na zaplatenie súdneho poplatku vyjadril; okresný súd toto vyjadrenie považoval za žiadosť o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

O žiadosti   sťažovateľa   na   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov   rozhodol okresný súd uznesením z 3. marca 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 30. marca 2011, tak, že sťažovateľovi oslobodenie od platenia súdneho poplatku za podané dovolanie nepriznal. V nadväznosti na to bol sťažovateľ na zaplatenie súdneho poplatku vyzvaný   výzvou   s poučením,   že   v prípade   nezaplatenia   súdneho   poplatku   súd   konanie zastaví, ak ho sťažovateľ do 10 dní od doručenia výzvy nezaplatí. Táto výzva bola doručená sťažovateľovi 5. októbra 2010, avšak v určenej lehote sťažovateľ súdny poplatok nezaplatil. Okresný súd preto s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdneho poplatku podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., konanie o dovolaní zastavil.

Ústavný súd tiež zistil, že o sťažnosti sťažovateľa s rovnakým obsahom ústavný súd už   rozhodol   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   412/2010-11   z 11.   novembra   2010   tak,   že   ju   po predbežnom   prerokovaní   odmietol   vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku   krajského   súdu z dôvodu,   že   sťažovateľ   súčasne   podal   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v čase rozhodovania o tejto sťažnosti sťažovateľa ešte nerozhodol; preto považoval ústavný súd podanie sťažnosti za predčasne podané a súčasne upozornil sťažovateľa, že už judikoval (napr. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu, s výnimkou   prípadov,   keď   to   konkrétne   okolnosti   vecí   zjavne   vylučujú.   Preto   nie   je odôvodnené, aby sťažovateľ v prípade, ak podal dovolanie, zároveň podal aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy smerujúcu proti rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej oneskorenosť. Ústavný súd vo svojom rozhodnutí tiež uviedol, že ak by sa vecne zaoberal sťažnosťou sťažovateľa pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v danom prípade   sťažovateľ,   t.   j.   k paralelnému   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Z týchto dôvodov sa ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 412/2010 podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratione temporis ju v časti, ktorou   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   základných   práv   napadnutým   rozsudkom krajského súdu, pri predbežnom prerokovaní odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju aktuálnu rozhodovaciu činnosť, podľa   ktorej   v   prípade,   ak   nedôjde   v   dovolacom   konaní   k   zrušeniu,   resp.   k   zmene napadnutého   rozhodnutia,   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynie od doručenia rozhodnutia najvyššieho súdu [porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a   Zvolská   verzus Česká   republika,   sťažnosť   č.   46129/99,   a jeho body   51,   53,   54,   tiež rozhodnutia   ústavného   súdu   II.   ÚS   324/2010,   III.   ÚS   192/2010,   IV.   ÚS   245/2010, III. ÚS 192/2011].

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Vzhľadom   na   to,   že   predbežnému   prerokovaniu   sťažnosti   smerujúcej   proti napadnutému rozsudku krajského súdu nebráni oneskorenosť ani nedostatok právomoci, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa namietajúcu porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského súdu.

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 350/2009-238 z 23. júna 2010

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom   oddiele druhej   hlavy ústavy (IV.   ÚS   115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno badať medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnutý rozsudok krajského súdu možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Z   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cb 403/1999-208 z 22. mája 2009, a preto sa   v   zmysle   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   v   zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Podľa   §   219   ods.   2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   možnosť odvolacieho súdu uvedená v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   vždy potrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl.   152   ods.   4   ústavy)   aplikovať   aj vo svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva.   Judikatúra ústavného súdu a ESĽP nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za taký, ktorý nie je riadne odôvodnený v zmysle § 157 ods. 2 OSP, pretože z jeho odôvodnenia „nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej“, že „právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami... a v rozpore s princípom spravodlivosti“, z čoho vyvodzuje popretie práva na spravodlivý proces.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v časti, ktorá sa vzťahuje na uvedenú námietku sťažovateľa, krajský súd okrem iného uviedol:

„Krajský súd v Bratislave prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 1 O. s. p., nariadením pojednávania a z predložených listinných dôkazov ako i z priebehu konania pred súdmi zistil zhodne so súdom prvého stupňa skutkový stav a stotožnil sa i s právnym posúdením veci.

Ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd „úplne scestne uviedol, že:

- je nesprávne moje tvrdenie, že sa nezisťoval úmysel zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy

-   bod   6.6.   obchodných   podmienok   oprávňuje   banku   odúčtovať   predmetnú pohľadávku od zmluvného partnera.“.

Toto   odôvodnenie   podľa   sťažovateľa   vykladá   ustanovenie   bodu   6.6   obchodných podmienok „takým voľným spôsobom, že ma až vedie k záveru, že... nepochopil zjavnú podstatu   rozdielu   medzi   mojimi   peňažnými   prostriedkami   uloženými   na   mojom podnikateľskom účte a mojou prípadnou pohľadávkou voči banke“.

Odvolací súd v odôvodnení doplnil a rozšíril odôvodnenie rozsudku okresného súdu takto: „Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí sa plne riadil zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu a jeho právnym názorom. Je nesprávne tvrdenie žalobcu v odvolaní, že nezisťoval úmysel zmluvných   strán   pri   uzatváraní   zmluvy.   Súd   prvého   stupňa   po   vykonanom   dokazovaní listinnými dôkazmi správne dospel k záveru, že zo znenia bodu 6 Obchodných podmienok k zmluve jasne rozumieť, že body 6.1 až 6.5 uvádzajú prípady, kedy je zmluvný partner povinný spätne uhradiť bankou zaplatené úhrady a bod 6.6 oprávňuje banku odúčtovať predmetnú   pohľadávku   od   zmluvného   partnera.   Túto   otázku   odvolací   súd   považoval za podstatnú pre posúdenie dôvodnosti odvolania a zhodne so súdom prvého stupňa zistil, že žalovanému vzniklo právo na spätné inkaso v súlade s bodom 6 Obchodných podmienok. V konaní bolo nepochybne zistené, že k zmenšeniu majetku žalovaného došlo tým, že peňažné prostriedky týkajúce sa spornej transakcie poukázal na účet žalobcu a po nesplnení podmienok uvedených v zmluve tým, že žalobca nepredložil potvrdenku z POS terminálu, banka   vydávateľa   karty   nepreplatila   žalovanému   úhradu   peňažných   prostriedkov,   ktoré zaplatil žalobcovi. Spätná úhrada bola vykonaná v súlade s bodom 6, 6.1 a 6.6 Obchodných podmienok k zmluve.

Ďalšie skutkové okolnosti uvádzané žalobcom v odvolaní či platobná karta bola pravý, falšovaná, či v konaní bola alebo nebola predložená a pod. sú pre posúdenie veci právne irelevantné.“

Odvolací súd sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku   č.   k.   26   Cb   403/1999-208 z 22.   mája 2009,   ktorým   žalobu v   celom   rozsahu zamietol, okrem iného uviedol:

„Dňa 15. 12. 1997 uzatvorili žalobca a žalovaný zmluvu o prijímaní platobných kariet prostredníctvom POS terminálu. Súčasťou zmluvy boli Obchodné podmienky podľa čl. II ods. 2 Zmluvy a Pokyny na prijímanie platobných kariet, podľa čl. II ods. 3 zmluvy. Dňa 17. 11. 1998 žalovaný zaslal žalobcovi žiadosť o zaslanie predajného dokladu z POS terminálu, ku transakcii uskutočnenej dňa 6. 11. 1998 v predajom žalobcu platobnou kartou č. 4925737010303239.

Žalobca listom z 23. 11. 1998 odpovedal žalovanému, že dňa 6. 11. 1998 bol v jeho firme   realizovaný   nákup   v   hodnote   3   x   77.000,-   Sk   prostredníctvom   plat.   karty č. 4925737010303239 no pri platení došlo k poruche POS terminálu a to tak,   že POS terminál   nevydával   potvrdenky.   Žalobca   celú   transakciu   konzultoval   s   pracovníčkou žalovaného p. P., ktorá po overení si karty v autorizačnom stredisku oznámila, že karta je v poriadku, doporučila mu však platby stornovať. Tieto skutočnosti mal súd preukázané z výpovede svedkyne P.

Dňa   23.   12.   1998   žalovaný   listom   oznámil   žalobcovi   realizáciu   spätnej   úhrady vo výške 224.089,83 Sk (3 x 77.000,- Sk, mínus provízia žalovaného na realizáciu platby cez POS terminál), nakoľko žalobca nesplnil Obchodné podmienky a nepredložil v stanovenej dobe predajný doklad.

POS   terminál   dňa   6.   11.   1998   nevydal   potvrdenku,   pričom   žalobca   nevykonal STORNO úhradu. Podľa vyjadrenia žalobcu bol tento pokazený.

Podľa čl. II ods. 6 Zmluvy o výpožičke POS terminálu sa však žalobca zaviazal o. i. chrániť POS terminál pred poškodením. Podľa správy firmy Q., T., ktorá vykonala opravu POS terminálu v servisnom stredisku však dôvodom prečo terminál nevydal potvrdenku bol fakt,   že   doska   terminálu   bola   poliata   neznámou   tekutinou.   Pôsobením   tekutiny   bol skratovaný   riadiaci   obvod   tlačiarne,   čo   spôsobilo   nefunkčnosť   terminálu   tak,   že   tento prestal vydávať potvrdenky.“

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   nezistil   existenciu   takých   skutočností,   ktoré   by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu, pretože krajský súd sa v značnej miere stotožnil s podrobne odôvodneným právnym   názorom   okresného   súdu,   rozšíril   vecnú   argumentáciu   na   podporu   správnosti odôvodnenia uvedeného rozsudku, čím sa vyrovnal aj s námietkami sťažovateľa, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnil aj na ústavnom súde.

Napadnutý rozsudok je náležite a primeraným spôsobom odôvodnený, a nemožno ho preto považovať za ústavne neakceptovateľný. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   do   detailov preskúmať   prípad   z   pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto   nemajú   takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV.   ÚS   270/09,   IV.   ÚS   27/2010).   Ústavný   súd   preto   dospel   k záveru, že krajský   súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil tak, že z tohto odôvodnenia nevyplývajú závery,   ktoré   by   signalizovali,   že   by   ním   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a   predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 350/2009-238 z 23. júna 2010 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 350/2009-238 z 23. júna 2010

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok...

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   spojení   s   ich   porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   ani   základným   právom   podľa   čl.   20   ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   ústavné postavenie a ústavnú funkciu nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   v   nej uplatnenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011