znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 469/2010-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. – K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob/176/2009 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. G. – K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra 2010 doručená sťažnosť J. G. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným 11. novembra 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 16 Cob/176/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 14. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej doplnenia okrem iného vyplýva:„Sťažovateľ dňa 16. 11. 2007 podal na Okresnom súde v Trenčíne návrh na úhradu čiastky   987,52,--   €   s   príslušenstvom.   Dňa   8. 7. 2009,   bol   vydaný   rozsudok   ktorý   návrh zamietol.

Proti rozsudku sťažovateľ podal odvolanie dňa 11. 09. 2009. Dňa   18. 09. 2009   sťažovateľ   vyzval   Okresným   súdom   k   úhrade   odvolávacieho poplatku, ktorý bol uhradený dňa 26. 09. 2009.

Od   tejto   doby   ani   Krajským   súdom   v   Trenčíne   nebol   vykonaný   žiaden   úkon. Sťažovateľ   listom   zo   dňa   13. 10. 2010   požiadal   Okresný   súd   v   Trenčíne   o   prešetrenie prieťahov   v   súdnom   konaní.   Na   vec   bolo   reagované   listom   Spr - 2135/2010   zo   dňa 19. 10. 2010.“

Sťažovateľ poukázal aj na to, že „... nemá vedomosť, prečo Krajský súd v Trenčíne, od 13. 10. 2009 o odvolaní do dnešného dňa nekonal. Nekonaním súdu sťažovateľovi bola spôsobná   škoda,   keď   odporca   nielen   neuhradil   sťažovateľovi   žalovanú   čiastku,   ale v ďalšom mu neumožnil realizovať do dnešného dňa oprávnenia dané mu platnou zmluvou, ktorej sa odporca jej založením na ministerstve dovoláva a na základe nej realizuje svoju činnosť, avšak povinnosti z nej vyplývajúce voči sťažovateľovi neplní. Od októbra 2007 do septembra   2010   pre   nekonanie   súdov   sťažovateľ   mesačne   stratil   čiastku   2500,-   Sk + DPH. Celkove tak bol poškodený vo výške 87 500,- Sk + DPH, čo je čiastka 3 456,32.- €. Na základe týchto skutočností máme za to, že Krajský súd v Trenčíne porušuje právo sťažovateľa dané mu Ústavou SR v článku 48 ods. 2, keď v neprávoplatne neukončenom spore naďalej nepokračuje a následne bezdôvodne po dobu jedného roka vôbec nekoná a spor trvá skoro tri roky.“.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti uviedol, že „Po podaní sťažnosti Ústavnému súdu SR Krajský súd v Trenčíne sťažovateľovi doručil uznesenie č. j. 16 Cob/176/2009-75 zo dňa 14. 10. 2010, ktorým nepripustil zmenu (rozšírenie), žalobného návrhu zo dňa 15. 7. 2009. Urobil tak bez akéhokoľvek odôvodnenia a v neprítomnosti sporových strán. Z   hmotnoprávneho,   ako   i   z   procesného   hľadiska   je   konanie   odvolacieho   súdu v rozpore   zo   zákonom.   Prvostupňový   súd   v   spore   rozhodol   pod   č. j.   36 Cb/358/2008. O pripustení   zmeny   návrhu   (rozšírení)   v   spore   nerozhodol.   Krajský   súd   preto   ako druhostupňový súd nemôže nahrádzať súd prvostupňový a v tejto časti sporu rozhodnúť bez umožnenia práva na odvolanie.

Z uznesenia Krajského súdu nie je zrejmé ustanovenie OSP,   ktoré ho oprávňuje suplovať rozhodnutie prvostupňového súdu a neobsahuje ani zdôvodnenie, z akých dôkazov či úvah dospel k vydaniu uznesenia.“.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti napokon uviedol, že „Okrem zákonného porušenia procesného   práva,   keď   druhostupňový   súd   neoprávnene   rozhodol   o tom,   o   čom   mal rozhodovať prvostupňový súd, Krajský súd v Trenčíne porušil i ustanovenie § 157 ods. 1 OSP,   keď   svoje   uznesenie   riadne   neodôvodnil.   Neoznačil   jeho   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami   a úvahami,   podľa   ktorých   v   uznesení   prijal   právny   záver.   Bez   konkrétneho zdôvodnenia odvolací súd porušil princíp riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúci z článku 46 a nasledujúcich Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nezávislosť rozhodovania musí byť založená na princípe riadneho a spravodlivého procesu, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní.

Navrhovateľ dňa 11. 9. 2009 podal odvolanie proti rozsudku č. j. 36 Cb/358/2008 o ktorom do dnešného dňa odvolací súd nerozhodol, avšak horeuvedené uznesenie, i keď v texte neoznačuje číslo horeuvedeného konania, dovoláva sa žalobného návrhu, o ktorom prvostupňový súd pod horeuvedeným číslom jednal a rozhodol.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní v spornej veci vedenej pod č. j. 16 Cob/176/2009 porušil právo sťažovateľa na riadne prerokovanie veci a rozhodnutie sporu bez zbytočných prieťahov priznanému čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

... odvolací   súd   v   Trenčíne   svojím   uznesením   č. j.   16 Cob/176/2009   zo   dňa 14. 10. 2010 porušil základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, vyslovuje Ústavný súd SR ich porušenie   a   uznesenie   horeuvedeného   čísla   č. j.   16 Cob/176/2009   zo   dňa   14. 10. 2010, zrušuje v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1, 2 a 3 pís. b Zákona o Ústavnom súde SR.“

Okrem   uvedeného   sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 3 456 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob/176/2009

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré   z   hľadiska   jeho   druhu   a   povahy   netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy malo dôjsť postupom krajského súdu v napadnutom konaní, teda v konaní o odvolaní podanom   11.   septembra   2009   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Trenčín   sp. zn. 36 Cb/358/2008 z 8. júna 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh zistil, že napadnuté konanie začalo 13.   októbra   2009,   keď   Okresný   súd   Trenčín   predložil   súdny   spis   spolu   s odvolaním na rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže sťažnosť namietajúca okrem iného aj prieťahy v napadnutom konaní bola ústavnému súdu doručená 8. novembra 2010, teda iba po viac ako roku od jeho začatia, ústavný   súd   uzavrel,   že napadnuté   konanie netrvá   tak   dlho,   aby bolo   možné   uvažovať o zbytočných   prieťahoch,   a preto   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu ústavný súd poukazuje aj na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predmetom konania pred ústavným súdom, ako už bolo uvedené, je okrem iného rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 16 Cob/176/2009.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)]   je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ   preukáže,   že   využil   označené   právne prostriedky   podľa   zákona   o   súdoch   (§ 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   o   súdoch   zásadne   považuje   za   účinný   prostriedok ochrany   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,   IV. ÚS 278/04).   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov,   ktorý   vo   viacerých   ustanoveniach   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu   uplatnil   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresovanú   predsedovi   krajského   súdu podaním   z 29.   októbra   2010,   pričom   sťažnosť   na   prieťahy   v napadnutom   konaní   bola ústavnému   súdu   doručená   už   8.   novembra   2010   bez   toho,   aby   sťažovateľ   vyčkal na odpoveď predsedu krajského súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že predmetnú sťažnosť na prieťahy v konaní v okolnostiach danej veci treba vyhodnotiť ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal   primeranú   lehotu   na   prijatie   opatrení   proti   zbytočným   prieťahom   v napadnutom konaní.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazuje na to, že sťažnosť   bola   ústavnému   súdu   podaná   predčasne,   a to   v čase,   keď   ešte   nebolo   možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietajúcej   porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol aj pre jej neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č. k. 16 Cob/176/2009-75 zo 14. októbra 2010

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).   Podľa   čl. 142   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a   nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou   alebo úpravou   v príslušnej medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podstatou tejto časti sťažnosti sú námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ okrem iného tvrdí, že predmetným uznesením, ktorým krajský súd nepripustil zmenu (rozšírenie) jeho žalobného návrhu z 15. júla 2009, „rozhodol o tom, o čom mal rozhodovať prvostupňový súd“, a navyše porušil aj ustanovenie § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Sťažovateľ je presvedčený, že z hmotnoprávneho, ako aj procesného hľadiska je konanie odvolacieho súdu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu zo 14. októbra 2010 „v rozpore so zákonom“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje,   že   v okolnostiach   danej   veci   nedospel   k záveru,   že   by   toto   uznesenie   bolo svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46   ods. 1 ústavy   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia vo svojich   záveroch   s požiadavkami   účastníka   konania.   Pokiaľ   sťažovateľ   namietal,   že napadnuté   uznesenie   nebolo   dostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   s týmto   názorom nesúhlasí, naopak, toto uznesenie považuje za zrozumiteľné s jasne objasneným skutkovým a právnym základom.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:„Podľa § 95 ods. 1, 2 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd   nepripustí   zmenu   návrhu,   ak   by   výsledky   doterajšieho   konania   nemohli   byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd.   V takomto prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   zmenu   návrhu   súd   posudzuje   z   hľadiska procesnej   hospodárnosti.   Zmeny   návrhu   nemôžu   byť   ponechané   úplne   neobmedzene v dispozícii   účastníkov   konania.   V   prvom   rade   súd   skúma   základnú   podmienku,   ktorá vychádza zo zásady hospodárnosti súdneho konania a ktorá je vyjadrená v platnej právnej úprave tým, že súd nepripustí zmenu návrhu, ak by doterajšie dokazovanie nemohlo byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

V danom prípade ide o takýto stav, keď súd prvého stupňa rozhodol o pôvodnom návrhu dňa 8. 7. 2009; žalobca podal odvolanie dňa 11. 9. 2009 a rozšírenie žalobného návrhu dňa 15. 7. 2009. Predovšetkým je potrebné uviesť, že z doterajšieho dokazovania nie sú   dané   podklady   pre   konanie   o   rozšírenom   návrhu   a   v   odvolacom   konaní   sa preskúmava konanie pred súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok.“

V súvislosti   s uvedeným   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   poukázal   na   to,   že odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd pri vydaní napadnutého uznesenia konal v medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné   ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci správne   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti   so   sťažovateľovým   prejavom   nespokojnosti   s napadnutým   uznesením krajského   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Za takéto rozhodnutie ústavný súd považuje sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (napr. II. ÚS 71/97,   III. ÚS 279/09).   Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010