znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 468/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. R. Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 70/2012 a jeho rozsudkom č. k. 11 CoP 70/2012-330 z 28. novembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2013   doručená   sťažnosť   A.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou Z., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. R. Z., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len   „krajský   súd“,   v   citáciách   aj   „porušovateľ“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 CoP 70/2012 a jeho rozsudkom č. k. 11 CoP 70/2012-330 z 28. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a   z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   otec maloletého   dieťaťa   návrhom   doručeným   Okresnému   súdu   Dunajská   Streda   (ďalej   len „okresný   súd“)   11.   februára   2011   domáhal   zmeny   úpravy   styku   s   maloletou   dcérou. Konanie   viedol   okresný   súd   pod   sp.   zn.   12   P   2/2011.   V   tomto   konaní   rozhodoval okresný súd   i   o   návrhu   matky   maloletého   dieťaťa   na   zvýšenie   výživného   pre   maloleté dieťa. O oboch uplatnených návrhoch účastníkov konania rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 P 2/2011 zo 7. mája 2012 tak, že

- upravil styk otca s maloletou E. tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletou E. každú stredu v čase od 13.45 h do 17.45 h tak, že si v stanovenom čase maloletú prevezme zo   školského   zariadenia, ktoré   navštevuje v   dňoch   školského   vyučovania, inak v mieste bydliska   maloletej,   každú   sobotu   v   čase   od   11.00   h   do   18.00   h,   v každom   roku cez Veľkonočnú nedeľu od 11.00 h do 18.00 h a na prvý sviatok vianočný 25. decembra od 11.00 h do 18.00 h tak, že si otec maloletú v stanovenom čase prevezme od matky v mieste jej bydliska a vždy v určenom čase ju odovzdá matke v mieste jej bydliska,

- zvýšil otcovi výživné na maloletú E. zo sumy 100 eur na sumu 180 eur mesačne počnúc   1.   októbrom   2011   a   určil   nedoplatok   na   zročnom   výživnom   za   obdobie od 1. októbra   2011   do   30.   apríla   2012   vo   výške   560   eur,   ktorý   povolil   otcovi   zaplatiť v splátkach   po   45   eur   mesačne   pod   stratou   výhody   splátok   počnúc   právoplatnosťou rozsudku, čím zmenil v časti úpravy styku otca s maloletou E. a určenia výživného rozsudok súdu   prvého   stupňa   č.   k.   9   P   79/2008-160   z   25.   januára   2010   v   spojení   s rozsudkom krajského súdu č. k. 24 CoP 34/2010-217 z 2. júna 2010.

Proti obom výrokom rozsudku okresného súdu č. k. 12 P 2/2011-261 zo 7. mája 2012 podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd napadnutým rozsudkom zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 12 P 2/2011-261 zo 7. mája 2012 tak, že

- v časti úpravy styku je otec oprávnený stýkať sa s maloletou E., nar..., každú stredu v čase od 13.45 h do 17.45 h tak, že si v stanovenom čase maloletú v dňoch školského vyučovania   prevezme   zo   školského   zariadenia,   ktoré   maloletá   navštevuje,   inak v mieste bydliska, každú sobotu v čase od 9.30 h do 18.00 h, v každom roku cez Veľkonočnú nedeľu od 9.30 h do 18.00 h, na prvý sviatok vianočný (25. decembra) od 9.30 h do 18.00 h tak, že otec si v stanovenom čase maloletú prevezme od matky v mieste jej bydliska a vždy v určenom   čase ju odovzdá   matke   v mieste   jej bydliska.   Rodičia   sú   povinní   v prípade, že sa styk z vážnych dôvodov nebude môcť uskutočniť, oznámiť túto skutočnosť druhému rodičovi   najneskôr   24   hodín   pred   začiatkom   styku,   otec   je   povinný   oznámiť   matke aj skutočnosť, že sa v stredu pre dieťa do školského zariadenia dostaví;

- v časti výživného tak, že výživné otca voči maloletej E. sa zvyšuje zo sumy 100 eur na 135 eur mesačne s účinnosťou od 21. októbra 2011, ktoré je otec povinný uhradiť vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Nedoplatok na zročnom výživnom za obdobie od 21. októbra 2011 do 28. novembra 2012 v sume 467,41 eur krajský súd povoľuje otcovi zaplatiť v splátkach po 15 eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku   s tým, že   omeškanie   s plnením jednej   splátky   má za následok   zročnosť celého plnenia.

Krajský súd v napadnutom rozsudku taktiež rozhodol, že mení rozsudok okresného súdu   č.   k.   9   P   79/2008-160   z   25.   januára   2010   v   spojení   s   rozsudkom   krajského súdu č. k. 24 CoP   34/2010-217   z 2. júna   2010   v   časti   úpravy   styku   otca   s maloletou   E. a v časti určenia výživného a že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu ním označených základných práv podľa ústavy tým,   že „prvostupňový   ako   aj   druhostupňový   súd...   rozhodovali   o   obmedzenom   styku v rozpore so záujmami mojej dcéry a v rozpore s názorom kolízneho opatrovníka... Súdy pri určovaní styku nevychádzali na strane jednej z možností a potrieb dieťaťa a na strane druhej z mojich možností. Nezohľadnili ani skutočnosť, že samotná dcéra E. sa vyjadrila v tom   smere,   žeby   sa   rada   so   mnou   častejšie   stretávala.   Napokon   nezohľadnili   ani   to, že neustále   prejavujem   záujem   o   stretávanie   sa   s   dcérou,   mám   záujem   styk   upraviť v čo najširšej   možnej   miere,   mám   vytvorené   predpoklady   na   zabezpečenie   riadnej starostlivosti   (dcéra   ma   u   mňa   kompletne   zariadenú   detskú   izbu).   Pri   určovaní   styku nezohľadnili   ani   prirodzenú   hranicu   bezprostrednému   styku   medzi   mnou   a   dcérou, ktorá spočíva práve vo vzdialenosti miesta jej bydliska a miesta môjho bydliska.“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   osobitne   zdôrazňuje,   že „kolízny   opatrovník   viac   krát v priebehu prvostupňového súdneho konania   sa vyjadril tak,   že žiada,   aby súd vyhovel môjmu   návrhu   na   úpravu   styku.   Hoci   kolízny   opatrovník   ako   zástupca   mojej   dcéry prezentoval jednoznačný názor,   súd   prvého   stupňa a   ani odvolací súd sa ním   nielenže neriadili,   ale   v   odôvodnení   svojich   rozhodnutí   sa   s   názorom   kolízneho   opatrovníka ani žiadnym spôsobom nevysporiadali!“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Z dokazovania vykonaného prvostupňovým súdom je zrejmé, že mal. E. je pod neprimeraným až manipulatívnym vplyvom matky, ktorá vzťah dcéry so mnou žiadnym spôsobom nepodporuje, naopak robí všetko preto, aby bol zúžený a obmedzujúci. V dôsledku správania matky, dieťa, tak ako skonštatovala súdna znalkyňa Mgr. V. N., už nesie príznaky tzv. syndrómu zavrhnutého rodiča. Súdy sa však ani s touto okolnosťou žiadnym spôsobom nevysporiadali, naopak obmedzujúcou úpravou styku bez jediného objektívneho dôvodu, podporili prehĺbenie tohto syndrómu. Je zrejmé, že proti syndrómu   zavrhnutého   rodiča   existuje   len   jediná   terapia   –   zabezpečenie   intenzívneho kontaktu   dieťaťa   so   zavrhnutým   rodičom.   Všeobecné   súdy   tak konali   v jednoznačnom rozpore   so   záujmami   mojej   dcéry,   a   to   predovšetkým   s   ohľadom   na zabezpečenie jej zdravého psychického vývinu. Tiež konali aj v rozpore s mojimi záujmami, keď mne ani dcére   pri   tak   zúženom   styku   sme   nedostali   žiadnu   príležitosť   rozvíjať   slobodne   náš rodičovský vzťah, a tak naďalej prehlbovať existujúcu citovú väzbu.“

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa A. K. podľa čl. 41 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   vo   veci   vedenej pod sp. zn. 11 CoP/70/2012-330 porušené.

Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 11 CoP/70/2012-330 zrušuje.

Krajský   súd   v   Trnave   je   povinný   sťažovateľovi   zaplatiť   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu.

Krajský   súd v Trnave je   povinný nahradiť   sťažovateľovi   trovy konania   vo výške podľa záverečného vyčíslenia na účet právnej zástupkyne do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti ústavného nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda krajského súdu v prípise sp. zn. Spr. 355/13 z 25. júna 2013, v ktorom okrem iného uviedol, že „štruktúra rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným pávom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy...   čo   sa   týka   dôvodov   rozhodnutia,   v   danom   prípade   možno   odkázať len na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku odvolacieho súdu, ku ktorým niet čo dodať, pretože   odvolací   súd   postupoval   v   súlade   s   ustanovením   §   157   Občianskeho   súdneho poriadku, svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou riadne odôvodnil a uviedol dôvody   svojho   rozhodnutia,   ktoré   sú   jasné   a   preskúmateľné.   Preto   sťažnosť   účastníka konania nepovažujem za dôvodnú.“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo sťažnosti vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa došlo predovšetkým výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu o úprave styku s maloletou dcérou k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy.

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať na svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie   v   súdnom   konaní.   K porušeniu   tohto   základného   práva   by   mohlo   dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých   medzinárodných   zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Z už uvedeného (pozri najmä časť I tohto uznesenia) vyplýva, že podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo tou časťou napadnutého rozsudku, v ktorej krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 P 2/2011 zo 7. mája 2012 vo výroku o úprave styku otca s maloletou dcérou. V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   na   relevantnú   časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza: „Súd prvého stupňa v rámci dokazovania vykonal všetky potrebné dôkazy, vykonal aj znalecké   dokazovanie,   pričom   pri   svojom   rozhodovaní   správne   aplikoval   aj   závery znaleckého   posudku.   Odvolací   súd   preto   považoval   styk   v   zásade   upravený   počas pracovného týždňa jeden deň po skončení vyučovania a každú sobotu bez prítomnosti tretej osoby, a teda bez prespatia u otca počas víkendu za správny.“

Vo vzťahu   k odvolacím   námietkam sťažovateľa   krajský   súd   ďalej v odôvodnení napadnutého   rozsudku   uviedol: „Pri   takto   upravenom   styku   boli   zohľadnené   všetky podstatné   hľadiská,   teda   záujem   maloletej,   jej   vzájomný   vzťah   k   otcovi,   kde   znalkyňa skonštatovala, že tento vzťah je dobrý, maloleté dieťa otca vníma pozitívne, nemá problém s otcom   sa   stretávať,   avšak   vzhľadom   k   tomu,   že   s   otcom   sa   doposiaľ   stretávala za prítomnosti tretej osoby, nikdy u nebo neprespala, nepovažoval odvolací súd za vhodné, aby   maloletá   potom,   ako   sa   otec   na   odvolacom   pojednávaní   vyjadril,   že   v   poslednom období sa s ňou stretáva len počas stredy, u otca zostávala počas celého víkendu, teda aj cez noc. Odvolací súd však považoval za dôvodnú námietku otca v tom smere, že podľa jeho tvrdenia dve hodiny z času, ktorý má vymedzený na styk s dcérou trávi cestovaním, keďže nebývajú   v jednom   mieste   bydliska.   Odvolací   súd   preto   rozšíril   začiatok   styku   otca   s maloletou z 11.00 hod. na 9.30 hod., v ktorom časovom intervale zohľadnil cestovanie otca do miesta bydliska maloletej a späť.“

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   dostatočným   spôsobom   zaoberal   a   vysporiadal so všetkými   podstatnými   odvolacími   námietkami   sťažovateľa   smerujúcimi   proti   výroku odvolaním   napadnutého   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   o   úprave   styku   s   maloletou dcérou. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ktoré majú na pamäti predovšetkým záujem maloletého dieťaťa. Závery krajského súdu preto   nemožno   považovať ani za   zjavne neodôvodnené,   ani za   arbitrárne.   Ústavný   súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno v posudzovanej veci považovať   za   zrozumiteľné,   logické   a   vyvážené,   a   preto   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

V   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za   potrebné zvýrazniť   tú   časť   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku,   v   ktorej   krajský   súd   uviedol, že „do budúcna, keď sa bude styk riadne pravidelne realizovať, maloletá bude zase staršia, vzťah s otcom sa skvalitní a zintenzívni, má otec právo požiadať o jeho rozšírenie“.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd,   poukazujúc   na   svoj   ustálený   právny   názor, podľa ktorého základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (III.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   141/04),   dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi napádanou časťou rozsudku krajského súdu sp. zn.   11   CoP   70/2012   z   28.   novembra   2012   a   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.   Ústavný   súd   preto   túto   časť   sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa   vyplývajúcich z čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Podľa čl. 41 ods. 1 ústavy manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona. Zaručuje sa osobitná ochrana detí a mladistvých.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa „Všeobecné   súdy   konali   v   jednoznačnom   rozpore so záujmami   mojej   dcéry,   a   to   predovšetkým   s   ohľadom   na   zabezpečenie   jej   zdravého psychického vývinu. Tiež konali aj v rozpore s mojimi záujmami, keď mne ani dcére pri tak zúženom styku sme nedostali žiadnu príležitosť rozvíjať slobodne náš rodičovský vzťah, a tak naďalej prehlbovať existujúcu citovú väzbu.“.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   preskúmavaní   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa považoval za kľúčové východiská pre svoje rozhodnutie tieto skutočnosti:

Rodičovské   práva   a   povinnosti   patria   obidvom   rodičom.   Či   už   rodičia   žijú v manželstve,   alebo   nie,   predpokladá   sa,   že   dieťa   vychovávajú   v   zásade   na   základe vzájomnej   dohody   a   v   záujme   maloletého   dieťaťa.   Zákon   o   rodine   úpravu   výkonu rodičovských práv a povinností v určitých špecifických situáciách rieši osobitne, čo čl. 41 ods. 4 ústavy (v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) nielen nevylučuje, ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode   rodičov   o výkone rodičovských   práv, rozhodne o ich   výkone súd,   vždy   však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie podľa už vysloveného právneho názoru ústavného súdu (PL. ÚS 26/05) k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy.

Z   argumentácie   sťažovateľa   vyplýva,   že   k   porušeniu   jeho   základného   práva na ochranu jeho rodičovských práv vyplývajúceho z čl. 41 ods. 4 ústavy malo a mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoj   ustálený   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41 ods. 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy by bolo teda   možné   uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo k porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07). Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo byť   porušené   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   v   nadväznosti na to nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   označeného   základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   4 ústavy.

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aj   k   porušeniu jeho základného   práva   podľa   čl.   41   ods.   1   ústavy,   a   to   v   zásade   na   základe   rovnakej argumentácie a z rovnakých dôvodov ako vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy. Z uvedeného dôvodu možno závery, ktoré ústavný súd formuloval   vo vzťahu   k namietanému porušeniu   čl. 41   ods.   4 ústavy, v   celom   rozsahu vzťahovať aj na namietané porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy, a preto ich netreba opakovať, resp. osobitne zdôvodňovať.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   aj   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013