znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 468/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť V. H., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 89/2007 a jeho rozsudkom z 8. apríla 2009, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 23/2008 a jeho uznesením z 29. septembra 2009, ako aj postupom Okresnej prokuratúry Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 590/2006 a jej obžalobou podanou 7. júna 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. augusta 2012   doručená   sťažnosť   V.   H.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   obhajobu garantovaného prostredníctvom čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 89/2007 a jeho rozsudkom z 8. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 23/2008 a jeho uznesením z 29. septembra 2009 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Pv 590/2006 a jej obžalobou podanou 7. júna 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že prokurátor okresnej prokuratúry podal na sťažovateľa 7. júna 2007 na okresnom súde obžalobu pre spáchanie 11 skutkov. Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 89/2007 z 8. apríla 2009 uznaný za vinného zo spáchania viacerých trestných činov (spolu za 11 skutkov), za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov a šesť mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   To   23/2008   z   29.   septembra   2009   tak,   že odvolanie sťažovateľa ako nedôvodné zamietol.

Uznesenie krajského súdu napadol   sťažovateľ dovolaním, ktoré podal z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), e), f), g) a i) Trestného poriadku. V dovolaní sťažovateľ argumentoval najmä tým, že

- v jeho trestnej veci konal vyšetrovateľ Ing. O. G., a to napriek tomu, že mal blízky vzťah s poškodenou,

- v trestnom konaní boli vypočúvané osoby mladistvé bez prítomnosti zákonných zástupcov   a   obhajcu   sťažovateľa,   pričom   na   tieto   mladistvé   osoby   neboli   vypracované znalecké posudky,

-   vo   vzťahu   k   skutkom   uvedeným   v   bodoch   10   a   11   odsudzujúceho   rozsudku namieta, že v tomto trestnom konaní mu mal byť ustanovený obhajca, čo sa nestalo,

- trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodených,

- nedošlo k naplneniu zákonných znakov zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 písm. b), c) a d) Trestného zákona, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 8 odsudzujúceho rozsudku, ako ani skutková podstata zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 3 Trestného zákona a § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 9 odsudzujúceho rozsudku.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012 bolo dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozsudkom okresného súdu, ako aj namietaným uznesením   krajského   súdu   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jeho   práva   na   obhajobu. Rovnako   malo   dôjsť   k   neprípustnému   zásahu   do   jeho   obhajobných   práv   aj   tým,   že prokurátor okresnej prokuratúry podal proti nemu 7. júna 2007 na okresnom súde obžalobu pre   spáchanie   11   skutkov   bez toho,   aby mu   vytvoril   dostatočný   priestor   na   vyjadrenie k zmene právnej kvalifikácie z trestného činu vydierania podľa § 189 Trestného zákona na trestný čin lúpeže podľa § 188 Trestného zákona, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 8 obžaloby.

Podľa názoru sťažovateľa namietanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu   bolo „zásadným   spôsobom   porušené“ jeho   právo   na   obhajobu,   keďže   mu   nebol v trestnom konaní ustanovený obhajca, aj keď vzhľadom na skutočnosť, že bol stíhaný väzobne, mu obhajca ustanovený byť mal. Následne, po prepustení z väzby nemal byť podľa názoru sťažovateľa už na jednotlivé úkony predvolávaný neskôr ustanovený obhajca JUDr. M., keďže prepustením sťažovateľa na slobodu zanikli dôvody povinnej obhajoby. Ďalej sťažovateľ namieta, že pri výsluchu mladistvých svedkov neboli prítomní zákonní zástupcovia ani obhajca sťažovateľa, ako aj to, že v jeho trestnej veci konal vyšetrovateľ O. G.,   ktorý   mal   blízky   vzťah   k poškodenej,   a   tiež,   že   konaním   sťažovateľa   nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty zločinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 a 2 písm. a), ods. 3 Trestného zákona a § 346 ods. 1, ods. 3 písm. b) a ods. 4 Trestného zákona, pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 9 odsudzujúceho rozsudku.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vyloví, že

„- konaním Okresnej prokuratúry v Nitre

- konaním Okresného súdu v Nitre

- konaním Krajského súdu v Nitre došlo k porušeniu obhajovacej zásady vedenej v § 2 ods. 9 Tr. por. došlo k porušeniu čl. 50 ods. 3, ÚS. SR došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. c Európskeho dohovoru... došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. b Európskeho dohovoru... došlo k nesprávnej kvalifikácii trestného činu v bode č. 8 rozsudku a žiadam, aby Ústavný súd SR nariadil súdom, aby účinili nápravu...“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Zo sťažnosti vyplýva, že v sťažovateľovej trestnej veci rozhodoval na základe jeho dovolania aj najvyšší súd ako dovolací súd, ktorý o tomto dovolaní rozhodol uznesením sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012 tak, že ho odmietol. Sťažovateľ sa v petite sťažnosti (ani   v   jej   odôvodnení)   ale   nedomáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv označeným uznesením najvyššieho súdu ani postupom, ktorý jeho vydaniu predchádzal. Ústavný   súd   preto   mohol   sťažnosť   predbežne   prerokovať   len   v   rozsahu   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru   namietaným   rozsudkom   okresného   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu,   a   namietaným uznesením   krajského   súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu, ako aj postupom okresnej prokuratúry v jeho trestnej veci, ktorý vyústil do podania obžaloby.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 T 89/2007 a jeho rozsudku z 8. apríla 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti namietanému postupu a rozsudku okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 To 23/2008 a jeho uzneseniu z 29. septembra 2009

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné v prvom rade zdôrazniť,   že   sťažovateľ   sa   v   nej   v   zásade   obmedzuje   len   na   uvedenie   identických skutočností, ktoré namietal dovolacom konaní.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   výslovne   uvádza,   že   v   jeho   prípade   bolo „zásadným spôsobom porušené“ jeho právo na obhajobu.

Na tomto základe možno konštatovať, že všetky námietky sťažovateľa smerujúce proti namietanému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania, ktorý jeho dovolanie uznesením sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012 podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol. Sťažovateľ sa v podstate domáha, aby ústavný súd opätovne preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, v rozsahu, v akom ho napadol svojím dovolaním, hoci ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací   súd,   a   to   bez   toho,   aby   namietal   touto   sťažnosťou   aj   dovolacie   rozhodnutie najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 198/2012).

Za daných okolností by vzhľadom na obsah sťažnosti a okolnosti, ktoré predchádzali jej   podaniu,   nepochybne   bola   daná   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 26/2012 z 26. júna 2012, ktorým dovolací súd dovolanie sťažovateľa odmietol. Keďže označené uznesenie najvyššieho súdu sťažovateľ nenamietal v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, nemohlo byť (vzhľadom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) úlohou ani povinnosťou ústavného súdu zaujať k nemu meritórne závery. Navyše, z už spomínaného princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu nepochybne vyplýva, že ústavný súd svoju právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže uplatniť len vo vzťahu k takému (právoplatnému) rozhodnutiu všeobecného súdu, ktoré už sťažovateľ nemôže napadnúť žiadnym opravným prostriedkom (riadnym ani mimoriadnym) v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   Ak   sťažovateľ   napadol   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn. 2 To 23/2008 z 29. septembra 2009 dovolaním a s výsledkom dovolacieho konania nebol spokojný, mohol a mal napadnúť sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj uznesenie najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Tdo   26/2012   z   26.   júna   2012,   ktorým   bolo jeho   dovolanie odmietnuté. Ak tak neurobil, nemá ústavný súd právomoc preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z tých istých dôvodov, z akých ho už preskúmal najvyšší súd ako dovolací súd.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému postupu okresnej prokuratúry

Sťažovateľ namieta aj postup prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý vyústil 7. júna 2007 do spracovania obžaloby proti nemu za spáchanie 11 skutkov a jej podania okresnému súdu. Podaním obžaloby skončilo prípravné konanie a trestná vec sťažovateľa sa dostala do štádia konania pred súdom.

V   prípadoch,   pri   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   alebo   slobôd   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno   na ústavnom súde namietať také pochybenia príslušných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 166/2010, m. m. tiež II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ môže podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len proti takému právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, proti ktorému už nemôže podať opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok nápravy, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podaním   obžaloby   trestné   konanie   nekončí.   O obžalobe   proti   sťažovateľovi   bol oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   okresný   súd,   pričom   sťažovateľ   mal   v konaní   pred okresným   súdom   možnosť   namietať   ním   tvrdené   pochybenia   v postupe   prokurátora okresnej   prokuratúry,   ako   aj   svoje   výhrady   proti   obžalobe.   Navyše,   proti   rozhodnutiu okresného súdu v jeho trestnej veci sťažovateľ mohol podať odvolanie, v ktorom takisto mohol namietať pochybenia, ku ktorým malo dôjsť v prípravnom konaní, vrátane postupu prokurátora okresnej prokuratúry. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal proti postupu prokurátora okresnej prokuratúry a ním podanej obžalobe k dispozícii opravné prostriedky, ktoré mu Trestný poriadok na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako neprípustnej.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. septembra 2012