znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 468/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   N.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 4 C 22/2006-73 z 18. januára 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 338/2007-113 z 24. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3 Cdo 178/2010-285 zo 6. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. N. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011 doručená sťažnosť Ing. A. N., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 22/2006-73 z 18. januára 2007, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 338/2007-113 z 24. januára 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 3 Cdo 178/2010-285 zo 6. septembra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 178/2010-285 zo dňa 06. 09. 2010, ktoré mi bolo doručené prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV dňa 11. 04. 2011, bolo zastavené dovolacie konanie.

V súdnom konaní sp. zn. 4 C 22/2006 vedenom na Okresnom súde Bratislava IV ide o priestupok voči dopravcovi D., a. s.; B.. Na základe skutočnosti, že som ako cestujúca v uvedený deň dopravcom 12. 9. 2002 o 11:16 h necestovala v autobuse na linke MHD v B., moje   dôvody   a preukázania   miesta   pobytu   v   daný   deň   boli   odmietnuté   súdmi   všetkých stupňov, ba niektoré dôkazy neboli vôbec preverené.

Dovolanie som podala na základe skutočnosti podľa § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) O. s. p.. Z daného vyplýva aj fakt, že aj podľa § 237 písm. f), týkajúci sa ospravedlnenia mojej neúčasti na pojednávaní dňa 24. 01. 2008 v budove Krajského súdu v Bratislave a žiadosti odročenia pojednávania, ktorá nebola rešpektovaná a súd vydal rozsudok č. k. 6 Co 338/07-113.

V predmetnom rozsudku sa odvolací súd obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili moje tvrdenia uvedené v odvolaní. Vôbec im nevenoval pozornosť. Všetky stupne súdov obišli PREHLÁSENIE mojich svedkov zo dňa 15. 12. 2003, ktorí potvrdili   moje   miesto   pobytu   v   danom   inkriminovanom   čase.   Taktiež   vynechali   aj preskúmanie   zistenia   môjho   rodného čísla   revízorom   dopravcu   a   pod.   Spochybnili   môj zdravotný stav, hoci rozhodnutie o invalidite zo dňa 03. 08. 2000 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 22. 06. 2007 i o mojom zdravotnom ťažkom postihnutí zo dňa 15. 10. 2004 majú k dispozícii v spisovom materiáli. Z daného spisu sa približne 2/3 venujú súdnym poplatkom a ustanoveniu zástupcu pre mňa ako účastníka konania, čiže kombinácii § 138 a § 30 O. s. p.. Po podaní odvolania sa vlastne už nič iné neriešilo zo strany súdov a v môj prospech vôbec.“

Sťažovateľka   na   základe   uvedených   skutočností   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne sa domáha, aby bolo „porušiteľovi (počnúc Krajským súdom v Bratislave a rozsudkom č. k. 6 Co 338/07-113 zo dňa   24.   01.   2008)   prikázané   obnoviť   stav   pred   porušením   jej   práva   alebo   slobody a vo veci ďalej konal“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 22/06-73 z 18. januára 2007, rozsudkom krajského súdu   č.   k.   6 Co   338/07-113   z   24.   januára 2008   a   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Cdo 178/2010 zo 6. septembra 2010.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach (právo na spravodlivé súdne konanie).

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1 dohovoru je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   je   poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   teda   pokiaľ   by   súd   odmietol   konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   pripomína,   že nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie   je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory   všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené a zároveň by malo za následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 287/04).

1.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. 3 Cdo 178/2010-285 zo 6. septembra 2010

Sťažnosť   sťažovateľky   smerovala   proti   označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu, keď   najvyšší   súd   o   dovolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 6 Co 338/2007   z 24.   januára   2008   rozhodol   tak,   že   dovolacie   konanie uznesením   č.   k. 3 Cdo 178/2010-285 zo 6. septembra 2010 zastavil. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol:

„V zmysle § 241 ods. 1 O. s. p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Uvedené ustanovenie zakotvuje osobitnú podmienku dovolacieho konania, ktorej nedostatok bráni preskúmaniu dovolaním napadnutého rozhodnutia.

Odporkyňa nemá právnické vzdelanie, preto musí byť v dovolacom konaní zastúpená advokátom.   Napriek   tomu,   že   jej   bolo   doručené   rozhodnutie   o   zamietnutí   žiadosti o ustanovenie takéhoto zástupcu súdom, nerešpektovala výzvu na odstránenie nedostatku uvedenej osobitnej podmienky dovolacieho konania a ani do rozhodnutia dovolacieho súdu nepredložila   plnú   moc   udelenú   advokátovi   pre   dovolacie   konanie.   Nedostatok   tejto podmienky dovolacieho konania zostal v dôsledku toho neodstránený.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky (§ 10 ods. 1 O. s. p.) dovolacie konanie zastavil (§ 243c O. s. p., § 241 ods. 1 O. s. p. a § 104 ods. 2 O. s. p.). Vzhľadom na dôvod, pre ktorý zastavil dovolacie konanie, nezaoberal sa otázkou procesnej prípustnosti (a ani dôvodnosti) dovolania.“

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   konanie   o dovolaní   sťažovateľky   zastavil z dôvodu   nesplnenia   zákonom   ustanovenej   podmienky   povinného   právneho   zastúpenia účastníka konania v dovolacom konaní. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú   judikatúru   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97),   podľa   ktorej   nesplnenie   zákonom ustanovených podmienok, ktoré sa   vyžadujú od   účastníka   konania preto,   aby sa   mohlo o jeho opravnom prostriedku konať (v dôsledku nesplnenia ktorých sa konanie zastaví), nemožno považovať za odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.

Rešpektujúc   požiadavku   splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok na prístup k súdu   je   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   ústavne   akceptovateľné. V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 338/2007-113 z 24. januára 2008

Uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   č.   k.   3   Cdo   178/2010-285 zo 6. septembra   2010   o   zastavení   dovolacieho   konania   bolo   sťažovateľke   doručené 11. apríla   2011;   sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu   14.   júna   2011. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju aktuálnu rozhodovaciu činnosť, podľa ktorej v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene napadnutého rozhodnutia,   je   daná   právomoc   ústavného   súdu   tak   na   preskúmanie   dovolacieho rozhodnutia, ako aj odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti   plynie   od   doručenia   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   (porovnaj   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, tiež rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010, IV. ÚS 245/2010, III. ÚS 192/2011).

Napriek   ústavne   akceptovateľnému   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   o zastavení dovolacieho konania pre nesplnenie zákonom ustanovenej podmienky povinného právneho zastúpenia ústavný súd vzhľadom na procesné rozhodnutie najvyššieho súdu o zastavení dovolacieho   konania   posúdil   aj   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   označeným rozsudkom krajského súdu z hľadiska jeho obsahu.

Krajský   súd   v   namietanom   rozsudku   č.   k.   6   Co   338/07-113   z   24.   januára 2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, v odôvodnení ktorého okrem iného uviedol:„V prejednávanej veci súd prvého stupňa pri navrhovateľom uplatňovanom nároku na zaplatenie 1.212,- Sk istiny titulom cestovného nepochybne zistil,   že odporkyňa dňa 12. 9. 2002 o 11.16 hod v dopravnom prostriedku navrhovateľa – na linke MHD v B. a nepreukázala   sa,   na   výzvu   kontrolného   orgánu,   platným   cestovným   lístkom.   Námietky odporkyne, že jej bol odcudzený vodičský preukaz, súd prvého stupňa správne na základe výsledkov   vykonaného   dokazovania   považoval   za   nedôvodné,   keďže   vodičský   preukaz uvedeného čísla odporkyňa mala až do 28. 03. 2003 a nový vodičský preukaz jej bol vydaný až dňa 28. 1. 2003, t. j. po vykonanej kontrole prepravným kontrolórom dňa 12. 9. 2002. Odporkyňa   na   svoje   tvrdenia,   že   necestovala   v   prostriedkoch   MHD   neprodukovala   v odvolacom konaní žiadne také dôkazy, ktoré by mohli spochybniť hodnovernosť listinných dôkazov, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania, odôvodňujúce aj prípadnú zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ani odvolací súd nemal preto žiadny dôvod   na   spochybnenie   doteraz   vykonaných   dôkazov.   Odvolací   súd   preto   námietky odporkyne považoval za nedôvodné a nemohol k nim prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní. Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie   skutkového   stavu,   správne   vyhodnotil   výsledky   vykonaného   dokazovania   a   vec posúdil správne aj po právnej stránke. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je podľa názoru odvolacieho súdu vecne správne.

Z horeuvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 O. s. p.).“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   sa   dostatočným   spôsobom   vyrovnal s námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné   ustanovenia   podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Ústavný súd považuje rozsudok krajského súdu zodpovedajúcou   mierou   interpretácie   na   vec   aplikovaných   zákonných   ustanovení   za legitímny   a   vylučujúci   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. I. ÚS 8/96). Rovnako do práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem   rozhodnú   za   predpokladu,   že   skutkové   a   právne   závery   nie   sú   svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 131/05, IV. ÚS 219/05). Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade rozsudok krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a základným právom na súdnu ochranu, ako aj právom   na   spravodlivý   proces   podľa   označeného   článku   ústavy   a   dohovoru,   ktorá   by umožnila vysloviť záver o ich porušení. Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať,   ústavný   súd   návrh   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   II. ÚS   70/99, III. ÚS 45/03).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala, že po prípadnom prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   by   ústavný   súd   mohol   reálne   dospieť   k   záveru,   že sťažovateľkou označené práva boli v danom prípade porušené. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K namietanému   porušeniu   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 22/2006-73 z 18. januára 2007

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc   zaoberať   sa   namietaným   porušením   základného   práva   alebo   slobody za predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu   neposkytuje   účinnú   ochranu   (m. m. I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii vo vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   namieta,   a   ktorý   jej umožňuje odstrániť ten stav, ktorý považuje za porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom prípade bola sťažovateľka oprávnená podať proti rozsudku okresného súdu odvolanie, ktoré aj využila.

Namietaným rozsudkom okresného súdu sa ústavný súd meritórne nezaoberal, keďže sa riadil princípom subsidiarity svojej právomoci, a preto, aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, odmietol sťažnosť v tej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 22/2006-73 z 18. januára 2007 pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako celok a ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite jej sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011