znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 467/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. M. — I., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou K. spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. R. K., a Advokátskej kancelárie K. spol. s r. o., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 74/2012, 5 Obo 78/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Obo 74/2012, 5 Obo 78/2012 z 25. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V.   M. — I.   a Advokátskej   kancelárie K.   spol. s r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2013 doručená sťažnosť V. M. — I., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   K.   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. R. K., a Advokátskej kancelárie K. spol. s r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 74/2012, 5 Obo 78/2012 a jeho rozsudkom sp. zn. 5 Obo 74/2012, 5 Obo 78/2012 z 25. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade je účastníkom   konania   vedeného   Krajským   súdom   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský súd“)   pod   sp.   zn.   39   Cb   1/1998-Pú   v postavení   žalovaného,   ktorého   predmetom   bolo rozhodovanie   o žalobe   žalobcu   A.   T.,   ktorou   sa   domáha   proti   sťažovateľovi   v 1. rade zaplatenia   sumy   36 075,44   €   s prísl.   z titulu   neuhradených   faktúr   z kúpnej   zmluvy   na dodávku   tovaru.   Sťažovateľ   v 1.   rade   bol   (je)   v označenom   konaní   vedenom   krajským súdom právne zastúpený sťažovateľom v 2. rade. Sťažovateľ v 2. rade právne zastupoval sťažovateľa   v 1.   rade   aj   v odvolacom   konaní   vedenom   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 5 Obo 74/2012, 5 Obo 78/2012.

Krajský súd rozsudkom č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-377 z 21. mája 2012 rozhodol, že sťažovateľ   v 1.   rade   v procesnom   postavení   žalovaného   je   povinný   vyplatiť   žalobcovi peňažné   plnenie   spolu   s úrokom   z omeškania.   Krajský   súd   následne   uznesením č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012 uložil sťažovateľovi v 2. rade povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Krajský súd uznesením č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-436 zo 17. januára 2013 opravil uznesenie č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012 tak, že na zaplatenie súdneho poplatku   zaviazal   sťažovateľa   v 1.   rade.   Proti   rozsudku   č.   k.   39   Cb   1/1998-Pú-377 z 21. mája 2012 podal v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľ v 1. rade a proti uzneseniu krajského súdu č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012 podal v zákonnej lehote odvolanie sťažovateľ v 2. rade.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Obo 74/2012, 5 Obo 78/2012 z 25. októbra 2012 potvrdil jednak odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj odvolaním napadnuté uznesenie (v   spojení s opravným uznesením   č.   k.   39   Cb   1/1998-Pú-436   zo 17.   januára 2013).

Sťažovatelia tvrdia, že odvolací súd porušil základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu tým, že rozhodol o jeho opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-377 z 21. mája 2012 bez toho, „aby ho predtým podľa § 211 ods. 1 OSP vyzval... na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania uvedených v § 205 ods. 1 a 2   OSP...   ktoré...   odvolanie   nemalo,   nakoľko   ani   krajský   súd   nevyzval   sťažovateľa v 1. rade... aby chýbajúce náležitosti svojho odvolania... doplnil“. Tú istú námietku použili sťažovatelia i vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 39 Cb 1/1998-Pú-404 z 31. júla 2012, avšak sťažovatelia v tomto prípade namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu aj u sťažovateľa v 2. rade.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že najvyšší súd „vôbec nezobral do úvahy (resp. si vôbec nevšimol) skutočnosť, že proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31. 07. 2012 č. k. 39 Cb/1/1998-Pú-404 podal odvolanie nielen sťažovateľ 1/ ako odporca, ale   aj   sťažovateľ   2/   ako   právny   zástupca   odporcu,   pretože   uznesením   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   zo   dňa   31.   07.   2012   č.   k.   39   Cb/1/1998-Pú-404   bola   nesprávne a nezákonne uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok právnemu zástupcovi odporcu, t. j. sťažovateľovi 2/, a nie odporcovi, t. j. sťažovateľovi 1/“.

Sťažovatelia   zároveň   poukázali na skutočnosť,   že najvyšší   súd ako súd   odvolací rozhodol   o ich   odvolaniach „v   nezvyčajne   veľmi   krátkom   čase   od   ich   predloženia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   sťažovateľov   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   garantované v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 5 Obo/74/2012, 5 Obo/78/2012, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 10. 2012, č. k. 5 Obo/74/2012, 5 Obo/78/2012, zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyžiadaného súdneho spisu krajského súdu sp. zn. 39 Cb 1/1998-Pú ústavný súd zistil, že proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu (v celom rozsahu) podal sťažovateľ v 1.   rade   27.   decembra   2012   dovolanie,   o   ktorom   do   dňa   predbežného   prerokovania sťažnosti najvyšší súd ako dovolací súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Zmysel a účel   subsidiárneho   postavenia   ústavného   súdu   pri   ochrane   základných   práv   a   slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Právomoc   ústavného   súdu   predstavuje   z tohto   hľadiska   inštitucionálny mechanizmus, ktorého uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V preskúmavanej veci sťažovateľ v 1. rade subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane   základných   práv   a   slobôd   akceptoval   tým,   že   podal   vo   svojej   veci   dovolanie (27. decembra 2012) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V okolnostiach prípadu sťažovateľ v 1. rade podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci (ako aj o veci sťažovateľa v 2. rade, keďže dovolanie smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako celku, pozn.) mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty prijateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu   vo   veci   sťažovateľov   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného   súdu,   možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu   judikatúru   (m.   m.   IV.   ÚS   177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Ústavný súd vo svojej aktuálnej judikatúre aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   právny   názor   (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti   vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania   podávali   zároveň   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj   za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike,   sťažnosť   č.   31419/04,   alebo   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013