znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 467/2011-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   a.   s.,   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. Č., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.   10   Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „Dňa 30. 3. 2010 vydal Okresný súd Spišská Nová Ves v právnej veci žalobcu A., a. s., proti žalovanému J. K.,... o zaplatenie 17 471,62 EUR s príslušenstvom rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Tento rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 2. 2011, sp. zn. 2 Cob 133/2010, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu (sťažovateľa) dňa 14. 3. 2011.“.

Svoju sťažnosť odôvodnila takto: „Predmetom   súdneho   konania   na   prvostupňovom   súde   bol   sťažovateľom   ako žalobcom   uplatnený   nárok   na   vyplatenie   stornoprovízií   ako   bezdôvodného   obohatenia na strane   žalovaného,   vzniknutého   v   zmysle   zmluvy   o   sprostredkovaní   starobného dôchodkového   sporenia   zo   dňa   1.   11.   2004,   ktorú   uzatvoril   žalobca   ako   zastúpený a žalovaný   ako   sprostredkovateľ,   ktorá   bola   v   plnom   rozsahu   nahradená   zmluvou o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia zo dňa 1. 2. 2005....

Súd   prvého   stupňa   mal   v   konaní   za   preukázané,   že   žalovaný   sprostredkoval uzatvorenie zmlúv, na základe ktorých mu bola zo strany žalobcu vyplatená provízia (str. 10 rozsudku súdu prvého stupňa).

Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje osobitným právnym predpisom, a to ustanoveniami § 642 až 651 Obchodného zákonníka, t. j. právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (str. 10 rozsudku) a teda   tvrdenia   žalovaného   o   rozpore   dohody   o   zániku   nároku   na   províziu   s   právnou úpravou zmluvy o obchodnom zastúpení boli bezpredmetné.

Jediným dôvodom zamietnutia žaloby bola podľa odôvodnenia súdu prvého stupňa skutočnosť, že pri zmluve o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia nebolo možné dohodnúť zánik nároku na províziu a teda ak žalovaný sprostredkoval uzatvorenie dotknutých zmlúv, čo mal súd prvého stupňa za preukázané, vznikol mu podľa odôvodnenia rozsudku nepodmienený nárok na províziu. Takéto konštatovanie súdu prvého stupňa je súčasne v rozpore tak s právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (žiadne ustanovenie upravujúce províziu nie je kogentným ustanovením a možno sa teda od neho odchýliť) ako aj so súdnou praxou, ktorá umožňuje viazať zánik nároku na províziu na podmienky, ako bolo sťažovateľom namietané v odvolaní podanom proti rozsudku prvostupňového súdu. S   týmto   zásadným   odvolacím   dôvodom,   ktorý   prezentoval   sťažovateľ   v   odvolaní podanom proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sa odvolací súd v odôvodnení nevysporiadal v žiadnom rozsahu.

Dôvodom na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa bola v predmetnom prípade zo strany Krajského súdu v Košiciach okrem odkazu na odôvodnenie súdu prvého stupňa, skutočnosť, že prílohy k Províznym podmienkam... neboli podpísané žalovaným a teda sú neplatné.

Sťažovateľ   musí   konštatovať,...   že   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   je nepreskúmateľný, nakoľko skutočnosti a právne závery, ktoré sú v ňom uvádzané, nie sú zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené, tak aby dávali odpovede na zásadné právne otázky pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľa...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné uviesť, že odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach ako aj ním potvrdený rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves,   nakoľko   (i)   jasne   a   zrozumiteľne   nedáva   odpovede   na   všetky   zásadné   právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a súčasne (ii) právne posúdenie je v príkrom rozpore s právnou úpravou ako aj súdnou praxou, je v rozpore s právom na súdnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„...   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   24.   2.   2011,   sp.   zn.   2   Cob 133/2010 vydaným v právnej veci žalobcu A., a. s.,... a rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 30. 3. 2010, sp. zn. 10 Cb 80/2008 bolo porušené základné právo na súdnu a inú právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a z toho dôvodu aby Ústavný súd   SR   tento   rozsudok   zrušil   a   priznal   sťažovateľovi   súčasne   náhradu   trov   právneho zastúpenia.“

Sťažovateľka   súčasne   navrhuje,   aby   ústavný   súd   v   zmysle   §   52   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011, keďže podľa nej by vykonateľnosťou rozsudku utrpela majetkovú ujmu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods.1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušení   ich   práv   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka   mohla   domáhať   a   aj   sa   domáhala   podaním   odvolania   proti   rozsudku okresného   súdu.   Ústavný   súd   z   tohto   dôvodu   sťažnosť   v   časti,   ktorá   smeruje   proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu   v   Slovenskej   republike   (princíp   subsidiarity)   vyplýva,   že   rozhodovanie v občianskoprávnych   veciach   (vrátane   obchodných   sporov)   patrí   do   právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a pri uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti   s   jeho   posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom prípade, ak sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Článok 46 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a   iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV.   ÚS   115/07).   Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý rozsudok krajského súdu možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neprijateľný a neudržateľný.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím okresného súdu, pričom krajský   súd   podľa   jej   názoru   pochybenia   okresného   súdu   neodstránil,   a preto   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, ktorý mal „za preukázané, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje osobitným právnym predpisom, a to ustanoveniami § 642 až 651 Obchodného zákonníka, t. j. právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (str. 10 rozsudku) a teda tvrdenia žalovaného o rozpore dohody o zániku   nároku   na   províziu   s   právnou   úpravou   zmluvy   o   obchodnom   zastúpení   boli bezpredmetné“.

Okresný súd vo svojom odôvodnení v tejto súvislosti uviedol: „Podľa   §   642   Obchodného   zákonníka,   zmluvou   o   sprostredkovaní   sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť   uzavrieť   určitú   zmluvu   s   treťou   osobou,   a   záujemca   sa   zaväzuje   zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).

Podľa § 644 Obchodného zákonníka, sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu, ak je uzavretá zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania.

Podľa § 647 ods. l Obchodného zákonníka, sprostredkovateľ má nárok na dojednanú províziu,   inak   obvyklú   za   sprostredkovanie   obdobných   zmlúv   v   čase   uzavretia   zmluvy o sprostredkovaní. Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkúvaná zmluva.

Podľa   §   649   ods.   l   Obchodného   zákonníka,   sprostredkovateľ   neručí   za   splnenie záväzku tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmluvy; nesmie však navrhovať záujemcovi uzavretie zmluvy s osobou, ohľadne ktorej vie alebo musí vedieť, že je dôvodná pochybnosť, že splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy.

Podľa § 111 zák. č. 43/2004 Z. z, o starobnom dôchodkovom sporení platnom znení,

1) Sprostredkovaním starobného dôchodkového sporenia je

a)   činnosť   smerujúca   k   tomu,   aby   záujemca   o   uzatvorenie   zmluvy   o   starobnom dôchodkovom sporení mal príležitosť takú zmluvu uzatvoriť,

b) poskytovanie služieb súvisiacich s činnosťou podľa písmena a),

c) poskytovanie odborného poradenstva v oblasti starobného dôchodkového sporenia podľa tohto zákona.

2) Sprostredkovanie starobného dôchodkového sporenia môže vykonávať na území Slovenskej republiky len sprostredkovateľ podľa odseku 3.

(3) Sprostredkovateľ je fyzická osoba, ktorej úrad udelil povolenie na vykonávanie činnosti   sprostredkovateľa,   na   ktorého   základe   je   oprávnená   v   mene   dôchodkovej správcovskej spoločnosti vykonávať činnosť podľa odseku l.

(13) Za škody spôsobené sprostredkovateľom pri vykonávaní činnosti podľa odseku 1 zodpovedá dôchodková správcovská spoločnosť.

(16)   Právne   vzťahy   medzi   sprostredkovateľom   a   dôchodkovou   správcovskou spoločnosťou sa spravujú osobitným právnym predpisom, 91) ak tento zákon neustanovuje inak. [ 91 - § 642 až 651 Obchodného zákonníka.] Podľa § 64b zák. č 43/2004 Z. z.. v platnom znení, účinný od 1.1.2005, 1/   Sporiteľ   môže   prestúpiť   z   dôchodkovej   správcovskej   spoločnosti   do   inej dôchodkovej správcovskej spoločnosti, s ktorou uzatvorí zmluvu o starobnom dôchodkovom sporení, najskôr po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa zapísania predchádzajúcej zmluvy o starobnom   dôchodkovom   sporení   do   registra   zmlúv   alebo   od   určenia   dôchodkovej správcovskej   spoločnosti   Sociálnou   poisťovňou   podľa   §   64   ods.   4,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Na účinnosť tejto zmluvy sa vzťahuje § 64a ods. 2 rovnako.

3) Dôchodková správcovská spoločnosť, do ktorej sporiteľ prestupuje, je povinná po zápise   zmluvy   o   starobnom   dôchodkovom   sporení   do   registra   zmlúv   informovať   bez zbytočného odkladu o tomto zápise dôchodkovú správcovskú spoločnosť, z ktorej sporiteľ prestupuje.

5) Sporiteľ nemôže prestúpiť do inej dôchodkovej správcovskej spoločnosti v období kratšom ako jeden rok od prvej uzatvorenej zmluvy o starobnom dôchodkovom sporení zapísanej do registra zmlúv podľa § 64a ods. 2 alebo odo dňa vzniku účasti fyzickej osoby na   starobnom   dôchodkovom   sporení,   ak   dôchodkovú   správcovskú   spoločnosť   určila Sociálna poisťovňa podľa § 64 ods. 4.

Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo   plnením z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z   nepoctivých zdrojov.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Sprostredkovateľská zmluva je upravená v Obchodnom zákonníku, a to v § 642 až 651, a podobné vzťahy aj v § 652 až 672 pod nadpisom zmluva o obchodnom zastúpení. Podľa   Obchodného   zákonníka   sa   posudzuje   sprostredkovateľská   zmluva   vtedy,   keď   ide o zmluvu medzi podnikateľmi a zmluva je zameraná na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ tieto podmienky   nie   sú   splnené,   sprostredkovateľská   zmluva   podlieha   úprave   podľa   §   774 Občianskeho zákonníka. Aj v týchto prípadoch však účastníci majú možnosť, najmä ak je sprostredkovateľ   podnikateľom,   dohodnúť   sa,   že   ich   záväzkový   vzťah   bude   podriadený obchodnoprávnej   úprave   (§   262   ods.   1   OBZ).   Na   takúto   dohodu   sa   vyžaduje   písomná forma. Predmetom   zmluvy   je,   že   sprostredkovateľ   sa   zaväzuje,   že   bude   vyvíjať   činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť zmluvu o starobnom dôchodkovom sporení. Toto obstaranie uzavretia zmluvy môže spočívať v tom, že sprostredkovateľ nájde partnera,   ktorý   chce   so   záujemcom   uzavrieť   zmluvu,   že   zoznámi   budúcich   zmluvných partnerov, že bude spolupôsobiť pri prerokúvaní veci a pripraví uzavretie zmluvy. Tým sa jeho   úloha   skončí.   Zmluvu,   uzavretie   ktorej   sa   sprostredkovateľskou   zmluvou   sleduje, neuzaviera sám, ale len spolupôsobí pri jej uzavieraní. Záujemca teda uzaviera zmluvu sám, aj keď za pomoci sprostredkovateľa, ktorý mu pripraví aj potrebné podklady na uzavretie zmluvy.

Sprostredkovateľ má povinnosť obstarať záujemcovi uzavretie zmluvy s treťou osobu a jeho odmena závisí od toho, či sa zmluva uzavrie. Dosiahnutie výsledku nie je v moci sprostredkovateľa.

Súd   mal   vykonaným   dokazovaním   preukázané,   že   žalobca   mal   povolenie na vykonávanie činnosti sprostredkovateľa starobného dôchodkového sporenia a žalovaný mal   povolenie   na   vykonávanie   činnosti   sprostredkovateľa   starobného   dôchodkového sporenia.

Žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia v zmysle zák. č. 43/2004 Z. z.. V zmluve je uvedené, že sa uzatvára aj podľa § 652 Obchodného zákonníka. Z cit. ustanovenia zákona č. 43/2004 Z. z. je ale zrejmé, že právne vzťahy medzi sprostredkovateľom a dôchodkovou správcovskou spoločnosťou sa spravujú osobitným právnym predpisom, ak tento zákon neustanovuje inak, a teda ustanoveniami § 642 až 651 Obchodného zákonníka.

Žalobca predložil zoznam zmlúv a ďalšie doklady z ktorých je zrejmé, že žalovaný sprostredkoval uzavretie zmlúv, na základe ktorých mu bola vyplatená provízia vo výške 69.789,89   Eur   a   žalovaný   túto   výšku   provízií   nenamietal,   preto   súd   považuje   za bezpredmetné ďalšie tvrdenia žalovaného, že nevie ktoré zmluvy uzavrel.

Žalobca požaduje vrátenie sumy vo výške 17.471,62 Eur z dôvodu storna provízií uvedených v províznych podmienkach. Poukazuje na rozhodnutia iných súdov, ktoré sa týkajú sprostredkovania poistných zmlúv a províznych podmienok k týmto zmluvám, nie dôchodkového sporenia, ktoré je upravené zákonom č. 43/2004 Z. z. Sprostredkovateľ, to či sa na osobnom účte sporiteľa bude evidovať príspevok na starobné dôchodkové sporenie a kedy   budú   príspevky   evidované   ovplyvniť   nemôže.   V   zmysle   cit.   zákona   sporiteľ   má zákonné právo po určitom čase prestúpiť do inej dôchodcovskej správcovskej spoločnosti a toto právo nemôže mu nikto obmedziť a teda ani sprostredkovateľ to nemôže ovplyvniť. Z predložených dokladov je zrejmé, že žalobca žiada vrátenie provízií aj v tých prípadoch, kde   zmluvy   sú   naďalej   platné   a   príspevky   boli   zasielané   neskôr.   Súd   tieto   provízne podmienky vzhľadom na špecifické podmienky cit. zákona považuje za neplatné. Žalovaný sprostredkoval uzavretie zmlúv, čiže mu vznikol nárok na províziu. Na základe uvedeného súd žalobu zamietol.“

Podľa sťažovateľky „jediným dôvodom zamietnutia žaloby bola podľa odôvodnenia súdu prvého stupňa skutočnosť, že pri zmluve o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia   nebolo   možné   dohodnúť   zánik   nároku   na   províziu   a   teda   ak   žalovaný sprostredkoval uzatvorenie dotknutých zmlúv,... vznikol mu podľa odôvodnenia rozsudku nepodmienený   nárok   na   províziu.   Takéto   konštatovanie   súdu   prvého   stupňa   je   súčasne v rozpore tak s právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (žiadne ustanovenie upravujúce províziu nie je kogentným ustanovením a možno sa teda od neho odchýliť) ako aj so súdnou praxou,   ktorá   umožňuje   viazať   zánik   nároku   na   províziu   na   podmienky,   ako   bolo sťažovateľom namietané v odvolaní podanom proti rozsudku prvostupňového súdu.“.

Sťažovateľka tvrdí, že „s týmto zásadným odvolacím dôvodom... sa odvolací súd v odôvodnení nevysporiadal v žiadnom rozsahu. Dôvodom na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa bola... okrem odkazu na odôvodnenie súdu prvého stupňa, skutočnosť, že Prílohy k províznym podmienkam... neboli podpísané žalovaným, a teda sú neplatné.“.

Rovnakú námietku akú uplatnila sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, uplatnila aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

Sťažovateľka označuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, keďže sa podľa nej nevyrovnal s jej zásadnými   odvolacími   dôvodmi   a nedal presvedčivú   a jasnú odpoveď na podstatné   otázky   súvisiace   s   predmetom   poskytnutia   jej   súdnej   ochrany,   pričom (napadnutý   rozsudok)   nereagoval   ani   na   jej   podstatné   námietky.   Rozsudok   je   podľa sťažovateľky   nedostatočne   odôvodnený,   je   nezrozumiteľný   a   nepreskúmateľný.   V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 2 Cob 133/2010-336   z   24.   februára   2011,   ktorým   ako   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok okresného súdu č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedol:„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, pričom je však potrebné doplniť odôvodnenie napadnutého rozsudku.“

Odvolací súd súčasne odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:„Na   zdôraznenie   správnosti   napadnutého   rozhodnutia   považuje   odvolací   súd   za potrebné uviesť:

Z návrhu na začatie konania jednoznačne vyplýva, že týmto návrhom sa žalobca domáha vrátenia vyplatenej provízie z dôvodu, že žalovanému nárok na províziu zanikol. Svoj nárok žalobca opiera o zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 1. 2. 2005, ktorá v plnom rozsahu nahradila zmluvu zo dňa 1. 11. 2004.

Podľa článku V Provízia: Sprostredkovateľ má za vykonávanie obchodnej služby nárok na províziu. Štruktúra, výška a podmienky vzniku nároku na províziu sú uvedené v interných normách zastúpeného a v Províznych podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy.

Podľa článku IX. bod 1 Záverečné ustanovenia: Dodatky k tejto zmluve môžu byť urobené   iba   písomne   na   základe   dohody   zmluvných   strán   K   základnej   zmluve o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia boli dohodnuté provízne podmienky pre   pozíciu   Sprostredkovateľ   s   tým,   že   sprostredkovateľ   má   nárok   na   províziu   určenú v prílohe č.1.

Z bodu 8 Províznych podmienok vyplýva, že provízne podmienky sú platnou súčasťou zmluvy   o   sprostredkovaní   starobného   dôchodkového   sporenia.   Doplnenie   alebo   zmena províznych podmienok je možná len písomnou formou na základe dohody zmluvných strán. Provízne   podmienky   musia   byť   podpísané   zastúpeným   a   sprostredkovateľom,   inak   sú neplatné.

Príloha č. 1 a č. 2 k províznym podmienkam nie je podpísaná žalovaným, preto je neplatná.   Pre   platnosť   písomnej   zmluvy   je   nevyhnutný   podpis   tejto   zmluvy   zmluvnými stranami.“

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol:„Žalobca sa návrhom na začatie konania domáha vrátenia vyplatenej provízie. Podľa § 153 ods. 2 O. s. p., súd je viazaný petitom návrhu, a preto nemôže prisúdiť žalobcovi viac alebo niečo iné, ako sa žalobca žalobou domáhal.

Z   uvedeného   dôvodu   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   ak   žalobu   žalobcu o vrátení už vyplatenej provízie ako neopodstatnenú zamietol.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Odvolací súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, sa stotožnil s postupom okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010 v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podrobne uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov.

Poukazujúc   predovšetkým   na   citované   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku krajského súdu (a v súvislostiach rozsudku okresného súdu) ústavný súd zastáva názor, že krajský   súd   svoj   rozsudok   odôvodnil   stručne   a   jasne,   dostatočným   a presvedčivým spôsobom; uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté   dôkazy   a ako   vec   právne   posúdil   (§   157   OSP).   V   spojení   s   odôvodnením rozsudku   okresného   súdu   poskytuje   komplexné   a ústavne   akceptovateľné   odôvodnenie svojho právneho názoru. S námietkami sťažovateľky, ktoré sú opätovne uvádzané v jej sťažnosti, sa krajský súd dostatočným spôsobom vyrovnal.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   a   obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s   právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov. Nie je úlohou ústavného súdu do   detailov   preskúmať prípad   z pozície   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych noriem   ani   opätovne podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom   „vylepšiť“   jeho odôvodnenie,   prípadne   zostaviť   zoznam   možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   ústavnú   konformitu   záverov napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného súdu   krajský   súd   (v   spojení   s   okresným   súdom)   rozsudok   odôvodnil   ústavne akceptovateľným spôsobom.

S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť sťažovateľky   v časti   týkajúcej   sa   napadnutého   rozsudku krajského   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súdu   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011