znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 467/2010-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti Z., a. s., S., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na verejné prerokovanie veci a v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn.   1   Obdo   28/2008   z   30.   septembra   2009   v   spojení   s   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 31/2008-400 z 11. júla 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Základné práva obchodnej spoločnosti Z., a. s., podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1   Obdo   28/2008   z   30.   septembra   2009   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   2 Cob   31/2008-400   z   11.   júla   2008 p o r u š e n é   n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2010   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   a.   s.,   S.   (ďalej   aj   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1   Obdo   28/2008   z   30.   septembra   2009   v   spojení   s   uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 31/2008-400 z 11. júla 2008, ktorým krajský súd zastavil odvolacie konanie vo veci určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia zo 7. októbra 2005.

Sťažovateľka na výzvu ústavného súdu z 20. januára 2010 doplnila svoju sťažnosť podaním z 15. februára 2010 doručeným mu 16. februára 2010 o listinné dôkazy, t. j. o kópie namietaných rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla:

«2) Sťažovateľ sa ako žalobca domáhal voči spoločnosti Obchodné meno: C., a. s., Sídlo: S., Slovenská republika, Registrovaný: Okresný súd Košice I, obchodný register, Oddiel Sa, ako žalovanému určenia neplatnosti všetkých uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia zo dňa 7. 10. 2005.

Súdne konanie o tomto návrhu bolo na prvom stupni vedené na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.: 18 Cb 162/2005, odvolacie konanie bolo vedené na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: 2 Cob 31/2008 a dovolacie konanie bolo na Najvyššom súde Slovenskej republiky vedené pod sp. zn.: 1 Obdo 28/2008.

Prvostupňový Rozsudok vyhlásil Okresný súd Michalovce dňa 21. 11. 2007, č. k: 18 Cb 162/2005-340 (7705214401).

Krajský súd v Košiciach Uznesením zo dňa 11. 7. 2008 č. k. 2 Cob 31/2008-400 (7705214401),   rozhodol,   že:   „Pripúšťa   späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania.   Zrušuje rozsudok Okresného súdu Michalovce zo 21. 11. 2007, č. k: 18 Cb 162/2005-340 a konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky Uznesením zo dňa 30. 9. 2009, sp. zn.: 1 Obdo 28/2008 ako dovolací súd rozhodol, že „ Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. nie je vylúčený z rozhodovania a prejednávania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp.   zn.:   2   Cob   31/2008.   Dovolanie   žalobcu   sa   odmieta.   Žalovanému   sa   náhrada   trov dovolacieho konania nepriznáva.“....

3a) Krajský súd v Košiciach ako súd druhého stupňa vydal napadnuté rozhodnutie na základe písomného podania datovaného 3. 7. 2008, doručeného súdu dňa 7. 7. 2008, označeného ako „Návrh na späťvzatie žaloby a odvolania proti rozsudku OS Michalovce 18 Cb 162/2005-340“, podpísaného „Mgr. V. B, predseda predstavenstva Z., a. s.“. Trváme   na   tvrdení,   že   právne   úkony   vykonané   pánom   Mgr.   V.   B.   ako   údajným zástupcom   našej   spoločnosti   nemožno   platne   kvalifikovať   ako   konanie   v   mene   našej spoločnosti alebo ako konanie, ktoré by malo platné právne účinky voči tretím osobám. V   zmysle   uznesení   valného   zhromaždenia   našej   spoločnosti,   ku   dňu   vyhotovenia späťvzatia   03.   07.   2008,   07.   07.   2008   a   ani   do   dňa   11.   07.   2008,   Mgr.   V.   B.   nebol predsedom   predstavenstva   našej   spoločnosti   alebo   oprávneným   zástupcom   našej spoločnosti.

Pri   vydaní   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Košiciach   nebola   zohľadnená   tá skutočnosť, že mimoriadne valné zhromaždenie našej spoločnosti, ktoré sa uskutočnilo dňa 23. 06. 2008, prijalo uznesenia, ktorými zvolilo do funkcie členov predstavenstva našej spoločnosti   tieto   osoby:   Ing.   M.   B.,   V.   F.   a   Ing.   J.   C.,   pričom   za   jediného   predsedu predstavenstva MVZ určilo Ing. M. B., a za podpredsedu predstavenstva určilo V. F. Podľa ust. § 194 ods. 2 Obch. zák.: (Orgán, ktorý volí členov predstavenstva, určí zároveň, ktorý z členov predstavenstva je predsedom predstavenstva), a teda každá akciová spoločnosť môže mať iba jedného predsedu predstavenstva.

Valné   zhromaždenie   našej   spoločnosti   už   dňa   23.   06.   2008   určilo   ako   jediného predsedu predstavenstva osobu Ing. M. B., a po tomto rozhodnutí nemohla byť predsedom predstavenstva   iná   osoba   ani   Mgr.   V.   B.,   keďže   všetkým   predchádzajúcim   predsedom predstavenstva táto funkcia zanikla okamihom prijatia tohto nového rozhodnutia valného zhromaždenia o určení nového predsedu predstavenstva.

V   zmysle   platnej   právnej   úpravy   hmotnoprávne   účinky   právnych   skutočností,   na ktoré poukazujeme, t. j. (právotvorné) konštitutívne účinky zvolenia osôb za členov orgánov našej akciovej spoločnosti, nastali už okamihom schválenia uznesení VZ dňa 23. 06. 2008, 27. 06. 2008, pričom zápis údajov o štatutárnom orgáne do obchodného registra má len deklaratómy účinok.

Platnosť   zápisníc,   ktoré   osvedčujú   obsah   uznesení   VZ,   trvá,   uznesenia   VZ   sú doposiaľ platné a osvedčujú existujúci skutočný stav v spoločnosti.

Predmetné   uznesenia   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   našej   spoločnosti,   na ktoré poukazujeme a ktoré spochybňujú zápis v obchodnom registri, boli už v čase vydania rozhodnutia Krajským súdom v Košiciach, založené aj v zbierke listín obchodného registra Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle ust. § 27 Obchodného zákonníka, boli účinné aj voči tretím osobám.

Na okolnosť, že údaje zverejňované obchodným registrom Okresného súdu Košice I, podľa   ktorých   ako   predseda   predstavenstva   našej   spoločnosti   je   zapísaný   Mgr.   V.   B., nezodpovedajú skutočnému stavu v našej spoločnosti, naša spoločnosť upozornila Krajský súd v Košiciach aj listom datovaným 10. 7. 2008, doručeným dňa 11. 7. 2008, t. j. v deň vydania   napadnutého   rozhodnutia.   A   teda   na   existenciu   rozhodujúcich   právnych skutočností, sme súd bez zbytočného odkladu riadne upozornili.

Krajský   súd   v   Košiciach   pri   vydaní   napadnutého   rozhodnutia   na   horeuvedené skutočnosti neprihliadal.

3b) Vzhľadom na tento protiprávny stav, sme sa ochrany práv a legitímnych záujmov našej spoločnosti domáhali v dovolacom konaní.

Namietaný nesprávny postup druhostupňového súdu a nedostatky druhostupňového konania, v ktorom nám bolo odopreté naše právo konať pred súdom, neboli odstránené a napravené ani v rámci dovolacieho konania.

Zdôrazňujeme,   že v čase po podaní dovolania,   Okresný súd Michalovce vyhlásil Rozsudok č.   k.:   20 Cb 7/2008-135,   ktorým vyhlásil   všetky   uznesenia   údajného valného zhromaždenia našej spoločnosti zo dňa 15. 12. 2009, za neplatné.

Podľa platnej právnej úpravy, v prípade, ak súd vyhlási údajné uznesenia valného zhromaždenia, na základe ktorých konal Mgr. V. B., za neplatné, zanikajú účinky všetkých úkonov vykonaných Mgr. V. B., pričom toto právoplatné rozhodnutie súdu o neplatnosti týchto uznesení je záväzné pre každého.

Listina označeného rozsudku Okresného súdu Michalovce bola dňom 16. 03. 2009 založená aj do zbierky listín obchodného registra Okresného súdu Košice I, a teda v zmysle ust.   § 27   Obchodného   zákonníka,   tretie osoby sa nemohli odvolávať   na právne   účinky existencie neplatných uznesení.

Vzhľadom na uvedené úkon späťvzatia návrhu považujeme za neúčinný voči tretím osobám už od okamihu jeho uskutočnenia....

V   kontexte   s   uvedeným...   namietame,   že   súdy   rozhodli   bez   existencie   riadneho podania späťvzatia návrhu a riadneho návrhu na zastavenie konania, čím nám bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Namietame, že dovolací súd rozhodol len na základe domnienky, ktorá však nebola v konaní riadne preukázaná listinami.»

Sťažovateľka ďalej uviedla:«V dovolacom konaní sme zároveň namietali, že vo veci rozhodoval sudca JUDr. V. H., ktorý bol vylúčený z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O. s. p.

Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. sa ešte dňa 22. 08. 2005 písomne vyjadril, že sa cíti byť zaujatý z dôvodu postoja k členovi predstavenstva našej spoločnosti, ktorý bol poverený konať aj v tomto konaní, pričom tento sudca žiadal, aby bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, v ktorej je účastníkom naša spoločnosť, na základe čoho boli veci prideľované na rozhodnutie iným sudcom.

Na základe uvedeného, keďže sudca JUDr. V. H. v písomnej forme potvrdil, že sa cíti byť zaujatý vo vzťahu k členovi predstavenstva našej spoločnosti, sme toho názoru, že tento sudca je pre postoj k osobe reprezentujúcej našu spoločnosť v zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. vylúčený   z   prejednávania   vecí,   v   ktorých   účastníkom   je   naša   spoločnosť.   Akékoľvek následné, resp. dodatočne po rozhodnutí vyžiadané vyjadrenie, ktorým sudca vyhlásil, že sa necíti byť zaujatý je jeho predchádzajúcim postojom spochybnené.

Konanie sudcu, ktorý napriek tomu, že ex lege je vylúčený konal vo veci, považujeme v rozpore s ust. § 14 O. s. p., § 15 O. s. p., a v rozpore s právom na nestranný súd. V zmysle platnej právnej úpravy pre naplnenie zákonnej podmienky vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci... postačí, ak možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudcu. V danom prípade sa navyše jedná aj o preukázateľne vyslovenú zaujatosť sudcu JUDr. V. H. voči našej spoločnosti.

Rozhodovanie   o   predmetnej   veci   sudcom   JUDr.   V.   H.,   ktorý   prezentoval   svoje stanovisko, že sa cíti byť zaujatý vo veci týkajúcej sa našej spoločnosti, je aj v rozpore s judikovaným stanoviskom ESĽP: Spravodlivosť nielen má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná.

Zároveň,   keďže   sudca   JUDr.   V.   H.   rozhodoval   o   veci,   aj   napriek   tomu,   že   je zo zákona vylúčený, poukazujeme na rozhodnutie, podľa ktorého: „Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú ochranu.“, (I. Ústavný súd SR 26/94).

S poukazom na uvedené okolnosti sme toho názoru, že dovolanie bolo prípustné aj podľa ust. § 237písm. f), g) O. s. p....

Týmto nesprávnym procesným postupom súdov, nám ako účastníkovi konania bola znemožnená   realizácia   tých   procesných   práv,   ktoré   nám   Občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany našich práv a právom chránených záujmov.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie - právo na spravodlivé, nezávislé, nestranné a zákonné prejednanie veci, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, právo na súdnu ochranu - právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na rovnosť účastníkov, právo na verejné prerokovanie veci, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd č. 209/1992 Zb. v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 141   ods.   1,   čl.   144   ods.   1,   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k: 2 Cob/31/2008-400 z 11. 7. 2008 v spojení s Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 Obdo 28/2008 z 30. 9. 2009, porušené boli. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   2   Cob/31/2008-400   z   11.   7.   2008 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1 Obdo 28/2008 z 30. 9. 2009 sa zrušujú a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby obnovil stav pred porušením práv sťažovateľa.

Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   obnovil   stav   pred porušením práv sťažovateľa.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro, ktoré   je   porušovateľ   I.   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške = 1,00 Euro, ktoré   je   porušovateľ   II.   povinný   zaplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania, ktorú sú porušovatelia I. a II. povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   V   časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy   a   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 6 Obdo 28/2008   z   30.   septembra   2009   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 2 Cob 31/2008-400 z 11. júla 2008 nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde,   a preto   rozhodol   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   467/2010-23 z 20. decembra 2010 o jej prijatí v tejto časti sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) na ďalšie konanie. Návrhu sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia nevyhovel.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 24. januára 2011 predsedu krajského   súdu   a   predsedu   najvyššieho   súdu   a   22.   februára   2011   právnu   zástupkyňu sťažovateľky,   aby   sa   vyjadrili   k   otázke   vhodnosti   ústneho   pojednávania   v danej   veci, a zároveň predsedu krajského súdu a predsedu najvyššieho súdu vyzval, aby sa vyjadrili aj k sťažnosti.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k   sťažnosti   zo   4.   februára   2011 (1 SprV/105/2011, doručenom ústavnému súdu 10. februára 2011) okrem iného uviedol:„... Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti sťažnosti je to, či postupom Krajského súdu v Košiciach, ktorý vo veci konal ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) a Najvyšší súd SR, ktorý vo veci konal ako súd dovolací (§ 10a/ ods. 1 O. s. p.) bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O. s. p.) treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Krajský súd v Košiciach vo veci odvolania žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce   zo   dňa   21.   11.   2007,   č.   k.   18   Cb/162/2005-340   rozhodol   na   neverejnom zasadnutí dňa 11. júla 2008 na základe písomného podania žalobcu zo dňa 3. 7. 2008 doručeného Krajskému súdu v Košiciach dňa 7. 7. 2008, ktorým žalobca zobral návrh... v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 8. 7. 2008   súhlasil   so   späťvzatím   žaloby,   navrhol   pripustiť   späťvzatie   žaloby   a   napadnutý rozsudok   Okresného   súdu   Michalovce   zrušiť.   Späťvzatie   návrhu   na   začatie   konania   za žalobcu podpísal Mgr. V. B., ktorý v čase rozhodovania Krajského súdu v Košiciach... bol v obchodnom registri zapísaný ako predseda predstavenstva Z., a. s.

O tom, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací postupoval v odvolacom konaní správne a v súlade s platnou právnou úpravou, potvrdil svojim rozhodnutím aj Najvyšší súd SR, ktorý vo veci konal ako dovolací súd.

Obchodný register je verejným zoznamom podnikateľov (nie všetkých) a základných právne relevantných údajov o nich. Okruh osôb, ktoré sa zapisujú do obchodného registra je určený v rôznych zákonoch. Rozlišujeme konštitutívne a deklaratórne zápisy.

Podľa § 27 ods. 3, 4 Obchodného zákonníka, zapísané údaje sú účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Obsah listín, ktorých zverejnenie zákon ustanovuje, je účinný voči tretím osobám odo dňa, kedy bolo zverejnené oznámenie o uložení listín do zbierky listín. To neplatí, ak zapísaná osoba preukáže, že tretia osoba o týchto údajoch alebo o obsahu listín vedela. Zapísaná osoba sa však nemôže na tieto údaje alebo obsah listín odvolávať voči tretím osobám do 15 dní odo dňa ich zverejnenia, ak tretie osoby preukážu, že o nich nemohli vedieť. Ak je nesúlad medzi zapísanými a zverejnenými údajmi alebo uloženými a zverejnenými listinami, nemožno voči tretím osobám namietať zverejnené znenie.   Tretie   osoby   sa   môžu   odvolávať   na   zverejnené   znenie,   ak   zapísaná   osoba nepreukáže,   že   tretím   osobám   boli   známe   zapísané   údaje   alebo   obsah   listín   uložených v zbierke listín.

V § 27 ods. 3 Obchodného zákonníka je vyjadrený princíp materiálnej publicity, ktorý spolu s princípom formálnej publicity dáva obchodnému registru povahu verejnej listiny. To v praxi znamená, že údaje zapísané v obchodnom registri sú právne účinné navonok   i   v   prípade,   ak   nezodpovedajú   skutočnému   stavu,   ak   sú   splnené   podmienky uplatnenia princípu materiálnej publicity. Pozitívna stránka princípu materiálnej publicity spočíva v tom, že zápisy sú právne účinné voči každému aj súdu odo dňa ich vykonania registrovým súdom. Znamená to, že odo dňa vykonania zápisu sa nemôže nikto dovolať neznalosti ich obsahu.

Negatívna stránka materiálnej publicity doplňuje pozitívnu stránku, ktorá spočíva v tom, že nie je možné namietať proti tretím osobám, teda aj súdu konajúcom v dôvere v zápis, že tento zápis nezodpovedá skutočnosti.

Sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje tým, že odvolací súd v čase rozhodovania vedel, resp. musel vedieť o tom, že údaje zapísané v obchodnom registri sú odlišné od skutočnosti, pričom žiadne dôkazy o tom nepredložil, a to napriek tomu, že dôkazné bremeno v danom prípade nesie sťažovateľ.

Z   obsahu   spisu,   ako   aj   sťažnosti   vyplýva,   že   mimoriadne   valné   zhromaždenie obchodnej spoločnosti C. a. s. sa konalo 7. 10. 2005, pričom sťažovateľ až podaním zo dňa 10. 7. 2008 doručeným Krajskému súdu v Košiciach dňa 11. 7. 2008, upozornil Krajský súd v Košiciach, že údaje zapísané v obchodnom registri nezodpovedajú skutočnému stavu. O odvolaní sťažovateľa síce Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací rozhodol dňa 11. júla 2008 v čase, keď upozornenie sťažovateľa nemal súd k dispozícii. To, že v čase rozhodovania o odvolaní mal odvolací súd k dispozícii upozornenie sťažovateľa, sťažovateľ relevantným spôsobom nepreukázal.

Z dôvodu späťvzatia návrhu na začatie konania, Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací, nepreskúmal správnosť rozhodnutia Okresného súdu Michalovce, preto sa k tejto časti sťažnosti nevyjadrujeme.

Pokiaľ sťažovateľ napáda aj rozhodnutie dovolacieho súdu, k tomu sa môže vyjadriť len Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, ktorý vo veci konal, ako súd dovolací. Z horeuvedeného nepochybne vyplýva, že Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa postupoval správne, o čom svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v Bratislave, a preto sťažnosť považujem za nedôvodnú.“

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 16. februára 2011 (č. k. KP 4/2011-10, doručenom ústavnému súdu 21. februára 2011) okrem iného uviedol:«Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne na najvyššom súde bolo   rozhodovanie   o   dovolaní   žalobkyne   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach z 11. júla 2008, č. k. 2 Cob 31/2008-400, o určenie neplatnosti uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 18 Cb 162/2005. Dovolanie bolo tunajšiemu súdu doručené 28. októbra 2008 s tým, že vyššie označeným uznesením najvyšší súd rozhodol, že sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. nie je vylúčený z rozhodovania a prejednávania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 2 Cob 31/2008. Zároveň najvyšší súd dovolanie žalobkyne odmietol ako neprípustné a súčasne rozhodol o náhrade trov dovolacieho konania tak, že túto žalovanej spoločnosti C., a. s. (v súčasnosti v likvidácii) nepriznal.

Vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej   len „dohovor“)   uznesením   najvyššieho   súdu z 30. septembra   2009,   sp.   zn.   1   Obdo   28/2008,   má   tunajší   súd   za   to,   že   k   porušeniu sťažovateľkou namietaných základných práv podľa vyššie označených článkov ústavy, ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nedošlo.

Namietané   rozhodnutie   sa   z   pohľadu   najvyššieho   súdu   nejaví   ako   zjavne neopodstatnené, svojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľkou   označených   práv   zaručených   v   ústave   a   dohovore.   Pokiaľ   ide   o   dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľky, s týmito sa súd vysporiadal tak, ako na to poukázala presedníčka senátu v odôvodnení rozhodnutia, z ktorého je zrejmé, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že toto smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie   je   prípustné.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   najvyšší   súd zdôrazňuje,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom.

Na margo posúdenia platnosti právneho úkonu - späťvzatia žaloby Mgr. V. B. v čase vykonania namietaného právneho úkonu (7. júla 2008), keď síce ešte bol zapísaný ako predseda predstavenstva v obchodnom registri, ale v skutočnosti ním už v tom čase nebol z dôvodu   odvolania   jeho   osoby   z   funkcie   člena   predstavenstva   (prijatím   uznesenia   na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom 23. júna 2008), najvyšší súd uvádza, že zmeny v osobách štatutárnych, resp. iných orgánov spoločnosti majú charakter deklaratórneho zápisu. Právne skutočnosti týkajúce sa zmien v osobách štatutárnych orgánov nastávajú bez ohľadu   na   to,   či   je   alebo   nie   je   zápis   o   týchto   skutočnostiach   v obchodnom   registri vykonaný.   Samotný   zápis   vo   vzťahu   k   verejnosti   v   takýchto   prípadoch   len   deklaruje (vyhlasuje),   že   určitá   právna   skutočnosť   nastala   už   skôr,   t.   j.   pred   zápisom.   Tým   sa deklaratórny zápis odlišuje od konštitutívneho zápisu, ktorý vznik, zmenu, resp. zánik určitej právnej skutočnosti spôsobuje. Napriek uvedenému je potrebné pamätať na ustanovenie § 27 ods. 3 a 6 Obchodného zákonníka, ktoré poskytujú ochranu tretím osobám (a teda aj vo veci konajúcemu Krajskému súdu v Košiciach ako súdu odvolaciemu, ktorý rozhodoval o späťvzatí   návrhu   žalobkyne   na   začatie   konania).   Odôvodnenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu   je   v   tomto   smere   nanajvýš   vyčerpávajúce,   dostatočne   zrozumiteľné   a zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, v zmysle ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v   jeho   prítomnosti...“,   najvyšší   súd   má   za   to,   že   ani   v   tomto   smere   k   porušeniu   jej základného   práva   nedošlo.   Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní,   a   tým   aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je potrebné skúmať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd. Posudzujúc tieto tri kritériá, najvyšší súd vzhľadom na stav zaťaženosti vo veci konajúceho senátu a vybavovanie vecí v poradí, v akom súdu došli, považuje dobu predmetného konania (od doručenia dovolania tunajšiemu súdu 28. októbra 2008 až do rozhodnutia vo veci uznesením z 30. septembra 2009) za ústavne akceptovateľnú.

K možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov oznamujeme, že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Právna zástupkyňa sťažovateľky na opakovanú výzvu ústavného súdu z 20. apríla 2011, ktorú si prevzala 16. mája 2011, do času prerokovania sťažnosti nereagovala. Bola upozornená na to, že ak na výzvu ústavného súdu do troch dní od jej doručenia nezareaguje, ústavný   súd   to   bude   považovať   za   súhlas   s tým,   aby   upustil   od   ústneho   pojednávania. Vychádzajúc z uvedených skutočností a zo stanoviska najvyššieho súdu a krajského súdu ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   spočíva   v   oprávnení   každého   domáhať sa   ochrany   svojich   práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd, aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, skúma, či konanie ako celok bolo   spravodlivé,   a   nie   je   v   zásade   oprávnený   a   povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležité zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z   9.   decembra   1994,   séria   A,   č.   288,   Garcia   Ruiz   proti Španielsku   z   21.   januára   1999).   Znamená   to,   že   odôvodnenie   rozhodnutia   nemusí   dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane   ústavnosti,   ktoré   možno   vyvodiť   z   doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Obdo 28/2008 z 30. septembra 2009, ktorým najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie sťažovateľky založené na dôvodoch upravených v § 237 písm. c), f) a g) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s poukázaním na § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP odmietol, v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 31/2008-400   z 11.   júla   2008,   ktorým   krajský   súd   ako   súd   odvolací   pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania, zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 18 Cb 162/2005-340 z 21. novembra 2007 a konanie zastavil.

Z príslušného   spisu   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   uznesením   č.   k. 2 Cob 31/2008-400 z 11. júla 2008 pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania, zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 18 Cb 162/2005-340 z 21. novembra 2007 a zastavil konanie, pritom z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva, že by krajský súd pred svojím rozhodnutím zisťoval, či Mgr. V. B., ktorý v mene sťažovateľky vzal 7. júla 2008 návrh späť, bol v čase späťvzatia návrhu predsedom štatutárneho orgánu.

Zo spisu krajského súdu ďalej vyplýva, že krajskému súdu bolo doručené podanie zástupcov spoločnosti Z., a. s., podpísané Ing. M. B. ako predsedom predstavenstva a V. F. ako podpredsedom predstavenstva z 10. júla 2008, a to „do obchodnej kancelárie 11. júla 2008 o 14:00“ (v piatok, pozn.), čo dokumentuje aj prezenčná pečiatka s dátumom „11. 07. 2008“ a   pečiatka „Podané   osobne“,   ktoré   bolo „založené   do   spisu   dňa   14.   7.   2008“ (v pondelok, pozn.). Toto podanie bolo informáciou zo strany sťažovateľky pre krajský súd o zmene obsadenia funkcií štatutárneho orgánu sťažovateľky. Jeho súčasťou bola aj kópia stránky   obchodného   registra   z internetu   s   názvom „Listiny   uložené   v   Zbierke   listín Okresného   súdu   Košice   I“. Na   konci   riadkovaného   záznamu „Uložené   listiny“ sa   v posledných dvoch riadkoch pred dátumom aktualizácie výpisu z obchodného registra (7. júla 2008)   uvádza   ako   uložená listina   notárska   zápisnica   N   285/2008,   Nz   26796/2008, NCRIs 26526/2008 o priebehu mimoriadneho valného zhromaždenia s dátumom doručenia 24.   júna   2008,   ktorej   dátum   a čas,   zachytený   na   výstupe   z internetovej   adresy http://www.orsk.sk 11. júla 2008 o 11.12 h, môže signalizovať zmenu.

Ďalej je v spise založený prvopis uznesenia krajského súdu č. k. 2 Cob/31/2008-400 z 11. júla 2008. Výpis z obchodného registra, ktorý je tiež súčasťou spisu krajského súdu, obsahuje výpis krajského súdu o sťažovateľke z „15. 07. 2008“ (v utorok) a s dátumom aktualizácie údajov „07. 07. 2008.“ Z príslušného súdneho spisu krajského súdu vyplýva, že   krajský   súd   si   až   15.   júla   2008   (uznesenie   krajského   súdu   o   zastavení   odvolacieho konania je z 11. júla 2008, pozn.) výpisom z obchodného registra   z internetu overoval, zrejme   na   základe   podania   sťažovateľky   z 10.   júla   2008   doručeného   krajskému   súdu 11. júla 2008, či osoba, ktorá v mene žalobcu konala a vzala odvolanie späť, je predsedom štatutárneho orgánu.

Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   z   11.   júla   2008,   ktorým   vo   veci   č.   k. 2 Cob 31/2008-400 zastavil odvolacie konanie, uviedol:

„Proti... rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca podaním zo dňa 28. 1. 2008. Navrhol zmeniť rozsudok prvého stupňa a žalobu v celom rozsahu zamietnuť... Proti rozsudku sa odvolal tiež žalobca podaním zo dňa 28. 1. 2008. Navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v časti, ktorej súd žalobu zamietol a vyhovieť návrhu v celom rozsahu.

Žalobca podaním zo dňa 3. 7. 2008 zobral návrh na začatie konania v celom rozsahu späť. Navrhol zastaviť konanie a nepriznať žiadnej zo strán náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 8. 7. 2008 uviedol, že súhlasí so späťvzatím žaloby, navrhuje pripustiť späťvzatie žaloby, zrušiť rozsudok Okresného súdu Michalovce zo dňa 21. 11. 2007 pod sp. zn. 18 Cb/162/2005 a konanie zastaviť. Trovy konania nežiadal. Podľa ust. § 208 O. s. p., ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ak jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastaví. Žalobca zobral späť návrh v čase, keď súd prvého stupňa rozhodol, ale rozhodnutie ešte nenadobudlo právoplatnosť. So späťvzatím návrhu súhlasil žalovaný.

Krajský súd v Košiciach preto podľa ust. § 208 O. s. p. pripustil späťvzatie návrhu, zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a konanie zastavil.“

Najvyšší   súd   sa   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   sp.   zn.   1   Obdo   28/2008 z 30. septembra 2009 vyjadril aj k namietanej nestrannosti JUDr. V. H., a to takto:„Sudca Krajského súdu v Košiciach JUDr. V. H. sa k námietke dovolateľa vyjadril tak, že sa vo veci necíti zaujatý, pretože nemá žiaden osobný vzťah k prejednávanej veci, ani k účastníkom konania a ich zástupcom.

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať   pochybnosti   o   ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1 O. s. p.).

Dôvodom   na   vylúčenie   sudcu   nie   sú   okolnosti,   ktoré   spočívajú   v   postupe   sudcu v konaní   o   prejednávanej   veci   alebo   v jeho rozhodovaní v iných veciach   (§   14 ods.   3 O. s. p.).

Zákon   spája   vylúčenie   sudcov   z   prejednávania   a   rozhodovania   vo   veci   nielen so skutočne   preukázanou   zaujatosťou,   ale   aj   vtedy,   ak   možno   mať   pochybnosť   o   ich nezaujatosti.

Nezaujatosť je potrebné skúmať z objektívnej, ako i subjektívnej stránky. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   prejednal   vznesenú   námietku   zaujatosti   sudcu a o nej rozhodol podľa ust. § 16 ods. 1 O.s.p.

Sudca JUDr. V. H. subjektívne nepociťuje k veci ani účastníkom alebo ich zástupcom taký vzťah, z ktorého možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti, o čom svedčí písomné vyjadrenie namietaného sudcu.

Najvyšší súd posudzoval i objektivitu namietaného sudcu a konštatuje, že tento sudca neporušil   zásadu,   že   spravodlivosť   musí   byť   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je poskytovaná.

Namietaný sudca nekonal a právny zástupca nijakými konkrétnymi skutočnosťami nepreukázal zaujatosť tohto sudcu a dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol,   že   sudca   Krajského   súdu v Košiciach JUDr. V. H. nie je vylúčený z rozhodovania a prejednania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 2 Cob 31/08.“

Najvyšší súd svoje rozhodnutie o odmietnutí dovolania odôvodnil takto:

„Dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ak   to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu upravujú ustanovenia § 237 a § 239 O. s. p.

V prejednávanej veci žalovaný podal dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým z dôvodu späťvzatia žaloby bolo rozhodnuté v zmysle § 208 O. s. p. Uznesenie o zrušení   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   a   zastavenie   konania,   ktoré   je   napadnuté dovolaním, nie je uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., a preto podľa § 239 O. s. p. nie je dovolanie prípustné.

Okrem prípadov uvedených v § 239 O. s. p. je dovolanie prípustné v prípadoch uvedených   v   ustanovení   §   237   O.   s.   p.   Ide   o   prípady   závažných   vád   konania,   keď   je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 239 O. s. p.

Žalobca v dovolaní poukázal na prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. c/, f/ a g/ O. s. p.

Ako účastník konania môže každý pred súdom konať, a to v rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Žalobca ako právnická osoba má   procesnú   spôsobilosť   v   neobmedzenom   rozsahu,   preto   nemôže   vzniknúť   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p., ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený.

Prípustnosť dovolania ďalej zdôvodňuje postupom súdu,   ktorým bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) Uvedené ustanovenie ochraňuje práva účastníka konania a právom chránených záujmov, ak súd nerešpektuje jeho   procesné   práva   a   vynesie rozhodnutie.   O   postup,   odnímajúci   účastníkovi   možnosť konať pred súdom ide tiež vtedy, ak odvolací súd zastaví konanie podľa § 208 O. s. p., hoci podmienky pre tento postup neboli splnené.

Dovolateľ namietal, že odvolací súd postupoval podľa § 208 O. s. p., t. j. zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a zastavil konanie na základe späťvzatia žaloby, ktoré späťvzatie nemohlo vyvolať takýto účinok, pretože bolo urobené niekým, kto na takýto úkon nebol   oprávnený.   Takéto   pochybenie   by   bolo   treba   považovať   za   postup,   ktorým   sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, ktorý zakladá nielen dôvodnosť dovolania, ale aj jeho prípustnosť.

Dovolateľ namietal nesprávny postup odvolacieho súdu v tom, že konanie zastavil na základe právneho úkonu späťvzatia žaloby osobou Mgr. V. B., ktorý nebol oprávnený v mene dovolateľa konať. Mgr. V. B. bol síce v čase keď urobil predmetný procesný úkon 7. júla 2008 zapísaný v obchodnom registri ako predseda predstavenstva, ale v skutočnosti ním   už   nebol,   lebo   z funkcie   člena   predstavenstva   bol   odvolaný   prijatím   uznesenia   na mimoriadnom valnom zhromaždení konanom 23. júna 2008.

Je   potrebné   prisvedčiť   dovolateľovi,   že   funkcia   v   štatutárnom   orgáne   vzniká rozhodnutím orgánu právnickej osoby, do ktorého kompetencie patrí jeho vytváranie. Zápis do obchodného registra má už len deklaratórny, nie konštitutívny účinok. Rovnako to platí aj pre zánik funkcie (§ 66 ods. 2 Obchodného zákonníka). Ak urobia úkon osoby, ktoré v skutočnosti   štatutárnym   orgánom   alebo   jeho   členom   nie   sú,   nepôjde   o   platný   úkon právnickej osoby.

Napriek uvedenému môže   mať zápis v obchodnom registri   účinky voči zapísanej právnickej osobe, ale najmä voči tretím osobám. Podľa § 27 ods. 3 prvá veta Obchodného zákonníka v znení účinnom v čase späťvzatia žaloby sú zapísané údaje účinné voči tretím osobám odo dňa ich zverejnenia. Od zverejnenia zápisu štatutárneho orgánu alebo jeho členov do obchodného registra sa zapísaná osoba nemôže voči tretím osobám domáhať porušenia   právnych   predpisov,   spoločenskej   zmluvy   alebo   stanov   pri   voľbe   alebo vymenovaní štatutárnych organov alebo ich členov okrem prípadu, že sa preukáže, že tretia osoba o ich porušení vedela (§ 27 ods. 6 Obchodného zákonníka). Uvedené ustanovenia poskytujú   ochranu   tretím   osobám,   ktoré   konajú   v   dobrej   viere,   že   údaje   týkajúce   sa štatutárnych orgánov, ktoré sú zapísané v obchodnom registri a zverejnené, sú správne a zodpovedajú skutočnosti.

Odvolací   súd   zrejme   za   účelom   overenia,   či   osoba,   ktorá   vzala   žalobu   späť   je skutočne   predsedom   predstavenstva,   zaobstaral   výpis   z   obchodného   registra.   Z   výpisu z 15. júla 2008, vložka číslo 798/V, oddiel: Sa (č. 1. 394 spisu) zistil, že od 24. júna 2008 je zapísaný ako predseda predstavenstva Mgr. V. B. Tento podpísal podanie osobne doručené odvolaciemu súdu 7. júla 2008, ktorým vzal žalobu späť. Odvolací súd preto nemal dôvod pochybovať o tom, že späťvzatie žaloby urobila osoba, ktorá právom konala za žalobcu. Vzhľadom   na   ustanovenie   §   27   ods.   6   Obchodného   zákonníka   sa   žalobca   nemohol dovolávať toho, že procesný úkon, ktorý urobila osoba zapísaná v obchodnom registri ako člen štatutárneho orgánu, nie je platný a účinný.

Na tento právny záver nemá vplyv podanie žalobcu z 10. júla 2008 označené ako upozornenie, v ktorom oznamoval súdu, že úkony Mgr. V. B. nie sú vykonané zástupcom spoločnosti, lebo bol uznesením mimoriadneho valného zhromaždenia konanom v júni 2008 odvolaný z člena predstavenstva, ale uvedené podanie vzhľadom na uvedený dátum prijatia uznesenia   nejasné   a   súčasne   nevierohodné.   K   tomuto   podaniu   nebolo   predložené zodpovedajúce   uznesenie   valného   zhromaždenia   o   neoprávnenosti   konať   za   spoločnosť Mgr. V. B. a naopak o oprávnenosti konať Ing. M. B. a V. F. Naviac na toto podanie žalobcu nemohol odvolací súd reagovať, pretože podľa úradného záznamu v ňom uvedenom bolo založené do spisu 14. júla 2008, teda po vydaní napadnutého uznesenia.

Ak odvolací súd v odvolacom konaní rozhodol podľa § 208 O. s. p., t. j. zastavil konanie po späťvzatí žaloby vykonanom Mgr. B., nedošlo tým k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p.

Dovolací súd nezistil ani prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. g/ O. s. p., že rozhodoval vylúčený sudca. Prejednávaná vec bola pridelená do senátu Krajského súdu v Košiciach 2 Cob v zložení: predsedkyňa senátu JUDr. K. P. a členovia senátu JUDr. V. H. a JUDr.   J. K. Z obsahu spisu vyplýva,   že voči členovi senátu JUDr.   V. H. nebola uplatnená účastníkom konania námietka zaujatosti v zmysle § 15a O.s.p. počas odvolacieho konania a sudca nebol ani z prejednávania a rozhodnutia veci vylúčený v zmysle § 14 O. s. p. Preto v tejto časti je námietka žalobcu uvedená v dovolaní nedôvodná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací preto dovolanie podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. ako neprípustné odmietol.

O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. Úspešný žalovaný trovy dovolacieho konania nežiadal, a preto dovolací súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“

Najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   ktorý   o dovolaní   sťažovateľky   rozhodoval 30. septembra 2009, rekapituluje vo svojom rozhodnutí skutočnosti rozhodujúce z hľadiska posúdenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   pričom   jeho   závery   vychádzajú z hodnotenia skutkového stavu v čase rozhodovania krajského súdu.

Ústavný súd zisťoval, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky podané proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, nemá znaky svojvoľnosti a arbitrárnosti a či je ústavne akceptovateľné. Posudzoval preto, ako najvyšší súd ako súd dovolací odôvodnil uznesenie krajského súdu z hľadiska existencie dovolacích dôvodov uvedených v § 237 písm. c), f) a g) OSP.

Z hľadiska ochrany základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo najzávažnejšou otázkou, či najvyšší súd po vecnej a právnej   stránke   správne   posúdil   otázku   prípustnosti   dovolania   voči   napadnutému rozhodnutiu krajského súdu.

Je   nespochybniteľné,   že   najvyššiemu   súdu   bolo   v čase   rozhodovania   o dovolaní sťažovateľky   (30.   septembra   2009)   známe,   že   v čase   rozhodovania   o späťvzatí   návrhu a rozhodnutia krajského súdu o zastavení konania (11. júla 2008) už došlo k zmene v osobe predsedu   štatutárneho   orgánu   sťažovateľky.   Najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   svojho rozhodnutia vyrovnáva s otázkou, či táto zmena napriek tomu, že ešte nebola zaznamenaná v obchodnom registri, mala byť zohľadnená krajským súdom pri rozhodovaní o späťvzatí odvolania sťažovateľky. Na tomto základe najvyšší súd skúmal prípustnosť dovolania.

Najvyšší   súd   poukázal   vo   svojom   odôvodnení   na   to,   že   aj   keď   zmena   v osobe predsedu   štatutárneho   orgánu   nie   je   ešte   zapísaná   v obchodnom   registri,   možno   na   ňu prihliadať vo vzťahu k tretím osobám, ale len vtedy, keď sa preukáže, že tretia osoba o tejto skutočnosti vedela. V danom prípade „treťou osobou“ bol krajský súd, ktorý rozhodoval o späťvzatí   návrhu   sťažovateľky.   Je   pravda,   že   v čase   rozhodovania   o späťvzatí   návrhu sťažovateľky krajský súd zmenu v osobe predsedu štatutárneho orgánu nezisťoval, a tiež to, že   výpis   z obchodného   registra   získaný   15.   júla   2008,   t.   j.   už   po   vydaní   napadnutého uznesenia krajského súdu, nevykazuje zmeny v zložení štatutárneho orgánu sťažovateľky avizované   v jej   podaní   z   10.   júla   2008,   ktoré   by   boli   nespochybniteľnou   relevantnou informáciou   pre   tretie   osoby,   že   došlo   k zmene   zloženia   štatutárneho   orgánu. Na skutočnosti, že krajský súd nemal v tom čase relevantnú informáciu o zmene zloženia štatutárneho   orgánu,   založil   najvyšší   súd   svoj   formálno-právny   záver   o neprípustnosti dovolania,   pretože   v čase   rozhodovania   krajského   súdu   absentovali   vo   vzťahu   k tretím osobám iné relevantné informácie o zmene štatutárnych orgánov sťažovateľky, ako boli uvedené v obchodnom registri.

Nespochybňujúc a rešpektujúc preferenciu materiálneho chápania ochrany ústavnosti najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu musel pri svojom rozhodovaní vychádzať a aj vychádzal z aktuálneho skutkového a právneho stavu v čase rozhodovania krajského súdu vrátane   preferovania   právne   relevantných   informácií,   ktorých   jediným   zdrojom   v čase rozhodovania   krajského   súdu   bol   obchodný   register.   Najvyšší   súd   v čase   svojho rozhodovania   už   disponoval   informáciou,   že   Okresný   súd   Košice   I ako   registrový   súd uznesením   sp.   zn.   33   Nsre/50/2008   z 23.   júla 2008   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa zápisu do obchodného registra zamietol a že sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie   krajskému   súdu,   ktorý   o týchto   námietkach   rozhodol   uznesením   č.   k. 1 Cob 97/2008-714 z 29. septembra 2008, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 4. novembra 2008 a zmena v obchodnom registri bola vykonaná 9. apríla 2009.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd síce rozhodoval o dovolaní 30. septembra 2009 (t. j. po rozhodnutí krajského súdu o námietkach sťažovateľky o zápise relevantných skutočností   do   obchodného   registra),   avšak   tieto   informácie   nemohol   zohľadniť   ako informácie, ktoré by boli rozhodujúce a relevantné pre posúdenie napadnutého rozhodnutia krajského   súdu   v čase   jeho   rozhodovania,   pretože   krajský   súd   rozhodoval   o späťvzatí návrhu   11.   júla   2008.   Formálno-právny   záver   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania podľa názoru ústavného súdu vychádza z akceptovania relevantných informácií, ktoré mal rozhodujúci   krajský   súd   k dispozícii   v čase   svojho   rozhodovania,   a zodpovedá   štádiu procesného   preskúmavania   zákonných   podmienok   prípustnosti   dovolania.   Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné a udržateľné a nevykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.

V súvislosti   s rozhodovaním   najvyššieho   súdu   v rámci   dovolacieho   konania o vylúčení   sudcu   JUDr.   V.   H.   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   sa   dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom vyrovnal s námietkou zaujatosti sudcu JUDr. V. H. [dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. g)] a jeho rozhodnutie o vylúčení nie je arbitrárne a je ústavne akceptovateľné.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   nevyhovel   časti   sťažnosti,   v   ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva garantovaného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky garantovaných v čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy namietaným uznesením najvyššieho súdu v spojení   s namietaným   uznesením   krajského   súdu   ústavný   súd   uvádza,   že   až   po meritórnom prerokovaní dovolania by bolo možné posúdiť, či k namietanému porušeniu označených   základných   práv   sťažovateľky   napadnutým   postupom   a rozhodnutím najvyššieho   súdu   došlo,   a preto   ani   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd nevyhovel, pretože rozhodnutie o odmietnutí dovolania je procesným rozhodnutím.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   28/2008   z 30.   septembra   2009   v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 31/2008-400 z 11. júla 2008 porušené neboli.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011