znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 466/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 10895/2012, sp. zn. Rvp 10896/2012 a sp. zn. Rvp 10897/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10895/2012, sp. zn. Rvp 10896/2012 a sp. zn. Rvp 10897/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10895/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júla 2012 osobne doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er   99/2010,   sp.   zn. 4 Er   1132/2009   a   sp.   zn.   4 Er 20/2010   (spolu   ďalej   aj „napadnuté konania“) a jeho uzneseniami z 28. júna 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil   súdneho exekútora z vykonávania exekúcií vo veciach vedených pod sp. zn. EX 14145/2009, sp. zn. EX 12744/2009 a sp. zn. EX 783/2010 z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávnenej — sťažovateľky), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojich   sťažnostiach   uvádza, že „...   v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky... viedla prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. R. K... exekúcie“.

V súlade s § 44 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   súdny exekútor,   ktorému   boli   doručené   návrhy   sťažovateľky   na   vykonanie   exekúcií   požiadal okresný   súd   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcií.   Okresný   súd   napadnutými uzneseniami „ex   offo   rozhodol   o   vylúčení   sťažovateľa   z   vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   svojím   postupom   v   napadnutých   konaniach porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

V   podstatnej   časti   sťažností   sťažovateľka   zdôvodňuje,   v   čom   podľa   nej   spočíva porušenie   jej   v   sťažnostiach   označených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. R. K.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo aj tým, že „porušovateľ neposkytol sťažovateľovi ochranu v zákonom predpokladanej kvalite. Porušovateľ rozhodol o vylúčení bez   existencie   návrhu   (námietky   zaujatosti   formulovanej   zo   strany   oprávneného   alebo povinného).   Podľa   ust.   §   30   Exekučného   poriadku   však   konať   o zaujatosti   súdneho exekútora možno len na návrh účastníka konania.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez   toho,   aby   akokoľvek   vypočul   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   (§   37   ods.   1 Exekučného   poriadku)   a umožnil   mu   rovnocenne vznášať   argumenty proti   argumentom povinného   a   sudcu,   de   facto   ale   aj   de   iure   rozhodol   o   definitívnom   vylúčení   súdneho exekútora z vykonávanie exekúcie vedenej pre pohľadávky sťažovateľa, ktorý však súdneho exekútora navrhol na výkon exekúcie z množstva subjektívnych a objektívnych dôvodov. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie...   Súdne   konanie   neprebiehalo v duch   práv   na   spravodlivý   súdny   proces   a   osobitne   z   dodržaním   zásady   „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľka   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom   postavení   (a   to   v   súvislosti   so   zaujatosťou   súdneho   exekútora),   nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť   a   sám   nemal   možnosť   navrhnúť   dôkazy   na   podporu   svojich   tvrdení.   Podľa konštantnej   judikatúry   súdu   nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom samotným.“.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože „Všeobecný   súd   svojím rozhodnutím,   ktoré   bolo   vydané   v   konaní   vedenom   bez   dodržania   zásad   spravodlivého súdneho   procesu,   obmedzil   majetkové   práva   sťažovateľa   takým   spôsobom,   ktorý   je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým rozhodnutím   všeobecného   súdu   došlo   k   reálnemu   ohrozeniu   majetku   sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku sťažovateľa   o   majetok   vynaložený   na   výkon   exekúcie   zvoleným   súdnym   exekútorom. Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1 majetok   chránený   Dohovorom,   o   ktorý   však   nelegálnym   postupom   a   rozhodnutím všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho   práve   na   výkon   súdneho   rozhodnutia   zvoleným   exekútorom   a   toto   rozhodnutie výrazne   ovplyvnilo   jeho   právne   postavenie,   účastníkom   konania   rovnako   ako   povinný. Z okolností   daného   prípade   nemožno   vyšpecifíkovať   také   skutočnosti,   ktoré   by   mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného), pretože   takýto   dôvod   je   priamo   Ústavou   SR   a   Dohovorom   špecifikovaný   ako   dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.

V záverečnej časti svojich sťažností sťažovateľka uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podala proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej v petite   sťažností   označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ňou označené články ústavy a dohovoru boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10895/2012,   sp.   zn.   Rvp   10896/2012   a   sp.   zn.   Rvp   10897/2012   a   z   ich   obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a porušeniu   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   Er   99/2010,   sp.   zn.   4   Er   1132/2009   a   sp.   zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod   sp.   zn.   4   Er   99/2010,   sp.   zn.   4   Er   1132/2009   a   sp.   zn.   4   Er   20/2010   a   jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľka v prvom rade sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami. V obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   samotnú   skutočnosť,   že   súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej (sťažovateľky, pozn.) pred vykonávaním exekúcií (hlavne   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   v   tomto   prípade   na   strane   oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu. Do rozhodnutia podľa odseku 7 môže exekútor v konaní robiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.

Podľa § 30 ods. 4 Exekučného poriadku účastníci exekučného konania majú právo vyjadriť sa o osobe exekútora.

Podľa § 30 ods. 5 Exekučného poriadku účastník môže uplatniť námietku zaujatosti u exekútora najneskôr do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní od dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený...

Podľa § 30 ods. 6 Exekučného poriadku v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti   komu   smeruje,   dôvod,   pre   ktorý   má   byť   exekútor   vylúčený,   a   kedy   sa   účastník podávajúci námietku zaujatosti o tomto dôvode dozvedel.

Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu o námietke   bez   zbytočného   odkladu.   O tom,   či   je   exekútor   vylúčený,   rozhodne   súd   do desiatich dní od predloženia veci.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uzneseniami vydanými vyššou súdnou   úradníčkou   sp.   zn.   4   Er   99/2010   z 20.   apríla   2012,   sp.   zn.   4   Er   1132/2009 z 23. apríla   2012   a sp.   zn.   4   Er   20/2010   z 20.   apríla   2012   vylúčil   súdneho   exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcií, pričom na základe odvolaní podaných sťažovateľkou proti označeným uzneseniam okresného súdu boli tieto v súlade s § 374 ods. 4 v spojení s § 202   OSP   zrušené   a vo veciach   opätovne   rozhodol   sudca   okresného   súdu   napadnutými uzneseniami.

Okresný súd v podstatnej časti napadnutých uznesení, ktorými bol súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcií, uviedol:

«Exekútor je štátom splnomocnená osoba na vykonávanie núteného výkonu súdnych a   iných   rozhodnutí.   Zákonné   postavenie   exekútora   má   zmiešanú   povahu.   V   Slovenskej republike vykonávajú súdnu moc súdy (článok 141 Ústavy Slovenskej republiky). Štát však zákonom   preniesol   časť   svojich   mocenských   oprávnení   (oprávnenia   na   nútený   výkon súdnych a iných rozhodnutí), ktoré inak prislúchajú všeobecným súdom, na neštátny orgán, čo   bolo   zvýraznené   aj   tým,   že   sa   exekútorovi   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa. Súčasne   však   exekútor   vykonáva   svoju   činnosť   aj   ako   slobodné   právnické   povolanie (exekútora vyberá oprávnený, odmena exekútora je priamo úmerná jeho procesnej aktivite a pod.).   Postavenie   exekútora   je   vymedzené   len   zákonom.   Exekútor   vykonáva   exekučnú činnosť   nestranne   a   nezávisle.   Nezávislosť   exekútora   vyjadruje   predovšetkým   to,   že   je viazaný   Ústavou   Slovenskej   republiky,   ústavnými   zákonmi,   medzinárodnými   zmluvami podľa čl. 7 ods. 2 a 5, zákonmi, inými všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými na ich vykonanie a rozhodnutím súdu vydanom v exekučnom konaní. Zárukou nezávislosti a nestrannosti   exekútora   je   aj   nezlučiteľnosť   funkcie   exekútora   s   pracovným   pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 EP.   Nestrannosť exekútora osobitne zvýrazňuje požiadavka zákona, že výber exekútora uskutočňuje výlučne oprávnený. Napriek tomu exekútor musí vykonávať   exekúciu   ako   tretí   subjekt   nepodriadený   iným   než   ústavným   a   zákonným kritériám výkonu svojej funkcie. Exekútor nielenže musí byť nestranný, ale musí sa ako nestranný javiť pre účastníkov a aj pre externé prostredie, v ktorom pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí pôsobí. Základným prostriedkom na zabezpečenie nestrannosti exekútora je inštitút zaujatosti (§ 30 EP). Z vykonávania exekúcie je vylúčený exekútor, u ktorého   sú   už   pochybnosti   o   jeho   nezaujatosti   (nevyžaduje   sa   zaujatosť   exekútora dokazovať).   Dôvody   zaujatosti   súdneho   exekútora   môžu   byť   rôzne.   Jedným   z   dôvodov zaujatosti   exekútora   je   jeho   pomer   k   účastníkom   exekučného   konania   alebo   k   ich zástupcom. Takýmto pomerom môže byt napr. priateľský alebo naopak nepriateľský vzťah, či už k účastníkom konania alebo ich zástupcom. Súdny exekútor je povinný oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, bezodkladne potom, ako sa o nich dozvie (§ 30 ods. 3 EP). Rovnako účastníci konania sa majú právo vyjadriť k osobe exekútora a uplatniť voči nemu námietku zaujatosti (do piatich dní odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie alebo do piatich dní odo dňa, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je exekútor vylúčený - § 30 ods. 4, 5 EP).

Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 4. 2011 súd zistil, že JUDr. R. K. bol v čase od 1. 5. 2006 do 5. 6. 2007 zamestnancom oprávneného, čo ústavný súd s poukazom na § 3 a 4 EP posúdil za okolnosť, vylučujúcu ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP. Rovnako exekučný súd je toho názoru, že zamestnanecký pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade oprávnenému, aj keď tento už skončil, vyvoláva pochybnosti o nezaujatosti súdneho exekútora, a to aj s poukazom na ďalšie skutočnosti. Súdu je z rozhodovacej činností známe, že na návrh oprávneného sa proti rôznym povinným vedie väčší počet exekučných konaní. Ide o konania, v ktorých boli na základe návrhu oprávneného poverení vykonaním exekúcie rôzni exekútori, pričom po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, vo väčšom počte týchto konaní oprávnený navrhol zmenu   exekútora   s tým,   aby   bol ďalším výkonom   exekúcie poverený JUDr.   K. Okrem toho po vymenovaní JUDr. K. za súdneho exekútora, oprávnený podáva návrhy na vykonanie exekúcie prevažne (ak aj nie výlučne) práve u JUDr. K. Skutočnosť, že oprávnený podáva návrhy na vykonanie exekúcie u toho istého exekútora, sama o sebe neznamená, že sú pochybnosti o nezaujatosti exekútora. Keď sa však k tejto skutočnosti pridá aj ďalšia okolnosť majúca základ mimo exekučného konania, napr. predchádzajúci zamestnanecký vzťah exekútora u oprávneného, súd je toho názoru, že týmto prepojením je nestrannosť exekútora   narušená   -   minimálne   sú   o   tom   pochybnosti.   Je   totiž   predpoklad,   že   medzi oprávneným (jeho spoločníkmi, štatutárnym orgánom, inými zamestnancami) a exekútorom vznikol   počas   zamestnaneckého   pomeru   priateľský   vzťah.   Záver   o   zaujatosti   súdneho exekútora podporuje aj skutočnosť, že JUDr. K. už dva dni po ukončení zamestnania u oprávneného vyjadril svoj súhlas so zmenou exekútora v exekučných veciach vedených v prospech oprávneného - spoločnosti P., s. r. o., B. (zamestnanecký pomer exekútora trval do 5. 6. 2007 a už 7. 6. 2007 vyjadril súhlas s tým, aby bol poverený vykonaním exekúcií v prospech oprávneného). Nie je teda vylúčené, že o spolupráci rokovali oprávnený a JUDr. K. ešte v čase, keď bol exekútor s oprávneným v zamestnaneckom vzťahu. Vzhľadom na uvedené   dôvody   súd   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   JUDr.   K.   z   vykonávania exekúcie.

Vzhľadom k tomu, že sudca sa plne stotožňuje s dôvodmi pre vylúčenie súdneho exekútora JUDr. R. K. z vykonávania exekúcie, ktoré vyššia súdna úradníčka uviedla vo svojom uznesení, tak tieto dôvody citoval vo svojom uznesení a okrem toho poukazuje aj na skutočnosť,   že   súdneho   exekútora   JUDr.   K.   v   tomto   konaní   zastupuje   ten   istý   právny zástupca, ktorý zastupuje v iných konaniach oprávneného P. s. r. o. B., čo je známe súdu z rozhodovacej činnosti v iných exekučných veciach a čo svedčí taktiež o prepojení súdneho exekútora s oprávneným cez toho istého právneho zástupcu a je to teda ďalší dôvod na vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcie.»

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom, podľa ktorého nezlučiteľnosť činnosti (funkcie)   súdneho   exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného poriadku   predstavuje   záruku,   že   súdny   exekútor   svoju   činnosť   spočívajúcu   v   nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného   poriadku.   Súdny   exekútor   vykonávaním   činnosti,   ktorá   je   nezlučiteľná s pracovným   pomerom,   môže   oprávnene   vyvolať   pochybnosti   o   svojej   nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť,   že   súdny   exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania (sťažovateľky, pozn.), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobný právny názor k tomuto právnemu problému vyjadril ústavný súd v porovnateľných veciach už viackrát; napr. v konaniach vedených pod sp. zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012 a II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd (§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).

S   odkazom   na   citovanú   právnu   úpravu   tak   nie   je   potrebné   preukázať   zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,spravodlivosť musí byť nielen   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je   poskytovaná“   (rozhodnutie   Delcourt v. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   nemožnosti rozhodovania okresného súdu v napadnutých konaniach o vylúčení súdneho exekútora bez návrhu poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania, ktoré sa v súlade s § 36 ods. 1 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, ex offo skúmať,   či   sú   splnené   všetky   predpoklady   na   vedenie   takéhoto   konania   (m.   m. III. ÚS 322/2010),   ku   ktorým   nepochybne   patrí   aj   zabezpečenie   nestrannosti   súdneho exekútora v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku. Postup okresného súdu   v napadnutých   konaniach, ktorým tento vylúčil súdneho exekútora   z vykonávania exekúcií bez existencie návrhu zo strany účastníkov exekučného konania, preto nemožno z ústavného hľadiska spochybňovať.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že už v čase pred rozhodovaním okresného súdu o vylúčení   súdneho   exekútora   z vykonávania   exekúcií   samotný   súdny   exekútor   v iných exekučných konaniach vedených príslušným všeobecným súdom [napr. v konaní vedenom Okresným súdom Kežmarok pod sp. zn. 8 Er 653/2009 oznámil skutočnosti, pre ktoré „by potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa označeného „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“ a doručeného Okresnému   súdu   Kežmarok 17.   októbra   2011,   pozn.)].   Z   Exekučného   poriadku   priamo vyplýva povinnosť súdneho exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach, pričom z logickej konštrukcie § 30 ods. 3 a ods. 7 Exekučného poriadku vyplýva oprávnenie príslušného všeobecného súdu rozhodnúť o tom, či   je exekútor   vylúčený.   Vzhľadom   na identickosť   skutočnosti   zakladajúcej   potenciálne vylúčenie súdneho exekútora z vykonávania exekúcií (jeho predchádzajúci zamestnanecký vzťah k účastníčke exekučného konania — oprávnenej, pozn.) bolo podľa názoru ústavného súdu   namieste   uplatniť   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku   aj   v napadnutých   konaniach vedených okresným súdom. Vzhľadom na už uvedené preto postup okresného súdu, ktorý ex   offo   vylúčil   súdneho   exekútora   z vykonávaní   exekúcií,   je   ústavne   udržateľný predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že súdny exekútor mal v týchto napadnutých konaniach povinnosť oznámiť skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený pre zaujatosť v súlade s § 30 ods. 3 Exekučného poriadku a neurobil tak.

Vzhľadom na uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v   napadnutých   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania (oprávnenej).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný   súd   vzhľadom   na už uvedené   podľa   názoru   ústavného   súdu   postupoval ústavne súladným spôsobom, keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení súdneho exekútora z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že mal preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami okresného súdu a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne   signalizovala   možnosť   po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie vysloviť ich porušenie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   namieta   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu   v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   okresný   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľky aj v týchto častiach odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Er 99/2010, sp. zn. 4 Er 1132/2009 a sp. zn. 4 Er 20/2010 a jeho uzneseniami z 28. júna 2012

Sťažovateľka tiež namieta, že postupom okresného súdu v označených konaniach a jeho napadnutými uzneseniami došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   majú   charakter   základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány   verejnej   moci   pri výklade a uplatňovaní ústavy. Uvedené ustanovenia ústavy a dohovoru sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak ústavný súd dospel   k záveru, že   v   posudzovaných   veciach   neboli porušené sťažovateľkou   označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru   (m.   m. IV. ÚS 119/07). Na tomto základe ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky aj v týchto častiach podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažností   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012