znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 466/2011-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2012 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti Š. R., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. V. J., Advokátska kancelária, Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003), za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003) p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 65/2011 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Š.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. R. trovy konania v sume 261,82 €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a   osemdesiatdva   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. V. J., Advokátska kancelária, Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 14. septembra 2011   doručené   podanie   Š.   R.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   V.   J.,   Advokátska   kancelária,   Ž.,   ktoré   podľa   obsahu   ústavný   súd kvalifikoval ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), prostredníctvom ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003) a jeho rozsudkom z 8. septembra 2011, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 266/2008 a jeho uznesením z 10. novembra 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 308/2009 a jeho uznesením z 20. júla 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «1. Podanie ústavnej sťažnosti má základ v doterajšom priebehu občianskoprávneho súdneho konania právnej veci sťažovateľa ako navrhovateľa proti odporcovi R., F. Ž., so sídlom Ž., IČO:..., o zaplatenie 4.574,12 EUR (137.800,- Sk) s príslušenstvom, ktoré je v čase podania tejto sťažnosti vedené na Okresnom súde Žilina pod č. k. 18 C/65/2011 (predtým 8 C/35/2003).

2. Sťažovateľ ako navrhovateľ uplatnil svoje práva žalobným návrhom podaným dňa 08. 04. 2003 na Okresnom súde Žilina (ďalej „OS ZA“). Prvé pojednávanie pred OS ZA sa uskutočnilo až dňa 03. 10. 2007, teda po uplynutí viac než 4 rokov po podaní návrhu. Ďalšie pojednávania sa uskutočnili dňa 10. 01. 2008, 08. 09. 2008 a na pojednávaní dňa 11. 09. 2008 OS ZA vyhlásil rozsudok 8 C/35/2003-99, ktorým žalobnému návrhu vyhovel takmer   v celom   rozsahu.   Po   podaní   odvolania   odporcom   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej „KS ZA“) rozsudkom 7 Co/266/2008-230 zo dňa 25. 03. 2009 rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobný návrh zamietol.

3.   Po   podaní   dovolania   sťažovateľom   bol   rozsudok   KS   ZA   zrušený   uznesením Najvyššieho súdu SR, spis. zn. 3 Cdo/308/2009-150 zo dňa 20. 07. 2010. Následne potom KS ZA uznesením 7 Co/233/2010-162 zo dňa 10. 11. 2010 prvostupňový rozsudok OS ZA zrušil a vec mu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Spis bol vrátený OS ZA dňa 08. 03. 2011.

4.   Ukončenie   súdneho   konania   do   konca   roku   2011   nemožno   očakávať.   Je pravdepodobné, že po vynesení rozsudku súdom prvého stupňa neúspešný účastník podá odvolanie.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   v   demokratickej   spoločnosti   a   právnom   štáte nemôže byť trvanie súdneho konania v dĺžke 8 a viac rokov akceptovateľné.

5. Sťažovateľ si myslí, že k prieťahom v konaní prispel svojím postupom aj Najvyšší súd SR ako dovolací súd. Jeho pochybenie sťažovateľ vidí v tom, že po tom, čo zistil dôvody zrušenia rozhodnutia odvolacieho súdu v procesnom postupe odvolacieho súdu (pre vady podľa § 237 ods. 1, písm. f) OSP), nezaoberal sa a nepristúpil k preskúmaniu aj ostatných (podľa   sťažovateľa   pre   meritórne   rozhodnutie   podstatnejších)   dovolacích   námietok sťažovateľa. Takýto postup dovolacieho súdu bude mať nesporne vplyv nielen na časovú potrebu skončenia sporu (vznik ďalších prieťahov v konaní), ale podľa názoru sťažovateľa predovšetkým na jeho postavenie v spore...

Postup dovolacieho súdu má za následok zhoršenie postavenia sťažovateľa domôcť sa spravodlivého rozhodnutia pri využití všetkých procesných práv...

Odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil z dôvodu odlišného právneho posúdenia zisteného skutkového stavu. Zmena prvostupňového rozsudku odvolacím súdom je   skutočnosťou,   pre   ktorú   je   prípustné   podanie   dovolania   (§   238   ods.   1   OSP). Po zrušovacom dovolacom rozsudku odvolací súd zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec na ďalšie konanie s vysloveným právnym názorom ako vec právne posúdiť.

Prvostupňový súd bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania a na základe toho istého skutkového stavu, ktorý bol zistený pred vyhlásením pôvodného prvostupňového rozsudku, vyhlásil 8. 9. 2011 rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ v tomto čase nemá písomné vyhotovenie tohto rozsudku...

Sťažovateľ   ako   neúspešný   účastník   má   nesporne   právo   na   podanie   odvolania. Samozrejme   bez   akejkoľvek   nádeje   na   dosiahnutie   úspešnosti   v   odvolacom   konaní. Odvolací súd zrejme svoj právny názor nebude meniť a v prípade odvolania prvostupňový rozsudok potvrdí...»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný súd Žilina, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR porušili ústavné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základné ľudské právo na spravodlivý súdny proces podľa č. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a

a priznal sťažovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7.000.- Eur a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 466/2011-17 z 3.   novembra   2011   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003). Vo zvyšnej časti ústavný súd označeným uznesením sťažnosť odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril k sťažnosti.   Právny   zástupca   sťažovateľa   a   predseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   po   predchádzajúcej   výzve   predložil   ústavnému   súdu v prípise   sp.   zn.   1   SprS   378/2011   z   11.   októbra   2011   vyjadrenie   zákonnej   sudkyne a uviedol, že sa s ním stotožňuje ako so stanoviskom „vedenia Okresného súdu Žilina“ k sťažnosti.   Vo   vyjadrení   zákonnej   sudkyne   je   obsiahnutý   popis   doterajšieho   priebehu namietaného konania, pričom v jeho záverečnej časti sa uvádza:

„Z   vyššie   popísaných   úkonov   vo   veci   vyplýva,   že po   tom,   ako   mi   bola   vec   dňa 5. októbra 2008 pridelená bolo vo veci konané bez prieťahov. Skôr by sa dalo vytknúť navrhovateľovi – sťažovateľovi, že v jednom prípade to bol práve on, ktorý urobil prekážku, aby   mohol   súd   vo   veci   konať   bez   prieťahov,   keď   dňa   10.   1.   2008   mu   bola   stanovená procesná 7 dňová lehota (ktorú sám žiadal) na oznámenie adresy svedkov, túto povinnosť si nesplnil   ani   v   dodatočne   určenej   procesnej   lehote,   ale   až   po   tom,   keď   súd   pre   jeho nečinnosť   vo   veci   stanovil   termín   s   časovým   limitom   plánovaným   bez   vykonania dokazovania výsluchom svedkov a tiež podanie vykonal v krátkom časovom predstihu pred stanoveným   termínom   pojednávania,   kedy   už   nebolo   možné   týchto   svedkov   predvolať na pojednávanie.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   nevyužil   možnosť   zaujať   stanovisko   k   vyjadreniu zákonnej sudkyne.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 65/2011 ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

Dňa   8.   apríla   2003   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   proti žalovanému R., Ž. (ďalej len „žalovaný“) domáhal zaplatenia náhrady ušlého zisku v sume 137 800 Sk s príslušenstvom vyplývajúceho z nájomnej zmluvy o nájme trhoviska (vec bola pôvodne vedená pod sp. zn. 8 C 35/2003 a pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. J. U.).Dňa   15.   mája   2003   okresný   súd   vyzval   žalovaného   na   vyjadrenie   k   žalobe (vyjadrenie žalovaného bolo okresnému súdu doručené 3. júna 2003).

Dňa 15. mája 2007 okresný súd nariadil vo veci termín pojednávania na 4. jún 2007 (termín pojednávania nariadil sudca Mgr. D. Ch.; nový zákonný sudca vo veci).

Dňa 22. mája 2007 bol termín pojednávania nariadeného na 4. jún 2007 zrušený (vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľovi sa nepodarilo doručiť zásielku), pričom okresný súd zisťoval miesto pobytu sťažovateľa.

Po predchádzajúcej výzve právny zástupca sťažovateľa v podaní z 29. mája 2007 oznámil okresnému súdu miesto pobytu sťažovateľa (Ž.).

Dňa 13. septembra 2007 bol nariadený termín pojednávania na 3. október 2007, na ktorom   okresný   súd   vykonal   výsluch   účastníkov   a   odročil   ho   na   neurčito   na   účely vykonania ďalšieho dokazovania – výsluch svedkov.

Dňa 5. októbra 2007 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni Mgr. M. K., ktorá následne prípisom adresovaným právnemu zástupcovi žalovaného požiadala o oznámenie adries   svedkov   navrhovaných   na   vypočutie   (právny   zástupca   žalovaného   predložil okresnému súdu požadované adresy svedkov 3. decembra 2007).

Dňa   4.   decembra   2007   bol   nariadený   termín   pojednávania   na   10.   január   2008, na ktorom   okresný   súd   vypočul   svedkov.   Sťažovateľ   na pojednávaní navrhol   vypočutie ďalších   svedkov,   preto   bolo   pojednávanie   odročené,   pričom   okresný   súd   uložil sťažovateľovi povinnosť v lehote siedmich dní oznámiť mená a adresy svedkov, ako aj povinnosť predložiť listinnú dokumentáciu.

Sťažovateľ si povinnosť uloženú okresným súdom nesplnil, preto bol jeho právny zástupca   na   jej   splnenie   opätovne   vyzvaný   3.   marca   2008   v   lehote   siedmich   dní od doručenia   výzvy   (právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   mená   a   adresy   svedkov okresnému súdu až 26. mája 2008).

Dňa 24. apríla 2008 bol nariadený termín pojednávania na 19. jún 2008, na ktorom okresný   súd   opätovne   vypočul   účastníkov   konania   a   pojednávanie   odročil na 8. september 2008, na ktoré predvolal svedkov.

Právny zástupca sťažovateľa požiadal podaním zo 7. júla 2008 o zmenu termínu pojednávania vzhľadom na kolíziu s iným pojednávaním; okresný súd právnemu zástupcovi sťažovateľa 15. júla 2008 oznámil, že jeho žiadosti nevyhovuje.

Na   pojednávaní   konanom   8.   septembra   2008   okresný   súd   vypočul   prítomných svedkov   (dvaja   sa   nedostavili)   a   vyhlásil   dokazovanie   za   skončené;   pojednávanie   bolo odročené na 11. september 2008 na účely vyhlásenia rozsudku.

Na pojednávaní konanom 11. septembra 2008 bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, ktorým okresný súd žalobe sťažovateľa sčasti vyhovel; rozsudok bol písomne vyhotovený 2. októbra 2008 a zaslaný účastníkom konania.

Dňa 27. októbra 2008 bolo okresnému súdu doručené odvolanie žalovaného proti rozsudku   z   11.   septembra   2008;   spis   bol   krajskému   súdu   predložený   na   rozhodnutie o odvolaní 11. decembra 2008.

Krajský   súd   o   odvolaní   žalovaného rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   7   Co   266/2008 z 25. marca 2009 tak, že v odvolaním napadnutej časti rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobu zamietol; spis bol vrátený okresnému súdu 15. júna 2009 (po doručení rozsudku krajského súdu bolo konanie 7. júla 2009 právoplatne skončené).

Dňa   31.   júla   2009   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   dovolanie;   spis   bol najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie o dovolaní 29. októbra 2009; najvyšší súd o dovolaní   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   308/2009   z   20.   júla   2010   tak,   že   zrušil dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu z 25. marca 2009 a vec mu vrátil na ďalšie konanie; krajskému súdu bol spis predložený 16. augusta 2010.

Krajský súd na pojednávaní uznesením z 10. novembra 2010 rozsudok okresného súdu z 11. septembra 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; spis bol doručený okresnému   súdu   8.   marca   2011   (vec   je   po   vrátení   okresnému   súdu   vedená   pod sp. zn. 18 C 65/2011).

Po doručení zrušujúceho uznesenia krajského súdu účastníkom konania okresný súd 6. júla 2011 nariadil termín pojednávania vo veci na 8. september 2011, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci; okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol.

Právnemu   zástupcovi   žalovaného   bol   rozsudok   z   8.   septembra   2011   doručený 7. októbra 2011 a právnemu zástupcovi sťažovateľa 11. októbra 2011.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2011 odvolanie. Spis sa od 14. decembra 2011 nachádza na krajskom súde, ktorý do dňa rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa o odvolaní nerozhodol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou (v časti, v ktorej bola prijatá na ďalšie konanie, pozn.) domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 65/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 8 C 35/2003).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil   na súd   so   žiadosťou   o jeho rozhodnutie.   Táto povinnosť   súdu   a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02,   III.   ÚS   142/03)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú   právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa   považuje   aj   povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1.   Predmetom   konania,   v   ktorom   sťažovateľ   namieta   zbytočné   prieťahy,   bolo rozhodovanie   o   jeho   žalobe,   ktorou   sa   domáha   zaplatenia   sumy   137 800   Sk s príslušenstvom   ako   náhrady   ušlého   zisku   vyplývajúceho   z   nájomnej   zmluvy   o   nájme trhoviska. Ústavný súd po preskúmaní spisu konštatoval, že vec nie je po právnej stránke a ani zo skutkového hľadiska zložitá, a preto v danom prípade nemožno doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania (takmer deväť rokov) ospravedlňovať zložitosťou veci. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že ani okresný súd vo svojom stanovisku k sťažnosti nenamietal, že vo veci sťažovateľa ide o skutkovo či právne zložitý spor.

2. Zo spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ ako účastník súdneho konania pred okresným súdom výraznejšie neprispel k predĺženiu doterajšej dĺžky namietaného konania. Skutočnosť, že sťažovateľ si v jednom prípade nesplnil povinnosť nahlásiť mená a adresy navrhovaných svedkov v okresným súdom určenej lehote, ale až po piatich mesiacoch od jej uloženia (po opakovanej výzve okresného súdu), totiž podľa názoru ústavného súdu nemala zásadnejší   vplyv   na   priebeh   namietaného   konania.   Sťažovateľ   v   doterajšom   priebehu namietaného konania využil opravné prostriedky (dovolanie a odvolanie), o ktorých museli, resp.   musia   príslušné   všeobecné   súdy   (najvyšší   súd   a   krajský   súd)   rozhodnúť,   čo nepochybne   spôsobilo   predĺženie   namietaného   konania.   Túto   skutočnosť   ale   nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľa, keďže na uplatnenie opravných prostriedkov má v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právo.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v namietanom konaní.

Ústavný   súd   zo   spisu   sp.   zn.   18   C   65/2011   (pôvodne   vedeného   pod sp. zn. 8 C 35/2003)   zistil,   že   okresný   súd   bol   od   15.   mája   2003   (keď   zaslal   žalobu žalovanému na vyjadrenie) až do 15. mája 2007 (keď nariadil termín pojednávania na 4. jún 2007)   bez   akéhokoľvek   ospravedlniteľného   dôvodu   nečinný.   V   ďalšom   období,   zvlášť po pridelení veci   novej   zákonnej   sudkyni (5.   októbra   2007)   okresný   súd   vo veci   konal aktívne,   pričom   jeho   procesná   aktivita   vyústila   do   meritórneho   rozhodnutia   vo   veci   – rozsudku   z 11. septembra   2008.   Následne   okresný   súd   vykonával   vo   veci   len   procesné úkony   súvisiace   s   predkladaním   spisu   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní žalovaného,   doručovaním   rozsudku   krajského   súdu   z   25.   marca   2009   a   predkladaním dovolania sťažovateľa z 31. júla 2009 najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu. Ústavný súd nezistil v tomto období zo strany okresného súdu žiadne prieťahy. To isté platí aj o postupe   okresného   súdu   v   období   po   vrátení   spisu   na   nové   konanie   na   základe zrušujúceho uznesenia krajského súdu z 10. novembra 2010; spis bol vrátený okresnému súdu 15. marca 2011 a okresný súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 8. septembra 2011, t. j. necelých päť mesiacov od vrátenia veci. Keďže sťažovateľ podal proti v poradí druhému rozsudku okresného súdu vo veci z 8. septembra 2011 odvolanie, o ktorom krajský súd   ešte   nerozhodol,   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené.

Obdobie, v priebehu ktorého rozhodoval, resp. rozhoduje vo veci krajský súd ako odvolací súd [od 11. decembra 2008 do 15. júna 2009, keď bol spis vrátený okresnému súdu (rozhodovanie   o   odvolaní   žalovaného   proti   v   poradí   prvému   rozsudku   okresného   súdu vo veci   z   11.   septembra   2008),   od   16.   augusta   2010   do   8.   marca   2011,   keď   bol   spis opätovne   vrátený   okresnému   súdu   (opätovné   rozhodovanie   krajského   súdu   o   odvolaní žalovaného po zrušení jeho rozsudku z 25. marca 2009 uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu z 20. júla 2010 na základe dovolania sťažovateľa), a od 14. decembra 2011   až   do   dňa   rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti   (rozhodovanie   o   odvolaní sťažovateľa   proti   v poradí   druhému   rozsudku   okresného   súdu   z   8.   septembra   2011)] a najvyšší súd ako dovolací súd [od 29. októbra 2009 do 30. júla 2010, keď bol spis vrátený okresnému   súdu   (rozhodovanie   o   dovolaní   sťažovateľa)],   nemožno   pripísať   priamo na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd ale v tejto súvislosti poukázal na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale aj   jeho   neefektívnou   a   nesprávnou   činnosťou,   teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. 33/99, IV. ÚS   267/04),   pričom   predovšetkým   vzhľadom   na   dôvody,   pre   ktoré   krajský   súd rozsudkom z 25. marca 2009 zmenil odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok okresného súdu z 11. septembra 2008, dospel k záveru, že k zjavne neprimeranej dĺžke namietaného konania okresný súd prispel aj svojou neefektívnou, resp. nesprávnou činnosťou.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   predovšetkým   neodôvodnenou nečinnosťou,   ako   aj   neefektívnou,   resp.   nesprávnou   činnosťou   okresného   súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom v tomto konaní, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. V čase rozhodovania o   sťažnosti   nebolo   namietané   konanie   ešte   právoplatne   skončené,   a   preto   ústavný   súd prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € vzhľadom na dlhotrvajúci stav právnej neistoty.

Ústavný   súd   pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v   ktorom   došlo   zavinením   okresného   súdu k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania,   ako   aj doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného konania (konanie nie je ani po uplynutí viac ako 8 rokov a 8 mesiacov od podania žaloby právoplatne skončené) ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátom   (bod   4   výroku   tohto   nálezu).   Za   jeden   úkon   právnej   služby vykonaný   v   roku   2011   patrí   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom 7,41 € predstavuje odmenu za jeden úkon 130,91 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a   prevzatie   veci,   písomné vyhotovenie sťažnosti). Celková   úhrada   trov   konania   tak   predstavuje   sumu 261,82 € (2-krát po 130,91 €), ktorú je okresný súd povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012