znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 465/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Krajského   školského   úradu   v Prešove...,   právne zastúpeného Mgr. P. G., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a tiež porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 64/2010 a jeho uznesením z 23. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Krajského školského úradu v Prešove o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2012 doručená sťažnosť Krajského školského úradu v Prešove..., právne zastúpeného Mgr. P. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie   veci   a   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a tiež porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 64/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 23. septembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že predmetom napadnutého konania   bolo   rozhodovanie   o žalobe   navrhovateľa   PhDr.   J.   M.   proti   nečinnosti   orgánu verejnej správy (sťažovateľa) a o návrhu na uloženie pokuty. Krajský súd o žalobe rozhodol napadnutým   uznesením   tak,   že   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   pokutu   vo   výške   3 000   € a zaviazal ho nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 303,31 €.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Krajský súd v Prešove rozhodol o udelení majetkovej sankcie aj napriek tomu, že návrh na jej udelenie nebol predmetom žaloby, teda k uvedenému návrhu sme sa nemohli ani vyjadriť, a teda konať pred súdom a chrániť majetok štátu, ktorého sme správcom v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov.

Mali sme možnosť vyjadriť sa k žalobe, ktorá nám, bola doručená, a ktorá, ako bolo spomenuté vyššie neobsahovala návrh na udelenie majetkovej sankcie.

Je   síce   pravdou,   že   navrhovateľ   udelenie   majetkovej   sankcie   navrhol   v   podaní, ktorým sa vyjadril k nášmu stanovisku k podanej žalobe, v jeho prípade išlo teda o zmenu petitu,   ktorý   by   súd   musel   pripustiť   samostatným   uznesením,   čo   sa   nestalo,   teda   platí pôvodný, v žalobe uvedený petit.

V uvedenej súvislosti si dovoľujeme upriamiť pozornosť Ústavného súdu Slovenskej republiky   na   skutočnosť,   že Najvyšší   súd Slovenskej   republiky naše   odvolanie odmietol s poukázaním   na   ustanovenie   §   250t   ods.   7   O.   s.   p.,   podľa   ktorého   odvolanie   proti rozhodnutiu   súdu nie je prípustné.   Na vysvetlenie nášho postupu uvádzame,   že sme sa riadili poučením o opravnom prostriedku uvedenom v uznesení súdu zo dňa 23. 9. 2011. Považujeme   za   dôležité   uviesť,   že   v   zmysle   §   250u   súd   je   oprávnený   majetkovú sankciu   uložiť   len   na   opakovaný   návrh   účastníka.   Teda na jej uloženie neboli   splnené zákonné predpoklady, odhliadnuc od skutočnosti, že táto sankcia bola uložená v hornej hranici jej rozpätia, čo považujeme za neodôvodnené.“

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   napadnutým   uznesením krajského súdu   a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu   bolo porušené jeho základné právo na verejné prerokovanie veci a základné právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove zo dňa 23. 9. 2011, číslo konania 1 S/64/2010 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie, Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   odkladá   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia Krajského súdu v Prešove do právoplatného skončenia konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany. Vzhľadom   na to   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Vychádzajúc   z   uvedeného   právneho   názoru   ústavný   súd   konštatoval,   že   aj   keď v petite sťažnosti nie sú výslovne označené základné práva, ktoré mali byť napadnutým uznesením   krajského   súdu   porušené,   možno   z obsahu   sťažnosti   vyvodiť,   že   sťažovateľ namieta porušenie svojho   základného   práva   na verejné prerokovanie   veci   a základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu (na prvej strane sťažnosti je ako porušovateľ základného práva výslovne označený len krajský súd, pozn.).

Sťažovateľ sťažnosťou napáda postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 64/2010 a jeho uznesenie z 23. septembra 2011. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd uložil sťažovateľovi (ako odporcovi) pokutu vo výške 3 000 € v súlade   s   §   250u   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   z toho   dôvodu,   že nedodržal lehotu na rozhodnutie určenú mu v uznesení krajského súdu č. k. 3 S 21/2009-30 z 26. februára 2010; týmto uznesením mu bola podľa § 250t OSP uložená povinnosť, aby v lehote   30   dní   odo   dňa   právoplatnosti   uvedeného   uznesenia   rozhodol   o odvolaní navrhovateľa z 12. augusta 2003 proti rozhodnutiu vedúceho služobného úradu Okresného úradu vo Vranove nad Topľou o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo 16. júla 2003 a zároveň rozhodol vo veci vymenovania navrhovateľa do štátnej služby.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie v súlade s (nesprávnym) poučením krajského súdu uvedeným v záverečnej časti tohto rozhodnutia. O odvolaní sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) tak, že odvolanie odmietol s odôvodnením, že   proti   rozhodnutiu   súdu   o nečinnosti   orgánov   verejnej   správy   a rozhodnutiu   súdu o uložení pokuty podľa § 250u OSP nie je odvolanie prípustné podľa § 246c ods. 1 prvej vety v spojení s § 250t ods. 7 OSP (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“). Dovolaním doručeným najvyššiemu súdu 19. marca 2012 sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia najvyššieho   súdu   ako   vecne   nesprávneho.   Najvyšší   súd   s   poukazom   na   svoju   ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej nie je vo veciach správneho súdnictva dovolacím súdom, konanie zastavil podľa § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie otázky, či nebola podaná oneskorene. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde.   Táto   lehota   je   dvojmesačná   a   začína   plynúť   od právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o   inom   zásahu, pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   lehotu   podľa   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde dodržal, pričom v tejto súvislosti v sťažnosti najmä uvádza: „Rozhodnutie Najvyššieho súdu sme   obdržali   21.   5.   2012 (uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sp.   zn. 1 Sdo 12/2012 z 2. mája 2012, pozn.), teda lehota na podanie ústavnej sťažnosti uplynie 21. 7. 2012.“

Ústavný súd aj vo veci sťažovateľa rešpektuje svoj ustálený právny názor, podľa ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02). Uvedené platí aj vtedy, ak sa sťažovateľ pri podaní právneho prostriedku nápravy (v danom prípade odvolania) riadi nesprávnym poučením súdu prvého stupňa o možnosti podať opravný prostriedok v prípadoch, keď právna úprava podanie odvolania vylučuje.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   v jeho   prípade   začala   plynúť   lehota   na   podanie sťažnosti   podľa   § 53 ods.   3 zákona o ústavnom   súde   odo   dňa, keď mu bolo doručené uznesenie   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu.   Ústavný   súd   sa   s týmto   právnym názorom nemôže stotožniť.

Z § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde použitím argumentu a contrario vyplýva, že sťažnosť   je   prípustná   po   vyčerpaní   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje sťažovateľovi   a na   použitie   ktorých   je   tento   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov. Opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť však každý v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom konaní,   ktoré   vedú   k   meritórnemu   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m.   m. II. ÚS 77/06).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   vo   svojej doterajšej judikatúre sa už jednoznačne vyjadril k tomu, že akceptuje ustálený právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (Správne   súdnictvo)   neprípustné   (pozri predovšetkým uznesenie sp. zn. II. ÚS 65/2010 zo 16. februára 2010), čo v posudzovanom prípade zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa ako podanej oneskorene.

Na   podporu   tohto   právneho   záveru   ústavný   súd   poukazuje   aj   na   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   týkajúcu   sa   požiadaviek kladených na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov nápravy, ku ktorým patria požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. – KOSAŘ, D. –   KRATOCHVÍL,   J.   –   BOBEK,   M.: Evropská   úmluva   o lidských   právech.   Velké Komentáře. Praha, C. H. Beck: 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú podložené   dostatočnými   argumentmi,   z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť,   že   takýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Ústavný   súd   sumarizujúc   dosiaľ   uvedené   konštatuje,   že   dovolanie   uplatnené sťažovateľom v jeho právnej veci v rámci správneho súdnictva nemožno s poukazom na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu akceptovanú zo strany ústavného súdu považovať za účinný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ musí (mal) vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd zároveň poznamenáva, že vo všeobecnosti by nemohol považovať za účinný   prostriedok   nápravy   nielen   dovolanie   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako odvolacieho   súdu,   ale   ani   odvolanie   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu (vzhľadom na neprípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pozn.). Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ bol nesprávne   poučený   krajským   súdom,   pričom   sa   týmto   nesprávnym   poučením   riadil   pri podaní   odvolania   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   ústavný   súd   v danom prípade   považuje   pre   účely   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   za posledný účinný prostriedok nápravy odvolanie sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Podľa zistení ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu, ktorým tento rozhodol o odvolaní   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu,   nadobudlo právoplatnosť 22. februára 2012 a vykonateľnosť 8. marca 2012. Z uvedeného vyplýva, že dvojmesačná   lehota na podanie sťažnosti   ústavnému súdu   podľa   s § 53 ods.   3 zákona o ústavnom súde sťažovateľovi v danom prípade uplynula 22. apríla 2012, pričom sťažnosť doručil ústavnému súdu až 23. júla 2012, t. j. zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   z   dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012