znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 465/2010-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   pokojne   užívať   svoj majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/202/2008   a jeho   rozsudkom   z   11.   marca   2009   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Obdo/22/2009   a jeho   uznesením z 31. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. Z. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2010   faxom   a 20.   augusta   2010   poštou   doručená   sťažnosť MUDr.   Z.   S., N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3   Cob/202/2008   a jeho   rozsudkom   z   11.   marca   2009 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo/22/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Sťažovateľ návrhom... uplatnil na príslušnom súde... voči žalovanej CH. nárok o zaplatenie 266.611,09,- Sk s prísl. titulom úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť jej poistencom...

Okresný súd Bratislava 1 žalobe vyhovel, keď platobným rozkazom zo 6. 7. 2004, sp. zn.   Rob   492/04   zaviazal   žalovanú   poisťovňu   zaplatiť   sumu   266.641,09,-   Sk   s   prísl. sťažovateľovi.

Po podanom odpore... okresný súd rozsudkom z 12. 5. 2008. č. k. 31 Cb 353/2004-66 žalobu... zamietol...

Krajský súd v Bratislave na odvolanie sťažovateľa... rozsudkom z 11. 3. 2009. sp. zn. 3 Cob 202/2008 rozsudok okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že

a)   uznal   námietku   sťažovateľa   ohľadne   obchodnoprávnej   kvalifikácie   jeho pohľadávky voči žalovanej poisťovni a v dôsledku toho ju nepovažoval za premlčanú, ale na strane druhej

b)   uzavrel,   že   sťažovateľ   nepreukázal   a   ani   len   netvrdil   žiadne   také   okolnosti, vzhľadom na ktoré by žalovaná strana mala povinnosť poskytnúť žiadané plnenie, ktoré bolo nad rozsah zmluvy o poskytovaní a úhrade za zdravotnú starostlivosť, a to napriek tomu,   že   na   zmluvou   obmedzený   mesačný   rozsah   úhrady   (do   160.000,-   Sk-   pozn.) poukazovala v podanom odpore a že

c) prekážku   v účasti   na   odvolacom pojednávaní ničím   nepreukázal,   preto   mohol krajský súd konať a rozhodnúť.

Sťažovateľ podal... dovolanie, v ktorom namietal, že ihneď po doručení predvolania listom   z   13.   2.   2009   sťažovateľ   ospravedlnil   svoju   neúčasť   a   neúčasť   svojej   právnej zástupkyne   na   pojednávaní   určenom   na   11.   3.   a   požiadal   o   určenie   nového   termínu pojednávania. Oznámil, že sa pojednávania 11. 3. 2009 nemôžu zúčastniť, nakoľko vo veci Okresného súdu v Komárne 3 T 210/2007, v ktorej veci je sťažovateľ obžalovaný a jeho právna zástupkyňa je tu jeho obhajkyňou, bol určený termín hlavného pojednávania na dni 2. 3. až 13. 3. 2009.... Predvolánku nemohol doložiť, nakoľko tento termín bol určený na verejnom zasadnutí 7. 1. 2009 a kópiu zápisnice nemal k dispozícii. Právna zástupkyňa sťažovateľa predpokladala, že ak by súd mal pochybnosť o pravdivosti uvedeného dôvodu ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní, buď si súd túto prekážku telefonicky sám overí na príslušnom okresnom súde, ako to robia mnohé iné súdy, alebo vyzve, aby sme označenú prekážku hodnoverne doložili a preukázali. V takom prípade by sme išli na Okresný súd do Komárna a žiadali si prefotiť zápisnicu zo 7. 1. 2009, kde bolo uznesenie o určení termínu hlavného pojednávania na 2. až 13. marca 2009; keď sme nič od krajského súdu nedostali, dôvodne sme predpokladali, že našej žiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania bolo vyhovené.“

Sťažovateľ v dovolaní tiež namietal právne posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre neprípustnosť odmietol uznesením sp. zn. 3 Obdo/22/2009 z 31. mája 2010.

Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd mu svojím postupom odňal možnosť konať pred   súdom „najmä   v   tom,   že   vôbec   neuznal   za   prekážku   neúčasti   na   odvolacom pojednávaní kolidujúce trestné pojednávanie...

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd menil právne posúdenie veci, totiž okresný súd nárok nepriznal z dôvodu jeho premlčania a preto neskúmal ani jeho základ ani jeho výšku (viď R 29/1983 Zb. rozh.), bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 1 písm. a) OSP nariadiť pojednávanie s účasťou sťažovateľa, lebo v opačnom prípade mu bola odňatá reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať ohľadne uplatneného nároku, ku ktorému zaujal názor krajský súd.

Zmena   v   právnom   názore   odvolacieho   súdu   mala   byť   dôvodom   kasačného rozhodnutia   okresného   súdu   tak,   aby   bola   zachovaná   ústavná   zásada   dvojinštantnosti občianskeho   súdneho   konania   a   aby   sa   sťažovateľ   mohol   vyjadriť   k   právnej   stránke uplatneného nároku...

Naviac musíme dodať, že dovolací súd sa venoval len jednej našej námietke, a to nedoloženej prekážky na odvolacom súde. Druhú námietku - iný náhľad na vec odvolacím súdom, a tým odňatie pre sťažovateľa, jednu riadnu opravnú inštanciu nehodnotil, teda ju ignoroval, čím tiež hrubo zasiahol do jeho procesných práv na spravodlivý proces. Sťažovateľ   preto   dôvodne   namieta,   že   arbitrárnym   a   svojvoľným   prístupom najvyššieho súdu bol zbavený svojho práva na prístup na súd... a svojho práva na pokojné užívanie majetku...

Vzhľadom na uvedené... navrhujeme, aby sa ústavný súd zameral na ústavnoprávny prieskum   nielen   posledného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ale   aj   rozsudku   krajského súdu...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo MUDr. Z. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 11. 3. 2009, sp. zn. 3 Cob 202/2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 31. 5. 2010, sp. zn. 3 Obdo 22/2009, porušené bolo.

2. Označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť MUDr. Z. S. trovy právneho zastúpenia 208,96 Eur na účet jeho právnej zástupkyne do 1 mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať   svoj   majetok   podľa čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/202/2008 a jeho rozsudkom z 11. marca 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 395/09).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   tiež   konštatoval,   že   podanie   neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V prípade, ak dovolanie nie   je   prípustné,   nemožno   ho   považovať   za   účinný   procesný   prostriedok,   ktorý   zákon poskytuje   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   a   slobôd   (II.   ÚS   64/06, II. ÚS 103/09).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienená   prípustnosť   sťažnosti,   nemôže   byť   každý   v   zákone   predvídaný   opravný prostriedok,   ale iba   taký,   po   podaní   ktorého   sa   rozvinú   procesné   vzťahy   v   príslušnom konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 77/06).

Ak   je   dovolaním   napadnuté   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   proti   ktorému   tento opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09 v uznesení uvedená judikatúra).

Namietaný   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   10.   apríla   2009. Zásielku so sťažnosťou adresovanú ústavnému súdu podal sťažovateľ na pošte 17. augusta 2010.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   sťažnosť   zjavne   po   uplynutí   lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo/22/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je, že nie je zjavne   neopodstatnená.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď preskúmanie   označeného   postupu   (rozhodnutia   orgánu   štátu)   v   rámci   predbežného prerokovania   vôbec   nesignalizuje   možnosť   porušenia   základného   práva   alebo   slobody sťažovateľa,   reálnosť   ktorej   by   bolo   potrebné   preskúmať po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne   oprávnený   ani povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové   zistenia   a   právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili   skutkový   a   právny   základ   ich   rozhodnutí.   Skutkový   stav   a   právne   závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04). Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a aj čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší   súd   rozhodoval   na   základe   dovolania   sťažovateľa,   v   ktorom   sťažovateľ namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd neprihliadol na ospravedlnenie sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ktorým ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní 11. marca 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní, s tým, že krajský súd 11. marca 2009 vo veci konal a rozhodol. V dovolaní tiež namietol, že konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa skúmal prípustnosť dovolania a zaoberal sa otázkou, či postupom krajského súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Občiansky   súdny   poriadok   pripúšťa   dovolanie   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu z dôvodov, taxatívne uvedených v § 237 písm. a) až g) a v prípadoch uvedených v § 238. V prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné zo žiadneho z dôvodov uvedených v § 238 O. s. p.

Dovolací súd skúmal existenciu dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v § 237 O. s. p., osobitne so zameraním na žalobcom namietaný dôvod, uvedený pod písmenom f) tohto ustanovenia, t. j., že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Za odňatie možnosti konať pred súdom je potrebné považovať taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Žalobca v dovolaní namieta, že vec bola prejednaná a rozhodnutá odvolacím súdom na pojednávaní bez jeho prítomnosti, pričom svoju neúčasť ospravedlnil s poukazom na kolíziu s iným pojednávaním a požiadal o stanovenie nového termínu pojednávania. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, pritom prihliadne na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Dôležitosť dôvodov, pre ktoré účastník konania žiada o jeho odročenie, posudzuje súd so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu. Žalobca nepredložil žiadny doklad o existencii   ním   uvádzaného   dôvodu   pre   odročenie   pojednávania   a   odvolací   súd   preto dôvodne konštatoval, že pre odročenie pojednávania nie sú dané dôležité dôvody. Postup súdu podľa citovaného ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. nie je preto možné v danom prípade považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Keďže v dovolacom konaní neboli zistené žiadne vady, pre ktoré je daná prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“

Podľa   čl.   46   ods.   4   ústavy   podmienky   a   podrobnosti   o   súdnej   ochrane ustanoví zákon.   Domáhať   sa   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   možno   len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). S právom na súdnu   ochranu   súvisí   právo   účastníka   konania,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   v   jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok. Tento právny predpis upravuje aj podmienky, za splnenia ktorých môže súd vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka konania, čím ustanovuje výnimku zo základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide o prípad,   keď   sa   riadne   predvolaný   účastník   nedostaví   na   pojednávanie   ani   nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie (§ 101 ods. 2 OSP). Dôležitosť dôvodov podľa § 101 ods. 2   OSP   hodnotí   v   každom   konkrétnom   prípade   súd,   pričom   bude   závisieť   od konkrétnych právnych a skutkových okolností prípadu. Zásah ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnený   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (III. ÚS 8/2010).

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   uznesenia   sp.   zn.   3   Obdo/22/2009   z   31.   mája   2010 skúmal   prípustnosť   dovolania   z   hľadiska   zákonných   podmienok   podľa   §   238   OSP a hodnotil   postup   krajského   súdu   z   toho   pohľadu,   či   svojím   postupom   neodňal sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 OSP. Postup krajského súdu, ktorý vec prerokoval   a   rozhodol   na   pojednávaní   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a   jeho   právnej zástupkyne,   vyhodnotil   tak,   že   krajský   súd   svojím   postupom   neodňal   sťažovateľovi možnosť   konať   pred   súdom.   Podstata   argumentácie   najvyššieho   súdu   spočívala v konštatovaní, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní („žalobca nepredložil žiadny doklad o existencii ním uvádzaného dôvodu pre odročenie pojednávania a odvolací súd preto dôvodne konštatoval,   že pre odročenie pojednávania nie sú dané dôležité dôvody“). Z týchto skutočností je zrejmý záver najvyššieho súdu, že krajský súd postupoval   v   súlade   so   zákonnou   možnosťou   podľa   §   101   ods.   2   OSP   prejednať   vec a rozhodnúť   v   neprítomnosti   riadne   predvolaného   účastníka,   ktorý   sa   nedostaví   na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.

V tejto súvislosti podľa ústavného súdu neobstojí námietka sťažovateľa, že krajský súd mal vyzvať sťažovateľa, aby preukázal svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní, prípadne mal sám zisťovať opodstatnenosť tohto tvrdenia na Okresnom súde Komárno, kde sa malo uskutočniť kolidujúce pojednávanie. Krajský súd mohol týmto spôsobom postupovať, avšak tým, že takto nepostupoval, nekonal protizákonne, a jeho postup nemožno hodnotiť ako svojvoľný, arbitrárny   a   zjavne neodôvodnený. Ústavný   súd tiež   poukazuje na procesnú povinnosť   účastníka   konania   prispieť   k   tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   konania,   pravdivo a úplne   opísať   všetky   potrebné   skutočnosti,   označiť   dôkazné   prostriedky   o   svojich tvrdeniach   a   dbať   na   pokyny   súdu   (§   101   ods.   1   OSP).   Účastník   konania   je   povinný v súdnom   konaní vystupovať aktívne   s   tým,   že   v   určitých   prípadoch   Občiansky   súdny poriadok spája právne dôsledky s nečinnosťou, pasivitou, prípadne s opomenutím konať zo strany   účastníka   konania   (napr.   rozsudok   pre   zmeškanie   podľa   §   153b   OSP   alebo prezumpcia toho, že účastník nemá námietky proti návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia konania podľa § 101 ods. 3 OSP a pod.). V tomto prípade je dôležitou skutočnosťou aj to, že sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpený advokátkou, u ktorej je dôvodné predpokladať znalosť právnych predpisov a tiež právnych dôsledkov spojených s nepreukázaním tvrdených skutočností. Taktiež je potrebné uviesť, že predloženie dôkazu o kolidujúcom   pojednávaní   na   Okresnom   súde   Komárno   nebolo   u   sťažovateľa   spojené s ťažko   prekonateľnou   prekážkou   napriek   tomu,   že   termín   pojednávania   bol   určený   na Okresnom súde Komárno na verejnom zasadnutí 7. januára 2009.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľa,   že   nebola   dodržaná   zásada   dvojinštantnosti občianskeho   súdneho   konania,   je   potrebné   uviesť,   že   Občiansky   súdny   poriadok predpokladá možnosť, aby odvolací súd vec inak právne posúdil a zároveň vydal meritórne rozhodnutie, za predpokladu, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci. Je vhodné, aby v prípade takého postupu odvolací súd rozhodol na pojednávaní tak, aby sa účastníci   konania   mohli   k   veci   a   k   odlišnému   právnemu   hodnoteniu   vyjadriť,   pričom v tomto prípade krajský súd rozhodol na pojednávaní. Neobstojí námietka sťažovateľa, že najvyšší súd sa nezaoberal všetkými namietanými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol v dovolaní. Dovolací súd môže skúmať to, či je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   prípadne   či   rozhodnutie   odvolacieho   súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 OSP), až vtedy, keď je vo veci podané dovolanie, ktoré je prípustné podľa § 237 OSP alebo podľa § 238 OSP.

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal prípustnosťou dovolania   z hľadiska   §   237   písm.   f)   OSP a   §   238   OSP,   a keďže dospel   k   záveru,   že dovolanie   sťažovateľa   nie   je   prípustné   ani   podľa   jedného   z   týchto   ustanovení,   nebol povinný a ani oprávnený skúmať dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho právneho   posúdenia   veci   krajským   súdom.   Skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje,   a preto   na   jeho   meritórne   preskúmanie   ústavný   súd   nie   je   oprávnený. Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právo podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru)   neznamená   právo   na   úspech   v   konaní   pred   všeobecným (občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Obdo/22/2009   z   31.   mája   2010   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46 ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07,   III.   ÚS   26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   postupom   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010