znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 464/2011-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. V., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. V., V., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 186/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. V. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra 2011   doručená   sťažnosť   I.   V.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. V., V., ktorou namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 186/2011 a jeho uznesením zo 17. augusta 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre podozrenie   zo   spáchania   zločinu   poškodzovania   a   ohrozovania   prevádzky   všeobecne prospešného zariadenia podľa § 286 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, zločinu útoku na verejného činiteľa podľa § 323 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Trestného zákona a prečinov krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 3 písm. a) Trestného zákona a poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba) a v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom väzba začala plynúť 22. marca 2011. Sťažovateľ je trestne stíhaný spolu s ďalšími obvinenými.

Dňa 19. júla 2011 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Veľký Krtíš obžalobu proti sťažovateľovi a ďalším obvineným pre uvedené trestné činy. Po podaní obžaloby Okresný súd Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“) na neverejnom zasadnutí konanom 27. júla 2011 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, že sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sa ponechávajú vo väzbe, pričom dôvody väzby zostali nezmenené. Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ, ako aj ďalší obžalovaní sťažnosť.

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu okrem iného poukázal aj na skutočnosť,   že   okresný   súd   sa   vôbec   nezaoberal   jeho   návrhom   na   nahradenie   väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka a o týchto návrhoch nerozhodol.

Uznesením krajského súdu sp. zn. 3 To 186/2011 zo 17. augusta 2011 bola sťažnosť sťažovateľa,   ako   aj   ďalších   obžalovaných   zamietnutá.   Zároveň   krajský   súd   označeným uznesením rozhodol, že neprijíma písomný sľub sťažovateľa ako náhradu väzby, a tiež, že neukladá dohľad probačného a mediačného úradníka nad sťažovateľom ako náhradu väzby.Zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že postupom krajského súdu, ktorý namietaným uznesením rozhodol aj o návrhoch sťažovateľa na nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bez toho, aby o týchto najprv rozhodol   okresný   súd,   bol porušený   princíp   dvojinštančnosti   rozhodovania   všeobecných súdov.

Sťažovateľ   taktiež   namieta   dôvodnosť   väzby,   resp.   väzobných   dôvodov. Odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   považuje   sťažovateľ   za   všeobecné.   Pokiaľ   ide o útekovú väzbu, všeobecné súdy podľa tvrdenia sťažovateľa vôbec nezohľadnili okolnosť, že sa sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, vo veci vypovedal a zúčastňoval sa na procesných úkonoch.

K väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažovateľ uvádza:

„Takisto konštatovanie, že môžem pokračovať v trestnej činnosti, pretože som bol viackrát súdne trestaný, prevažne pre majetkovú trestnú činnosť je iluzórne, pretože sa tak naposledy stalo pre skutok, ktorý som spáchal v roku 2001, a bol som odsúdený súdom až v roku   2009,   kde   vlastne   trest   pokrýval   len   trvanie   mojej   väzby   po   vznesení   obvinenia a nebolo preukázané, že by som sa dopúšťal majetkovej trestnej činnosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici síce konštatoval, že po mojom vzatí do väzby bolo voči mojej osobe vznesené obvinenie pre údajný zločin krádeže, ktorý som mal spáchať ešte v roku 2010, avšak ja tvrdím, že som takýto zločin nespáchal... Doteraz v tejto veci nebolo ukončené   vyšetrovanie   a   táto   skutočnosť   podľa   môjho   názoru   nemôže   mať   vplyv   na rozhodovanie súdu v tejto trestnej veci z hľadiska posudzovania pokračovania mojej osoby v trestnej činnosti.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd v Banskej Bystrici vydaním uznesenia 3 To 186/2011 zo dňa 17. 08. 2011 porušil základné právo I. V., bytom V., toho čas vo väzbe, na osobnú slobodu podľa článku   17   ods.   1,   2   a   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   článku   5   ods.   3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici 3 To 186/2011 zo dňa 17. 08. 2011 v časti týkajúcej sa obvineného I. V. I. V. sa bezodkladne prepúšťa z väzby na slobodu.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný zaplatiť náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 261,82 € na účet advokáta JUDr. P. V., so sídlom V., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu. Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tom, že postupom krajského   súdu,   ktorý   namietaným   uznesením   rozhodol   aj   o   návrhoch   sťažovateľa   na nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka bez toho,   aby   o   týchto   najprv   rozhodol   okresný   súd,   bol   porušený   princíp   dvojinštančnosti rozhodovania všeobecných súdov.

Krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že „V súvislosti s námietkami obv. I. V., že súd prvého stupňa sa nezaoberal možnosťou nahradiť jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka v zmysle § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por., prípadne prijatím písomného sľubu podľa § 80 ods. 1 písm. b/ Tr. por., alebo peňažnej záruky podľa § 80 ods. 1 písm. a/ Tr. por. (táto nebola zákonom predpokladaným spôsobom zložená), krajský súd konštatuje, že v posudzovanom prípade neboli splnené podmienky pre nahradenie väzby žiadnym z inštitútov   upravených   v   trestnom   poriadku   práve   s   poukazom   na   osobu   sťažovateľa,   a obvineným navrhovaný dohľad probačného a mediačného úradníka ani písomný sľub nie je v danom prípade pre nahradenie väzby postačujúci. Zároveň je však potrebné okresnému súdu vytknúť, že sa týmto návrhom sťažovateľa v napadnutom uznesení nezaoberal, toto pochybenie však krajský súd týmto svojim rozhodnutím napravil.“.

Podľa názoru sťažovateľa mal krajský súd v danom prípade rozhodnúť o zrušení sťažnosťou napadnutého uznesenia okresného súdu a prepustiť ho z väzby na slobodu.

Podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie,

a) rozhodne vo veci sám, alebo

b)   uloží orgánu, proti   ktorého rozhodnutiu   sťažnosť   smeruje, aby vo veci   znovu konal a rozhodol, s výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. a), d) a f), rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine   a   treste   podľa   §   76   ods.   3   alebo 4,   rozhodovania   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu o pokračovaní   v   ochrannom   liečení,   prepustení   z   ochranného   liečenia   alebo   ukončení ochranného liečenia, ak predseda senátu rozhodoval pred ukončením výkonu trestu podľa § 446a ods. 3 alebo 4 a rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na umiestnenie odsúdeného v detenčnom ústave podľa § 462.

Podľa   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku   ak   nedostatok   spočíva   v   tom,   že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho,   aby   vyslovil   zrušenie   napadnutého   uznesenia,   buď   ho   sám   doplniť,   alebo   uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.

Z citovaného ustanovenia § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyplýva, že v prípade rozhodovania nadriadeného súdu o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe v prípade, ak súd prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní obžaloby, nie je možné, aby nadriadený súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   a   zároveň   vec   vrátil   na   nové   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa.

Z   ustanovenia   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku   vyplýva,   že   v   prípade   absencie určitého výroku v rozhodnutí prvostupňového orgánu, môže nadriadený orgán, v danom prípade krajský súd, bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, toto uznesenie sám doplniť o chýbajúci výrok, čo sa v posudzovanom prípade aj stalo.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej judikatúre uvádza, že postup   a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Sťažovateľ v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 27. júla 2011 v súvislosti s nerozhodnutím okresného súdu o jeho návrhoch na nahradenie väzby sám uviedol, že „V tomto   prípade   tak   Okresný   súd   vo   Veľkom   Krtíši   neurobil   a   žiadam,   aby   takéto pochybenie napravil Krajský súd v Banskej Bystrici.“.

V danom prípade krajský súd sťažovateľom namietané pochybenie okresného súdu napravil v súlade s príslušnými ustanoveniami procesnej predpisu – Trestného poriadku. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   právny   názor,   ktorý   už   viackrát   vyslovil vo svojej   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorého   ak   bola   náprava   vo   veci   sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade nemôže vysloviť porušenie označených základných práv sťažovateľa (napr. I. ÚS 191/06, IV. ÚS 263/08). Ústavný súd zároveň   zdôrazňuje,   že   účelom   dvojinštančnosti   súdneho konania je zabezpečiť,   aby sa v druhej   inštancii   mohli   odstrániť   nedostatky   v postupe   a rozhodnutiach   súdu   prvého stupňa, čo sa vo veci sťažovateľa aj stalo. Na tom nič nemení skutočnosť, že krajský súd nerozhodol podľa jeho predstáv. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje námietku sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   princípu   dvojinštančnosti   konania,   za   zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   taktiež   namieta   dôvodnosť   svojej   väzby,   resp.   väzobných   dôvodov. Odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   považuje   sťažovateľ   za   všeobecné.   Pokiaľ   ide o útekovú väzbu, všeobecné súdy podľa jeho tvrdenia vôbec nezohľadnili okolnosť, že sa sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, vo veci vypovedal a zúčastňoval sa na procesných úkonoch. Sťažovateľ taktiež nesúhlasí s tým, že v jeho prípade je daný väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

V nadväznosti na uvedené námietky sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní posudzoval, či napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   z   hľadiska   sťažovateľových   námietok   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ho nemožno považovať za arbitrárne.

V namietanom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Doposiaľ zistené skutočnosti a zabezpečené dôkazy nasvedčujú, že sťažovatelia sú dôvodne   podozriví   z   trestnej   činnosti,   ktorá   im   je   kladená   za   vinu   a   ani   zo   sťažností obvinených   nevyplývajú   žiadne   také   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   mali   vplyv a odôvodňovali zánik týchto väzobných dôvodov.

V   súvislosti   s   trvaním   dôvodu   útekovej   väzby   v   prípade   obv.   I.   V.   je   potrebné poukázať najmä na skutočnosť, že v prípravnom konaní nepreberal uznesenia o vznesení obvinenia,   nebolo   možné   doručiť   mu   predvolanie   na   jednotlivé   procesné   úkony   a jeho prítomnosť   nebolo   možné   zabezpečiť   ani   predvedením   prostredníctvom   orgánov Policajného   zboru,   pretože   obvinený   vycestoval   mimo   územia   SR   a   zdržiaval   sa   na neznámom   mieste.   Z   týchto   dôvodov   musel   byť   na   neho   vydaný   príkaz   na   zatknutie. Sťažovateľ sa síce neskôr prihlásil orgánom Policajného zboru, je však potrebné prihliadať aj na skutočnosť, že je trestne stíhaný pre dva zločiny, pričom v prípade uznania viny mu hrozí vysoký trest, z uvedených dôvodov je u neho opodstatnené trvanie útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. tak, ako to konštatoval prvostupňový súd v napadnutom uznesení.

V prípade obvineného I. V. pretrváva aj väzobný dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.   a   to   najmä   s   poukazom   na   skutočnosť,   že   bol   doposiaľ   viackrát   súdne   trestaný prevažne za majetkovú trestnú činnosť. Z uvedených skutočností vyplýva dôvodná obava z pokračovania   v   trestnej   činnosti   týmto   obvineným.   Navyše   je   v   tejto   súvislosti   nutné zvýrazniť skutočnosť, že po tom, čo bol v tejto trestnej veci vzatý do väzby, vyšetrovateľ OO PZ Levice vzniesol voči nemu obvinenie v inej trestnej veci pre zločin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a/, ods. 4 písm. a/ Tr. zák.“

Z napadnutého uznesenia krajského súdu zároveň vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v uznesení súdu prvého stupňa a tieto si v celom rozsahu osvojil. Krajský   súd   taktiež   poukázal   na   predchádzajúce   odsúdenia   sťažovateľa   za   majetkovú trestnú činnosť, ako aj na ďalšie obvinenie vznesené sťažovateľovi po jeho vzatí do väzby, opäť pre majetkovú trestnú činnosť, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľ sa pred svojím vzatím   do   väzby   zdržiaval   v   zahraničí   na   neznámom   mieste   a   nepreberal   uznesenia a predvolania na procesné úkony. Tvrdenie sťažovateľa o tom, že krajský súd neprihliadol na skutočnosť, že sa napokon sám prihlásil orgánom činným v trestnom konaní, nie je pravdivé,   keďže   z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   je   zrejmé,   že   krajský   súd   sa   aj s touto okolnosťou zaoberal a vysporiadal sa s ňou. Rovnako nie je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu relevantný ani ďalší argument sťažovateľa o tom, že majetkovej trestnej činnosti, za ktorú bol naposledy odsúdený (rok 2009), sa dopustil ešte v roku 2001.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a ďalšej dokumentácie priloženej k sťažnosti dospel k názoru, že záver krajského súdu o existencii dôvodnej obavy z toho, že sťažovateľ by sa vzhľadom na výšku hroziaceho trestu a jeho správanie pred vzatím do väzby (nepreberanie zásielok, pobyt v cudzine na neznámom mieste) mohol vyhýbať trestnému stíhaniu a sťažovať alebo mariť tak dosiahnutie účelu trestného konania, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, založený len na abstraktnej úvahe bez konkrétneho skutkového základu. To isté platí aj o záveroch krajského súdu týkajúcich sa existencie dôvodnej obavy z toho, že by sťažovateľ mohol v prípade prepustenia z väzby na slobodu pokračovať v trestnej činnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že napadnuté uznesenie krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a nenaznačuje, že by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol ústavný súd reálne dospieť k záveru,   že   medzi   ním   a sťažovateľom   označenými   základnými   práva   podľa   ústavy a právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosti, ktorá by odôvodňovala záver o ich porušení.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   neprichádzalo   už   do   úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011