znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 464/2010-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   novembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti M., a. s., Č., zastúpenej advokátkou JUDr. M.   P.,   Č.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej práva vyhľadávať informácie   podľa   čl.   19   ods.   2   a   3   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických právach,   ako   aj   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s právom prijímať informácie podľa čl.   10 ods.   1 a   2 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti M., a. s., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, jej právo vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ako aj právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   v   spojení   s   právom   prijímať   informácie   podľa   čl.   10   ods.   1   a   2 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   zaplatiť   trovy   konania   v   sume   254,88   €   (slovom   dvestopäťdesiatštyri   eur a osemdesiatosem   centov)   na   účet   jej   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   P.,   Č.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   a.   s.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou   JUDr.   M. P.,   Č.,   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, jej práva vyhľadávať informácie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických   právach (ďalej len „medzinárodný pakt“), ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s právom   prijímať informácie   podľa   čl. 10   ods.   1   a   2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 S 40/2008 z   9.   decembra   2008   a   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   najvyšší   súd   v   jej   veci   proti Najvyššiemu kontrolnému úradu (ďalej len „správny orgán“ alebo „NKÚ“) o preskúmanie zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   správneho   orgánu   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sži   5/2009 z 8. apríla 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 21 S 40/2008 z 9. decembra 2008 o   zamietnutí   jej   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   správneho   orgánu a nepriznaní náhrady trov konania. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 3. mája 2010.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že na základe žiadosti z 2. januára 2008 požadovala sprístupnenie informácií   týkajúcich   sa   kontroly   správneho orgánu   vykonanej vo vzťahu k Mestu Č. v období od 5. septembra 2007 do 2. novembra 2007 podľa poverenia predsedu č. 1414/09 z 20. augusta 2007 a dodatku č. 1 k nemu zo 16. októbra 2007. Sťažovateľka žiadala len informácie z tej časti kontroly, ktorá sa týkala preverovania transakcie, ktorou došlo k zvýšeniu jej základného imania.

NKÚ   (prvostupňový   správny   orgán   v zastúpení   generálnym   riaditeľom   sekcie predsedu NKÚ) rozhodnutím sp. zn. 461/2008 z 15. januára 2008 žiadosti sťažovateľky nevyhovel.   Proti   tomu   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   ktorému   NKÚ (druhostupňový   správny   orgán   v zastúpení   predsedom   NKÚ)   nevyhovel   a   rozhodnutím sp. zn. 1098/2008/1.13 z 15. februára 2008 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu.   Proti   uvedenému   rozhodnutiu   sťažovateľka   podala   žalobu.   Krajský   súd   žalobu sťažovateľky zamietol rozsudkom sp. zn. 21 S 40/2008 z 9. decembra 2008. Sťažovateľka podala   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   odvolanie.   Najvyšší   súd   potvrdil odvolaním   napadnutý   prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu   rozsudkom   sp.   zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010.

Všeobecné súdy v konaniach preskúmavali zákonnosť rozhodnutí správneho orgánu o zamietnutí žiadosti sťažovateľky o sprístupnenie informácií z vykonanej kontroly v Meste Č., pričom dospeli k záveru, že zamietnutím žiadosti sťažovateľky nebol porušený zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“).

Sťažovateľka namieta, že podľa nej označeným rozhodnutím najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej doplnila podaním z 9. augusta 2010 doručeným ústavnému súdu 10. augusta 2010 body I a II pôvodnej sťažnosti a rozšírila pôvodný návrh petitu sťažnosti o namietané   porušenie   svojho   práva   vyhľadávať   informácie   podľa   čl.   19   ods.   2   a   3 medzinárodného paktu, ako aj práva prijímať informácie podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru. Navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2   a   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   čl.   19   ods.2   a   3   Medzinárodného   paktu   o občianskych apolitických právach a podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn. 21S/40/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008, sp. zn. 3Sži 5/2009, bolo porušené.

2. Základné právo spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn. 21S/40/2008 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008, sp. zn. 3Sži 5/2009, bolo porušené.

3. Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09. decembra 2008, sp. zn. 21S/40/2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. apríla 2008, sp.   zn.   3Sži 5/2009, sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

4.   Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť spoločnosti M. a. s., sídlo: Č., trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet právneho zástupcu spoločnosti JUDr. M. P., advokátky, č. ú..., vedený v peňažnom ústave Č., a. s., do 3 dní od právoplatnosti nálezu.

Pre prípad rozhodovania Ústavného súdu Slovenskej republiky podľa ust. § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľ vyčísľuje trovy súdneho konania v súlade s ust. § 11 ods.   2   vyhl.   č.   655/2004   Z.   z.   v   celkovej   výške   254,88   €,   za   2   úkony   právnej   pomoci po 120,23   €,   za   prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a za podanie návrhu, a paušálnu sumu náhrad 2 x 7,21 €.“

Ústavný súd sťažnosť 20. decembra 2010 predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a pretože nezistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd,   aby   sa vyjadril k sťažnosti, a obidvoch účastníkov vyzval, aby sa vyjadrili k tomu, či sa vo veci má konať verejné pojednávanie.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol: «Najvyšší súd poukazuje na skutkovú charakteristiku veci v čl. I bod 1. sťažnosti, kde sťažovateľ uvádza: „sťažovateľ v žiadosti zo dňa 2. januára 2008 (ďalej len „žiadosť“)“ požadoval sprístupnenie informácií tykajúcich sa kontroly správneho orgánu, vykonanej na Meste Č. v období od 5. septembra 2007 do 2. novembra 2007, podľa poverenia predsedu č. 1414/09   zo   dňa 20.   augusta   2007 a   dodatku   č.   1 zo dňa   16.   októbra 2007   (ďalej   len „kontrola“).

Najvyšší   kontrolný   úrad   SR   žiadosti   o   sprístupnenie   informácii   nevyhovel a informácie podľa § 11 ods. 1, písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií nesprístupnil, z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly.

Je skutkovo nesporné, že žiadateľka žiadala informácie, ktoré Najvyšší kontrolný úrad   SR   získal   výkonom   kontroly   u   kontrolovaného   subjektu   Mesto   Č.   Na   tento   druh informácií sa vzťahuje zákonné obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1, písm. g) zák. č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých   zákonov   (zákon   o   slobode   informácií)   v   znení   neskorších   predpisov.   Tieto skutočnosti   boli   sťažovateľke   podrobne   objasnené   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu na strane 4 a 5.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Najvyšší súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti zistil, že Najvyšší kontrolný úrad konal v rozsahu a spôsobom ustanoveným v 11 ods. 1, písm. g) zák. č. 211/2000 Z. z., keď informáciu týkajúcu sa preukázateľne výkonu kontroly u iného kontrolovaného subjektu nesprístupnil, keďže mu to zákon o slobode informácií neumožňoval.

Najvyšší súd poukazuje na to, že zákon č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov obsahuje osobitné ustanovenia o sprístupňovaní ním získaných informácií a v tejto podobe ide o lex specialis vo vzťahu k všeobecnému   zákonu   o   slobode   informácií.   V   tejto   súvislosti   možno   poukázať i na ustanovenie   §   22   ods.   4   zák.   č.   39/1993   Z.   z.   podľa   ktorého   „kontrolóri   a   ďalší zamestnanci   Úradu   sú   povinní   zachovávať   vo   vzťahu   k   tretím   osobám   mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných podľa odsekov 1 až 3“.

Pokiaľ   by   teda   tretie   osoby   (ku   ktorým   možno   zaradiť   i   sťažovateľa)   mali neobmedzený prístup k informáciám z výkonu kontrolu úradu, potom zákonná povinnosť mlčanlivosti zamestnancov by bola absolétnym ustanovením zákona.

Vzhľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že i systematický výklad vzťahu zákona č. 39/1993 Z. z. vo vzťahu k zákonu č. 211/2000 Z. z. neumožňuje najvyššiemu súdu vykladať   pojmu   „informácia   o   výsledku   kontroly“   širšie   a   podradiť   pod   tento   pojem sťažovateľom žiadané informácie.

Najvyšší súd poukazuje na to, že zo súdnej praxe mu je zrejmé, že zákon č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií začal byť v praxi používaný ako všeobecný nástroj na žiadanie nie informácií ale akýchkoľvek vysvetlení a vyjadrení, a to najmä v tzv. vlastných veciach účastníkov   súdneho   konania,   kedy   účastník   konania   potrebuje   informácie   pre   splnenie dôkaznej povinnosti v súdnom konaní.

Žalobca v čl. I, bod 4 žaloby poukazuje na konanie 6C/162/2009 pred Okresným súdom Čadca. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na to, že informácie v súdnom konaní môže získať podľa § 128 O. s. p. podľa ktorého „každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie súdu písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu, za náhradu vecných nákladov“, resp. výsluchom svedkov podľa § 126 O. s. p., výsluchom účastníka konania podľa § 131 O. s. p., edičnou povinnosťou podľa § 129 ods. 2 O. s. p. Procesné práva účastníka súdneho konania sú v pomere špeciality k všeobecnému právu na informácie a majú ustanovený spôsob ich realizovania.

V   tejto   súvislosti   poukazuje   najvyšší   súd   na   kvalitu   žiadaných   „informácií“ sťažovateľom, ktoré majú skôr charakter otázok, ktoré by chcel v rámci výsluchu položiť svedkom

- od ktorej osoby,   resp.   ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina požadovala   informácie,   vyjadrenia   a   vysvetlenia   ku   kontrolovanej   skutočnosti   a   to majetkovej   účasti   Mesta   Č.   pri   zvyšovaní   základného   imania   žiadateľa   vo   forme   jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine za účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

-   či   kontrolná   skupina   umožnila   štatutárnemu   orgánu   Mesta   Č.   vzniesť   písomné námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom vyššie uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle § 15 ods. 1 písm. e/ zákona NR SR č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úradom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti   nevyhovel   a   vo   veci   vyhlásil   nález,   že   základné   práva   sťažovateľa   porušené neboli.»

Súčasne najvyšší súd súhlasil s upustením od ústneho pojednávania.

Sťažovateľka doručila k vyjadreniu   najvyššieho súdu   stanovisko,   v ktorom   okrem iného uviedla:

«1.   Najvyšší   súd   vo   vyjadrení   konštatuje,   že   podstatou   sťažnosti   bolo   porušenie práva na informácie a práva na súdnu ochranu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 zákona   č. 460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   vrátane príslušných   ustanovení   medzinárodných   zmlúv   a   dohovorov.   Najvyšší   súd   sa   ale   vecne týmito   normami   nezaoberá.   Vyjadrenie   neobsahuje   žiadnu   zmienku,   zdôvodnenie   alebo právny   názor   najvyššieho   súdu   k   otázke,   prečo   tieto   normy   na   sťažovateľov   prípad neaplikoval. Tým sa podľa mienky sťažovateľa potvrdzuje, že východiskom najvyššieho súdu bola aplikačná a interpretačná svojvôľa, ktorú v tomto štádiu nedokáže, resp. nemá záujem popierať.

2. Navyše, najvyšší súd obchádzaním čl. 26 ústavy nevyvrátil tvrdenie sťažovateľa, že jeho rozhodnutie vychádzalo zo zrejmého, neopodstatneného a nevysvetleného vybočenia jednak z výslovného znenia čl. 26 ústavy, a jednak zo všeobecne rešpektovaných štandardov výkladu tejto ústavnej normy. Sťažovateľ preto trvá na všetkých námietkach, ktoré v tejto súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.

II.   1.   Najvyšší   súd   vo   vyjadrení   uvádza,   že   sťažovateľovi   bolo   v   odôvodnení rozhodnutia   podrobne   objasnené,   prečo   vo   vecí   jeho   žiadostí,   ktorá   sa   týkala   kontroly Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky (ďalej len „správny orgán“) rozhodol v zmysle zákonného obmedzenia podľa ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom   prístupe   k   informáciám   (zákon   o   slobode   informácií,   ďalej   len   „zákon o slobode informácií“). Sťažovateľ nenamietal, že najvyšší súd porušil znenie, resp. účel tohto   ustanovenia.   Práve   naopak.   Sťažovateľ   tvrdil,   že   v   jeho   prípade   nebola   -   okrem zákonného zákazu - splnená žiadna ďalšia podmienka obmedzenia práva na informácie podľa čl. 26 ods.4 ústavy. Tým sa ale najvyšší súd, ako je uvedené vyššie, vôbec nezaoberal.

2.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   legitímne   očakával   rozhodnutie   najvyššieho   súdu, rešpektujúce podstatu a účel ústavnej úpravy práva na informácie. Rovnako sa domnieva, že jeho očakávanie malo racionálny základ, spočívajúci v úsudku, že v právnom štáte nie je prípustné ignorovať ústavu ako základnú normu štátu najvyššej právnej sily. Východiskom právneho Štátu v jeho materiálnom poňatí vo fáze aplikácie práva je povinnosť ústavne konformného výkladu, upravená najmä v čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Sťažovateľ preto   namietal   nedodržanie   týchto   noriem,   s   čím   sa   najvyšší   súd   vo   vyjadrení nevysporiadal. Sťažovateľ preto trvá aj na námietkach, ktoré v tejto súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.

3.   Na   margo   právneho   argumentu   čl.   2   ods.   2   ústavy   sťažovateľ   uvádza,   že vo vyjadrení   je   táto   norma   citovaná   doslovne   a   bez   bližšieho   uvedenia   súvislostí s predmetom sťažnosti, a preto nie je zrejmé, aké tvrdenia, resp. argumenty najvyšší súd touto normou sledoval. Pokiaľ najvyšší súd mienil poukázať na nemožnosť rozhodnutia v rozpore s ust. § 11 ods. 1 písm. g) zákona o slobode informácií, čomu nasvedčuje aj postupnosť jeho argumentov, sťažovateľ tvrdí, že ide o argument nesprávny. Princíp legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy totiž nezahŕňa tzv. pozitívny záväzok najvyššieho súdu zabezpečiť (aj ústavne konformným výkladom) dostupnosť základného práva na informácie v celom spektre priznanom ústavou, medzinárodnými zmluvami a dohovormi.

4. K splneniu tohto pozitívneho záväzku v sťažovateľovom prípade nedošlo. Najvyšší súd ani úvahovo neobsiahol najširší rozsah práva na informácie, ktorý vyplýva z čl. 26 ústavy, a ani ho argumentačne nevyčerpal. Namiesto toho vo vyjadrení cielene uvádza iné právne   argumenty,   ktoré   majú   nasvedčiť   zákonnosti   jeho   rozhodnutia   (napr.   argument o povinnosti mlčanlivosti; o povinnosti systematického výkladu resp. rešpektovania vzťahu subsidiarity procesných práv účastníka). Tieto argumenty ale nepopierajú sťažovateľom namietaný nesúlad rozhodnutia s ústavou, a preto v nich nenachádza relevantné dôvody proti opodstatnenosti svojej sťažnosti.

III. 1. Najvyšší súd vo vyjadrení uvádza, že sťažovateľom požadované informácie mali skôr charakter otázok, ktoré by chcel položiť svedkom v rámci výsluchu (v konaní pred Okresným súdom v Čadci, sp. zn. 6C/162/2009). Vyjadruje sa aj v tom zmysle, že sťažovateľ žiadosťou sledoval obstaranie vysvetlení a vyjadrení, ktoré potrebuje pre splnenie dôkaznej povinnosti v súdnom konaní.

2.   Sťažovateľ   tieto   vyjadrenia   popiera,   pretože   sú   nepravdivé   a   nemajú   oporu v skutočnosti. Sťažovateľ podával žiadosť v r. 2008, teda najmenej o rok skôr, ako bola súdna   žaloba   podaná   (r.   2009).   Jediným   zámerom   sťažovateľa   bolo   byť   informovaný ohľadom kontroly, ktorú správny orgán vykonal vo veci zvýšenia jeho základného imania, a ktorá sa ho v tomto smere týkala. Fakt, že sa na základe výsledku kontroly začalo voči sťažovateľovi   súdne   konanie   (predtým   aj   konanie   na   Generálnej   prokuratúre   SR), potvrdzuje existenčné dopady kontroly na sťažovateľa a umocňuje dôležitosť a význam, ktorý   pre   neho   majú   požadované   informácie.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   je   nenáležité a nemiestne využívať túto situáciu na argumenty o znevažovaní práva na informácie, ako to naznačuje najvyšší súd vo vyjadrení.

3.   Charakter   otázok,   ktoré   sťažovateľ   koncipoval   vo   svojej   žiadosti,   zodpovedal situácii, v ktorej sa v danom čase nachádzal. Sťažovateľ sa iba z počutia dozvedel, že správny orgán našiel v transakcii zvýšenia jeho základného imania nedostatky. Netušil ale, na základe akých vyjadrení, od ktorých osôb a na základe akých písomností konštatoval porušenie   zákona   (samotné   doklady   k   zvýšeniu   základného   imania   preukazujú,   že transakcia bola vykonaná v súlade so zákonom). Transakcia zvýšenia základného imania bola vnútropodnikovým úkonom sťažovateľa, ale paradoxne jeho samotného správny orgán za   účelom   objasnenia   veci   nekontaktoval.   Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   takýto   postup správneho   orgánu   bol   nepochopiteľný,   nezákonný   alebo   minimálne   zákon   obchádzajúci a netransparentný.

4. Nedostatok transparentnosti opodstatňoval podanie žiadosti z vecného hľadiska, ostatné   okolnosti   ipso   facto   vylučovali   odopretie   požadovaných   informácií   z   hľadiska ochrany tzv. konfliktných záujmov v zmysle čl. 26 ústavy. Sťažovateľ preto trvá na tom, že jeho   žiadosti   malo   byť   vyhovené   a   negatívne   rozhodnutia   správneho   orgánu,   resp. najvyššieho súdu predstavujú neústavné rozhodnutia o jeho práve na informácie v zmysle uvedeného   článku   ústavy.   Sťažovateľ   preto   trvá   na   všetkých   dôvodoch,   ktoré   v   tejto súvislosti uviedol v sťažnosti a jej doplnení.

IV.   1.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   sa   vo   vyjadrení   zo   dňa   08.   02.   2011, KP 4/2011 žiadnym spôsobom nevyrovnal s argumentmi, ktoré boli uvedené v sťažnosti zo dňa 02. 07. 2010 a jej doplnení zo dňa 09. 08. 2010. Sťažovateľ preto tvrdí, že jeho argumenty   sú   dôvodné   a   opodstatňujú   rozhodnutie   formou   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, ako to navrhoval v uvedených podaniach.»

Súčasťou stanoviska sťažovateľky bolo aj formulovanie petitu na rozhodnutie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia   o   prijatí   návrhu“.   Uvedené   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   vylučuje možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre (pozri   napr.   m.   m.   I.   ÚS   36/02,   I.   ÚS   109/02,   III.   ÚS   196/08,   III.   ÚS   225/08, IV. ÚS 305/09). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“ označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne),   a to   v   rozsahu,   v   akom   bol   prijatý   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 464/2010-20 z 20. decembra 2010.

Ústavný súd v nadväznosti na vyjadrenie účastníkov konania a v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto od nariadenia ústneho pojednávania upustil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, jej práv podľa čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.   Označeným   rozsudkom   najvyšší   súd   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008, ktorým krajský súd zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   NKÚ   č.   k.   1098/2008/1.13 z 15. februára 2008.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv   a   slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu každý má právo na slobodu prejavu; toto   právo   zahŕňa   slobodu   vyhľadávať,   prijímať   a   rozširovať   informácie   a   myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby. Užívanie týchto práv nesie   so   sebou   osobitné   povinnosti   a   zodpovednosť.   Môže   preto   podliehať   určitým obmedzeniam,   tieto   obmedzenia   však   budú   len   také,   aké   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú nevyhnutné   na   rešpektovanie   práv   alebo   povesti   iných,   ako   aj   na   ochranu   národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať názory   a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali   udeľovanie   povolení   rozhlasovým,   televíznym   a filmovým   spoločnostiam. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Sťažovateľka namieta porušenie označených práv z týchto dôvodov:

- napadnuté súdne rozhodnutia nie sú vecne správne a predstavujú obmedzenie jej práva na informácie podľa čl. 26 ústavy, nad rámec a proti účelu tohto základného práva. Článok 26 ústavy upravuje vôbec najširšiu možnú mieru práva na informácie, a preto bolo povinnosťou súdov rozhodovať vo veci práve podľa tejto normy, čo sa však nestalo. Súdy pri   rozhodovaní   vychádzali iba   zo   zákonného   obmedzenia   podľa   §   11   ods.   1   písm.   g) zákona o slobode informácií, čo je z hľadiska obmedzenia práva na informácie podľa čl. 26 ústavy   nedostačujúce.   Rozhodnutia   súdov   preto   nemajú   základ   v   ústavne   konformnom výklade a aplikácii tohto práva;

- súdy sa nezaoberali vzťahom dvoch záujmov, t. j. ochranou práv a slobôd subjektov súkromného práva a ochranou tzv. verejných záujmov. Podľa sťažovateľky ide o následok nesprávneho právneho posúdenia celej veci. V každom prípade skutočnosť, že sťažovateľka chcela byť informovaná iba vo vlastnej veci, vylučuje, že by zároveň takýto konfliktný záujem existoval. Nebol preto podľa jej názoru žiaden dôvod, aby správny orgán jej žiadosti nevyhovel, a tiež, aby súdy takého rozhodnutie potvrdili ako vecne správne. Práve naopak, právo   sťažovateľky   na   informácie   bolo   podľa   jej   názoru   jednoznačne   popreté   a   bolo obmedzené v rozpore s ústavou, preto mali súdy rozhodnutie správneho orgánu zrušiť tak, ako to sťažovateľka požadovala v litigačných návrhoch;

-   žiadala   len   o   informácie,   ktoré   správny   orgán   dostal   na   preverenie   zvýšenia základného imania jej spoločnosti. Na tento účel mohli byť správnemu orgánu predložené jedine doklady samotnej spoločnosti, čo logicky vylučuje akúkoľvek povinnosť zachovania mlčanlivosti vo vzťahu k nej. Hypoteticky by sa mlčanlivosť mohla vzťahovať na obchodné tajomstvo sťažovateľky, k zverejneniu ktorého dáva súhlas práve sťažovateľka, a udelila ho už v samotnej žiadosti, čo opäť vylučuje akúkoľvek povinnosť mlčanlivosti;

-   súdy   potvrdenie   rozhodnutia   správneho   orgánu   o   nesprístupnení   informácií nezdôvodnili z hľadiska splnenia podmienok na obmedzenie práva na informácie podľa čl. 26   ústavy,   ale   zdôvodnili   ho   najmä   z   hľadiska   povinnosti   správneho   orgánu   konať v súlade so zákonom a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon podľa čl. 2 ods. 2 ústavy;

- na porušenie základného práva podľa čl. 26 ústavy sa sťažovateľka odvolávala vo všetkých svojich návrhoch, avšak súdy túto skutočnosť pri rozhodovaní nebrali na zreteľ. Pritom podľa jej názoru platí, ako je už uvedené, že čl. 26 ústavy predstavuje základnú normu na posúdenie práva na informácie. Preto boli súdy povinné vo veci rozhodnúť z tohto hľadiska,   čo   sa   nestalo.   Logicky,   súdy   rozhodnutia   ani   z   hľadiska   čl.   26   ústavy nezdôvodnili,   čo   naznačuje   na   ich   arbitrárnosť   spočívajúcu   v   absencii   dostatočných a relevantných dôvodov, na ktorých má byť založené súdne rozhodnutie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru;

- z princípu legality podľa čl. 2 ods. 2 ústavy podľa názoru sťažovateľky jednoznačne vyplýva povinnosť súdov zachovávať nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť, k čomu v tomto prípade nedošlo. Z čl. 2 ods. 2 ústavy podľa sťažovateľky však nemožno odvodiť, že sa nevzťahuje aj   na   pozitívnu   činnosť   orgánov   verejnej   moci,   v   tomto   prípade   správneho orgánu   a   súdov,   aby   zabezpečili   dostupnosť   práva   sťažovateľa   na   informácie   v   celom rozsahu   priznanom   čl.   26   ústavy.   Nezohľadnenie   tento   ústavnej   normy   súdmi   malo za následok podľa sťažovateľky porušenie povinnosti súdov rozhodovať v súlade s ústavou podľa   čl.   144   v   spojitosti   s   čl.   152   ods.   4   ústavy,   na   základe   čoho   bolo   porušené   aj korelatívne právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo vyriešiť otázku, či vôbec ide o konflikt   medzi   ochranou   práv   a slobôd   sťažovateľky   a ochranou   verejného   záujmu, a v nadväznosti na to posúdiť, či najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci o preskúmaní   zákonnosti   napadnutého   rozhodnutia   správneho   orgánu   a krajského   súdu ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom.

Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych (ústavnoprávnych) otázok je hľadanie   vyváženého   vzťahu   medzi   ústavou   garantovaným   právom   na   prístup k informáciám na jednej strane a požiadavkou ochrany verejných záujmov na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému   obmedzeniu   či   dokonca   popretiu   iného   práva   alebo   slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96), resp. inej hodnoty ústavnoprávnej povahy.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

V niektorých situáciách však musí právo na prístup k informáciám ustúpiť. Limitačné klauzuly   v čl. 26   ods.   4   ústavy   a čl.   10   ods.   2   dohovoru   explicitne   uvádzajú   dôvody obmedzenia   práva   na   prístup   k   informáciám,   pričom   ide   o obmedzenia,   ktoré   musia zodpovedať   vždy   demokratickému   charakteru   spoločnosti   („opatrenia   v   demokratickej spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom   takéhoto   obmedzenia   môže   byť   aj   „ochrana   práv a slobôd iných“, ktoré chránia súkromné osoby   pred   neoprávnenými zásahmi zo   strany iných   súkromných   osôb   (vrátane   navrhovateľa)   alebo štátu.   Vychádzajúc zo   záväznosti ústavy   pre   všetky   orgány   verejnej   moci,   všeobecné   súdy   nevynímajúc,   ústavný   súd konštatuje,   že   orgány   verejnej   moci   musia   v rámci   výkonu   svojich   právomoci   v súlade s čl. 2   ods.   2   ústavy   vždy   zohľadňovať   ochranu   práva   na   prístup   k informáciám,   a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk.

Keďže   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sži   5/2009   z 8.   apríla   2010   potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008 (ktorým krajský súd zamietol žalobný návrh sťažovateľky na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia NKÚ ako správneho   orgánu   sp.   zn.   1098/2008/1.13   z 15.   februára   2008),   ktorým   malo   dôjsť k porušeniu   označených   práv   sťažovateľky,   úlohou   ústavného   súdu   bolo   rozhodnúť,   či napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo   k zásahu   do   ústavou,   medzinárodným paktom a dohovorom garantovaného práva sťažovateľky na prístup k informáciám, či išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie tohto práva a či v danom prípade bolo nevyhnutné   riešiť   konflikt   práva   sťažovateľky   na   prístup   k informáciám   vo   vzťahu k požiadavkám vyplývajúcim z ochrany verejného záujmu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj práva na prístup k informáciám možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp.   na   základe   zákona,   zodpovedá   niektorému   ustanovenému   legitímnemu   cieľu   a   je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa.

Za týchto okolností bolo potrebné posúdiť, či bol zásah najvyššieho súdu do práv sťažovateľky v súlade so zákonom a v nadväznosti na to ústavne akceptovateľný. Ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom krajského   súdu,   keďže   najvyšší   súd   sa   v súlade   s   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktorý bol predmetom jeho preskúmania. Vychádzal pritom zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak   prvostupňového,   ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Krajský súd vo svojom rozsudku č. k. 21 S/40/2008-103 z 9. decembra 2008 okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc   z   citovaných   zákonných   ustanovení,   a   vzhľadom   na   vykonané dokazovanie   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto   rozhodnutia. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalobca na základe žiadosti zo dňa 2. januára 2008 požadoval sprístupnenie informácií týkajúcich sa kontroly správneho orgánu podľa poverenia predsedu č. 1414/09 zo dňa 20. 8. 2007 a dodatku č. 1 zo dňa 16. 10. 2007 vykonanej na Meste Č. v období od 5. septembra 2007 do 22. novembra 2007. Žalobca konkretizoval   presne   okruh   informácií,   ktorých   sprístupnenie   požadoval,   a   to   formou písomnej odpovede a vyhotovenia fotokópií a dokladov. Zo strany Najvyššieho kontrolného úradu SR   uvedenej   žiadosti   nebolo   vyhovené.   Pokiaľ   Najvyšší kontrolný úrad uvedenej žiadosti zo strany žalobcu nevyhovel, súd sa s takýmto konaním stotožnil a považuje ho za súladný   so   zákonom,   pričom   poukazuje   predovšetkým   na   §   11   ods.   1   písm.   g)   zákona č: 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v zmysle ktorého povinná osoba obmedzí   sprístupnenie   informácie,   alebo   informáciu   nesprístupni,   ak   sa   týka   výkonu kontroly dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov 24b, tzn. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade   Slovenskej   republiky,   a   to   okrem   informácie   o   rozhodnutí   alebo   inom   výsledku kontroly,   dohľadu,   alebo   dozoru   ak   jej   sprístupnenie   nezakazujú   osobitné   predpisy. Vychádzajúc   zo žaloby   z   dôvodov,   ktoré   tam   žalobca   uvádza,   súd   dospel   k   záveru,   že žalobca   požadoval   po   žalovanom   sprístupnenie   informácií,   ktorých   sprístupnenie   je   zo zákona   vylúčené,   vzhľadom   na   vyššie   citované   zákonné   ustanovenie,   pričom   žalobca požadoval   informácie,   ktoré   sa   týkali   nie   samotného   rozhodnutia   ani   iného   výsledku kontroly,   ale   priamo   preskúmavanych   listinných   dôkazov,   a   to   vyjadrení,   vysvetlení, prípadne   boli   žiadané   zo strany   žalobcu   vyhotovenia   fotokópií   písomnosti   a   dokladov. Takýto postup zo strany Najvyššieho kontrolného úradu SR, ktorým by žiadosti vyhovel, by súd považoval za rozporné konanie práve s uvedeným citovaným zákonným ustanovením, ale v rozpore s § 22 ods. 4 zákona č. 39/1993 Z. z., v zmysle ktorého kontrolóri a ďalší zamestnanci   úradu   sú   povinní   zachovávať   vo   vzťahu   k   tretím   osobám   mlčanlivosť   o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných podľa   ods.   1/   a   3/.   V   danom   prípade   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   kontrolovaným subjektom bolo Mesto Č. a nie žalobca. Napriek tvrdeniam zo strany žalobcu, že ide o informácie, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú, má súd za to, že nie je možné zo strany Najvyššieho kontrolného úradu SR sprístupniť požadované informácie. Žalovaný ako štátny orgán môže zásadne konať iba na základe Ústavy SR v jej medziach v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon v zmysle Ústavy SR, a to v zmysle či. II ods. 2, tzn. že nemôže zvažovať skutočnosť,   či informácie,   ktoré sú predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií   sa v nejakom rozsahu dotýkajú žiadateľa, ale musí postupovať v súlade so zákonom, a môže sprístupniť len skutočnosti, ktoré zákon umožňuje.

Pokiaľ poukazuje žalobca na Nález Ústavného súdu PL ÚS 15/1998, súd dospel k záveru, že vzhľadom na prejednávanú problematiku ho nemožno považovať za záväzný na vec týkajúca sa predmetu prieskumu. Súd ma za to, že uvedený žalobný dôvod nemožno považovať za dôvodný, preukazujúci rozpor konania žalovaného so zákonom. Štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy v jej medziach, a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a v danom prípade sa komplexne ustanovuje, akým spôsobom, a koho má informovať Najvyšší kontrolný úrad SR o vykonávanej kontrole, resp. o výsledkoch uvedenej kontroly a postupe.

Zo strany žalovaného bolo namietané, že súdu nebol predložený kompletný spisový materiál zo strany žalovaného. Súd sa stotožňuje s vyjadrením žalovaného v tom zmysle, že pokiaľ by bol predložený uvedený spis súdu, boli by informácie, obsiahnuté v uvedenom spise sprístupnené i tretím osobám, a teda došlo by k rozporu so zákonom o Najvyššom kontrolnom   úrade,   a   svojím   spôsobom   by   zákon   bol   obchádzaný.   Súd   tiež   poukazuje na skutočnosť,   že   súdne   konanie   v   tomto   prípade   je   prieskumom   rozhodnutia o nesprístupnení informácií, a teda spis správneho orgánu, ktorý bol súdu predložený je dostačujúci pre rozhodnutie o nároku uplatnenom žalobou, pretože ide o spis Najvyššieho kontrolného úradu o konaní o nesprístupnení informácií, ktorého predmetom, nie je konanie o kontrole uskutočňovanej žalovaným. Pokiaľ sa žalobca domáhal predloženia uvedeného správneho   spisu,   ktorý   sa   dotýka   samotnej   kontroly   a   priebehu   uvedenej   kontroly a zdôvodnenia o utajovaných informáciách, súd uvedenú časť vyhodnotil ako iný spôsob, ktorým   sa   snaží   žalobca   dostať   ku   skutočnostiam,   ktorých   zverejnenie   požadoval po žalovanom,   a   ktorých   nezverejnenie,   ne   sprístupnenie   zo   strany   žalovaného   bolo predmetom rozhodnutia žalovaného, ktoré podlieha súdnemu prieskumu.“

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní považoval za relevantné tieto skutočnosti, ktoré uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku:

„V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy,   ktorými   sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 3 OSP).

Podstatou   správneho   súdnictva   je   ochrana   práv   občanov   a   právnických   osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, do vo lala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva ide.

Z ustanovenia § 247 ods. 1 OSP vyplýva, v ktorých prípadoch sa môže účastník správneho   konania   domáhať   preskúmania   rozhodnutia   správneho   orgánu   súdom. Všeobecné   súdy   preskúmavajú   zákonnosť   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   vydaných v správnom konaní, ktorými správny orgán zasahuje do práv a povinností fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4 Ústavy SR).

Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania. ustanoví zákon (§ 26 ods. 5 Ústavy SR).

Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobkyňa žiadosťou zo dňa 07. 01. 2008 požadovala informácie

- od ktorej osoby,   resp.   ktorých osôb za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina požadovala informácie,

- vyjadrenia a vysvetlenia ku kontrolovanej skutočnosti a to majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktoré písomnosti a doklady poskytol kontrolovaný subjekt kontrolnej skupine za účelom preskúmania majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

- ktorú osobu, resp. ktoré osoby za kontrolovaný subjekt kontrolná skupina vyzvala na vyjadrenia sa k záverom a zisteným nedostatkom ohľadom majetkovej účasti Mesta Č. pri zvyšovaní základného imania žiadateľa vo forme jeho peňažného a nepeňažného vkladu do základného imania žiadateľa,

-   či   kontrolná   skupina   umožnila   štatutárnemu   orgánu   Mesta   Č.   vzniesť   písomné námietky proti pravdivosti, úplnosti a preukázateľnosti kontrolných zistení ohľadom vyššie uvedenej kontrolovanej skutočnosti v zmysle § 15 ods. 1 písm. e/ zákona NR SR č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade.

Najvyšší kontrolný úrad SR žiadosti žalobkyne nevyhovel a informácie podľa § 11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. nesprístupnil z dôvodu, že sa týkali výkonu kontroly. Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v ustanovení § 1 upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám, a v ustanovení §§ 8 až 13 obmedzenia prístupu k informáciám.

Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitých predpisov 24b (napr. odkaz na zákon NR SR č. 39/1993 Z. z. o NKÚ SR v znení neskorších predpisov), okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy 24b (§11 ods. 1 písm. g/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií).

Najvyšší   kontrolný   úrad   Slovenskej   republiky   je   štátny   orgán,   ktorý   je   vo   svojej kontrolnej činnosti nezávislý, viazaný len zákonom (§ 1 ods. 1 zákona č. 39/1993 Z. z. o Najvyššom kontrolnom úrade SR).

Kontrolóri a ďalší zamestnanci úradu sú povinní zachovávať vo vzťahu k tretím osobám mlčanlivosť ku skutočnostiam, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s poskytovaním informácií vyžiadaných podľa ods. 1 až 3 (§ 22 ods. 4 citovaného zákona).

Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl. zákona   o   slobode   informácií   upravuje   obmedzenia   prístupu   k   informáciám.   Účelom ustanovenia § 11 citovaného zákona je chrániť informácie týkajúce sa (okrem iných) výkonu kontroly orgánov verejnej moci podľa osobitných predpisov.“

V nadväznosti na tieto východiská najvyšší súd dospel k týmto záverom, ktorými odôvodnil výrok napadnutého rozsudku:

„Práve z uvedených dôvodov (keďže žalobkyňa nebola kontrolovaným subjektom) nebolo   právom   žalovaného   požadované   informácie   sprístupniť,   lebo   pri   nariadenej kontrole,   ktorej   účelom   bolo   preverenie   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   pri nakladaní   s   verejnými   prostriedkami   a   majetkom   vo   vybraných   mestách   okresu, zamestnanci žalovaného vychádzali z podkladov predložených kontrolovaným subjektom, t. j. Mestom Č.

V predmetnej veci nebolo popreté žalobkyňou uplatnené právo na informácie. Toto právo   je   obmedzené   zákonom   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám,   ktorý   nedovoľuje žalovanému ako orgánu kontroly, ktorý je viazaný článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,   zverejniť iné informácie týkajúce sa výkonu kontroly než tie,   ktoré ustanovil zákon, a preto Najvyšší kontrolný úrad SR nemal ani možnosť voľnej úvahy vtom, či a ako svoju právomoc uplatní.

Kategorické znenie ustanovenia § 11 ods. 1 písm. g/ zákona o slobode informácií neumožňuje iný výklad obmedzenia sprístupnenia informácií týkajúceho sa výkonu kontroly, preto je ho potrebné nevyhnutne vykladať len v kontexte s účelom zákona (a článku 13 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel). Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. S poukazom na uvedené najvyšší súd rozsudok krajského súdu potvrdil po tom, čo dospel k záveru, že je v súlade so zákonom. V konaní neboli zistené skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že by správne orgány vydali nezákonné rozhodnutie.“

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   hmotného   charakteru (hmotnej povahy) na prístup k informáciám podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva podľa čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako aj práva podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ako aj porušenie svojho ústavnoprocesného práva, a to porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   kladie   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   mimoriadny   dôraz na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tvoria v podmienkach demokratickej   spoločnosti   a   právneho   štátu   kľúčové   právne   záruky   ochrany   ústavou garantovaných   práv   (m.   m.   I.   ÚS   56/01),   pričom   vychádza   z konceptu   materiálneho právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana   v požadovanej   kvalite   a v okolnostiach   prípadu   spravodlivo   s rešpektom   k jeho ústavou garantovaným právam, tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti sa   stáva   arbitrárny   a   svojvoľný.   Opomenutie   vo   veci   relevantných   skutkových   alebo právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana poskytovaná v rámci odvolacieho konania, v ktorom sa účastník konania domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) z dôvodov,   ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo;   v danom   prípade   príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Podstatou   odvolania   sťažovateľky   bolo domáhanie sa ochrany jej ústavou, medzinárodným paktom a dohovorom garantovaného práva na prístup k informáciám.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   z odôvodnenia   najvyššieho   súdu   nevyplýva,   že   sa dostatočne a ústavne akceptovateľným spôsobom aj so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy vysporiadal s otázkou uvedenia dôvodov nesprístupnenia informácií a výsledkov kontroly NKÚ sťažovateľke a s otázkami, ktoré sa jej týkali a zasahovali do jej majetkových práv v tej   časti,   v rámci   ktorej   NKÚ   zisťoval   majetkovú   účasť   Mesta   Č.   pri   zvyšovaní základného imania sťažovateľky formou peňažného a nepeňažného vkladu. Správne orgány ani   konajúce   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   vôbec   neposúdili   túto   otázku   z hľadiska možného zásahu do práv sťažovateľky. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku len konštatuje, že § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. (podľa ktorého povinná osoba – NKÚ obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej   sprístupnenie   nezakazujú   osobitné   predpisy)   obsahuje   kategorické   znenie   tohto ustanovenia,   ktoré   neumožňuje   iný   výklad,   ako   je   v danom   prípade   nesprístupnenie informácií z kontroly NKÚ tretím osobám (vrátane sťažovateľky). Ústavný súd sa s týmto názorom najvyššieho súdu nestotožňuje. Podľa názoru ústavného súdu zákon č. 211/2000 Z. z.   v označenom   ustanovení   poskytuje   povinnej   osobe   –   NKÚ   možnosť   buď nesprístupniť,   alebo   obmedziť   prístup   sťažovateľky   k informáciám   na   základe   využitia správnej úvahy. Najvyšší súd nevyužil možnosť aplikovať zákonom mu dovolenú správnu úvahu,   naopak   túto   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   bez   akéhokoľvek   komentára vylúčil a nezohľadnil pritom ani skutočnosť, že išlo v danom prípade aj o majetkové práva sťažovateľky, ktoré požívajú ústavnú ochranu.

V nadväznosti na uvedené argumentácia najvyššieho súdu, že tak správny orgán, ako aj konajúce súdy poskytujú ochranu základným právam len v rámci ich právomoci v súlade s čl. 2 ods.   2 ústavy, ktorý limituje rozsah tejto ochrany, ústavný súd považuje výklad relevantného   ustanovenia   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   za   neodôvodnene   reštriktívny. Na podporu svojho názoru ďalej ústavný súd dodáva, že v § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000   Z.   z.   je   síce   formulované   kategoricky,   avšak   vzhľadom   na   úvodnú   vetu § 11 ods.   1   tohto   zákona   aj   formulácia   v písm.   g)   tohto   ustanovenia   umožňovala najvyššiemu súdu vybrať pri svojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie príslušnému subjektu, alebo len jej poskytnutie v obmedzenom rozsahu (s uplatnením svojej voľnej úvahy); sprístupnenie určitých informácií v „obmedzenom režime“ sa musí urobiť za podmienok ustanovených v § 12 tohto zákona.

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   ani   v spojení   s odôvodnením   rozsudku krajského   súdu   s prihliadnutím   na   §   219   ods.   1   a 2   OSP   sa   vo   svojom   rozhodnutí nevyrovnal s možnosťou uplatnenia správnej úvahy v prípadoch ustanovených v § 11 ods. 1 písm. g) zákona č. 211/2000 Z. z. a urobil jednoznačný záver, ktorý podľa názoru ústavného súdu vyhovuje formálnoprávným požiadavkám odôvodnenia súdneho rozhodnutia, avšak uplatňujúc zásadu materiálneho chápania ústavnosti takéto odôvodnenie je pre ústavný súd ústavne neakceptovateľné.

V nadväznosti na toto konštatovanie ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým   rozsudkom,   ktorým   potvrdil   označený   rozsudok   krajského   súdu   (ktorým krajský   súd   zamietol   žalobný   návrh   sťažovateľky   na   preskúmanie   rozhodnutia druhostupňového   správneho   orgánu),   bezpochyby   zasiahol   do   ústavou,   medzinárodným paktom a dohovorom garantovaných práv sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu išlo v danom prípade vzhľadom na už uvedené dôvody o neprimeraný, neprípustný a ústavne neakceptovateľný   zásah.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky garantované v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a jej právo v čl. 19 ods. 2 a 3 medzinárodného paktu, ako   aj   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   v spojení   s   čl.   10   ods.   1   a   2   dohovoru.   Povinnosťou najvyššieho súdu bolo poskytnúť sťažovateľke na základe ňou podaného odvolania proti rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   21   S/40/2008-103   z 9.   decembra   2008   súdnu   ochranu v ústavou,   medzinárodným   paktom   a dohovorom   garantovanej   ústavnoprávnej   kvalite (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 3 Sži 5/2009 z 8. apríla 2010 porušil ústavou garantované práva sťažovateľky, zrušil označený rozsudok a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. M. P. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia   a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z.   o odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 254,88 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume, ktorú požadovala (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2011