znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 463/2012-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. septembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. H., S., zastúpenej advokátkou JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 C 35/2010 z 24. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 58/2012 z 30. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012 doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   H.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátkou JUDr. H. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 35/2010   z   24.   januára   2011   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“)   a uznesením Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   58/2012 z 30. marca 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom „o náhradu nemajetkovej ujmy finančným plnením z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania   proti   odporcovi“ Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), doručeným okresnému súdu 26. februára 2010 domáhala   od   odporcu   zaplatenia   sumy   124 725   €.   Okresný   súd   konanie   vedené   pod sp. zn. 7 C 35/2012 uznesením z 24. januára 2011 podľa § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku   v sume 3 807,50   €. Na základe sťažovateľkou   podaného odvolania   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   krajský   súd   uznesením sp. zn. 8 Co 58/2010   z 30.   marca   2012   rozhodol   tak, že   napadnuté uznesenie   okresného súdu v odvolaním napadnutej časti potvrdil.

Sťažovateľka   odôvodňuje   porušenie   označeného   základného   práva   podľa   ústavy a práva podľa dohovoru, ku ktorým malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu a napadnutým uznesením krajského súdu tým, že „neobsahuj[ú] dostatočné zdôvodnenie, pretože sa nevysporadúva[jú] s námietkami navrhovateľky v otázke, z akého dôvodu súdne konanie nie je oslobodené od súdnych poplatkov.

Okresný súd v Bratislave I sa vo svojom uznesení k predmetnej otázke nevyjadril vôbec   a Krajský   súd   v Bratislave   v tejto   súvislosti   iba   jednoducho   konštatoval,   že   sa nejedná o konanie vo   veci   ochrany   pred nezákonným   zásahom   orgánu verejnej   správy, ktoré je konaním v správnom súdnictve a preto navrhovateľka nie je oslobodená od súdnych poplatkov,   a to   bez   toho,   aby   tento   svoj   záver   dostatočne   vysvetľujúcim   spôsobom zdôvodnil.

Uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   neobsahuje   žiadne   konkrétnejšie a podrobnejšie odôvodnenie o tom, prečo nie je názor navrhovateľky správny. V uznesení chýba právne posúdenie, t. j. výklad o tom, ako je potrebné v tejto súvislosti vykladať vzťah § 4 ods. 1 písm. j) zákona, podľa ktorého je konanie od súdnych poplatkov oslobodené a položky 7d písm. b) sadzobníka zákona, podľa ktorého je navrhovateľka povinná súdny poplatok uhradiť. Navrhovateľka má za to, že v tejto súvislosti má ustanovenie § 4 ods. 1 písm. j) zákona jednoznačne prednosť pred položkou 7d písm. b) sadzobníka zákona... Naliehavosť dôkladného odôvodnenia súdneho rozhodnutia je v tejto súvislosti o to markantnejšia, že v danej otázke nie je judikatúra SR jednotná. V uznesení Krajského súdu v Bratislave   zo   dňa   25.   05.   2011,   sp.   zn.   2   Co   69/2010   v právnej   veci   určenia,   že odmeňovanie   navrhovateľa   je   diskrimináciou   pre   rozpor   so   zásadou   rovnakého zaobchádzania,   dospel   súd   práve   k opačnému   záveru,   a síce,   že   predmetné   konanie   je konaním, ktoré je v zmysle § 4 ods. 1 písm. j) zákona o súdnych poplatkoch od platenia súdnych poplatkov oslobodené. Z uvedených dôvodov sa potom odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave javí byť zmätočným.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky JUDr. E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave   zo   dňa   30.   03.   2012,   sp.   zn.   8   Co   58/2012   a uznesením   Okresného   súdu Bratislava I zo dňa 24. 01. 2011, sp. zn. 7 C 35/2010 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012 a uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 24.   01.   2011,   sp.   zn.   7 C 35/2010 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.“,

prípadne alternatívne tak, že„1. Základné právo sťažovateľky JUDr. E. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. 03. 2012, sp. zn. 8 Co 58/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   sťažnosťou   napáda   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   7   C 35/2010 z 24. januára   2011,   ktorým   okresný   súd   zastavil   konanie   začaté   návrhom   doručeným okresnému   súdu   26.   februára   2010   na náhradu   nemajetkovej   ujmy   finančným   plnením z dôvodu odmeňovania navrhovateľa v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   využila   svoje   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.1.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bolo konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku, ako vecne správne. Krajský súd v napadnutom uznesení dospel   k právnemu   záveru,   že   okresný   súd   postupoval   správne,   keď   konanie   pre nezaplatenie súdneho poplatku v zmysle § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch zastavil z dôvodu nestotožnenia sa s argumentáciou sťažovateľky, že v danej veci „ide o konanie vo veci   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   ktoré   by   bolo oslobodené od súdnych poplatkov podľa § 4 ods. 1 písm. j/ zák. č. 71/1992 Zb.. Konaním vo veciach   ochrany   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   je   konanie v správnom   súdnictve   podľa   piatej   hlavy   piatej   časti   O. s. p.,   t.   j.   konanie   upravené v ust. § 250v O. s. p., pod ktoré žaloba navrhovateľky podaná podľa tretej časti, t. j. podľa ust.   § 80   písm.   b/   O. s. p.   nespadá.   Navrhovateľke   tak   vznikla   poplatková   povinnosť za návrh podľa § 2 ods. 1, písm. a/, § 5 ods. 1, písm. a/ zák. č. 71/1992 Zb., splatná podľa § 8 ods. 1 podaním návrhu. Tieto závery sú aj v súlade s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn.   6   Cdo   155/2011   zo   dňa   14.   marca   2012.“ (citované   z napadnutého   uznesenia krajského súdu, pozn.).

Po   preskúmaní   odôvodnenia   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   8   Co   58/2012 z 30. marca 2012, ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 35/2010 z 24. januára 2011, ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutú interpretáciu a aplikáciu príslušných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   a Občianskeho   súdneho   poriadku nemožno   považovať za   arbitrárnu   ani zjavne neodôvodnenú. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je v sťažovateľkou namietanej časti síce stručné, ale odkazuje na uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 (a tým aj na právne závery v ňom obsiahnuté), v ktorom sa riešila identická otázka oslobodenia od súdnych poplatkov v konaní súvisiacom s uplatnením   zásady   rovnakého   zaobchádzania.   V uznesení   sp.   zn.   6 Cdo   155/2011 zo 14. marca 2012 najvyšší súd dospel k záveru, že „Oslobodenie od súdnych poplatkov v konaniach   o ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy,   realizované novelou zákona č. 71/1992 vykonanou zákonom č. 531/2003 Z. z. (vtedy ešte pod písm. k/ vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 zákona), mal svoj dôvod v novej úprave konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, zaradenej do tohto procesného predpisu novelou   vykonanou   zákonom   č.   424/2002   Z.   z.,   teda   konania   vykonávaného   v rámci správneho súdnictva,   a nie sporového konania vedeného vo veci súvisiacej s porušením zásady rovnakého zaobchádzania podľa osobitného zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene a doplnení   niektorých   zákonov   (antidiskriminačný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov, o aké konanie, ako to vyplýva z obsahu žaloby, v preskúmavanej právnej veci nepochybne išlo.“.

Zákon   č.   365/2004   Z.   z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach a o ochrane   pred   diskrimináciou   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) predstavuje všeobecný rámec pre uplatňovanie zásady rovnakého zaobchádzania, okrem iného tým, že stanovuje definíciu pojmu diskriminácia, vymedzenie pojmu diskriminácia, ako aj právnu ochranu a konanie vo veciach   súvisiacich   s   porušením   zásady   rovnakého   zaobchádzania   (§   9   až   §   12 antidiskriminačného zákona). V súlade s § 11 ods. 1 antidiskriminačného zákona sa konanie vo   veciach   súvisiacich   s   porušením   zásady   rovnakého   zaobchádzania   začína   na   návrh osoby,   ktorá   namieta,   že   jej   právo   bolo   dotknuté   porušením   zásady   rovnakého zaobchádzania.

Z   predložených   listín   ústavný   súd   zistil,   že   v   samotnom   návrhu   na   náhradu nemajetkovej   ujmy finančným plnením   z   dôvodu   odmeňovania   navrhovateľa   v   rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania sťažovateľka uvádza, že sa finančného zadosťučinenia a náhrady   nemajetkovej   ujmy domáha ako   sudkyňa   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves v zmysle   §   9   ods.   1   a   ods.   2   antidiskriminačného   zákona,   a   to   nedodržaním   zásady rovnakého   zaobchádzania   formou „zvýhodnenia   sudcov   špeciálneho   súdu   vyjadreného v príplatku“. Z toho vyplýva, že predmetom súdneho konania začatého na základe návrhu sťažovateľky   vo   veci   náhrady   nemajetkovej   ujmy   finančným   plnením   z   dôvodu odmeňovania navrhovateľa (sťažovateľky) v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania bolo   celkom   zjavne   uplatnenie   nároku   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   a   primerané zadosťučinenie v súlade s § 9 ods. 2 a ods. 3 antidiskriminačného zákona z titulu porušenia zásady   rovnakého zaobchádzania, ku ktorému malo dôjsť   podľa   sťažovateľky   z dôvodu „rozdielneho odmeňovania sudcov SR v porovnaní so sudcami Špeciálneho súdu“ podľa § 69   ods.   2   zákona   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a prísediacich   a   o   zmene a   doplnení niektorých zákonov v znení platnom a účinnom od 15. apríla 2005 do 16. júla 2009.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd ako odvolací súd v napadnutom uznesení ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom vysvetlil svoj   postoj   k spornej   otázke   oslobodenia   od   súdneho   poplatku,   a to   aj   s   poukazom   na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v jeho predchádzajúcej judikatúre.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala i na rozdielnosť prístupov všeobecných súdov (krajského   súdu,   pozn.)   k   rozhodovaniu   obdobnej   veci   (pozri   v   časti   I tohto   uznesenia sťažovateľkou uvádzané rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Co 69/2010 z 25. mája 2011, pozn.).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu,   ktorý   by   ostatných   sudcov   rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Z   rozsudku   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Beian v. Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že   rozdielna   judikatúra   v   skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre, prirodzene, dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry   a   aby   uplatňovala   mechanizmus, ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo   rovnakých   alebo   podobných veciach. V posudzovanej veci najvyšší súd túto svoju úlohu splnil, resp. ju plní, keďže v už uvedenom uznesení sp. zn. 6 Cdo 155/2011 zo 14. marca 2012 formuloval svoj právny názor   k právnemu   problému,   na   ktorý   mali   súdy   nižšieho   stupňa   podľa   tvrdenia sťažovateľky   rozdielne   právne   názory.   Z uvedeného   hľadiska   ústavný   súd   považuje   za neopodstatnenú   aj   námietku   sťažovateľky,   ktorou   poukázala   na   rozdielnosť   judikatúry všeobecných súdov v posudzovanej veci. V tejto súvislosti ústavný súd navyše zdôrazňuje, že práve skutočnosť, že krajský súd na označené uznesenie najvyššieho súdu v napadnutom uznesení poukázal, svedčí v prospech jeho ústavnej akceptovateľnosti.

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne nejde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde odmietol   z dôvodu   jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho dôvodu, aby sa zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012