znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 463/2010-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. M., S., zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 až čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   2   T/26/2006   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/36/2010 a jeho uznesením z 27. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. M: o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 doručená sťažnosť Ing. L. M., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. E. V., B., ktorou namietal porušenie čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 až čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   T/26/2006   a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/36/2010 a jeho uznesením z 27. mája 2010.

V   sťažnosti   poukázal   na   to,   že   vyšetrovateľ   Okresného   riaditeľstva   Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície v S. (ďalej len „vyšetrovateľ“) uznesením sp. zn.   ORP-666/2-OVK-B2-2004   zo   16.   marca   2004   ho   začal   stíhať   ako   obvineného z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 písm. b) Trestného zákona.

Sťažovateľ uviedol, že v prípravnom konaní boli viaceré úkony vykonané nezákonne, a preto sú neplatné. V tejto súvislosti poukázal na pokyn prokurátora Krajskej prokuratúry v B. z 28. septembra 2005 sp. zn. 2 Kv/108/05 podľa § 174 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku   vyšetrovateľovi,   podľa   ktorého   mal   vyšetrovateľ   informovať   splnomocnenca poškodeného o termíne konania výsluchov svedkov a mal mu umožniť účasť na týchto výsluchoch s možnosťou klásť svedkom otázky.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. opätovným pokynom sp. zn. 2 Kv/108/05 zo 14. novembra 2005 podľa § 174 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku vyšetrovateľovi uložil vypočuť   za   prítomnosti   obhajcu   a   splnomocnenca   poškodeného   konkrétnych   svedkov   s možnosťou klásť im otázky.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „…vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, Úrad justičnej   a   kriminálnej   polície   B.,   umožnil   splnomocnencovi   JUDr.   M.   P:,   a   jeho koncipientom účasť na vyšetrovacích úkonoch ešte aj pred tým, ako dostal na to záväzný pokyn prokurátora Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 28. 9. 2005 a 14. 11. 2005.... Tým, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície B.   umožnil   splnomocnencovi   a   jeho   koncipientom   účasť   na   vyšetrovacích   úkonoch,   na ktorých   podľa   citovaných   zákonných   ustanovení   nemali   právo   sa   zúčastniť,   presiahol rozsah práv daných poškodenému a teda aj splnomocnencovi uvedenými ustanoveniami Trestného poriadku. Úkony takto vykonané sú nezákonné a teda neplatné.

S   poukazom   na   citované   ustanovenia   Trestného   poriadku   je   pokyn   prokurátora Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 28. 9. 2005 a 14. 11. 2005 taktiež nezákonný a úkony vykonané na základe takéhoto pokynu sú neplatné.“.

Obhajca sťažovateľa 29. decembra 2005 podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   podnet   na   prešetrenie   pokynu   sp.   zn. 2 Kv/108/05 z 28. septembra 2005, ktorému generálna prokuratúra vyhovela. Na základe jej stanoviska   vydal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v B.   7.   marca   2006   pokyn vyšetrovateľovi, podľa ktorého „v posudzovanej trestnej veci bolo na tunajšiu prokuratúru doručené písomné stanovisko Generálnej prokuratúry SR, ktorá zastáva právny názor, že extenzívny výklad ustanovení upravujúcich postavenie poškodeného v Trestnom poriadku nie je správny. Vzhľadom na uvedené zrušujem svoj pokyn zo dňa 28. 9. 2005. Výsluchy, ktorých sa zúčastnil splnomocnený zástupca poškodeného však nie je potrebné opakovať... Týmto   pokynom   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v B.   opäť   porušil   zákon,   keď upravil vyšetrovateľa Krajského úradu vyšetrovania, Úrad justičnej a kriminálnej polície v B., že nie je potrebné výsluchy zopakovať. Z uvedeného pokynu však nie je zrejme, či sa pokyn   týkal   aj   tých   vyšetrovacích   úkonov,   ktoré   vykonal   vyšetrovateľ   Krajského   úradu vyšetrovania, Úrad justičnej a kriminálnej polície v B. pred pokynom prokurátora Krajskej prokuratúry v B. zo dňa 28. 9. 2005.

Takto získané dôkazy sú dôkazmi získanými v rozpore s konkrétnymi ustanoveniami Trestného   poriadku.   Teda   sú   nezákonné.   Na   dôkazy   získané   nezákonným   spôsobom   sa neprihliada.“.

Napriek týmto procesným nedostatkom prokurátor Krajskej prokuratúry v B. podal 28. marca 2006 na sťažovateľa okresnému súdu obžalobu.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že sudkyňa okresného súdu na verejnom zasadnutí 25.   mája   2006   nariadila   hlavné   pojednávanie   napriek   tomu,   že   jeho   obhajca   namietal porušenie   zákona   spočívajúce   v   nezákonnom   postupe   vyšetrovateľa   a   prokurátora v prípravnom konaní. Tým, že sudkyňa okresného súdu obžalobu prijala, podľa sťažovateľa porušila   §   243   ods.   1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   mala   obžalobu   predbežne prejednať. Sťažovateľ sa domnieva, že okresný súd mal postupom podľa   § 243 ods. 2 a § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku obžalobu odmietnuť a vec vrátiť prokurátorovi z dôvodu závažných procesných chýb. Tým, že sa senát okresného súdu dôsledne neriadil príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku,   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Sťažovateľ   uvádza,   že   proti   rozsudku   okresného   súdu „...podal   dňa   28.   1.   2010 odvolanie. V tomto som poukázal na konkrétne dôkazy vykonané na hlavnom pojednávam (sú   v   prospech   obžalovaného),   ale   v   rozsudku   sú   nevyhodnotené.   Poukázal   som   aj   na procesné vady z prípravného konania s tým, že tieto nie je možné odstrániť na hlavnom pojednávaní   výsluchom   svedkov,   preto   lebo   existujú,   v   spise   sú   založené   a   sudkyňa v rozsudku sa na niektoré odvolávala. Rozsudku som vytýkal nesprávne právne posúdenie skutku, vzhľadom na uznanú kvalifikáciu skutku v súvislosti s poukázaním na výšku škody tak,   ako   bola   v   rozpore   s   dôkazmi   v   rozsudku   ustálená.   Poukázal   som   na   to,   že   boli porušené ústavne práva obžalovaného v prípravnom konaní, a že na nezákonnosti nie je možné založiť zákonnosť.

Krajský súd v Bratislave konajúci pod č. k. 2 To 36/2010, na verejnom zasadnutí konanom dňa 27. 5. 2010 zamietol odvolanie obžalovaného. Urobil tak aj napriek tomu, že, sa v potrebnom rozsahu nevysporiadal z hmotnoprávnymi ako aj procesnými nedostatkami ktorými trestné konanie trpelo už v prípravnom konaní. Na tieto nedostatky v dostatočnom rozsahu podloženom konkrétnymi dôkazmi odsúdený poukázal v odvolaní.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd sa dôsledne neriadil § 317 ods. 1 v spojení s § 371 ods. 1 Trestného poriadku, navyše okresný súd aj krajský súd svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili v súlade s požiadavkami čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V ďalšej časti svojej sťažnosti sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu bola porušená zásada bezprostrednosti trestného konania podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku. „Na hlavnom pojednávaní konanom na Okresnom súde Bratislava II. dňa 8. 10. 2009 o 9.00 hod. predsedníčka senátu oboznámila prítomných s tým, že musí prísť k zmene senátu z dôvodu vážneho onkologického ochorenia prísediacej H. L.... Vzhľadom k tomu, že sa hlavné pojednávanie na výslovnú písomnú žiadosť obžalovaného Ing. L. M: konalo v jeho   neprítomnosti,   predsedníčka   senátu   pojednávanie   prerušila   s   tým,   že   obhajca   má telefonicky   zistiť   a   súdu   tlmočiť   stanovisko   obžalovaného.   Obžalovaný   Ing.   L.   M.   dal telefonický súhlas, ktorý obhajca súdu tlmočil....

Obžalovaný Ing. L. M. písomný súhlas odmietol dať. Odôvodnil mi to tým, že v prípade opätovne vykonávaného dokazovania, možno bude súd rešpektovať jeho základné právo na spravodlivý proces a odstráni nezákonnosť z prípravného konania. Tejto možnosti sa nechce vzdať.“

Sťažovateľ tvrdí, že „... predseda senátu je povinný obžalovaného poučiť o jeho právach a túto skutočnosť zaznamenať v zápisnici z hlavného pojednávania. To znamená, že predsedníčka senátu aj v prípade obžalovaného Ing. L. M. bola povinná tohto poučiť o jeho práve   súhlasiť   alebo   nesúhlasiť   s   konaním   hlavného   pojednávania   pri   zmene   zloženia senátu preto, lebo táto skutočnosť ako nová, vznikla v priebehu hlavného pojednávania a založila právo obžalovaného v zmysle ustanovenia § 277 ods. 5 Trestného poriadku. Predsedníčka senátu Okresného súdu Bratislava II. takto nepostupovala. Neexistuje dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že predsedníčka senátu poučila obžalovaného o jeho práve dať   súhlas   na   pokračovanie   v   hlavnom   pojednávaní   v   zmenenom   zložení   senátu a o právnych dôsledkoch jeho rozhodnutia, či poučeniu rozumel.

Postup,   ktorý   realizoval   Okresný   súd   Bratislava   II.   je   porušením   zásady,   práva obžalovaného na spravodlivý proces.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Postupom Okresného súdu Bratislava II. konajúcim pod č. k. 2T/26/2006, IČS: 1206010202 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 2To 36/2010, boli porušením článku 17 ods. 2, článku 46 ods. 1 až 50 Ústavy Slovenskej republiky, a článku 5 ods. 4 a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené základné ľudské práva a slobody odsúdeného Ing. L. M.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 až čl. 50 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/26/2006 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2009 ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnutý postup a rozsudok okresného súdu, pretože   ich   preskúmal   na   základe   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd,   ktorý   uznesením sp. zn.   2   To/36/2010   z   27.   mája   2010   odvolanie   sťažovateľa   podľa   §   319   Trestného poriadku zamietol.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   smerujúcej   proti   postupu a rozhodnutiu okresného súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. V súvislosti s namietaným porušením čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 až čl. 50 ústavy a čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu   a uznesenia krajského súdu   (obdobne napr.   m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. US 133/05). Z obsahu sťažnosti sťažovateľa, ktorý sa týka   postupu   a   uznesenia   krajského   súdu,   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   jeho   nesúhlas s právnym názorom krajského súdu uvedeným v napadnutom uznesení.

V tejto súvislosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu podal   na   okresnom   súde   23.   júna   2010   dovolanie,   a   takto   vo   veci   využil   opravný prostriedok,   ktorý   mu   účinne   poskytuje   Trestný   poriadok   (§   368   a   nasl.).   V   čase rozhodovania ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) o dovolaní sťažovateľa nerozhodol.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, neznamená samotné podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo   základnej   slobody   a nebol   s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať,   že   sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.   Toto „poradie“ sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomoci.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV.   ÚS   142/2010,   IV.   ÚS   145/2010,   IV.   ÚS   195/2010),   že   v prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č.   31419/04   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ,   t.   j.   k paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010