znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 462/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp 5248/2013,   Rvp 5251/2013,   Rvp 5255/2013,   Rvp 5256/2013, Rvp 5257/2013,   Rvp 5260/2013,   Rvp 5397/2013,   Rvp 5399/2013,   Rvp 5400/2013, Rvp 5401/2013,   Rvp 5402/2013,   Rvp 5481/2013,   Rvp 5482/2013,   Rvp 5483/2013, Rvp 5495/2013,   Rvp 5496/2013,   Rvp 5497/2013,   Rvp 5498/2013,   Rvp 5499/2013, Rvp 5500/2013,   Rvp 5501/2013,   Rvp 5502/2013,   Rvp 5503/2013,   Rvp 5504/2013, Rvp 5505/2013,   Rvp 5507/2013,   Rvp 5508/2013,   Rvp 5509/2013,   Rvp 5510/2013, Rvp 5516/2013,   Rvp 5517/2013,   Rvp 5518/2013,   Rvp 5519/2013,   Rvp 5520/2013, Rvp 5526/2013,   Rvp 5527/2013,   Rvp 5528/2013,   Rvp 5529/2013   a Rvp 5535/2013, ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn. 5 NcC/239/2012, sp. zn. 5 NcC/186/2012 a sp. zn. 5 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 5248/2013,   Rvp 5251/2013,   Rvp 5255/2013,   Rvp 5256/2013,   Rvp 5257/2013, Rvp 5260/2013,   Rvp 5397/2013,   Rvp 5399/2013,   Rvp 5400/2013,   Rvp 5401/2013, Rvp 5402/2013,   Rvp 5481/2013,   Rvp 5482/2013,   Rvp 5483/2013,   Rvp 5495/2013, Rvp 5496/2013,   Rvp 5497/2013,   Rvp 5498/2013,   Rvp 5499/2013,   Rvp 5500/2013, Rvp 5501/2013,   Rvp 5502/2013,   Rvp 5503/2013,   Rvp 5504/2013,   Rvp 5505/2013, Rvp 5507/2013,   Rvp 5508/2013,   Rvp 5509/2013,   Rvp 5510/2013,   Rvp 5516/2013, Rvp 5517/2013,   Rvp 5518/2013,   Rvp 5519/2013,   Rvp 5520/2013,   Rvp 5526/2013, Rvp 5527/2013, Rvp 5528/2013, Rvp 5529/2013 a Rvp 5535/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5248/2013.

2.   Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. januára 2013 doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), z 13. decembra   2012,   ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 5 NcC/239/2012,   sp. zn. 5 NcC/186/2012 a sp. zn.   5 NcC/190/2012   zo 16. októbra   2012 (ďalej aj „spájajúce uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Revúca (ďalej len „okresný súd“) žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (ďalej len „žaloby o   náhradu   škody“),   ktorými   sa   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov.   Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej   ochrany   v   zákonom   predpokladanej   kvalite   a   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   v   exekučných   konaniach   vedených   okresným   súdom,   ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnému súdu, ktorý je zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdom príslušným na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresný súd, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom zapríčinil vznik škody na jej strane, nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in   propria   causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd spájajúcimi uzneseniami rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom, tak ako boli označené v jednotlivých spájajúcich uzneseniach; tieto uznesenia krajského súdu sú preto podľa sťažovateľky „... nesprávne, zakladajúce zásah do jej základných práv, garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 283/09,   III. ÚS 116/06,   II. ÚS 336/09, III. ÚS 47/05,   III. ÚS 71/97,   I. ÚS 46/05,   IV. ÚS 345/09),   ako   aj   Európskeho   súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu   (rozsudok   ESĽP   Findlay   v.   Spojené   kráľovstvo   z   25.   februára   1997,   ods. 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005).

Podľa sťažovateľky skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby o náhradu škody spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu   majú   byť   prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „... minimálne kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah...“,   vyvoláva   dôvodnú   pochybnosť o nezaujatosti   všetkých   sudcov   okresného   súdu,   ktorí   sa   vzhľadom   na   dané   okolnosti prípadu nemôžu javiť v jej očiach ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich   rozhodnutiach   v   skutkovo   a   právne   obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu záveru ako krajský súd v petite jednotlivých sťažností označených uzneseniach (ďalej len „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresného súdu z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka svoje sťažnosti následne doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu   26.   februára   2013,   v   ktorých   reagovala   na   uznesenie   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti ústavným súdom   odmietnuté   pre   nedostatok   jeho   právomoci   na   ich   prerokovanie   a rozhodnutie, „s nádejou,   že   zvráti   stav   bezlimitnej   deformácie   ľudských   práv   uskutočňovanej systematicky činnosťou súdov Slovenskej republiky v oboch systémoch súdnej moci, pričom táto   jeho   preventívna   činnosť   zamedzí   diskreditácii   Slovenskej   republiky   na   pôde Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu“.

Podľa sťažovateľky „V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm. g) OSP (dovolanie nie je prípustné)! Dovolanie nie je prípustné ani z iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento   preskúmaval   rozhodnutia   súdov   o   zaujatosti   sudcov.   Ústavný   súd   však   uvedenú rozhodovaciu prax podľa sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej   prípade.   Sťažovateľka   taktiež   poukázala   na   odôvodnenie   publikovaného uznesenia („40/1998 ZSP“) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97,   v   ktorom   tento   súd   vyslovil,   že ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku (odvolania či dovolania) proti rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení   sudcov   príslušného   súdu,   nie   je   daná   príslušnosť   žiadneho   súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“.

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo veci je daná právomoc Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodnúť o podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   označenými   v petite jednotlivých sťažností boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konania   a zároveň   jej   prizná   primerané   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   vo   viazanosti   petitom,   teda   tou   časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd spájajúcimi uzneseniami spojil na spoločné   konanie veci   o námietkach   zaujatosti   proti   sudcom   okresného súdu,   vylúčil konkrétnych   sudcov   okresného   súdu   a   nevylúčil   ostatných   sudcov   okresného   súdu z prerokúvania a rozhodovania civilných vecí vedených okresným súdom uvedených pod konkrétnou spisovou značkou.

V konkrétnostiach prerokúvaných vecí:

-   uznesením   sp. zn.   5 NcC/239/2012   zo   16.   októbra   2012   krajský   súd   spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/239/2012 okrem iného aj veci vedené pod sp. zn.   5 NcC/254/2012,   sp. zn.   5 NcC/287/2012,   sp. zn.   5 NcC/304/2012,   sp. zn. 5 NcC/307/2012   a   sp. zn.   5 NcC/314/2012   (konania   o námietkach   zaujatosti)   s ďalšími vecami (ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom), konkrétneho sudcu okresného súdu vylúčil z prerokúvania a rozhodovania v tam označených civilných veciach a ostatných sudcov okresného súdu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí,

-   uznesením   sp. zn.   5 NcC/186/2012   zo   16.   októbra   2012   krajský   súd   spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/186/2012 okrem iného aj veci vedené pod spisovými značkami: 5 NcC/288/2012, 5 NcC/341/2012, 5 NcC/284/2012, 5 NcC/283/2012, 5 NcC/238/2012   a 5 NcC/342/2012   (konania   o námietkach   zaujatosti)   s ďalšími   vecami (ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom), konkrétneho sudcu okresného   súdu   vylúčil   z prerokúvania   a rozhodovania   tam   označených   civilných   vecí a ostatných sudcov okresného súdu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí,

-   uznesením   sp. zn.   5 NcC/190/2012   zo   16.   októbra   2012   krajský   súd   spojil na spoločné konanie vedené pod sp. zn. 5 NcC/190/2012 okrem iného aj veci vedené pod spisovými značkami: 5 NcC/251/2012, 5 NcC/252/2012, 5 NcC/257/2012, 5 NcC/259/2012, 5 NcC/260/2012,   5 NcC/263/2012,   5 NcC/264/2012,   5 NcC/265/2012,   5 NcC/266/2012, 5 NcC/269/2012,   5 NcC/270/2012,   5 NcC/271/2012,   5 NcC/273/2012,   5 NcC/274/2012, 5 NcC/276/2012,   5 NcC/278/2012,   5 NcC/280/2012,   5 NcC/281/2012,   5 NcC/282/2012, 5 NcC/289/2012,   5 NcC/292/2012,   5 NcC/298/2012,   5 NcC/303/2012,   5 NcC/308/2012, 5 NcC/316/2012,   5 NcC/327/2012,   5 NcC/336/2012   a   5 NcC/339/2012   (konania o námietkach zaujatosti) s ďalšími vecami (ktoré však nie sú predmetom tohto konania pred ústavným   súdom), konkrétneho   sudcu   okresného   súdu   vylúčil   z prerokúvania a rozhodovania   tam   označených   civilných   vecí   a   ostatných   sudcov   okresného   súdu nevylúčil z prerokúvania a rozhodovania týchto vecí.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach   o   jej   žalobách   o   náhradu   škody   spájajúcimi   uzneseniami   (sp. zn. 5 NcC/239/2012, sp. zn. 5 NcC/186/2012 a sp. zn. 5 NcC/190/2012 zo 16. októbra 2012), a nie   uzneseniami,   ktoré   sťažovateľka   uvádza   v petite   sťažností   [5 NcC/254/2012, 5 NcC/287/2012,   5 NcC/304/2012,   5 NcC/307/2012, 5 NcC/314/2012,   5 NcC/288/2012, 5 NcC/341/2012,   5 NcC/284/2012  ,   5 NcC/283/2012,   5 NcC/238/2012,   5 NcC/342/2012, 5 NcC/251/2012,   5 NcC/252/2012,   5 NcC/257/2012,   5 NcC/259/2012,   5 NcC/260/2012, 5 NcC/263/2012,   5 NcC/264/2012,   5 NcC/265/2012,   5 NcC/266/2012,   5 NcC/269/2012, 5 NcC/270/2012,   5 NcC/271/2012,   5 NcC/273/2012,   5 NcC/274/2012,   5 NcC/276/2012, 5 NcC/278/2012,   5 NcC/280/2012,   5 NcC/281/2012,   5 NcC/282/2012,   5 NcC/289/2012, 5 NcC/292/2012,   5 NcC/298/2012,   5 NcC/303/2012,   5 NcC/308/2012,   5 NcC/316/2012, 5 NcC/327/2012,   5 NcC/336/2012   a   5 NcC/339/2012   (takéto   uznesenia   krajský   súd nevydal, takéto uznesenia neexistujú, existujú len spájajúce uznesenia krajského súdu)].Za týchto   okolností   by   ústavný   súd   uplatnením   formalistického   prístupu k preskúmaniu   sťažností   sťažovateľky   v   zhode   s   príslušnou   časťou   ich   petitu   mohol konštatovať, že napadnutými uzneseniami krajského súdu (okrem spájajúcich uznesení), ktoré   v   skutočnosti   krajský   súd   ani nevydal,   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľkou označených   základných práv podľa ústavy a práva podľa   dohovoru, a na tomto základe sťažnosti sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Ústavný súd však aj napriek uvedenému s prihliadnutím na požiadavku materiálneho chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností k ich preskúmaniu z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to aj s prihliadnutím na príčinnú súvislosť medzi sťažovateľkou namietaným porušením základných práv podľa čl. 46   ods. 1 a čl. 48   ods. 1   ústavy   a práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru   a napadnutými uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   krajský   súd   rozhodol   o námietkach   zaujatosti sťažovateľky v predmetných konaniach vedených týmto súdom.

II.1   K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených v záhlaví tohto uznesenia, z ktorých vyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a   zákona o ústavnom   súde   v   spojení s § 112   ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K bodu 2 výroku tohto uznesenia

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými tento inter alia rozhodol tak, že nie všetci sudcovia okresného súdu sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú   si   sťažovateľka   uplatnila   v   podaných   žalobách,   vznikla   v   príčinnej   súvislosti s nesprávnym úradným postupom sudcov toho istého okresného súdu.

V   tejto   veci   senát   IV. ÚS   nadväzuje   na   svoje   predchádzajúce   právne   názory, obsiahnuté v celom rade uznesení, ktorými rozhodol o skutkovo rovnakých veciach – napr. uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 345/2013, sp. zn. IV. ÚS 346/2013 a sp. zn. IV. ÚS 360/2013 z 13. júna 2013 a ďalšie – a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od „ratio decidenti“ týchto rozhodnutí odchýlil, dospel k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona 0 ústavnom súde, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka   domáhať   ochrany   svojich   práv   podaním   odvolania   proti   rozhodnutiam prvostupňového   súdu,   prípadne   aj   dovolania   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu. Požiadavkou princípu právnej istoty je totiž postulát, aby sa na určitú právne relevantnú otázku   pri   jej   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dala   vždy   rovnaká   odpoveď;   preto ústavný súd aj v týchto veciach v plnom rozsahu odkazuje na dôvody predchádzajúcich rozhodnutí o odmietnutí sťažností sťažovateľky.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v nich nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013