znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 462/2012-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 18. septembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   m.   S.,   S.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. G. Z., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 471/2010 a jeho rozsudkom z 19. januára 2010 a tiež uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť m. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 10. novembra 2011 telefaxom a 14. novembra 2011 poštou doručená sťažnosť m. S., S. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou   JUDr. G.   Z.,   B.,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 471/2010   a jeho   rozsudkom   z   19.   januára   2010   a   tiež   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9. augusta 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   sa   návrhom zo 17. marca   1997   domáhal   pôvodne   na   Okresnom   súde   Malacky   proti   obchodnej spoločnosti   C.,   a.   s.   S.,   S.   (ďalej   len   „žalovaná“),   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti   −   pozemku   parc.   č.  ...   −   ostatná plocha   o výmere   82 807   m2,   pôvodne zapísanej   na   LV   č.  ...,   katastrálne   územie   S.,   označenej   v geometrickom   pláne   č.  ...   z 28. januára 1997 ako parcela č.... − ostatné plochy o výmere 81 757 m2, vedenej na LV č...., katastrálne územie S. (ďalej len „nehnuteľnosť“).

Sťažovateľ uviedol, že «uvedená výmera 81 757 m2 zodpovedá rozsahu špeciálnej stavby   -   skládky   odpadov   v   nespornom   vlastníctve   M.   S.   (navrhovateľa)   sťažovateľa nachádzajúcej sa vo vnútri celého pozemku uvedeného ako parc. č....

Sporná nehnuteľnosť bola pôvodne vedená v pozemnoknižnej vložke č.... kat. úz. S. ako mpč.... - roľa o výmere 40 541 m2. Geometrickým plánom č. zák.... zo dňa 10. 11. 1994, vyhotoveným za účelom „majetkoprávneho usporiadania časti skládky odpadu 4104“ a   na   základe   objednávky   odporcu,   aj   keď   tento   nebol   užívateľom   pozemku,   ani prevádzkovateľom skládky odpadu, došlo k zmene výmery pôvodnej mpč.... tak, že k nej boli pričlenené ďalšie pozemnoknižné parcely, a to mpč...., časť..., mpč...., časť mpč...., časť mpč...., časť mpč...., časť mpč.... a časť mpč.... a takto bola zlúčením vytvorená parc. č...., v katastri nehnuteľností vedená ako ostatná plocha o výmere 82807 m2, v ktorej vnútri parcely je špeciálna stavba Skládka odpadov Ž..

Tento geometrický plán je len zameraním uvedených parciel a vytvorením jednej parcely č...., no nebol robený na základe zamerania skutočného stavu v prírode a nie je na ňom zakreslený objekt skládky odpadov a súvisiace technické zariadenia, čím nezobrazoval skutočný stav predmetnej lokality. Bol vypracovaný za účelom použitia pre dodatočné (!) sprivatizovanie   pozemkov   odporcom,   akciovou   spoločnosťou   C.,   a.   s.   S.   dodatkom   k privatizácii, k čomu došlo práve v roku 1995, t. j. 3 roky po vzniku a. s..

Týmto postupom bol v dodatočnej privatizácii zatajený skutočný stav predmetných nehnuteľností a najmä to, že ide o pozemok, vytvorený pričlenením ďalších parciel, ktoré spravoval napr. Š. S., atď., že ide o pozemok, v ktorom sa nachádza zákonným spôsobom zriadená a prevádzkovaná skládka odpadov S., teda že ide o pozemok špeciálneho určenia s osobitnými   užívacími   a   majetkovými   režimami   podľa   špeciálnych   právnych   predpisov (zrušený dobývací priestor a vykonávaná rekultivácia - banský zákon č. 41/1957 Zb.) a že na pozemku je hlavnou stavbou skládka odpadov, určená na trvalé ukladanie odpadov, ktorá sa prevádzkovala, a že ukladanie odpadov do vyťaženej jamy zrušeného dobývacieho priestoru bol v danom prípade spôsob vykonania rekultivácie nehnuteľnosti (zdevastovanej ťažbou) v zmysle rozhodnutia Obvodného banského úradu č. j.... a schváleného Plánu likvidácie hliniska Ž. a rozhodnutia OPS Bratislava č. p.... o vytvorení lokality Ž. a o určení vyťažených priestorov na náhradnú rekultiváciu, atď.».

Ďalej sťažovateľ uviedol:«Pôvodným   vlastníkom   sporných   nehnuteľností   -   pozemkov   bol   Ľ.   K.,   právnym titulom dedenia, ďalším vlastníkom na základe kúpnej zmluvy zo dňa 6. 9. 1930 sa stala firma „U.“ továrne na portlandský cement, úč. spol. v B.

Neskôr, podľa vyhl. č.... Úrad. vest. a č.... Úrad. vest. a § 17 dekrétu č.... Sb. S., národný podnik T.

Uvedenou vyhláškou ministra priemyslu č.... zo dňa 7. 3. 1946 došlo k zriadeniu národného podniku „S. n. p. T.“ v nadväznosti na § 12 dekrétu prezidenta republiky zo dňa 24.   10.   1945   č.   100   Zb.   o   znárodnení   baní   a   niektorých   priemyselných   podnikov   a   k začleneniu   do   majetkovej   podstaty   podniku   S.,   úč.   spol.   v B.   v   rozsahu   znárodnenia. Výmerom Povereníctva stavebníctva B. č. Práv. -... zo dňa 18. 1. 1954, ktorým bol určený rozsah   znárodnenia,   boli   znárodnené,   okrem   iných,   aj   nehnuteľnosti   zapísané v pozemnokniž. vl. č... kat. úz. S. ako mpč....,... a nehnuteľnosti zapísané vo vl. č.... kat. úz. S. č.... Podľa vyhlášky ministerstva priemyslu z 27. 7. 1949, uverejnenej Úr. I. II. pod č.... bolo do pozemkovej knihy vložené vlastnícke právo pre firmu S., národný podnik, B. (S.) - č. d.  ...   z   12.   5.   1950,   zápis   v   PKV   č....   k.   ú.   S..   Išlo   jednoznačne   o   národný   majetok československého štátu.

V   roku   1962   boli   sporné   nehnuteľnosti   určené   rozhodnutím   Združenia   maltovín a azbestocementových výrobkov v T. zo dňa 16. 10. 1962 zn. inž.... za dobývací priestor a v knihe dobývacích priestorov SBU bol zaevidovaný pod diel VIII. fólio 199 na C., k. p. S. V nadväznosti na uznesenie vlády SSR č. 44/83 z 2. 2. 1983 bola v S. rozhodnutím č.... generálneho riaditeľa koncernu C. zrušená výroba cementu k 31. 12. 1983 a dobývací priestor   bol   navrhnutý   na   zrušenie.   Nevyťažené   zásoby   boli   rozhodnutím   Slovenského geologického   úradu   podľa   ust.   §   7   ods.   1   vyhl.   č.   90/1961   Zb.   o odpisoch   bilančných zásob...   č.   j.  ...   z   5.   3.   1985   odpísané   a   vyňaté   z evidencie.   Obvodný   banský   úrad rozhodnutím z 15. 7. 1985 č. j.... schválil Plán likvidácie hliniska Ž.

Ministerstvo stavebníctva SSR dňa 6. 11. 1985 rozhodnutím č.... zrušilo dobývací priestor S., určený na dobývanie ílov - sialit. cementovej suroviny ťažobnej organizácii C., k. p. S. a zrušenie dobývacieho priestoru podľa § 24 zák. č.... Úrad. vest. bolo zaznamenané v evidenčnej knihe dobývacích priestorov Slovenského banského úradu VII. diel, fólio 199, čo potvrdzuje Osvedčenie o vyňatí dobývacieho priestoru z evidencie č.... zo dňa 14. 2. 1986. Sporné   pozemky   sa   týmto   stali   pre   štátnu   organizáciu   C.   k.   p.   S.   prebytočným majetkom, lebo táto organizácia ich už na plnenie svojich úloh trvale prestala potrebovať. Zrušením výroby cementu, odpísaním a vyňatím nevyťažených zásob z evidencie prestala byť štátna organizácia poverená úlohami, na ktorých plnenie majetok slúžil.

Teda zrušeniu dobývacieho priestoru predchádzali akty schválenie Plánu likvidácie hliniska,   schválenie   Plánu   rekultivácie   a   zabezpečenia   hliniska   Ž.,   konania   viacerých komisionálnych rokovaní zúčastnených strán na Ministerstve stavebníctva, na M. S., na VHMB Bratislava, výber staveniska podľa Plánu likvidácie, vydanie súhlasu Obvodného banského úradu v Bratislave č. j.... zo dňa 19.10.1981 so zriadením verejného smetiska - skládky, ako aj súhlasu ONV Bratislava - vidiek, odboru PLVH č.... zo dňa 26. 10. 1981, s využitím vyťaženej ílovej jamy pre zriadenie skládky odpadov, vytvorenie lokality označenej Ž. S. II k termínu 8. 9. 1985 za účelom vykonania technickej a biologickej rekultivácie na základe rozhodnutia Okresnej poľnohospodárskej správy Bratislava č. j.... zo dňa 8. 11. 1984, t. j. o určení vyťažených priestorov na náhradnú rekultiváciu V. B. (V.), odsúhlasenie návrhu hospodárskej zmluvy (ďalej len HZ) o prevode správy národného majetku medzi C. k. p. S. a VHMB, ktorú zmluvné strany podpísali 21. 4. 1985.

K fyzickému odovzdaniu lokality ložiska ílov S. na V. došlo dňa 18. 9. 1985. Následne   bola   uzavretá   hospodárska   zmluva   o   odovzdaní   zrušeného   ťažobného priestoru na vykonanie rekultivačných prác, HZ o odovzdaní pozemkov medzi C. S., M. S., Š. S. a V. B. zo dňa 1. 10. 1985, ktorou zmluvou bola aj sporná parcela odovzdaná do operatívnej   správy   M.   S.   a   následne   bola   uzavretá   zmluva   s   názvom   Dohoda   na zabezpečenie postupu pri osobitnej ochrane poľnohospodárskej pôdy medzi V. a M. S. zo dňa 12. 12. 1985, ktorej obsahom je využívanie a postupy prác súvisiacich s prevádzkou riadenej skládky a ktorá naväzovala na HZ zo dňa 1. 10. 1985, ktorá bola jej súčasťou spolu s prevádzkovým poriadkom riadenej skládky a cenovým výmerom. Operatívna správa M. S. prináležala tomuto orgánu štátu (nie hospodárskej organizácii) podľa vyhlášky č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku.

Dňa 9. 1. 1986 zaslal riaditeľ podniku C. k. p. S. záverečnú časť dokladov k HZ zo dňa 1. 10. 1985 a oznámil, že žiada VHMB o prevedenie vlastníckych vzťahov pozemkov v n. p. G. B. a že uvedené pozemky vypúšťa z evidencie vlastníctva k. p. C. S. V skutočnosti však vlastníkom predmetných nehnuteľností bol č. a k. p. C. -u patrila len správa národného majetku do uskutočnenia opísaného postupu zainteresovaných organizácií a inštitúcií. Od tohto dátumu už C. k. p. nekonal ako správca národného majetku a prestal tento majetok viesť v účtovnej evidencii.

Z vykonaných dôkazov vyplýva uvedený skutkový stav, už konštatovaný ako zistený skutkový   stav   v   právoplatných   rozhodnutiach   pred   ich   zrušením   v   dovolacom   konaní rozsudkom NS SR sp. zn. 1 M Cdo 14/2004 zo dňa 27. 6. 2005.

Z V. došlo k prevodu správy národného majetku v zmysle hospodárskej zmluvy zo dňa 22. 5. 1990 na M. S. dňom 1. júna 1990, čo potvrdzuje, že medzi C. k. p. a M. S. neexistovala   v   tom   čase   žiadna   súvislosť,   či   hospodársky   vzťah,   ktorý   by   oprávňoval právneho predchodcu odporcu konať ako správca majetku č., a už vôbec nie ako vlastníka.»

Sťažovateľ   podrobne   opisuje   udalosti,   ktoré   predchádzali   podaniu   sťažnosti ústavnému súdu v jeho právnej veci. V súvislosti s namietaným porušením ním označených základných   práv   podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru   v   rámci   konania   pred   súdmi jednotlivých stupňov poukazuje najmä na tieto skutočnosti:

„Vo veci bolo prvýkrát právoplatne rozhodnuté rozsudkom OS M. zo dňa 29. 5. 2001 č. k. 4 C 139/97-532 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom KS v Bratislave zo dňa 27. 5. 2003 č. k. 19 Co 123/01-610 tak, že navrhovateľ M. S. je vlastníkom časti nehnuteľnosti vedenej na OÚ M., odbor katastrálny pre obec a kat. úz. S. zapísanej pôvodne na LV č...., t. č. na LV č.... ako parc. č.... - ostatné plochy vo výmere 82 807 m2 označenej na GP č.... z 28. 1. 1997 ako parc. č.... - ostatná plocha vo výmere 81 757 m2.

Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zo dňa 25. 10. 2004 boli uvedené právoplatné rozsudky odvolacieho aj prvostupňového súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

Ďalšie   prvostupňové   rozhodnutie   OS   Bratislava   IV   č.   k.   MA   4   C   139/97-688 po rozsudku NS SR č. k. 1 M Cdo 14/2004, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý, bolo založené v zmysle odôvodnenia rozsudku č. k. MA 4 C 139/97-688 zo dňa 9. 5. 2007 na:

1. že Hospodárskou zmluvou zo dňa 1. 10. 1985 nedošlo k prevodu správy majetku podľa § 347 Hosp. zákonníka, či opatreniami nadriadených orgánov, pretože takáto zmluva v danom prípade uzavretá nebola

2. rozporuplne vyvodil ďalší záver, že zo znenia HZ zo dňa 1. 10. 1985 (o ktorej tvrdí, že uzavretá nebola), a to iba zo znenia zmluvy vyplýva, že zmluvná strana C., k. p. postúpil zmluvou iba právo dočasného užívania a vyvodil z tejto HZ aj záver, že zmluvou o prevode dočasného užívania sa nemení správa národného majetku, a že táto ostala na pôvodnej organizácii – C., k. p. - bez uvedenia aký právny predpis aplikoval pre daný záver.

3.   tiež   zaujal   názor,   že navrhovateľ,   M.   S.,   stav   uvedený   v 2.)   rešpektoval,   keď koncom roka 1995 uzavrel zmluvu o nájme spornej parcely so spoločnosťou C. a. s. S. (išlo o nájom na dobu určitú na 1 rok, spätne od 1. 1. 1995).

4.   že   účastníci   konania   zhodne   uviedli,   že   nebola   uzavretá   zmluva   o   zriadení smetiska, ako to vyžadoval ust. čl. VII bod zmluvy 9 zmluvy, a že preto súd dospel k záveru, že zmluva HZ z 1. 10. 1985 nenadobudla účinnosť.

5.   že   navrhovateľ,   M.   S.,   v   konaní   nepreukázal   svoje   tvrdenie,   že   išlo o poľnohospodársku pôdu (?)

6. že ani banský zákon, ani zákon o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu neupravuje   prechod   práva   hospodárenia   (pojem   právo   hospodárenia   bol   zavedený   až novelizáciou Hospodárskeho zákonníka, s účinnosťou od 1. 5. 1990 a že navrhovateľ, aj keď sa odvolával na to, že ide o pozemok špeciálneho určenia, neuviedol však ako má táto skutočnosť ovplyvniť prechod práva hospodárenia a zaujal tiež názor, že na tento právny vzťah sa vzťahuje Hospodársky zákonník a že jedine v medziach jeho ustanovení mohlo dôjsť k prevodu správy ako to umožňuje § 347 Hosp. zákonníka

7. že podľa § 24 ods. 2 Hosp. zák. sa na platnosť zmluvy vyžaduje písomná forma a preto   akékoľvek   názory   svedkov   a   úmysly   strán   pri   uzatváraní   zmluvy   by   nezmenili písomne dohodnutý predmet - prevod práva dočasného užívania

8. a že na základe týchto (horeuvedených) skutočností navrhovateľ nepreukázal, že by   ku   dňu   účinnosti   zák.   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obce   mal   k   predmetným nehnuteľnostiam právo hospodárenia, pretože pred rokom 1985 mal takéto právo právny predchodca odporcu.“

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 8 Co 471/2007 z 19.   januára   2010   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“), ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, potvrdil.

Podľa   sťažovateľa „skutkový   stav,   ktorý   bol   konštatovaný   v   právoplatných rozsudkoch prvostupňového a odvolacieho súdu pred ich zrušením v dovolacom konaní rozhodnutím NS SR sp. zn. 1 M Cdo 14/2004 zo dňa 4. 2. 2005, nebol v ďalšom konaní vyvrátený žiadnymi inými, novými dôkazmi, ktoré by v konaní boli vykonané po zrušení predchádzajúceho   rozsudku,   na   ktorý   sme   poukázali   a   súdy   na   naše   argumentácie nereagovali   a   neuviedli,   prečo   tak   urobili.   Zostáva   nejasné   ako   boli   vyhodnotené   už vykonané dôkazy spôsobom ako vyhodnotenie dôkazov upravuje ust. § 132 OSP a to:

1. Ako súdy vyhodnotili vykonané listinné dôkazy - celú HZ z 1. 10. 1985 vrátane príloh, ďalej Dohodu na zabezpečenie postupu pri osobitnej ochrane poľnohospodárskej pôdy medzi V. a M. S. zo dňa 12. 12. 1985 a jej vzťah k HZ zo dňa 1. 10. 1985...

2. Ako vyhodnotili ďalšie dôkazy - rozhodnutia štátnych orgánov, ktorých predmetom boli právne skutočnosti ako zrušenie výroby cementu, zrušenie dobývacieho priestoru aj vzhľadom na použitie pojmu dočasnosti a k čomu mala dočasnosť viazať, ďalej dôkazy o schválených postupoch likvidácie hliniska Ž. a rozhodnutia o rekultivácii vyťaženej jamy jedným zo zaužívaných technologických postupov - zavezením riadenou skládkou odpadov až   do   jej   uzavretia   a   dokončenia   rekultivácie   v zmysle   platných   právnych   predpisov   a ostatné, už vykonané dôkazy, keď hodnotili iba HZ zo dňa 1. 10. 1985 a prečo nehodnotili ostatné uzavreté zmluvy súvisiace s likvidáciou hliniska, napr. HZ zo dňa 21. 4. 1985 a celý právny stav vytvárali, atď.

3. Aký právny názor zaujali súdy k faktom, ktoré vyplývali z vykonaných dôkazov...

4. Ako v odôvodnení citované ustanovenia Hosp. zákonníka a vyhl. č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku aplikovali na konkrétne skutočnosti, keď ich použitie, najmä vyhl. č. 90/1984 Zb. pre zaujatý právny názor súdov je rozporuplný a javí sa aj nezákonný...

5. Prečo zostal nevysvetlený záver súdu o neplatnosti HZ z 1. 10. 1985 v tom, v čom má spočívať neplatnosť úkonu...

6.   k   zaujatému   právnemu   názoru,   že   navrhovateľ   nepreukázal   existenciu   práva hospodárenia   k   spornej   nehnuteľnosti...   bez   vyhodnotenia   navrhovateľom   predložených a vykonaných listinných dôkazov...

7. nevysvetlené, že ktoré z vykonaných dôkazov a na ich základe zistený skutkový stav nebol podstatný pre posúdenie vlastníckeho práva navrhovateľa, nadobudnutého zo zákona, teda čo bolo potrebné aj pre prejudiciálne vyriešenie otázky existencie práva hospodárenia M. S. s majetkom štátu ku dňu 1. 5. 1991...

8.   nevysvetlené   ako   sa   súdy   vyporiadali   s   argumentáciami   navrhovateľa a s vykonanými listinnými dôkazmi o zlúčení viacerých parciel, ktoré boli v správach aj iných organizácií, a aj v správe NV ako orgánu štátu...

9. - a ďalšie navrhovateľove argumentácie, ktorými poukazoval na dôkazy vykonané v tomto konaní a ktoré žiadal riadne vyhodnotiť, napr.: listinný dôkaz - zoznam špecifikácie majetku, listy vlastníctva, evidenčné listy, výpisy z podnikového registra...

10. - súdy nezaujali žiadne stanovisko či právny predchodca mal k spornému majetku a v akom rozsahu právo hospodárenia...

11. z odôvodnenia rozsudku nie je možné posúdiť, či súd prešiel úvahou cez definíciu pozemku   v   zákone   o   evidencii   nehnuteľností,   jeho   občiansko   právne   postavenie   najmä pokiaľ ide o vlastnícke oprávnenia   a vzhľadom na jeho špeciálne určenie cez niektoré otázky využitia priestoru nad a pod povrchom územia, ktoré upravujú osobitné predpisy...

12. - z písomného odôvodnenia rozhodnutí súdov (prvostupňového aj odvolacieho) ďalej nie je zrejmé ako súdy vyhodnotili postavenie M. S. v procese likvidácie hliniska a nariadenej rekultivácie sporného pozemku a z nej vzniknutých zmluvných vzťahov...“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľ   namieta,   že „odvolací   súd,   v   odôvodnení svojho rozhodnutia nevyhodnotil všetko, čo v konaní vyšlo najavo a nekonal v súlade s ust. § 132 OSP, čím založil nielen nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí ale aj ich protiústavnosť, že sa dostatočným a výstižným spôsobom nevyporiadal s argumentáciou sťažovateľa, čím je rozhodnutie nepresvedčivé a sťažovateľovi takýmto odôvodnením bolo odňaté právo konať pred súdom“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9.   augusta   2011   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku krajského súdu ako procesne neprípustné.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd „svoje   procesné   rozhodnutie   o   odmietnutí dovolania   sťažovateľa   taktiež   riadne   nezdôvodnil   a   nezaoberal   sa   náležite   námietkami sťažovateľa v dovolaní a jeho argumentáciou o porušení jeho práv odvolacím súdom“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1. rade uznesením zo dňa 9. 8. 2011, spis. zn. 5 Cdo 94/2011, porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 (sťažovateľ má zrejme na mysli čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2,   pozn.) Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   súčasť   širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľa na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktoré právo implikuje v sebe aj nutnosť procesných záruk a garancií v konaní pred súdmi a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2/ rade rozsudkom zo dňa 19. 1. 2010, č. k.   8   Co   471/2010-234   a   konaním   ktoré   mu   predchádzalo,   porušil   právo   sťažovateľa na ochranu práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ktoré právo implikuje v sebe aj nutnosť procesných záruka garancií v konaní pred súdmi a právo na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1, článku 47 a článku 48 (sťažovateľ má zrejme na mysli čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2,   pozn.) Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   súčasť   širšieho ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie porušovateľa v 1/ rade - Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 9. 8. 2011, spis. zn. 5 Cdo 94/2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie porušovateľovi v 1/ rade - Najvyššiemu súdu SR v Bratislave.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 15.000,00 EUR (slovom: pätnásťtisíc eur), ktorú sumu sú porušovatelia povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Porušovatelia základného práva sú povinní sťažovateľovi nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR /Za 2 úkony - prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, podľa ust. § 11 ods. 3 vyhlášky 65512004 Z. z. - 1 úkon   sa   rovná   sume   vo   výške   123,50   EUR   +   (2   x   paušál/rok   2011   po   7,41   EUR) + 20 % DPH (52,36 EUR) = 314,18 EUR/, ktoré sú povinní zaplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. Z., advokátky, so sídlom: B.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 471/2007 z 19. januára 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti vyplýva, že namietaný rozsudok krajského súdu ako odvolacieho súdu bol sťažovateľovi doručený 1. apríla 2010, pričom sťažovateľ doručil   ústavnému   súdu   sťažnosť   10.   novembra   2011,   t.   j.   zjavne   po   uplynutí   lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

S týmto záverom sa ústavný súd v danom prípade neuspokojil vzhľadom na to, že aj v   prípade   sťažovateľa   reflektoval   svoju   judikatúru   z   ostatného   obdobia   (napr.   m.   m. I. ÚS 184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09,   IV.   ÚS   49/2010,   IV.   ÚS   390/2011, IV. ÚS 94/2012),   podľa   ktorej   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ústavný   súd preto   pri   predbežnom   prerokovaní preskúmal časť sťažnosti,   ktorou sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   namietaným   postupom   a   rozsudkom krajského súdu, aj z hľadiska toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Pri   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV. ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 250/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu sp. zn. MA 4 C 139/97   z   9.   mája   2007,   ktorým   bol   návrh   sťažovateľa   na   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti voči žalovanej zamietnutý, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na túto časť jeho odôvodnenia:

«Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 9. mája 2007, č. k. MA 4 C 139/1997-688 zamietol   návrh,   ktorým   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva   k   časti nehnuteľnosti   vedenej   na   Okresnom   úrade   Malacky   -   odbor   katastrálny   pre   obec a katastrálne územie S. na LV č.... ako parcela... - ostatné plochy vo výmere 82807 m2, ktorá časť predstavuje výmeru 81 757 m2 a nesie označenie novovytvorenej parcely...   ostatné plochy. Navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi trovy konania 204 575 Sk k rukám JUDr. J. P., AK B., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodol tak po doplnení dokazovania v zmysle právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v rozsudku zo dňa 27. júna 2005, sp. zn. 1 M Cdo 14/2004, ktorým na základe mimoriadneho   dovolania   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   zrušil   rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 29. mája 2001 v časti, ktorou určil, že navrhovateľ je vlastníkom predmetných nehnuteľností a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. mája 2003, sp. zn. 19 Co 532/2001, 8 Co 123/2003, ktorým v napadnutej časti, t. j. v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nehnuteľnosti vedené v pozemkovoknižnej vložke č.... pre Obec S. pôvodne vlastnil Ľ. K., v roku... sa na základe kúpnej zmluvy stala ich vlastníkom firma U., továreň na portlandský cement, účastinná spoločnosť B. a podľa vyhlášky ministra priemyslu zo dňa 27. decembra 1945 č. 727 ú. v. bol znárodnený zoštátnením podnik S., účastinná spoločnosť B.   a   jeho   majetok   vrátane   nehnuteľností   označených   ako   parc.   č.  ...   bol   v   rozsahu znárodnenia začlenený do S., n. p. T. Tento národný podnik v priebehu nasledujúcich rokov prechádzal do správy štátnych podnikov s názvom S., n. p., neskôr k. p., S., C., n. p. neskôr k. p. a š.p., S., C., k. p. S. Ministerstvo stavebníctva SSR svojím rozhodnutím zo dňa 6. novembra 1985 pod č.... zrušil ťažobnej organizácii C., k. p. S. dobývací priestor „S.“. C., k. p. S. fyzicky odovzdal predmetnú lokalitu hospodárskou zmluvou zo dňa 1. októbra 1985 V.   V   bode   9   zmluvy   sa   účastníci   dohodli,   že   táto   nadobudne   platnosť   po   uzavretí hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej lokality pre účely smetiska medzi M. S. a preberajúcou organizáciou. Dňa 12. decembra 1985 bola medzi V. a M. S. uzavretá dohoda   o vykonaní   prác   súvisiacich   s prevádzkou riadenej   skládky a   so   zapracovaním odpadového   materiálu   v S.   na   pozemkoch   zrušeného   ťažobného   priestoru,   kde   sa   mala vykonať náhradná rekultivácia. Hospodárskou zmluvou zo dňa 22. mája 1990 V. odovzdala M. S. celý priestor do užívania, odkedy ho užíva len navrhovateľ a jeho právny predchodca, ktorý   tu   realizoval   časť   stavby   na   základe   stavebného   povolenia   na   skládku   odpadov „ochranný val“.»

Okresný súd sa v označenom rozsudku v reakcii na právne názory najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu zaoberal aj «predmetom zmluvy uzavretej dňa 1. októbra 1985 medzi odovzdávajúcou organizáciou C., k. p. S. a preberajúcou organizáciou V., ktorou podľa názoru navrhovateľa malo prejsť právo správy na navrhovateľa a predmetom ktorej podľa bodu   II.   je   „odovzdanie   pozemkov   na   vykonanie   technickej   a biologickej   rekultivácie investorom v priestore ložiska ílov lokality Ž. S. II. Za týmto účelom sa dávajú pozemky uvedené v bode V/2 zmluvy do dočasného užívania preberajúcej organizácii (V.), ktorá súčasne   pozemky   týmto   odovzdáva   do   operatívnej   správy   M.   S.“.   Dospel   k   záveru,   že prevody   S.   mimo   obvyklého   hospodárenia   sa   vykonávali   hospodárskymi   zmluvami   o prevode   správy   národného   majetku   podľa   §   347   Hospodárskeho   zákonníka   alebo opatreniami nadriadených orgánov, avšak takáto zmluva v danom prípade nebola uzavretá, keď zo znenia zmluvy z 1. októbra 1985 vyplýva, že C., k. p. postúpil zmluvou iba právo dočasného užívania tak, ako to vyplýva z článku II. zmluvy. Zmluvou o prevode dočasného užívania   sa   nemení   S.,   táto   naďalej   ostala   na   pôvodnej   organizácii   –   C.,   k.   p..   Ďalej uviedol, že pre posúdenie zmluvy je podstatné, aký predmet je v nej uvedený, keď podľa § 24 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka na platnosť zmluvy sa vyžadovala písomná forma. Pokiaľ ide o výsluch svedkov, ktorí za jednotlivé subjekty zmluvu podpisovali, zistil, že zástupca spoločnosti C., k. p. pán Ing. P. D. zomrel a na vypočutí svedka RNDr. A. M. navrhovateľ ani odporca netrvali. Ďalej zo zhodných tvrdení účastníkov zistil, že nebola uzavretá zmluva o zriadení smetiska tak, ako to vyžadovalo ustanovenie článku VII. bod 9 zmluvy, a preto dospel k záveru, že predmetná zmluva nenadobudla účinnosť. Námietku navrhovateľa, že ide o pozemok špeciálneho určenia považoval za relevantnú pre posúdenie prechodu   práva   hospodárenia   s odôvodnením,   že   na   daný   právny   vzťah   sa   vzťahuje Hospodársky zákonník a jedine v jeho medziach mohlo dôjsť k prevodom správy tak, ako to umožňuje   §   347   Hospodárskeho   zákonníka,   keď   banský   zákon   ani   zákon   o   ochrane poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu,   na ktoré   sa   navrhovateľ   odvolával,   neupravujú prechod práva správy. Taktiež vzhľadom na predloženú zápisnicu z katastrálneho konania na Katastrálnom odbore Okresného úradu v M. z 3. októbra 1997, týkajúceho sa zmeny zápisu vlastníka u parc. č...., v ktorej sa uvádza, že S. nepreukázal, že by u uvedených pozemkov   išlo   o   poľnohospodársku   pôdu,   nepovažoval   za   preukázané   tvrdenie navrhovateľa, že ide práve o takýto druh pozemku. Poukázal aj na skutočnosť, že Fond národného   majetku   SR   v   rámci   rozhodovania   a   schvaľovania   privatizačného   projektu akciovej spoločnosti C., a. s., S. zahrnul tento majetok do privatizovaného podniku a musel teda   mať   za   preukázané,   že   štátny   podnik   mal   k   nehnuteľnosti   právo   hospodárenia. Navrhovateľ uzavrel zmluvu o nájme predmetnej nehnuteľnosti č.... s vlastníkom pozemkov a túto nájomnú zmluvu aj rešpektoval. Na základe týchto skutočností dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by ku dňu účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, mal k predmetným nehnuteľnostiam právo hospodárenia, a preto nemohlo v zmysle § 2 citovaného zákona prejsť naňho vlastnícke právo. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.».

Z rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 471/2007 z 19. januára 2010, ktorým bol potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   z   9.   mája   2007,   vyplýva,   že   odvolací   súd   sa v celom   rozsahu   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   prvostupňového   súdu. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd najmä uviedol:

„Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., s nariadením pojednávania podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. v znení platnom a účinnom od 15. 10. 2008, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V   prejednávanej   veci   sa   navrhovateľ   domáhal   určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   špecifikovaným   v   petite   návrhu,   ktorých   ako   vlastník   je   v   katastri nehnuteľností vedený odporca. Určenia vlastníckeho práva sa domáhal podľa § 2 ods. 1 zákona   č.   138/1991   Zb.,   podľa   ktorého   do   vlastníctva   obcí   prechádzajú   z   majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým   patrilo   ku   dňu   účinnosti   osobitného   predpisu   (zákon   č.   369/1990   Zb.)   právo hospodárenia národným výborom, na území, ktorých sa nachádzajú. Tvrdil, že M. v S. mal právo   hospodárenia   k   sporným   nehnuteľnostiam   aj   ku   dňu   nadobudnutia   účinnosti osobitného   predpisu,   t.   j.   k   17.   11.   1990.   Navrhovateľa   o   tomto   jeho   tvrdení   zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. - musí teda v konaní preukázať, že mu vzniklo právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam zákonom predpísaným spôsobom. Námietka navrhovateľa uvedená v jeho odvolaní, že prvostupňový súd nesprávne určil na kom je dôkazné bremeno a že toto zaťažuje odporcu pokiaľ ide o preukázanie jeho práva hospodárenia, nie je dôvodná, pretože určenia vlastníckeho práva sa v konaní domáha navrhovateľ   na   základe   jeho   tvrdení,   že   mu   prináleží   právo   hospodárenia   k   týmto pozemkom,   a   preto   jeho   zaťažuje   dôkazné   bremeno   o   preukázaní   skutočností   právne významných pre nadobudnutie vlastníckeho práva.

Súd prvého stupňa na základe návrhov navrhovateľa, ale aj odporcu, na vykonanie dokazovania, vykonal v prejednávanej veci rozsiahle dokazovanie, a to najmä predloženými listinnými   dôkazmi   a   v   zmysle   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   vysporiadal   sa   aj z možnosťou   vypočuť   svedkov   zúčastnených   pri   uzatváraní   hospodárskej   zmluvy z 1. 10. 1985, avšak vzhľadom na značný časový odstup od uzavretia tejto zmluvy, ako aj vzhľadom na úmrtie Ing. P. D., nebolo možné vykonať výsluch všetkých zúčastnených osôb, a preto od vykonania dokazovania výsluchom týchto svedkov upustil so súhlasom oboch účastníkov konania, ktorý ani na výsluchu svedka RNDr. A. M. netrvali.“

Na tomto základe krajský súd ako odvolací súd „dospel k záveru, že prvostupňový súd vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 120 ods. 1 O. s. p. a skutkový stav tak zistil v dostatočnom   rozsahu   potrebnom   pre   posúdenie   rozhodujúcich   skutočností,   vykonané dôkazy správne vyhodnotil a vec posúdil správne aj po právnej stránke, keď vychádzal z právneho názoru dovolacieho súdu uvedeného v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 6.   2005   č. k. 1 M Cdo   14/2004,   ktorým   bol   zrušený   predchádzajúci   rozsudok   súdu prvého stupňa aj rozsudok odvolacieho súdu v tejto veci a ktorým právnym názorom je podľa § 243d ods. 1 O. s. p. v ďalšom konaní viazaný“.

K obsahu a charakteru „Hospodárskej zmluvy o odovzdaní pozemkov na vykonanie rekultivačných prác na zrušenom ťažobnom priestore L. Ž. S. II“ (ďalej len „hospodárska zmluva“) z 1. októbra 1985 a k sťažovateľom namietanému nepreukázaniu prechodu správy spornej nehnuteľnosti z právneho predchodcu žalovanej (C., k. p. S.) na inú organizáciu, odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Prevody Správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia podľa právnej úpravy   platnej   v   čase   uzavretia   predmetnej   zmluvy   obsiahnutej   v   ust.   §   68   a   §   347 Hospodárskeho zákonníka sa mohli vykonávať hospodárskymi zmluvami o prevode správy národného   majetku   alebo   opatreniami   nadriadených   orgánov.   Opatrenia   nadriadených orgánov   však   museli   mať   rovnaké   podstatné   náležitosti   ako   hospodárske   zmluvy o prevodoch správy národného majetku. Podrobnejšiu úpravu správy národného majetku, ako aj prevodov správy národného majetku obsahovala v období od 1. 1. 1985 do 1. 7. 1988 vyhláška č. 90/1984 Zb. o správe národného majetku.

Podľa § 16 ods.   1 citovanej vyhlášky,   prevody správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia sa uskutočňujú len medzi štátnymi organizáciami, hospodárskymi zmluvami za odplatu podľa cenových predpisov, pokiaľ právny predpis neustanovuje inak. Podľa   §   17   ods.   1 citovanej vyhlášky,   opatrením nadriadeného orgánu sa   môže previesť   správa   národného   majetku   v   súvislosti   so   zriadením   štátnej   organizácie, s reorganizáciou, s prevodom výrobných programov alebo ak ide o opatrenie príslušného orgánu podľa § 7. Toto opatrenie musí mať podstatné náležitosti ako hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku. To platí aj o opatrení podľa § 36 zákona o národných výboroch.

Ustanovenie § 7 citovanej vyhlášky upravovalo postup pri odstraňovaní pochybností o príslušnosti na správu národného majetku.

Prebytočný a neupotrebiteľný národný majetok, ako aj nakladanie s ním upravovala citovaná vyhláška v ustanoveniach § 10 a nasl., z ktorých vyplýva, že prebytočný je národný majetok, ktorý štátna organizácia trvale nepotrebuje na plnenie svojich úloh, pričom za prebytočnú sa považuje aj časť majetku, ktorá presahuje rozsah primeraný potrebám štátnej organizácie. Neupotrebiteľný je národný majetok, ktorý pre svoje úplné opotrebenie alebo poškodenie, zrejmú zastaralosť alebo zrejmú nehospodárnosť v prevádzke alebo z iných závažných dôvodov nemôže už slúžiť svojmu účelu alebo určeniu. O prebytočnosti alebo neupotrebiteľnosti národného majetku, aj o spôsobe ďalšieho naloženia s takýmto majetkom rozhodoval   písomne   štatutárny   orgán   alebo   ním   poverený   vedúci   pracovník.   Národný majetok, o ktorom bolo rozhodnuté podľa § 10 ods. 4 citovanej vyhlášky, že je prebytočný, mohla štátna organizácia previesť do správy inej štátnej organizácie, a to postupom podľa §§ 16 a 17 citovanej vyhlášky, teda hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného orgánu. Okrem toho vykonávací predpis určoval, v ktorých prípadoch sa prebytočný alebo neupotrebiteľný majetok prevádzal v rámci obvyklého hospodárenia.

Z ustanovenia § 347 ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka vyplýva, že hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku vzniká dohodou organizácii o podstatných náležitosti ach, ktorými sú.

a) určenie prevádzaného majetku,

b) určenie dňa prevodu správy národného majetku,

c) ak je prevod odplatný, aj výšku odplaty. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že takáto zmluva v danom prípade   nebola   uzavretá,   keď   predložená   hospodárska   zmluva   zo   dňa   1.   10.   1985 neobsahuje   uvedené   zákonom   stanovené   podstatné   náležitosti   hospodárskej   zmluvy o prevode správy národného majetku a z obsahu tejto zmluvy nevyplýva, že zamýšľaným účinkom jej uzavretia mal byť prechod správy prevádzaného národného majetku, pretože podľa čl. II. zmluvy - jej predmetom bolo odovzdanie pozemkov na vykonanie rekultivácie a za tým účelom mali byť pozemky dané do dočasného užívania preberajúcej organizácie, ktorá tieto pozemky mala odovzdať do operatívnej správy M. v S.. Ďalej v čl. V. bod 3. je uvedené,   že   preberajúca   organizácia   preberá   tieto   pozemky   k   termínu   18.   9.   1985 s povinnosťami a zodpovednosťou, ktorá jej s uskutočňovaním rekultivácie vyplýva voči zúčastneným   organizáciám   a   po   vykonaní   rekultivačných   prác   ich   odovzdá   budúcemu užívateľovi Š. S. Z uvedeného článku teda podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že išlo len   o   prevzatie   predmetných   pozemkov   preberajúcou   organizáciou   na   vykonanie rekultivačných prác a následne malo dôjsť k ich odovzdaniu budúcemu užívateľovi, ktorým mal byť Š. S., ale nie preberajúca organizácia, nešlo teda o prevod správy národného majetku   medzi   odovzdávajúcou   a   preberajúcou   organizáciou.   Predmetná   zmluva neobsahuje   tiež   určenie   dňa   prevodu   správy   národného   majetku,   čo   je   podstatnou náležitosťou   zmluvy   o   prevode   správy   národného   majetku   v   zmysle   §   347   ods.   1,   2 Hospodárskeho zákonníka. K prevodu správy národného majetku na základe predmetnej zmluvy nemohlo dôjsť aj z toho dôvodu, že zmluva mala nadobudnúť platnosť podľa dohody zmluvných strán   uvedenej v čl.   VII.   bod   9   zmluvy   až po uzavretí   hospodárskej zmluvy o zriadení a využívaní predmetnej lokality pre účely smetiska medzi M. S. a preberajúcou organizáciou, pričom v konaní nebolo preukázané následné uzavretie takejto zmluvy. V tejto súvislosti   súd   prvého   stupňa   správne   konštatoval,   že   tento   právny   úkon   nemôže   byť nahradený tým, že zmluvné strany podľa tejto zmluvy konali. Okrem toho aj zo znenia následne   uzavretej   hospodárskej   zmluvy   podľa   §   125   Hospodárskeho   zákonníka   medzi odovzdávajúcou organizáciou V. B. a preberajúcou organizáciou M. v S. dňa 22. 5. 1990 vyplýva, že Hospodárskou zmluvou zo dňa 1. 10. 1985 odovzdávajúca organizácia V. B. nenadobudla   sporné   nehnuteľnosti   do   svojej   správy,   ale   nadobudla   právo   dočasného užívania pozemkov.“

Na tomto základe krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že „Predloženými   listinnými   dôkazmi   nebol   teda   preukázaný   prechod   správy   sporných nehnuteľností z odovzdávajúcej organizácie C., k. p. S. na inú organizáciu. Prechod správy národného majetku k týmto nehnuteľnostiam nebol v konaní preukázaný ani na základe iných   administratívnych   aktov   či   opatrení   zainteresovaných   úradov,   príp.   dohody   na zabezpečenie postupu pri osobitnej ochrane poľnohospodárskej pôdy zo dňa 12. 12. 1985 ani ďalších predložených listinných dôkazov, na ktoré navrhovateľ poukazoval vo svojom odvolaní, pretože tieto nespĺňajú náležitosti opatrenia nadriadeného orgánu v zmysle § 17 vyhlášky č. 90/1984 Zb. a námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa sa s týmito aktami a opatreniami   zainteresovaných   úradov   nevysporiadal,   nie   sú   dôvodné,   keď   aj   v   zmysle právneho názoru dovolacieho súdu, ktorým sú súdy nižšieho stupňa viazané, podstatnou otázkou bolo posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. 10. 1985.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že navrhovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo a nepreukázal, že by na neho bola prevedená správa predmetných nehnuteľností hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného orgánu, a teda že by mu zákonom stanoveným spôsobom vzniklo k týmto nehnuteľnostiam právo hospodárenia s národným majetkom, pod ktorým pojmom sa rozumie správa majetku štátu v zmysle § 16 zákona č. 278/1993 Z. z., upravujúceho správu majetku štátu s účinnosťou od 1. januára 1994.

Z   uvedených   dôvodov   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   právnym posúdením ako aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa majúcim všetky náležitosti požadované § 157 ods. 2 O. s. p., a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1,2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta rovnaké skutočnosti, ktoré namietal v konaní pred všeobecnými súdmi (okresným, krajským, prípadne najvyšším súdom), t. j. že „nie je dostatočné na zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutí... vychádzať len z jedného listinného dôkazu, z HZ zo dňa 1. 10. 1985 a ešte aj bez ozrejmenia zhodnej vôle účastníkov zmluvy, ktorej potrebu vyslovil aj dovolací súd v zrušujúcom rozhodnutí pôvodných rozsudkov... bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   svoje   rozhodnutie   riadne   zdôvodniť   a   účastníkom konania,   resp.   odvolateľom   takýmto   spôsobom   oznámiť,   ako   sa   v   opravnom   konaní vysporiadal   s   ich   pre   vec   podstatnými,   či   už   skutkovými   alebo   právnymi   argumentmi Uvedená povinnosť odvolacieho súdu bola o to viac dôležitou, keď navrhovateľ v odvolaní namietal   aj   samotný   nedostatok   odôvodnenia   rozhodnutia...   Odvolací   súd   v   konaní nepristúpil ani k nariadeniu pojednávania, čo zákon pripúšťa, no aj v tomto smere bolo potrebné takýto postup súdu v odôvodnení odôvodniť.“.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 8 Co 471/2007 z 19. januára 2010 primeraným spôsobom odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny,   a   teda   z   ústavného   hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vo   vzťahu   ku   všetkým   námietkam   uplatneným   sťažovateľom   ide   o   problém právneho posúdenia veci, prípadne o hodnotenie skutkových zistení [o tom, či v predmetnej veci došlo, resp. nedošlo k prevodu správy (práva hospodárenia) k sporným pozemkom z právneho predchodcu žalovanej na inú organizáciu, ako aj posúdenie dôkazného bremena v súvislosti s touto právnou skutočnosťou].

V nadväznosti na námietky sťažovateľa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru,   podľa   ktorej   všeobecný   súd   nemusí   dať   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez   toho,   aby   zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania (m. m. I. ÚS 241/07).

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 8 Co 471/2007   z   19.   januára   2010   (s   prihliadnutím   na   obsah   v   poradí   druhého rozsudku   súdu   prvého   stupňa   sp.   zn.   MA   4   C   139/1997   z   9.   mája   2007,   ktorý   bol v odvolacom   konaní   preskúmavaný)   dospel   k   názoru,   že   zo   záverov   odvolacieho   súdu týkajúcich sa posudzovanej právnej otázky (určenie vlastníckeho práva sťažovateľa podľa § 2   ods.   1   zákona   Slovenskej   Národnej   rady   č.   138/1991   Zb.   o   majetku   obcí   v znení neskorších predpisov a s tým spojená otázka, komu patrilo právo hospodárenia k sporným nehnuteľnostiam   ku   dňu   účinnosti   zákona   Slovenskej   Národnej   rady   č.   369/1990   Zb. o obecnom   zriadení   v znení   neskorších   predpisov)   nevyplýva   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   hodnotiť   napadnutý rozsudok krajského súdu ako arbitrárny, pretože v jeho odôvodnení sú uvedené skutočnosti, ktoré viedli krajský súd k názoru, že sťažovateľ v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo hospodárenia   k   sporným   nehnuteľnostiam   zákonom   predpísaným   spôsobom   (t.   j. nepreukázal,   že   by   na   neho   bola   prevedená   správa   predmetných   nehnuteľností hospodárskou zmluvou alebo opatrením nadriadeného orgánu, a teda že by mu zákonom ustanoveným spôsobom vzniklo k týmto nehnuteľnostiam právo hospodárenia s národným majetkom. Pod týmto pojmom   sa   rozumie správa   majetku   štátu v zmysle § 16 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 278/1993   Z.   z.   v správe   majetku   štátu   v znení neskorších predpisov, upravujúceho správu majetku štátu s účinnosťou od 1. januára 1994.).

Argumenty uvedené v odôvodnení, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu posúdeniu veci, aké zaujal súd prvého stupňa (pri úplnom zistení skutkového stavu veci a pri   použití   správneho   právneho   predpisu),   že   prevod   správy   sporných   nehnuteľností z odovzdávajúcej   organizácie   C.,   k.   p.   S.,   na   inú   organizáciu   nebol   preukázaný   ani predloženými   listinnými   dôkazmi   (hospodárska   zmluva   z   1.   októbra   1985   medzi odovzdávajúcou organizáciou C., k. p., S., Š. n. p. S., M. v S. a preberajúcou organizáciou V. B.; hospodárska zmluva z 22. mája 1990 medzi odovzdávajúcou organizáciou V. B. a preberajúcou   organizáciou   M.   v S.),   ani   na   základe   iných   administratívnych   aktov príslušných   orgánov,   nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej neakceptovateľnosti sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu zjavne neopodstatnená.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci v jeho prítomnosti a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré malo spočívať v tom, že krajský súd v danej veci nenariadil pojednávanie, ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že odvolací súd prerokoval vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s nariadením pojednávania podľa § 214 ods. 1 OSP, a preto nemohol z tohto dôvodu porušiť základné právo sťažovateľa upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným rozsudkom krajského súdu a sťažovateľom označenými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľa spôsobom, s ktorým sťažovateľ   síce   nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Na   základe   uvedených   skutočností   a   záverov   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   sp.   zn.   8   Co   471/2007 z 19. januára   2010   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9. augusta 2011

Vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   namietanému   uzneseniu najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti formuloval v zásade rovnaké námietky, ako vo svojom dovolaní. Úlohou ústavného súdu bolo preto preskúmať, či   sa   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   s   dovolacími   námietkami   sťažovateľa   vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné,   len   pokiaľ   ide   o   prípady   uvedené   v   písm.   a)   až   písm.   g)   tohto   zákonného ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu   v   prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazujúc na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na   uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu   pri   ochrane   práva   každého   účastníka   konania   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m. II.   ÚS   13/01),   alebo všeobecné   súdy   neposkytnú ochranu   označenému   základnému   právu   sťažovateľa   v   súlade   s   ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   uznesenie   najvyššieho   súdu sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9. augusta 2011, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Najvyšší súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   sumarizoval   podstatnú   časť   konania   pred súdmi prvého a druhého stupňa, ako aj obsah sťažovateľom podaného dovolania, pričom uviedol,   že   sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu, ktorého prípustnosť zakladal na dôvodoch uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP a § 237   písm. f)   OSP   tvrdiac,   že   postupom   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred súdom.   Za   takú   vadu   sťažovateľ   označil   nedostatočné   a   nezrozumiteľné   odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahujúceho náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP. Vychádzajúc z obsahu dovolania najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia na   základe   skutkového   stavu   prerokúvanej   veci   formuloval   svoje   právne   závery   najmä takto:„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel   k   záveru,   že   dovolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu,   voči   ktorému   takýto   opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací. súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.)   alebo rozsudok, potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

V   danej   veci   rozsudok   odvolacieho   súdu   nevykazuje   znaky   rozsudku   uvedeného v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého   odvolací   súd   nevyslovil,   že   je   dovolanie   proti   nemu   prípustné   a   nejde   ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani   podľa   ustanovenia   §   238   ods.   2   O.   s.   p.   z dôvodu,   že   dovolací   súd   sa   neodchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

Z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2005, sp. zn. 1 M Cdo 14/2004, ktorým bol zrušený predchádzajúci rozsudok bývalého Okresného súdu Malacky z 29. mája 2001, č. k. 4 C 139/1997-532 v časti, ktorou určil, že navrhovateľ M. S. je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. mája 2003, sp. zn. 19 Co 532/2001, 8 Co 123/2003, ktorým v ostatnej napadnutej časti, t. j. v určujúcom výroku rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, a vec bola v rozsahu zrušenia vrátená súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie), vyplýva, že súd prvého stupňa sa dopustil závažnej procesnej vady v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.,   keď   dôkazy,   z   ktorých   pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal,   nevykonal   spôsobom upraveným v ustanovení § 129 O. s. p., ktorý nedostatok neodstránil ani odvolací súd. V písomnom vyhotovení rozhodnutia dovolací súd konštatoval, že podstatnou otázkou, ktorú si boli súdy povinné ako otázku predbežnú, nevyhnutnú pre posúdenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam vyriešiť, bolo posúdenie charakteru zmluvy zo dňa 1. októbra 1985 medzi odovzdávajúcou organizáciou C., k. p., S., Š. n. p. S., M. v S. a preberajúcou organizáciou V. B. Pokiaľ súdy dospeli k záveru, že navrhovateľ je vlastníkom sporných nehnuteľností z dôvodu, že išlo o prevod správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia podľa § 68   Hospodárskeho   zákonníka   a §   16   ods.   1   vyhl.   č. 90/1984   Zb.   o   správe   národného majetku,   ich   záver   bol   predčasný,   v rozpore   s bodom II.   ods.   3   uvedenej hospodárskej zmluvy, z ktorej vyplýva, že pozemky uvedené v bode V/2 sa dávajú do dočasného užívania preberajúcej organizácie, ktorá súčasne pozemky týmto odovzdáva do operatívnej správy M. v S. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu z obsahu uzavretej zmluvy nebolo možné bez   výsluchu   zástupcov   zúčastnených   zmluvných   strán,   ako   aj   vykonania   ďalšieho dokazovania, jednoznačne posúdiť, či medzi odovzdávajúcou organizáciou (organizáciami) a preberajúcou organizáciou došlo k prevodu správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia v zmysle § 347 Hospodárskeho zákonníka, alebo len k hospodárskej zmluve o dočasnom   užívaní   národného   majetku.   Dovolací   súd   zároveň   súdom   vytkol,   že   sa nedostatočne venovali otázke splnenia odkladacej podmienky podľa čl. VII bod 9 zmluvy z 1. októbra 1985. Za najzávažnejšiu vadu konania považoval skutočnosť, že súdy ku svojim skutkovým   zisteniam,   z   ktorých   vyvodili   svoje   právne   závery,   nedospeli   v   súlade   s ustanoveniami § 120, § 222 a § 129 O. s. p. V ďalšom konaní sa odvolací súd pri svojom rozhodovaní   neodchýlil   od   záväzného   právneho   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky a preto dovolanie podľa § 238 ods. 2 O. s. p. nie je prípustné.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.   s.   p.,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.   s.   p.   (či   už   to   účastník   namieta   alebo   nie)   neobmedzil   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o   nedostatok   právomoci   súdu,   spôsobilosti   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení   dovolací   súd nezistil.“

V ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   sa   najvyšší   súd   zaoberal prípustnosťou dovolania sťažovateľa z hľadiska dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom) a v tejto súvislosti uviedol:

„Odňatím možnosti konať sa. v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práva právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,   pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   je   potrebné   vo   všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv   a   právom   chránených   záujmov,   priznaných   mu   Občianskym   súdnym   poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v   konaní   postupoval   v   rozpore   so   zákonom,   prípadne   s   ďalšími   všeobecne   záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy   pri   prejednávaní   a   rozhodovaní   veci   postupovali   v   súlade   s   právnymi   predpismi a navrhovateľovi neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces...

K   odňatiu   možnosti   navrhovateľa   pred   súdom   konať   a   k   porušeniu   práva na spravodlivý proces malo podľa jeho názoru dôjsť nedostatočným a nezrozumiteľným odôvodnením rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   pripadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého   stupňa,   a   to   po   skutkovej ako aj právnej stránke;   ak   sa odvolací   súd čo i len čiastočne   nestotožní   s   týmito   závermi,   neprichádza   do   úvahy   vypracovanie   skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.   Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces,   ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním   veci   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. skonštatoval   správnosť   skutkových   a   právnych   záverov   súdu   prvého   stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody,   pre   ktoré   toto   rozhodnutie   potvrdil.   Jeho   rozhodnutie   nemožno   považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade   a   aplikácii   zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   aj   odôvodnenie   dovolaním   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   ako   celok   s   poukazom   na   ustanovenia   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.).“

V súvislosti s dovolacou námietkou sťažovateľa, že odvolací súd sa nevysporiadal s jeho námietkami a argumentmi, dovolací súd «poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16. marca 2005 sp. zn. II. ÚS 78/05, podľa ktorého: „Súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   je   právo   na   odôvodnenie,   ktorého   štruktúra   je   rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s.   p.).   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   však   nemá   odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní.“».

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nedostatkov pri vykonaní a hodnotení dôkazov súdmi dovolací súd uviedol, že „táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníka   konania.   Ak   súd   v   priebehu   konania   nevykoná   všetky   navrhované   dôkazy, nezakladá to vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., lebo to nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom (R 125/1999, R 6/2000).

V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (pre   úplnosť   treba   dodať,   že   nesprávne   vyhodnotenie   dôkazov   nie   je   samostatným dovolacím dôvodom ani vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné - viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).“.

K námietke sťažovateľa   týkajúcej   sa   neprávneho právneho   posúdenia   veci   podľa § 241 ods. 2 písm. c) OSP dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:„Skutočnosť,   že   by   rozhodnutie   prípadne   aj   spočívalo   na   nesprávnom   právnom posúdení veci, prípadne že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O. s. p. v prípade, ak je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových   zistení   vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym   posúdením   veci   je   omyl   súdu   pri   aplikácii   práva   na   zistený   skutkový   stav. O nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil   správny   právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené (dovolací súd ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval),   dovolateľom   vytýkaná   skutočnosť   by   mala za následok   vecnú   nesprávnosť   napadnutého   rozsudku,   nezakladala   by   ale   prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v   danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľa v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný,   odmietol.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti.“

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho   považovať   za   porušenie   ním   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec   boli   naplnené.   Takýto   postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny poriadok   výslovne   umožňuje,   preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z citovaných   častí   namietaného   uznesenia   možno   vyvodiť,   že   najvyšší   súd   svoj záver, že dovolanie sťažovateľa v danom prípade nie je prípustné, primeraným spôsobom odôvodnil, pričom   tento jeho záver nemožno považovať za arbitrárny. Ústavný súd pri preskúmaní   namietaného   uznesenia   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach   posudzovanej   prípustnosti   dovolania, pozn.),   t.   j.   ktorý   by   nemal   oporu   v   zákone.   Z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom zaoberal a aj vysporiadal s dovolacími dôvodmi sťažovateľa a na tomto základe odmietol dovolanie ako neprípustné.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu a možnosťou   porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.   3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   94/2011 z 9. augusta 2011 je podľa   názoru   ústavného súdu   z ústavného hľadiska   akceptovateľné a udržateľné, a preto sťažnosť aj v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 471/2007 z 19. januára 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9. augusta 2011

Sťažovateľ tiež namieta, že označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu   došlo aj k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení   s   namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu   a   uplatňovania   zákonov.   Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietaným rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy   a   ani   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   tak   v   danom   prípade   nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

4.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 94/2011 z 9. augusta 2011

Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   namietaným uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné právne tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru pri rozhodnutí najvyššieho súdu nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Skutočnosť, že sťažovateľ nebol v konaní pred najvyšším súdom (dovolacím súdom) úspešný, nie je podstatná, keďže účinnosť právnych prostriedkov nápravy pre účely čl. 13 dohovoru nezávisí na istote, že bude rozhodnuté v prospech sťažovateľa (napr. Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu – 1991, Soering proti Spojenému kráľovstvu – 1989). Napadnuté uznesenie dovolacieho súdu preto nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012