znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 462/2010-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.   m. b.   H.,   W.,   zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 6/2009 z 18. júna 2009 v časti, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky   potvrdil   rozsudok   Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn.   36   Cb 92/1999 zo 4. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.   m.   b.   H.,   o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. septembra 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. m. b. H., W. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obo 6/2009 z 18. júna 2009 v časti, v ktorej najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 36 Cb 92/1999 zo 4. novembra 2008.

Predmetom   sporu   pred   všeobecnými   súdmi   je   rozhodovanie   o vydaní   veci a o náhradu škody v sume 201 889,53 €. Žalobcom v spore je sťažovateľka a žalovanou je správkyňa konkurznej podstaty úpadcu K., spol. s r. o. v konkurze.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uviedla,   že „Rozsudkom   sp.   zn.   6   Obo   6/2009 zo dňa 18. 06. 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 04. 11. 2008, č. k. 36 Cb 92/1999-344, v časti, ktorou žalovanej uložil povinnosť zabezpečiť vydanie výrobku LIS 10C s pridržiavačom podľa faktúry č. 510965010 z areálu firmy K., a. s. L. a v časti výroku o náhrade trov konania a v zrušenom rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšku napadnutý rozsudok potvrdil.“.

Podľa sťažovateľky „Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn. 6 Obo 6/2009 zo dňa 18. 06. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   č.   460/1992   Zb.,   právo   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, a tým aj základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy“.

Sťažovateľka   namieta „jednostrannosť“ rozsudku   najvyššieho   súdu   v   jeho odôvodnení. Podľa jej názoru sa najvyšší súd napriek závažnosti predmetu súdneho sporu nevysporiadal   so   všetkými   podstatnými   námietkami,   neprihliadol   na   jej   argumentáciu obsiahnutú v odôvodnení a zreteľne nevysvetlil, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky nevysporiadal s otázkou, na základe čoho dospel   k   záveru,   že   žalovaná   neporušila   povinnosti,   ktoré   jej   vyplývajú   ako   správkyni konkurznej podstaty, keď desať rokov zadržiavala bez právneho dôvodu lis LEN 10 C. Ak mala žalovaná ako správkyňa konkurznej podstaty pochybnosti o tom, či predmetný lis patrí, alebo nepatrí úpadcovi, mala byť táto hnuteľná vec zaradená do konkurznej podstaty úpadcu s vyznačením poznámky v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, podľa ktorého ak sú pochybnosti, či vec patrí do podstaty, zapíše sa do súpisu podstaty s poznámkou o nárokoch uplatnených inými osobami alebo s poznámkou o iných dôvodoch, ktoré spochybňujú zaradenie veci do súpisu. Podľa sťažovateľky túto „neoprávnenú držbu“ desať rokov od vyhlásenia konkurzu neovplyvní ani skutočnosť, na ktorú poukázal odvolací súd, že neobjasnila svoj dôvod neprevzatia lisu LEN 10 C potom, ako jej žalovaná oznámila (po desiatich rokoch), že predmetný lis je jej k dispozícii. Rovnako sa uvedené vzťahuje aj na lis LEN 63 C.

Podľa sťažovateľky «Súpis konkurznej podstaty je nutné považovať za listinu, ktorá umožňuje správcovi speňažovať majetok do nej zapísaný, avšak za splnenia podmienky, že nedôjde k jeho vylúčeniu. O tom, že nedošlo k vylúčeniu veci zo súpisu konkurznej podstaty v   danom   prípade   rozhodla   žalovaná   správkyňa   nezákonným   spôsobom,   keď   vedome neuviedla   poznámku   do   súpisu   konkurznej   podstaty   k   veciam,   ku   ktorým   si   uplatňuje vlastnícke právo žalobca aj napriek viacerým výzvam, ktoré adresoval sťažovateľ žalovanej ako   správkyni   konkurznej   podstaty.   Žalovaná   správkyňa   konkurznej   podstaty   nebola oprávnená   rozhodovať   o   režime   vlastníckeho   práva   k   veci,   proti   zaradeniu   ktorej   do konkurznej podstaty podal sťažovateľ námietku, ale jej povinnosťou bolo uviesť poznámku o uplatnení nárokov iných osôb, resp. uviesť, že sú pochybnosti o tom, či vec patrí do konkurznej podstaty, a o ktorej mal rozhodnúť súd.

Samotné   konštatovanie,   že   správkyňa   konkurznej   podstaty   podstatne   spochybnila vlastnícke právo sťažovateľa k lisu LEN 63C nemôže byť dôvodom, pre ktorý by mohlo dôjsť k „zhojeniu“ chybného postupu žalovanej správkyne konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku,   proti   zaradeniu   ktorého   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   vzniesol   sťažovateľ námietku.».

Na základe nedostatočného odôvodnenia   a nesprávneho právneho posúdenia veci namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky Rozsudkom sp. zn. 6 Obo 6/2009 zo dňa 18. 06. 2009, v časti, v ktorej Najvyšší súd SR potvrdil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36Cb 92/1999 zo dňa 04. 11. 2008, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a tým   aj   základné   právo   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rozsudok sp. zn. 6 Obo 6/2009 zo dňa 18. 06. 2009, v časti, ktorou potvrdil Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 36Cb 92/1999 zo dňa 04. 11. 2008, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania.“

Ústavný   súd   požiadal   o   vyjadrenie   k   sťažnosti   ešte   pred   jej   predbežným prerokovaním najvyšší súd, ktorý k sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ I. m. b. H., W., v ústavnej sťažnosti z 28. 09. 2009, smerujúcej proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 06. 2009 č. k. 6 Obo 6/2009, namieta to, že odvolací súd nedoručil sťažovateľovi písomné vyjadrenie žalovanej, ktoré podala k odvolaniu, ako aj to, že z rozhodnutia odvolacieho súdu vyplýva jednostrannosť, svojvôľa, nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť.

Sťažnosť smeruje iba proti tej časti rozsudku odvolacieho súdu, ktorou odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti.

V zmysle ust. § 209a ods. 1 O. s. p. súd prvého stupňa odvolanie bezodkladne doručí ostatným   účastníkom,   a   ak   odvolanie   smeruje   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.

V danom prípade zo spisu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   6 Obo 6/2009 vyplýva, že odvolanie žalobcu (sťažovateľa) žalovanej doručené bolo a žalovaná k podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila. Z ust. § 209 ods. 1 O. s. p. a ani z iných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku súdu nevyplýva povinnosť doručiť vyjadrenie k odvolaniu odvolateľovi. To však neznamená, že odvolateľ s týmto vyjadrením nemá byť oboznámený. Odvolateľ s takýmto vyjadrením môže sa oboznámiť pri štúdiu spisu, alebo ho s   jeho   obsahom   oboznámi   súd   na   odvolacom   pojednávaní.   Z   odôvodnenia   rozsudku odvolacieho súdu však vyplýva, že tento v zmysle ust. § 214 ods. 1 O. s. p. odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Za tohto stavu sa javí, že vyjadrenie k odvolaniu malo byť doručené sťažovateľovi. Podľa nášho názoru, ale aj v prípade, že odvolací   súd   týmto   spôsobom   pochybil,   to   bez   ďalšieho   neznamená,   že   táto   námietka sťažovateľa by mala viesť k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu Ústavným súdom. Totiž sťažovateľ konkrétne neuvádza, aké konkrétne námietky má voči vyjadreniu k odvolaniu a z rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nevyplýva,   že   by   výsledok   odvolacieho   konania   bol založený na obsahu tohto vyjadrenia. Skôr naopak, odvolací súd zjavne nejakú závažnosť tomuto vyjadreniu nepripisoval, pretože potvrdzujúcu časť svojho rozhodnutia založil na správnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa. V tomto smere poukázal na to, že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu zaoberal otázkou vlastníctva, a preto sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa.

Teda odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu je potrebné posudzovať aj v kontexte s rozsudkom súdu prvého stupňa. Pri takomto postupe je potom potrebné dospieť k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu má všetky náležitosti, vyplývajúce z ust. § 157 v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p. Preto námietky sťažovateľa, že ide o rozhodnutie jednostranné, svojvoľné, nepreskúmateľné a arbitrárne, nepovažujeme za dôvodné.

Na základe uvedených dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd vyslovil, že základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu porušené nebolo.“

Sťažovateľka sa k stanovisku najvyššieho súdu vyjadrila takto:«NS SR vo svojom vyjadrení odkazuje na ust. § 209a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len OSP), pričom podľa NS SR z ust. § 209 ods. 1 OSP a ani z iných ustanovení OSP nevyplýva súdu povinnosť doručiť vyjadrenie k odvolaniu odvolateľovi.

S uvedeným názorom NS SR sa však sťažovateľ nemôže stotožniť. Podľa ust. § § 123 OSP účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.   Podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť ku všetkým   vykonávaným   dôkazom.   Vzhľadom   k   uvedeným   ústavným   a   zákonným ustanoveniam je jednoznačné, že NS SR mal povinnosť oboznámiť sťažovateľa s vyjadrením žalovanej   správkyne   konkurznej   podstaty   k   odvolaniu   žalobcu   (sťažovateľa).   Chybným postupom NS SR došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže právo účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení   ostatných   účastníkov   treba považovať   za   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces   a   nedoručenie   vyjadrenia   účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.

Ak keď podľa názoru NS SR zo žiadneho ust. OSP nevyplýva pre súd povinnosť doručiť vyjadrenie k odvolaniu odvolateľovi, NS SR zároveň potvrdzuje, že to neznamená, že odvolateľ nemá byť s týmto vyjadrením oboznámený. Svoj postup NS SR ospravedlňuje tým, že odvolateľ sa s takýmto vyjadrením môže oboznámiť pri štúdiu spisu, alebo ho s jeho obsahom oboznámi súd na odvolacom pojednávaní. Následné vyjadrenie NS SR dostatočne nasvedčuje tomu, že NS SR si je vedomý svojho pochybenia, ktoré však podľa názoru NS SR nemá vplyv na jeho napadnuté   rozhodnutie,   keďže sťažovateľ   konkrétne   neuviedol,   aké námietky má voči vyjadreniu k odvolaniu a z rozhodnutia odvolacieho súdu nevyplýva, že by výsledok odvolacieho konania bol založený na obsahu tohto vyjadrenia.

Pokiaľ sťažovateľ neuviedol v ústavnej sťažnosti, aké konkrétne námietky má voči vyjadreniu k odvolaniu, táto skutočnosť nemá žiaden vplyv na nesprávnosť postupu NS SR, keďže sťažovateľ sa do vydania napadnutého rozhodnutia nemal možnosť oboznámiť sa s presným znením vyjadrenia žalovanej, pričom sťažovateľ sa o existencii tohto úkonu - podania,   dozvedel   až   z   odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia,   a   samotné   namietame akýchkoľvek skutočností v ústavnej sťažnosti, ktoré mali byť obsahom vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobcu, by nemohlo „zhojiť a konvalidovať“ chybný postup NS SR. Nie je opodstatnené   vyžadovať   od   sťažovateľa,   aby   uvádzal   v   ústavnej   sťažnosti   konkrétne námietky voči vyjadreniu žalovanej, keďže tieto by nemohli byť predmetom preskúmania Ústavným súdom SR v otázke pochybenia v postupe NS SR ako odvolacieho súdu oboznámiť sťažovateľa s podaním žalovanej, ale námietky sťažovateľa ako žalobcu a odvolateľa by boli opodstatnené v odvolacom konaní pred NS SR ako druhostupňovým súdom, ktorý mu však   zmaril   možnosť   podať   stanovisko   aj   s   konkrétnymi   námietkami   proti   vyjadreniu žalovanej.»

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti   sú   upravené   v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02,   IV.   ÚS   66/02),   a   tiež   absencia   priamej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania   implikovať povinnosť   všeobecného súdu   akceptovať   jeho   návrhy,   procesné   úkony   a   obsah   opravných   prostriedkov   a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   reagovať   v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142   ods.   1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo ak všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia všeobecného súdu   v konaní pred ústavným súdom   má opodstatnenie len v   prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou   je   tiež   to,   aby   všeobecnými   súdmi   vydané   rozhodnutia   boli   riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené. Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal.

Sťažovateľka namieta tú časť rozsudku najvyššieho súdu, ktorou potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 36 Cb 92/1999 zo 4. novembra 2008, a to v časti, v ktorej

- zamietol nárok na vydanie – linky TAF/ANL, podávanie plechu, lis LEN 63 C,

- zamietol návrh na náhradu škody v sume 201 889,53 € (predmetom konania bola žaloba o vydanie veci a náhradu škody).

Sťažovateľka namieta túto časť rozsudku najvyššieho súdu pre nedostatok dôvodov na rozhodnutie a ich nezrozumiteľnosť a nesúhlasí s právnymi názormi najvyššieho súdu, ktoré boli základom pre jeho rozhodnutie.

K zamietnutiu návrhu na vydanie – linky TAF/AM, podávača plechu, lis LEN 63 C najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Súd prvého stupňa vo výroku označenom odsekom 2) zamietol žalobu o vydanie linky TAF/ANL, podávač plechu, lis LEN 93 C. Odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu zaoberal   otázkou jeho vlastníctva.   Žalobca   svoje   vlastníctvo preukazoval najmä faktúrou č. 015/93 vystavenou úpadcom žalobcovi, ktorou vyúčtoval kúpnu cenu v sume 498 000 ATS. Na nej sa nachádza dátum, s určením dňa splatnosti

1. apríla 1993 bez dátumu vystavenia (č. 1. 252 spisu), nečitateľný podpis o prijatí faktúry adresátom,   nečitateľný   podpis   nad   odtlačkom   pečiatky   úpadcu,   ktorý   podpis   bol identifikovaný ako podpis p. Kováčika, štatutára úpadcu. Na faktúre p. Kováčik potvrdzuje zaplatenie istiny. Uvedená faktúra však neobsahuje žiaden dôkaz o tom, že žalobca ako adresát   faktúry   spolu   s   touto   faktúru   mal   prevziať   aj   predmet,   ktorý   bol   faktúrou vyúčtovaný. Žalobca v konaní na súde prvého stupňa a ani vo svojom odvolaní nepredložil žiaden iný písomný dôkaz o tom, že došlo k prechodu vlastníctva lisu 63C s príslušenstvom na žalobcu. Vystavenie faktúry a podpis štatutárneho zástupcu úpadcu na faktúre o prevzatí istiny ako kúpnej ceny ešte nepreukazuje, že predmet vyúčtovania mal byť žalobcovi aj skutočne dodaný. Naviac žalovaná tvrdila, že v účtovnej evidencii úpadcu prijatie istiny nebolo vyznačené. Žalovaná spochybnila aj uvedený dôkaz predložený žalobcom, pretože v písomnej   evidencii   faktúr,   nachádzajúcich   sa   u   úpadcu,   faktúra   s   číslom   015/93 obsahovala iný predmet vyúčtovania než lis LEN 63C.

Odvolací súd sa preto stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vlastníctvo k lisu LEN 63C, ktorého vydania sa predmetnou žalobou domáha. Pretože súd prvého stupňa v tejto častí žalobu zamietol, je napadnuté rozhodnutie vecne správne, a preto v tejto časti napadnuté rozhodnutie podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Povinnosti žalovanej ako správkyne konkurznej podstaty vyplývajú jednak priamo zo zákona o   konkurze a   vyrovnaní   a jednak z povinností uložených   konkurzným súdom v rámci   zákona   a   svojej   dohliadacej   činnosti   (§   8   ods.   2,   §   12   Zákona   o   konkurze a vyrovnaní). Predovšetkým pri plnení všetkých svojich povinností je povinná vykonávať funkciu s odbornou starostlivosťou na splnenie cieľu konkurzu a vyrovnania, a to pomerne uspokojiť   veriteľov   úpadcu   z   dlžníkovho   majetku.   Porušenie   tejto   povinnosti   je   stíhané zbavením   funkcie   správcu.   Zákon   súčasne   upravuje   aj   zodpovednosť   správcu   za   škodu vzniknutú   porušením   povinností.   Táto   zodpovednosť   je   subjektívna   s   prezumpciou   viny s možnosťou exkulpácie (§ 420 Občianskeho zákonníka).“

K zamietnutiu návrhu na náhradu škody najvyšší súd uviedol:„Žalobca právo na náhradu škody voči žalovanej vyvodzuje z jej neoprávnenej držby lisu LEN 10C, ako predmetu záložného práva. Žalovaná v priebehu konania uviedla právny dôvod jeho uskladnenia, čo aj odvolací súd pokladal za konanie v súlade s § 8 ods. 2 Zákona o konkurze a vyrovnaní. Žalobca však neobjasnil svoj dôvod jeho neprevzatia po tom, keď žalovaná mu oznámila, že predmetný lis je mu k dispozícii. Odvolací súd ďalej poukazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Rovnako ako súd prvého stupňa, ani odvolací súd konanie žalovanej v tejto časti nepokladal za porušenie povinností, vyplývajúcich jej z funkcie správkyne konkurznej podstaty. Preto ak súd prvého stupňa v tejto časti žalobu zamietol, tak rozhodol vecne správne a odvolací súd v tejto časti napadnuté rozhodnutie podľa § 219 O. s. p. potvrdil.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované rozhodnutie najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vzhľadom na predmet namietaného konania a rozsah jeho preskúmania na základe   podania   odvolania   sťažovateľky   je   dostatočne   konkrétne   a   zrozumiteľné,   bez vnútorných   rozporov a obsahuje stanovisko   k podstate dôvodov   uvedených   v odvolaní. Ústavný   súd   preto   takého   rozhodnutie   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje   za neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať za následok porušenie označených práv sťažovateľky (podobne aj IV. ÚS 43/04). Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a   právnych   záverov   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Na základe uvedeného bol podľa názoru ústavného súdu postup najvyššieho súdu a na jeho základe vydaný rozsudok v okolnostiach daného prípadu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami ústavne konformný, t. j. zodpovedajúci čl. 152 ods. 4 ústavy. Vzhľadom na to nemožno ani namietané uznesenie kvalifikovať ako také, ktoré   by   signalizovalo   príčinnú   súvislosť   s   namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K namietanému nedoručeniu písomného vyjadrenia žalovanej sťažovateľke, ktoré na výzvu   súdu   žalovaná   podala   k   odvolaniu   sťažovateľky,   ústavný   súd   poukazuje   na vyjadrenie   najvyššieho   súdu   k   právnemu   režimu   zasielania   vyjadrenia   k   opravným prostriedkom jedného účastníka druhému. Prvostupňový súd má zákonnú povinnosť doručiť odvolanie   bezodkladne   ostatným   účastníkom   konania,   a   ak   odvolanie   smeruje   proti rozhodnutiu vo veci samej, má povinnosť vyzvať účastníkov konania, aby sa k odvolaniu vyjadrili, čo prvostupňový súd aj urobil. Iná povinnosť z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (§ 209 a ods. 1 OSP a ani z iných jeho ustanovení) prvostupňovému súdu nevyplýva. Ústavný súd je toho názoru, že bez ohľadu na explicitné zákonné zakotvenie povinnosti súdu   zaslať vyjadrenie účastníka   konania k opravnému prostriedku   druhému účastníkovi konania, druhý účastník konania má dostatočný priestor na to, aby sa s týmto vyjadrením   oboznámil.   Na   druhej   strane   ústavný   súd   uvádza,   že   síce   z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva konajúcemu odvolaciemu súdu povinnosť predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému   prostriedku,   avšak   pokiaľ   ide   o   odvolacie   konanie   uskutočňované   bez nariadenia ústneho pojednávania, súhlasí s názorom najvyššieho súdu, že by vyjadrenie k opravnému prostriedku malo byť poskytnuté na zaujatie stanoviska druhému účastníkovi konania.   Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   veci   zhodne   s tým,   čo   najvyšší   súd   uviedol v odôvodnení svojho vyjadrenia, dospel k záveru, že v danom prípade absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku druhého účastníka konania bola právne irelevantná, pretože najvyšší súd, ktorý rozhodoval o opravnom prostriedku, nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku, t. j. absencia stanoviska k vyjadreniu k opravnému prostriedku nemala zásadný vplyv na rozhodnutie najvyššieho súdu o opravnom prostriedku v neprospech sťažovateľky, ktorá na tento nedostatok upozornila.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý súdny proces označenou časťou rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 6/2009 z 18. júna 2009 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Dospel totiž k záveru, že intenzita tohto pochybenia najvyššieho súdu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základných práv sťažovateľky rozsudkom najvyššieho súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou podaním z 24. októbra 2003 proti sudcovi   krajského súdu JUDr. Ľ. G. a návrhu na jeho vylúčenie z prerokovávania veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 36 Cb 92/1999 a námietke sťažovateľky, že táto otázka   zostala   do   dnešného   dňa   nezodpovedaná,   ústavný   súd   konštatuje,   že   sama sťažovateľka v sťažnosti   uvádza,   že o   tejto námietke   rozhodol   najvyšší súd   uznesením sp. zn.   Ndob   581/03   z   19.   novembra   2003   tak,   že   tento   sudca   nie   je   vylúčený z prerokovávania   a   rozhodovania   vo   veci   vedenej   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn. 36 Cb 92/1999. Z uvedeného vyplýva, že o námietke zaujatosti sudcu JUDr. Ľ. G. bolo riadne rozhodnuté. Skutočnosť, že sťažovateľka s uvedeným uznesením najvyššieho súdu nesúhlasí, nemôže viesť k záveru, že táto otázka nebola dosiaľ zodpovedaná, a preto je jej sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patria   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Pretože ústavný súd nezistil príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   uznesením   a   porušením   základného   práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky zaručených v čl. 20 ods. 1 ústavy. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010