znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 461/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B. s. r. o., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 41/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   16 CoE 188/2011   a jeho   uznesením   z 28.   apríla   2011 a postupom Okresného súdu Lučenec v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 1102/2010 a jeho uznesením z 26. januára 2011 takto

r o z h o d o l :

Konanie o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., z a s t a v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorá bola následne doplnená podaním z 13. augusta 2012. Sťažovateľka v nej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 41/2012 a jeho uznesením z 22. marca 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoE 188/2011   a jeho   uznesením   z 28.   apríla   2011   (ďalej   aj   „namietané   uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Er   1102/2010   a jeho   uznesením   z 26. januára   2011   (ďalej   aj „namietané uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva. Dňa 30. januára 2007 uzavrela s P. H. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu, na   základe   ktorej   sa   povinný   zaviazal   platiť   dohodnuté   poistné.   Povinný   v rozpore   s poistnou   zmluvou   dohodnuté   poistné   za   riadne   sťažovateľkou   poskytnutú   a vyčerpanú službu   nezaplatil.   Sťažovateľka   sa   v   súlade   s   individuálne   uzavretou   rozhodcovskou doložkou, ktorú povinný podľa jej tvrdenia mal možnosť ovplyvniť, obrátila na Arbitrážny súd   Košice   (ďalej   len   „arbitrážny   súd“),   ktorý   rozhodcovským   rozsudkom   sp. zn. 2 C 339/2009 z 8. marca 2010 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného vo výške 41,36 €, úrokov z omeškania a trov rozhodcovského konania. Pretože povinný judikované dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor podal okresnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky a exekučný titul.

Okresný   súd   konajúci   prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka   vo   veci sťažovateľky   postupoval   tak,   že   21.   decembra   2010   vyzval   v zmysle   §   40   ods.   1 Exekučného poriadku súdneho exekútora na doplnenie návrhu na začatie konania o poistnú zmluvu,   ktorú   mala   uzavrieť   sťažovateľka   s povinným   a ktorá   obsahuje   rozhodcovskú doložku. Exekútor na výzvu okresného súdu potom, čo kontaktoval sťažovateľku a požiadal ju   o predloženie   poistnej   zmluvy,   predložil   okresnému   súdu   poistnú   zmluvu   a poistné podmienky, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy. Na základe takto zhromaždených dôkazov „okresný súd rozhodol bez účasti sťažovateľky a bez nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. 8 Er/1102/2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie zamietol“.

Okresný súd nepostupoval teda podľa sťažovateľky tak, že by vykonal prieskum spisových podkladov, ktoré vydaniu exekučného titulu predchádzali, ale vlastnou cestou od súdneho exekútora zabezpečil listinné dôkazy, ktoré slúžili ako podklad a boli podstatné pre   rozhodnutie. „Z   postupu   okresného   súdu   je   zjavné,   že   nevychádzal   z   obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav. Suma listín, ktoré okresný súd zhromaždil,   sa   bez   pochybností   nezhoduje   s   celým   obsahom   spisu   arbitrážneho   súdu. K listinám, ktoré okresný súd zhromaždil cestou súdneho exekútora, sa sťažovateľ nemal možnosť procesne správnym spôsobom vyjadriť.“ Sťažovateľka zastáva názor, že jej bolo upreté právo vyjadriť sa k správnosti, pravosti a úplnosti listinných dôkazov, ako aj k ich obsahu. Ak okresný súd neobmedzil svoj postup iba na prieskum spisu arbitrážneho súdu, ale na základe dokazovania zisťoval   a vytváral po   začatí exekučného súdneho   konania nanovo skutkový stav, mal jej dať možnosť zúčastniť sa dokazovania. Sťažovateľka tvrdí, že „Exekučný súd za pomoci ním vyžiadaných listinných dôkazov vykonal kontrolu postupu arbitrážneho súdu a dospel k úplne opačným záverom.“. Sťažovateľka je presvedčená, že suma   listín,   ktorú   exekučný   súd   zhromaždil,   sa   nestotožňuje   s celým   obsahom rozhodcovského spisu, pričom k porušeniu ňou označených základných práv došlo aj tým, že za tejto situácie jej mal okresný súd umožniť vyjadriť sa k veci.

Uznesením   krajského   súdu   č.   k.   16   CoE   188/2011-51   z   28.   apríla   2011   bolo sťažovateľkou   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   potvrdené.   Proti   napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 41/2012 z 22. marca 2012 (právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo doručené 12. júna 2012, pozn.) odmietnuté.

Sťažovateľka zdôrazňuje, že všeobecné súdy rozhodli o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné nové   dokazovanie   skutkového   stavu,   na   základe   ktorého   dospel   k   opačným   právnym záverom   ako   arbitrážny   súd   v   základnom   konaní.   To   podľa   jej   názoru   viedlo   fakticky k zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky.

Podľa   názoru   sťažovateľky   exekučný   súd   pri   preskúmavaní   exekučného   titulu   – rozhodcovského   rozsudku   prekročil   svoju   právomoc   a preskúmal   rozhodcovský   titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka   poukazuje   tiež „na   dnes   už   zrušené   ustanovenie   §   253   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   ktorého   predseda   senátu   v   exekučnom   konaní nariadil pojednávanie len ak to považoval za potrebné, alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie   slúžilo   exekučným   súdom   ako   procesný   podklad   pre   nenariadenie pojednávania. Platné znenie O. s. p. a EP v súčasnosti takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto povinný na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu.

Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné ust. § 115a O. s. p., resp. § 214 ods. 2 O. s. p., ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde   prebiehalo   bez   nariadenia   pojednávania.   Podľa   ust.   § 251   ods.   4   O.   s.   p.   sa na exekučné   konanie   podľa   osobitného   predpisu   (EP)   použijú   ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy   uznesením.   Okolnosť,   že   exekučný   súd   rozhodne   vždy   uznesením,   však   nemôže dostatočne   odôvodniť   záver,   že   vždy,   keď   súd   rozhoduje   uznesením,   nemusí   nariadiť pojednávanie.“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka argumentuje, že jej „neposkytol ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces a práva na zákonného   sudcu   odmietnutím   aplikácie   zásad   podľa...   rozhodnutia   Ústavného   súdu sp. zn.   III.   ÚS   60/2004.   Dovolací   súd   v odôvodnení   napadnutých   uznesení   žiadnym spôsobom   nezdôvodnili   odklon   od judikatúry   Ústavného   súdu,   na   ktorú   oprávnený (sťažovateľka, pozn.) poukázal v podanom dovolaní“ (konkrétne odkazuje na právny názor vyslovený   v náleze   sp.   zn.   III.   ÚS   192/06,   pozn.).   Sťažovateľka   považuje   napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „arbitrárne a nepreskúmateľné“.

Popri   procesno-právnych   pochybeniach   namieta   sťažovateľka   aj   právny   názor všeobecných   súdov   o neplatnosti,   resp.   neprijateľnosti   rozhodcovskej   doložky.   Táto   by mohla   byť   podľa   jej   tvrdenia   neprijateľná   pre   hrubý   nepomer   práv   povinnej v rozhodcovskom   konaní   v   porovnaní   s   právami   sťažovateľky,   čo   však   z   odôvodnenia rozhodnutí   všeobecných   súdov   nevyplýva.   Sťažovateľka   argumentuje,   že   použitie rozhodcovskej   zmluvy   v   spotrebiteľských   zmluvách   nie   je   zakázané,   pričom   nie   každá rozhodcovská   doložka   je   teda   automaticky   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou.   Záver o nekalom   charaktere   rozhodcovskej   doložky   nevyplýva   zo   samotnej   jej   existencie,   ale z konkrétnych   skutkových   okolností   každého   jedného   prípadu.   V   danom   prípade   však exekučné   súdy   podľa   sťažovateľky   dostatočne   nezistili   všetky   relevantné   skutkové okolnosti, ktoré aj vymenúva, pričom navyše povinný bol pred podpisom poistnej zmluvy na zvláštnom tlačive osobitne poučený a upozornený na možnosť riešiť prípadné spory v rozhodcovskom   konaní.   Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   tretí   subjekt nezávislý od nej (tzv. viazaný finančný agent) je povinný pred uzavretím poistenia bez účasti   poisťovne   informovať spotrebiteľa   o   podstatných   okolnostiach   poistného   vzťahu, a preto súhlas povinného s rozhodcovskou doložkou mal povahu informovaného súhlasu. Vzhľadom   na podľa   sťažovateľky nedôsledne a nesprávne vykonávané dokazovanie, sa všeobecné súdy o obsahu osobitného tlačiva, ktorého súčasťou bolo aj poučenie o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov, ani nemohli dozvedieť. Sťažovateľka tiež namieta tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého príslušný európsky predpis má byť priamo aplikovateľným prameňom komunitárneho práva.

Sťažovateľka   napokon   namieta,   že   okresný   súd   mal   správne   vykonať   riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel, a to za účasti oboch účastníkov. Ak by tak konal, musel by byť správne obsadený sudcom, a nie vyšším súdnym úradníkom. Okolnosť, že okresný súd takto nekonal, znamená porušenie základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie ňou označených základných práv podľa ústavy a listiny a práva podľa dohovoru v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 4 Cdo 41/2012, krajským súdom pod sp. zn. 16 CoE 188/2011 a okresným súdom pod sp. zn. 8 Er 1102/2010 a zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu z 22. marca 2012, krajského súdu z 28. apríla 2011 a okresného   súdu   z   26.   januára   2011   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie   okresnému   súdu. Napokon sa domáha úhrady trov konania v sume 323,52 €.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 41/2012 z 22. marca 2012 vyplýva, že ním   bolo   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 16 CoE 188/2011 z 28. apríla 2011. Podľa názoru najvyššieho súdu tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že okresný súd   konal   a   rozhodol   bez   nariadenia   pojednávania,   nie   je   dôvodná.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu „V štádiu,   pri   ktorom   súd   skúma,   či   žiadosť   o udelenie   poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú v rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2   Exekučného   poriadku),   sa   vychádza   z tvrdení oprávneného   v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a z exekučného   titulu.   V tomto   štádiu   súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené   okolnosťami   vyplývajúcimi   zo   spisu,   vrátane   do   neho   založených   listín. Vzhľadom   na   to,   sa   oboznamovanie   s obsahom   listín,   ktoré   je   zamerané   na   posúdenie splnenia   podmienok   konania   a predpokladov   pre   vyhovenie   žiadosti   súdneho   exekútora o poverenie   na vykonanie   exekúcie,   nemusí   vykonávať   na   pojednávaní   za   prítomnosti oprávneného a povinného.“.

Nedôvodné   je   podľa   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   aj   ďalšie   tvrdenie sťažovateľky,   podľa   ktorého   súdy   nemali   právomoc   v   danej   veci   konať.   Sťažovateľka v skutočnosti ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopiera, ale vyčíta im len to, že v rozpore so zákonom i smernicou 93/13/EHS preskúmavali právoplatné exekučné tituly a že   bez   zákonom   zvereného   oprávnenia   v   exekučnom   konaní   skúmali   prijateľnosť   či neprijateľnosť   rozhodcovskej   doložky.   Z   obsahového   hľadiska   nejde   podľa   názoru najvyššieho   súdu   zo   strany   sťažovateľky   o   námietku   nedostatku   právomoci   súdov,   ale o námietku inú. Napokon sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie nezakladá podľa   dovolacieho   súdu   v   danom   prípade   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   §   237 Občianskeho súdneho poriadku.

Právny zástupca   sťažovateľky   doručil   ústavnému   súdu   21.   augusta   2012 podanie označené ako „Späťvzatie návrhu na začatie konania o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky“, v ktorom uvádza, že „... Týmto podaním berie sťažovateľ v súlade s § 54 zák. č. 38/1993 Zb. v platnom znení svoju sťažnosť späť v celom rozsahu a navrhuje, aby Ústavný súd konanie o sťažnosti zastavil.“.

II.

Podľa § 54 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   ak   sťažovateľ   vezme   svoju sťažnosť späť, ústavný súd konanie o nej zastaví okrem prípadu, ak ústavný súd rozhodne, že   späťvzatie   sa   nepripúšťa,   najmä   ak   sťažnosť   smeruje   proti   takému   právoplatnému rozhodnutiu,   opatreniu   alebo   inému   zásahu,   ktoré   mimoriadne   závažným   spôsobom porušujú základné práva alebo slobody sťažovateľa.

Sťažovateľka podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2012 vzala svoju sťažnosť v celom rozsahu späť a požiadala o zastavenie konania. Ústavný súd po posúdení tejto žiadosti konštatoval, že v danom prípade neexistujú dôvody na to, aby jej nevyhovel, a preto podľa § 54 zákona o ústavnom súde konanie o sťažnosti sťažovateľky zastavil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012