znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 461/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. T., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   č. k. VII/2   Gv   98/11-6   zo   7.   júna   2011   a postupom Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   a jej   prípisom   č.   k.   VII/2   Gv   98/11-12 z 12. júla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2011 doručená sťažnosť V. T., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. V., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „úrad špeciálnej prokuratúry“) č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a jej prípisom č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 12. júla 2011.

Z   obsahu   sťažovateľom   podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre (ďalej len „úrad boja proti korupcii“) pod ČVS: PPZ-121/BPK-Z-2010 z 8. apríla 2011   (ďalej   len   „uznesenie   vyšetrovateľa“)   mu   bolo   vznesené   obvinenie   pre   zločin machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. d) a § 266 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a ods. 3 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s prečinom podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona. Proti označenému   uzneseniu   vyšetrovateľa   podal   sťažovateľ   podľa   §   185   a   nasl.   zákona č. 301/2005 Z.   z. Trestného   poriadku   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „Trestný poriadok“)   sťažnosť,   ktorú   prokurátor   úradu   špeciálnej   prokuratúry   uznesením č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 zamietol ako nedôvodnú. Sťažovateľ následne podal 30.   júna   2011   v súlade   s   §   363   ods.   1   Trestného   poriadku   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   návrh   na   zrušenie   rozhodnutia prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj návrh na zrušenie uznesenia vyšetrovateľa. V prípise č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 11. júla 2011 generálny prokurátor, zastúpený svojím prvým   námestníkom,   konštatoval,   že „nezistil   dôvody   na   zrušenie   napadnutých rozhodnutí“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Tak vyšetrovateľ ako aj prokurátor pri rozhodovaní nezistili riadne rozhodujúce skutočnosti   dôležité   pre   rozhodnutie,   nevyhodnotili   dôsledne,   či   boli   splnené   zákonné podmienky na vznesenie mi obvinenia, čo robí ich rozhodnutia nepreskúmateľnými a tým aj nezákonnými.

Nemožno   akceptovať   z   hľadiska   platného   Trestného   poriadku   taký   postup prokurátora, ktorý rozhoduje o sťažnosti obvineného tak, ako je to v mojom prípade, že prokurátor namiesto toho, aby na základe podanej sťažnosti dôsledne preskúmal správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia   len   skonštatuje,   že   postup vyšetrovateľa   pri   vydávaní   uznesenia   o   vznesení   mi   obvinenia   bol   správny.   Prokurátor konštatuje v odôvodnení napadnutého uznesenia, že vyšetrovateľ sa v priebehu prípravného konania bude musieť zaoberať aj mojou obhajobou, ktorú som uviedol v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, hoci skutočnosti, ktoré som uviedol v podanej sťažnosti spochybňujú zákonnosť uznesenie o vznesení obvinenia. Prokurátor sa dokonca stotožnil aj s   právnou   kvalifikáciou   skutku,   ktorý   vyšetrovateľ   PZ   uviedol   v   napadnutom   uznesení o vznesení   obvinenia,   hoci   tento   nemal   žiadnymi   relevantnými   dôkazmi   preukázané spôsobenie škody veľkého rozsahu v zmysle odseku 3 písm. a/ § 266 Trestného zákona ani spôsobenie   značnej   škody   v   zmysle   §   266   ods.2   písm.   a/   Trestného   zákona.   Z   celého odôvodnenia uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľa PZ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ, Nitra, ČVS: PPZ-121/BPK-Z- 2010 z 8. 4. 2011, ani z uznesenia prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. 6. 2011 sa nedá zistiť, akými   konkrétnymi   dôkazmi   mal   vyšetrovateľ   PZ   preukázané,   že   k   spôsobeniu   škody veľkého rozsahu v zmysle odseku 2 písm. a/, odseku 3 písm. a/ § 266 Trestného zákona došlo mojím konaním popísaným vo výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia. Taktiež z odôvodnenia obidvoch uznesení sa nedá zistiť, na základe akých konkrétnych skutočností a dôkazov   vyšetrovateľ   PZ   a   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky dospeli k záveru, že zákazky, ktoré som realizoval, boli predražené. Nie je povinnosťou obvineného dokazovať nevinu, ale je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní mu vinu preukázať.

Neexistuje žiaden dôkaz o tom, že by som poskytol úplatky vo výške najmenej 65.895 Eur v súvislosti so získaním zákaziek vo verejnom obstarávaní.

Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   nemôže   byť   postavené   len   na   domnienkach,   ale skutočnosti v ňom uvedené musia byť preukázané konkrétnymi dôkazmi, ktoré boli získané zákonným   spôsobom.   V   mojom   prípade   tomu   tak   nebolo,   preto   malo   byť   napadnuté uznesenie o vznesení obvinenia prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zrušené ako nezákonné.

Úrad   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky odôvodnenie   svojho   rozhodnutia   založil   iba   na   stručnom   zhodnotení   podstaty   obsahu sťažnosti sťažovateľa, obmedzil sa v ňom iba na citáciu niektorých ustanovení Trestného poriadku   a   vyjadril   súhlas   s   napadnutým   uznesením   policajného   orgánu,   avšak   bez uvedenia   konkrétnych   skutkových   okolností,   z   ktorých   vychádzal   a   spôsobu,   ktorým k takýmto záverom dospel. S mojou argumentáciou v sťažnosti sa dôsledne nevysporiadal a nedal odpoveď na podstatu veci.

Vychádzajúc z citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia a záverov zistených Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je zrejmé, že ide   o   arbitrárne   rozhodnutie,   zjavne   neodôvodnené   a   svojvoľné,   a   keďže   neuvádza preskúmateľné   dôvody,   na   ktorých   je   založené,   javí   sa   ako   nezlučiteľné   so   základnými zásadami vzťahu medzi orgánom verejnej moci a občanom vyplývajúcimi z druhej vety ustanovenia § 1 ods. 1 Trestného poriadku a z čl. 1 ods. 1 ústavy. Všetky štátne orgány, resp.   orgány   verejnej   moci   sú   povinné   interpretovať   a   aplikovať   právo   predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb (III. ÚS 2/09).

Využil som možnosť danú mi ustanoveniami § 363 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon.

Generálny   prokurátor   sa...   stotožnil   s postupom   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení mi obvinenia zo dňa 8. 4. 2011, ktoré vydal vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre pod označením ČVS:PPZ-121/BPK-Z-2010. Som toho názoru, že generálny prokurátor mal na základe môjho podnetu rozhodnúť, že:

Uznesením   prokurátora   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11 zo dňa 7.6.2011 a konaním ktoré jeho vydaniu predchádzalo bol porušený zákon v ustanovení § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku a v ustanovení § 206 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného V. T.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo V. T. na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11- 6 zo dňa 7. 6. 2011 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vyjadreným v liste   generálneho   prokurátora   v zastúpení   prvý   námestník   generálneho   prokurátora VII/2Gv 98/11 z 12. júla 2011 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Úradu   špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 98/11-6 zo dňa 7. 6. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľ si zároveň uplatňuje nárok na úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011

Podľa   názoru   sťažovateľa   je   uznesenie   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry č. k. VII/2   98/11-6   zo   7.   júna   2011   arbitrárne,   zjavne   neodôvodnené   a svojvoľné predovšetkým z dôvodu, že „neuvádza preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   proti   označenému   uzneseniu   prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 podal sťažovateľ návrh na preskúmanie zákonnosti generálnemu prokurátorovi v súlade s § 363 ods. 1 Trestného poriadku,   na   základe   ktorého   generálny   prokurátor   preskúmal   označené   uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry a vec vybavil prípisom č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 11. júla 2011.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv uplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného generálnemu prokurátorovi podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku [(§ 363 ods. 1 Trestného poriadku), čo sťažovateľ aj využil, pozn.], ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011 odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom generálnej prokuratúry a jej prípisom č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 12. júla 2011

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodu, porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   na   základe   návrhu sťažovateľa   preskúmala   uznesenie   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011, ako aj konanie, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia predchádzalo, a zároveň uznesenie vyšetrovateľa a dospela k záveru, že nezistila „dôvody na zrušenie napadnutých rozhodnutí“ podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku.

K už   citovanému   záveru   dospel   generálny   prokurátor   na   základe   preskúmania „napadnutého   uznesenia,   ako   aj   predmetného   vyšetrovacieho   spisu“,   pričom v namietanom prípise č. k. VII/2 Gv 98/11-12 z 11. júla 2011 predovšetkým uviedol:„Napadnuté   uznesenie   o vznesení   obvinenia   bolo   vydané   v súlade   so   zákonom, pretože z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že v čase vznášania obvinenia, existovali listinné dôkazy   z dovtedajšieho   vyšetrovania   v trestnej   veci   obvineného   M.   D.   a uvedenie   ich rozsahu   v napadnutom   uznesení   o vznesení   obvinenia   je   dostačujúce   v súhrne   s dovtedy zrealizovanými   výsluchmi   pre   vznášanie   obvinenia.   Dôkazný   stav   v čase   rozhodovania postačoval na vznesenie obvinenia pri zachovaní rozumnej línie postupnosti dôkazov. Na základe uvedených skutočností je preto uznesenie o vznesení obvinenia vydané zákonne.

Prokurátor mal pri posudzovaní sťažnosti dňa 07. 06. 2011 k dispozícii kompletný vyšetrovací spis a jeho uznesenie o zamietnutí sťažnosti nie je spracované arbitrárne tak, ako   sa   to   uvádza   v návrhu,   prokurátor   uviedol,   z čoho   vyplýva   dôvodnosť   vznesenia obvinenia v potrebnom rozsahu pre rozhodovanie o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.“

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa „Generálny   prokurátor...   stotožnil   s   postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, ktorý zamietol moju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení mi obvinenia zo dňa 8. 4. 2011, ktoré vydal vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, odboru boja proti korupcii Západ v Nitre pod označením ČVS:PPZ-121/BPK-Z-2010“, pričom však mal podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnúť tak, že „uznesením prokurátora Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   sp.   zn. VII/2 Gv 98/11 zo dňa 7. 6. 2011 a konaním ktoré jeho vydaniu predchádzalo bol porušený zákon v ustanovení § 193 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku a v ustanovení § 206 ods. 1 Trestného poriadku v neprospech obvineného V. T“.

Vychádzajúc   z okolností   posudzovanej   veci   ústavný   súd   považoval   za   potrebné poukázať   aj   na   relevantnú   časť   uznesenia   prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011, v ktorej sa najmä uvádza:

„Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že obvinenie bolo vznesené na základe dôkazov získaných   v prípravnom   konaní,   predovšetkým   na   základe   analýzy   listinných   dôkazov zaistených v sídle spoločností obvineného M. D., na základe znaleckých posudkov zaistenej výpočtovej   techniky,   z ktorých   vyplýva,   že   od   roku   2009   až   do   letných   mesiacov   2010 dochádzalo   k ovplyvňovaniu   a machináciám   výsledkov   verejných   obstarávaní, uprednostňovaniu a zvýhodňovaniu konkrétnych uchádzačov a to obvineným M. D. a že k tomu dochádzalo za pomoci podnikateľských subjektov a medzi nimi aj V. T.,   ktorý po vykonaní prác a vyfakturovaní poskytoval úplatky M. D. vo výške predstavujúcej sumu 10 % objemu hodnoty danej konkrétnej zákazky bez DPH.

Všetky   uvedené   skutočnosti,   ktoré   boli   doteraz   zistené   v priebehu   vyšetrovania nasvedčujú tomu, že došlo ku spáchaniu skutku tak, ako je uvedené v napadnutom uznesení. Nepovažujem   napadnuté   uznesenie   za   nepreskúmateľné.   Vyšetrovateľ   označil   dôkazy, z ktorých   vychádzal   pri   posudzovaní   právnej   kvalifikácie,   pričom   označenie   dôkazov považujem za dostatočné pre potreby vznesenia obvinenia. Na základe vyššie uvedených skutočností bol preto postup vyšetrovateľa správny, keď po vyhodnotení dôkaznej situácie vzniesol obvinenie.“

Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným sudca,   súdny   exekútor,   notár,   znalec,   tlmočník   alebo   prekladateľ,   aj   ministrovi spravodlivosti,   a ak   je   obvineným   advokát,   aj   Slovenskej   advokátskej   komore;   o tomto úkone   upovedomí   bez   meškania   oznamovateľa   a   poškodeného.   Ak   bolo   uznesenie o vznesení obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia bez meškania.

Z namietaného   prípisu   vyplýva,   že   generálny   prokurátor   akceptoval   nielen   záver prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry vyjadrený v jeho uznesení č. k. VII/2 Gv 98/11-6 zo 7. júna 2011, v ktorom vyhodnotil postup a uznesenie vyšetrovateľa ako správne, ale aj uznesenie vyšetrovateľa   (uznesenie o vznesení obvinenia podľa   § 206   ods.   1 Trestného poriadku,   pozn.),   ktoré   je   podľa   jeho   názoru   dostatočne   odôvodnené   zistenými skutočnosťami, a to predovšetkým listinnými dôkazmi, a na tomto základe konštatoval, že bolo „vydané zákonne“.

Vychádzajúc z obsahu dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd konštatuje, že argumentáciu uvedenú v namietanom prípise generálnej prokuratúry nemožno považovať za zjavne neodôvodnenú alebo arbitrárnu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom generálneho prokurátora   (totožným s názorom prokurátora úradu   špeciálnej prokuratúry) nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonných predpisov generálnou prokuratúrou (generálnym prokurátorom, pozn.) možno uvažovať len v prípade, ak by sa tieto natoľko odchýlili od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by sa tým zásadne poprel ich účel a   význam.   Ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietanému   prípisu   č.   k.   VII/2   Gv   98/11-12 z 11. júla 2011 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu   zákonných   ustanovení,   ktorá   by   bola   popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu. Uvedené   skutočnosti   zakladajú   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   ale   zároveň   považoval   za   potrebné   poukázať   aj   na   skutočnosť,   že v danom   prípade   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   na   základe   ním   namietaných pochybení orgánu činného v trestnom konaní už v počiatočnom štádiu trestného stíhania vyslovil porušenie jeho základného práva podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy. V tejto súvislosti ústavný   súd   pripomína,   že   ústavné   súdnictvo   je   vybudované   predovšetkým   na   zásade preskúmavania právoplatne skončených vecí. V danej veci preto ani nepovažuje za potrebné obšírnejšie sa zaoberať argumentáciou sťažovateľa, pretože aj v prípade opodstatnenosti jeho tvrdení existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu trestného konania, na čo stabilne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre, podľa ktorej trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho skončenie procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií na ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenie   znamenajúce   porušenie   práv   a   slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré nebolo odstránené v jeho priebehu (III. ÚS 64/04, III. ÚS 3/02, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 197/08). Z toho dôvodu námietky sťažovateľa týkajúce sa porušenia jeho práva treba v kontexte uvedeného považovať aj za predčasné.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a príp. aj v ďalšom štádiu   trestného   konania   (po   prípadnom   podaní   obžaloby)   ako   obžalovanému   v   rámci uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným   spôsobom   namietať   porušenie   svojich základných   práv   a slobôd,   ku   ktorým   malo   podľa   jeho   názoru   dôjsť   v   dôsledku protiprávneho postupu   vyšetrovateľa   a prokurátora   úradu   špeciálnej   prokuratúry, ako aj generálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Tak ako súd prvého stupňa, ktorý bude (je) oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, aj odvolací súd v prípade podania   odvolania   v   predmetnej   trestnej   veci   sú   súdmi   s plnou   jurisdikciou,   v   ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane   zákonnosti   a   ústavnosti   postupu   orgánov   prípravného   konania   v   trestnej   veci sťažovateľa v štádiu trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. III. ÚS 75/05, III. ÚS 109/05 alebo II. ÚS 294/06).

V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje aj na časť odôvodnenia uznesenia prokurátora   špeciálnej   prokuratúry   č.   k.   VII/2   Gv   98/11-6   zo 7.   júna 2011,   v ktorej   sa uvádza:

„... postup vyšetrovateľa podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého vzniesol obvinenie, nie je konštatovaním viny obvineného, resp. uznaním jeho viny, o tom môže rozhodnúť len príslušný súd. Na vznesenie obvinenia v zmysle § 206 ods. 1 Trestného poriadku postačuje odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, to znamená ide o vyššiu mieru dôvodnosti, ktorá v tomto prípade je splnená.“

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011