znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 461/2010-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   17.   februára   2011 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho,   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P., K., zastúpeného advokátom Mgr. Ing. P. H., K., ktorou namieta porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 955/1999, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Košice I   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   955/1999 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 955/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť P. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. Ing. P. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra 2010 doručená sťažnosť P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Ing. P. H.,   K.,   ktorou   namieta porušenia   svojho základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 955/1999.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že žalobou podanou okresnému súdu ešte v roku 1999 sa sťažovateľ domáhal od obchodnej spoločnosti F., s. r. o. (ďalej len „odporca“), zaplatenia sumy   70   967   Sk   s   príslušenstvom.   Vec   je   okresným   súdom   vedená   pod   sp.   zn.   13 C 955/1999.

Podľa   názoru   sťažovateľa „vec   nie   je   nijako   zvlášť   právne   ani   fakticky   zložitá. Naopak   právne   je   vec   mimoriadne   jednoduchá“. Tiež   sa   domnieva,   že „jeho   vlastné správanie nezavinilo žiadne prieťahy, ktoré by sa mu alebo jeho strane mohli pripočítať na ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom...“.

Sťažovateľ namieta, že hoci od začatia konania uplynulo viac ako 11 rokov, dodnes vo   veci   nebolo   právoplatne   rozhodnuté.   Podľa   názoru   sťažovateľa   došlo   postupom okresného súdu v namietanom konaní k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   955/1999,   prikázal okresnému súdu, aby v označenom konaní konal bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 4 015 € a úhradu trov konania v sume 254,88 €.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 461/2010-20 z 20. decembra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   sa   k   sťažnosti   sťažovateľa   vyjadril   ešte   pred   jej predbežným prerokovaním v prípise sp. zn. Spr 2436/05 zo 4. novembra 2010 doručenom ústavnému súdu 10. novembra 2010, v ktorom okrem iného uviedol:

„Sťažovateľ podal tunajšom súde dňa 16. 9. 1999 žalobný návrh proti odporcovi F., spoločnosť s ručením obmedzeným K. (t. č. F., s. r. o. v likvidácii), ktorým sa domáhal, aby súd určil, že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania trvá, a aby súd uložil odporcovi zaplatiť mu sumu 70.967,- Sk (2.355,67 EUR) titulom neuhradenia nájomného za užívanie nebytových priestorov v kat. úz. Ť. Súčasne požadoval náhradu trov konania.

Súd dňa 23. 9. 1999 vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu na začatie konania.

Po zaplatení súdneho poplatku navrhovateľom dňa 4. 10. 1999, súd v rámci prípravy pojednávania dňa 5. 11. 1999 odoslal odporcovi kópiu žalobného návrhu na vyjadrenie. Vyjadrenie odporcu k návrhu bolo súdu doručené dňa 6. 12. 1999.

Súd   dňa   17.   12.   1999   písomne   vyzval   odporcu   na   predloženie   ďalšej   fotokópie znaleckého posudku, ktorý tvoril prílohu jeho vyjadrenia k žalobnému návrhu. Vyžiadanú fotokópiu znaleckého posudku odporca doručil súdu dňa 22. 12. 1999.

Dňa 24. 1. 2000 súd odoslal navrhovateľovi vyjadrenie odporcu k žalobnému návrhu a   kópiu   znaleckého   posudku,   ktorý   tvoril   prílohu   vyjadrenia,   aby   k   nim   navrhovateľ vyjadril. Vyjadrenie navrhovateľa bolo súdu doručené dňa 14. 2. 2000.

Sudkyňa dňa 19. 3. 2001 nariadila pojednávanie vo veci na deň 12. 6. 2001. Sudkyňa dňa 30. 5. 2001 zmenila termín pojednávania z pôvodného termínu 12. 6. 2001 na nový termín 11. 9. 2001, nakoľko predvolanie na pojednávanie na deň 12. 6. 2001 sa nepodarilo doručiť odporcovi.

Prvé   pojednávanie   bolo   bez   prejednania   veci   dňa   11.   9.   2001   odročené   pre neprítomnosť odporcu, ktorý svoju neúčasť na danom pojednávaní písomne ospravedlnil a zároveň požiadal o jeho odročenie.

Druhé pojednávanie bolo dňa 31. 10. 2001 bez prejednania veci odročené z dôvodu, že štatutárni zástupcovia navrhovateľa sa nevedeli vyjadriť, či trvajú na oboch žalobných petitoch,   keďže   žalobný   návrh   podávali   predchádzajúci   štatutárni   zástupcovia navrhovateľa. Štatutárni zástupcovia navrhovateľa navyše nedisponovali dôkazmi, ktoré by preukazovali nadobudnutie vlastníctva žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam. Súd odročil pojednávanie na neurčito s tým, že navrhovateľovi uložil povinnosť v lehote 15 dní upresniť žalobný   petit   v   časti   určenia   existencie   nájomného   vzťahu,   ako   aj   v   časti   úrokov z omeškania, a predložiť listiny preukazujúce vlastnícke právo navrhovateľa k predmetným nehnuteľnostiam, a to rozhodnutie o reštitúcii predmetných nehnuteľností a list vlastníctva. Navrhovateľ dňa 15. 11. 2001 doručil súdu Stanovy p. a výpis z listu vlastníctva týkajúci sa predmetných nehnuteľností.

Sudkyňa dňa 26. 3. 2002 nariadila pojednávanie vo veci na deň 22. 5. 2002. Tretie   pojednávanie   bolo   bez   prejednania   veci   dňa   22.   5.   2002   odročené   pre neprítomnosť vybavujúcej sudkyne.

Na štvrtom pojednávaní dňa 27. 6. 2002 navrhovateľ upresnil žalobný návrh. Po prejednaní   veci   súd   odročil   pojednávanie   na   deň   16.   10.   2002   za   účelom   predvolania svedkov.

Na piatom pojednávaní dňa 16. 10. 2002 došlo k prejednaniu veci a k vypočutiu svedkov. Súd pojednávanie odročil na neurčito s tým, že navrhovateľovi uložil povinnosť predložiť súdu v lehote 1 mesiaca potvrdenie o nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia Pozemkového úradu v K.   č.   k.   2/98-Kr z 11.   9.   1998   a znalecký posudok   vypracovaný znalcom Ing. J. K., ktorý posudok slúžil ako doklad pri dohode o uznaní dlhu. Navrhovateľ dňa   15.   11.   2002   doručil   súdu   požadované   rozhodnutie   pozemkového   úradu   opatrené doložkou právoplatnosti.

Sudkyňa dňa 31. 7. 2003 nariadila pojednávanie vo veci na deň 19. 11. 2003, termín ktorého zmenila dňa 9. 10. 2003 z pôvodného termínu 19. 11. 2003 na nový termín 12. 1. 2004, z dôvodu účasti vybavujúcej sudkyne na školení sudcov Košického kraja.

Na   šiestom   pojednávaní   dňa   12.   1.   2004   súd   pripustil   zmenu   žalobného   návrhu navrhnutú   navrhovateľom   na   pojednávaní,   a   po   prednesoch   účastníkov   konania   súd pojednávanie   odročil   na   neurčito   s   tým,   že   opätovne   uložil   navrhovateľovi   povinnosť predložiť súdu znalecký posudok č. 117/1997, ktorý bol súčasťou dohody o uznaní dlhu uzavretej medzi navrhovateľom a J. SD K. Odporcovi uložil povinnosť oznámiť súdu v tej istej lehote mená a adresy svedkov, ktorých navrhuje vypočuť.

Súd   dňa   3.   2.   2004   opätovne   vyzval   navrhovateľa   na   predloženie   znaleckého posudku, na predloženie ktorého bol vyzvaný už na pojednávaní dňa 16. 10. 2002 aj na pojednávaní dňa 12. 1. 2004. Požadovaný znalecký posudok navrhovateľ doručil súdu dňa 9. 2. 2004.

Sudkyňa dňa 20. 2. 2004 nariadila pojednávanie vo veci na deň 10. 5. 2004. Siedme   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   10.   5.   2004.   Keďže   odporca   trval   na započítaní sumy 437.886, - Sk, ktorú vynaložil na rekonštrukciu predmetných nehnuteľností, súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania znalcom z odboru Stavebníctvo, z odvetvia Oceňovanie stavebných prác.

Sudkyňa   dňa   28.   7.   2004   dala   vyššej   súdnej   úradníčke   pokyn   na   vyhotovenie uznesenia o nariadení znaleckého dokazovania znalcom z odboru Stavebníctvo, z odvetvia Oceňovanie stavebných prác.

Súd uznesením č. k. 13 C 955/99-154 z 28. 7. 2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13. 8. 2004, nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru Stavebníctvo, z odvetvia Oceňovanie stavebných prác. Na podanie znaleckého posudku ustanovil znalca Ing. J. H. Súd dňa 31. 8. 2004 odoslal spis súdnemu znalcovi za účelom podania znaleckého posudku.

Dňa 11. 10. 2004 súd písomne vyzval znalca na urýchlené predloženie znaleckého posudku, ktorý bol povinný podať do 40 dní od doručenia súdneho spisu.

Súdny znalec písomným podaním z 15. 10. 2004 požiadal súd o predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku na lehotu 90 dní z dôvodu, že spis prevzal až 8. 9. 2004, odporca mu nedoručil podklady nevyhnutné pre podanie zadaného znaleckého posudku napriek tomu, že na predloženie dokladov ho znalec vyzval už dňa 15. 9. 2004. Súd dňa 19. 10. 2004 žiadosti znalca na predĺženie lehoty na podanie znaleckého posudku vyhovel. Znalec doručil súdu znalecký posudok spolu s vyúčtovaním znalečného dňa 16. 11. 2004.   V   ten   istý   deň   súd   písomne   vyzval   znalca   na   predloženie   nového   vyúčtovania znalečného,   nakoľko   ním   predložené   vyúčtovanie   bolo   vypracované   podľa   právneho predpisu, ktorý nebolo možné v danom prípade aplikovať.

Nové vyúčtovanie znalečného znalec doručil súdu dňa 23. 11. 2004. Súd dňa 24. 11. 2004 písomne vyzval znalca na odstránenie nezrovnalostí (v poradí druhého)   vyúčtovania   znalečného,   nakoľko   príslušná   právna   úprava   neupravovala paušálnu odmenu za prevzatie a prvotné oboznámenie so spisom, a počet hodín uvedený v prvom vyúčtovaní sa odlišoval od počtu hodín uvedeného v druhom vyúčtovaní.

Súdny znalec predložil súdu dňa 2. 12. 2004 tretie vyúčtovanie znalečného. V ten istý deň súd vydal uznesenie č. k. 13 C 955/99-237, ktorým súd rozhodol o znalečnom   za   znalecký   posudok   podaný   znalcom   Ing.   H.   Uznesenie   súd   doručil účastníkom konania a znalcovi, účastníkom zaslal aj znalecký posudok.

Po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia č. k. 13 C 955/99-237 (pozn. nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 12. 2004) vyššia súdna úradníčka dala dňa 12. 1. 2005 pokyn na doručenie   právoplatného   uznesenia   o   znalečnom   učtárni   tunajšieho   súdu   za   účelom vyplatenia znalečného znalcovi z finančných prostriedkov štátu.

Súd dňa 13.   1.   2005 zaslal znalcovi vyjadrenie navrhovateľa   k posudku,   aby sa k nemu vyjadril v lehote 10 dní.

Sudkyňa dňa 17. 3. 2005 nariadila pojednávanie vo veci na deň 6. 6. 2005. Tento   termín   pojednávania   bol   dňa   24.   5.   2005   zrušený   a   pojednávanie   bolo odročené na neurčito z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti vybavujúcej sudkyne. Sudkyňa dňa 27. 10. 2005 nariadila pojednávanie vo veci na deň 25. 1. 2006. Ôsme pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 25. 1. 2006 a bolo odročené na 19. 4. 2006 za účelom predvolania svedkov.

Deviate pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 19. 4. 2006. Po prejednaní veci bolo odročené na deň 14. 6. 2006 za účelom predvolania svedkyne, ktorá ospravedlnila svoju neprítomnosť na pojednávaní dňa 19. 4. 2006.

Desiate pojednávanie bolo dňa 14. 6. 2006 odročené na neurčito bez prejednania veci   z   dôvodu   neprítomnosti   predvolanej   svedkyne   s   tým,   že   bude   vyzvaná,   aby   súdu oznámila, kedy v mesiacoch júl a september 2006 môže byť vypočutá mimo pojednávania. Predvolanie na dané pojednávanie si svedkyňa neprevzala na pošte v odbernej lehote. Súd dňa 15. 6. 2006 písomne vyzval svedkyňu A. B., aby mu v lehote 5 dní písomne oznámila, kedy v mesiacoch júl a september 2006 môže byť vypočutá mimo pojednávania ako svedkyňa.

Súdu sa dňa 11. 7. 2006 vrátila zásielka, obsah ktorej tvorila výzva z 15. 6. 2006 adresovaná svedkyni, s oznámením pošty, že adresát si neprevzal zásielku v odbernej lehote. Sudkyňa dala dňa 18. 7. 2006 pokyn na vypracovanie výzvy pre právneho zástupcu navrhovateľa, aby v lehote 10 dní oznámil súdu, kedy môže byť vypočutá ním navrhovaná svedkyňa, ktorá si opakovane nepreberá zásielky súdu.

Súd   dňa   31.   7.   2006   odoslal   právnemu   zástupcovi   navrhovateľa   písomnú   výzvu v zmysle pokynu sudkyne z 18. 7. 2006.

Sudkyňa dňa 10. 8. 2006 nariadila výsluch svedkyne A. B. na deň 6. 10. 2006. Svedkyňa sa dňa 6. 10. 2006 na výsluch neustanovila, napriek tomu, že bola naňho riadne   a   včas   predvolaná.   Právny   zástupca   navrhovateľa   oznámil   súdu,   že   večer   pred výsluchom   sa   telefonicky   spojil   so   štatutárnymi   zástupcami   navrhovateľa,   ktorí   mu oznámili, že predvolaná svedkyňa je chorá a že sa na výsluch nedostaví. O tejto skutočnosti súd spísal úradný záznam.

Súd dňa 9. 10. 2006 písomne vyzval svedkyňu A. B., aby mu v lehote 7 dní oznámila, prečo sa nezúčastnila výsluchu, na ktorý bola predvolaná, a ak bola práce neschopná, nech o tom predloží potvrdenie. Svedkyňu zároveň vyzval, aby súdu oznámila, či bude v tomto konaní vypovedať na súde alebo či zotrváva na svojom písomnom stanovisku z 26. 4. 2006, v   ktorom   súdu   oznámila,   že   prevádzku   pohostinstva   preberala   nie   od   M.   G.,   ale   od urbariátu. Na túto výzvu svedkyňa reagovala listom doručeným súdu dňa 15. 11. 2006. Sudkyňa dňa 23. 11. 2006 nariadila pojednávanie vo veci na deň 31. 1. 2007. Jedenáste   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   31.   1.   2007.   Po   vypočutí sporových strán súd pojednávanie odročil na deň 26. 3. 2007, pričom právnemu zástupcovi navrhovateľa   uložil   povinnosť   zaslať   súdu   v   lehote   15   dní   preberací   a   odovzdávací protokol, ktorým navrhovateľ odovzdal prevádzku pohostinstva v Ť. do nájmu A. B., ako aj zaslať nájomnú zmluvu uzavretú medzi navrhovateľom a A. B.

Sudkyňa   dala   dňa   7.   2.   2007   pokyn   na   zaslanie   vyjadrenia   právneho   zástupcu navrhovateľa   z 31.   1.   2007 právnemu zástupcovi   odporcu.   Dala   pokyn   na   predvolanie svedkyne A. B. na pojednávanie na deň 26. 3. 2007 ako aj pokyn na vypracovanie výzvy adresovanej A. B., aby súdu v lehote 15 dní oznámila, kedy a v akom stave prebrala od navrhovateľa   prevádzku   pohostinstva,   či   táto   bola   v užívaniaschopnom   stave,   či   bola poškodená, v akom rozsahu, a či musela vynaložiť nejaké finančné prostriedky na opravu pohostinstva, a doložila o tom súdu príslušné účtovné doklady.

Súd dňa 19. 2. 2007 odoslal písomnú výzvu svedkyni v zmysle pokynu sudkyne zo 7. 2. 2007.

Súdu sa dňa 14. 3. 2007 vrátila zásielka, obsah ktorej tvorili výzva z 19. 2. 2007 adresovaná svedkyni a predvolanie na pojednávanie na deň 26. 3. 2007, s oznámením pošty, že adresát si neprevzal zásielku v odbernej lehote.

Dvanáste   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   26.   3.   2007.   Po   vypočutí sporových   strán   súd   pojednávanie   odročil   na   deň   30.   3.   2007   za   účelom   vyhlásenia rozhodnutia.

Trináste   pojednávanie   sa   uskutočnilo   dňa   30.   3.   2007,   na   ktorom   súd   vyhlásil rozsudok.

Vybavujúca sudkyňa dňa 27. 4. 2007 požiadala predsedu súdu o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie súdneho rozhodnutia z dôvodu jej pracovnej neschopnosti. Predseda súdu   tejto   žiadosti   sudkyne   vyhovel,   a   lehotu   na   vyhotovenie   súdneho   rozhodnutia   jej predĺžil do 30. 5. 2007.

Písomné vyhotovenie rozsudku č. k. 13 C/955/1999-306 z 30. 3. 2007 súd odoslal právnym zástupcom účastníkov konania dňa 30. 5. 2007.

Súd   dňa   6.   6.   2007   odoslal   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   dopĺňací rozsudok č. k. 13 C/955/1999-316 z 30. 5. 2007.

Navrhovateľ   podal   dňa   18.   6.   2007   odvolanie   proti   rozsudku   tunajšieho   súdu č. k. 13 C/955/1999-306 aj proti dopĺňaciemu rozsudku č. k. 13 C/955/1999-316.

Spis bol dňa 21. 6. 2007 doručený Krajskému súdu v Košiciach spolu s predkladacou správou za účelom rozhodnutia o odvolaní navrhovateľa.

Okresný súd Košice I dňa 20. 8. 2007 doručil odvolaciemu súdu vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa, nakoľko súdny spis sa nachádzal na odvolacom súde.

Odvolací súd rozhodol o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa z 30.   3.   2007   v   spojení   s   dopĺňacím   rozsudkom   z   30.   5.   2007,   uznesením č. k. 1 Co/225/2007-346 z 12. 2. 2009, ktorým uznesením odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa z 30. 3. 2007 v spojení s dopĺňacím rozsudkom z 30. 5. 2007 v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania, a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Súdny spis bol z odvolacieho súdu vrátený tunajšiemu súdu dňa 25. 3. 2009. Sudkyňa   dala   dňa   30.   3.   2009   pokyn   na   doručenie   uznesenia   Krajského   súdu č. k. 1 Co/225/2007-346 z 12. 2. 2009 právnym zástupcom účastníkov konania. Uznesenie odvolacieho súdu bolo súdom odoslané dňa 8. 4. 2009.

Sudkyňa dňa 11. 6. 2009 nariadila pojednávanie vo veci na deň 28. 10. 2009. Štrnáste   pojednávanie   vo   veci   sa   uskutočnilo   dňa   28.   10.   2009.   Po   vypočutí sporových   strán   súd   pojednávanie   odročil   na   neurčito   s   tým,   že   právnemu   zástupcovi odporcu uložil povinnosť v lehote 30 dní oznámiť súdu mená a adresy svedkov tak, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, s tým, že po doručení požadovaných mien a adries svedkov bude nariadené nové pojednávanie, na ktoré budú predvolaní aj svedkovia navrhnutí navrhovateľom.

Sudkyňa dňa 4. 12. 2009 nariadila pojednávanie vo veci na deň 24. 2. 2010. Pätnáste pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 24. 2. 2010, ktoré však súd odročil na   neurčito za účelom pripojenia registrového   spisu tunajšieho súdu   vložky   č.   6305/V, z ktorej mal súd zistiť, či odporca vstúpil do likvidácie, na základe akej skutočnosti, kto bol vymenovaný   za   likvidátora,   a   s   tým,   že   súd   bude   zisťovať   právoplatnosť   uznesenia tunajšieho súdu sp. zn. 29 Cbr/55/2006.

Sudkyňa   dala   dňa   5.   3.   2010   pokyn   na   pripojenie   spisu   obchodného   registra tunajšieho súdu vložky č. 6305/V, v ktorej je zapísaná spoločnosť F., s. r. o., príp. ak to nie je možné, pripojiť fotokópiu uznesenia tunajšieho súdu sp. zn. 29 Cbr/55/2006.

Spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   Sro   6305/V   bol   k   spisu   tunajšieho   súdu   sp.   zn. 13 C/955/1999 pripojený dňa 12. 3. 2010.

Sudkyňa   dňa   19.   3.   2010   spísala   úradný   záznam   o   skutočnostiach   zistených z pripojeného spisu sp. zn. Sro 6305/V.

Sudkyňa dala dňa 19. 3. 2010 pokyn na vylúčenie pripojeného registrového spisu sp. zn. Sro 6305/V a na pripojenie spisu tunajšieho súdu sp. zn. 29 Cbr/55/2006.

Pripojený spis sp. zn. Sro 6305/V bol vylúčený dňa 23. 3. 2010. Spis tunajšieho súdu sp. zn. 29 Cbr/55/2006 bol k spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13 C/955/1999 pripojený dňa 24. 3. 2010.

Sudkyňa dala dňa 8. 4. 2010 pokyn na vyhotovenie výzvy adresovanej právnemu zástupcovi odporcu, aby oznámil súdu, či bude odporcu naďalej zastupovať, keďže odporca vstúpil   do   likvidácie.   Ak   odporcu   bude   zastupovať,   nech   predloží   súdu   plnomocenstvo udelené mu likvidátorom. V ten istý deň dala sudkyňa pokyn aj na vylúčenie pripojeného spisu sp. zn. 29 Cbr/55/2006 s tým, že kópia uznesenia č. k. 29 Cbr/55/2006-66 mala byť zažurnalizovaná do spisu tunajšieho súdu sp. zn. 13 C/955/1999.

Súd dňa 22. 4. 2010 odoslal právnemu zástupcovi odporcu písomnú výzvu v zmysle pokynu   sudkyne   z   8.   4.   2010,   zároveň   bola   vyhotovená   fotokópia   uznesenia č. k. 29 Cbr/55/2006-66,   ktorá   bola   do   spisu   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   13   C/955/1999 zažurnalizovaná,   a   v   ten   istý   deň   bol   vylúčený   pripojený   spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn. 29 Cbr/55/2006.

Sudkyňa dňa 26. 5. 2010 nariadila pojednávanie vo veci na deň 13. 10. 2010. Šestnáste pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 13. 10. 2010, bolo odročené na deň 13. 12. 2010 z dôvodu pracovnej neschopnosti vybavujúcej sudkyne.

Po   právnej   stránke   vec   nie   je   náročná.   Je   však   náročná   po   stránke   skutkovej, nakoľko   na   objektívne   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadenie   znaleckého dokazovania, ako aj vypočutie svedkov. Svedkyňa navrhnutá navrhovateľom sa opakovane neustanovovala na predvolanie na súd alebo si nepreberala súdne zásielky. K predĺženiu konania prispel aj samotný navrhovateľ, ktorý v priebehu konania upravil žalobný návrh, neskôr požiadal o pripustenie zmeny žalobného návrhu, na pojednávaní dňa 31. 10. 2001 sa štatutárni   zástupcovia   navrhovateľa   nevedeli   vyjadriť,   či   trvajú   na   podanom   žalobnom návrhu.   Navrhovateľ   nepredložil   spolu so žalobným   návrhom   všetky listinné   dôkazy   na preukázanie svojich tvrdení, ale naopak, predkladal ich súdu postupne v priebehu celého konania, aj to až na základe viacerých výziev súdu. K predĺženiu konania čiastočne prispela aj pracovná neschopnosť sudkyne.“

V   prípise   z   10.   januára   2011   sp.   zn.   Spr   2436/05   (ústavnému   súdu   doručenom 13. januára 2011) predseda okresného súdu svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti takto doplnil:

„Sedemnáste pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 13. 12. 2010. Po vypočutí svedka   a   sporových   strán   súd   pojednávanie   odročil   na   deň   16.   2.   2011   za   účelom predvolania a vypočutia ďalších troch svedkov.“

Právny zástupca sťažovateľa v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu zo 4. novembra 2010 a z 10. januára 2011 uviedol, že „predseda OS KE I už v pôvodnom vyjadrení   sťažovateľovi   zo   dňa   25.   11.   2005   (!)   potvrdil,   že   sťažnosť   kvalifikuje   ako dôvodnú. Píše sa rok 2011. (!)

V posledných dvoch vyjadreniach predseda OS KE I precízne vymenováva a popisuje všetky relevantné termíny tak, ako sa udiali a ako sú zaznamenané v súdnom spise. Tieto údaje sťažovateľ potvrdzuje.

Podľa názoru sťažovateľa súd má dostatok právnych prostriedkov ktoré mu dávajú jednotlivé ustanovenia OSP a v zmysle ktorých ich mohol využiť na to, aby v lehote 11 rokov   dokázal   vypočuť   jedného   svedka,   (resp.   svedkyňu   ),   ktorého   (ktorej)   výpoveď považuje   za   potrebnú.   Aj   keby   to   mal   byť   krajný   prostriedok   teda   predvedenia   svedka (svedkyne) políciou.

Pokiaľ zo strany navrhovateľa došlo k zmene žalobného návrhu v roku 2001, ktorá zmena bola súdom riadne pripustená, tam došlo k prieťahom inokedy a to už keď od 14. 02. 2000 sa nariadilo pojednávanie až na deň 12. 06. 2001 teda po skoro jeden a pol roku. Od roku   2001   do   dnes   2011   je   10   rokov.   Takže   úprava   žalobného   návrhu   zo   strany navrhovateľa v roku 2001 nehrala pri prieťahoch žiadnu rolu.

Pokiaľ súd považoval za potrebné dať si predložiť nejaké doklady alebo vyjadrenia, a vyžiadal   si   ich   od   navrhovateľa,   navrhovateľ   ich   promptne   vždy   súdu   doručil.   Takže navrhovateľ sa nedomnieva, že by sám prispel k predĺženiu konania. Ani z porovnania termínov uvedených vo vyjadrení predsedu OS KE I nič také, že by prieťahy čiastočne zapríčiňoval navrhovateľ ani nevyplýva.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako ESĽP) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   na   určenie,   že nájomný vzťah medzi účastníkmi konania po zmene vlastníckych pomerov (reštitúcii) trvá, a o návrhu na zaplatenie 70 967 Sk z dôvodu dlžného nájomného za nájom nebytových priestorov. Podľa názoru ústavného súdu posudzovaná vec tvorí súčasť bežnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov a nemožno ju označiť ako právne zložitú. Pri posudzovaní skutkovej zložitosti predmetného konania ústavný súd zohľadnil argumentáciu okresného súdu,   že   na   objektívne   zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadenie   znaleckého dokazovania, ako aj vypočutie svedkov, ďalej tiež ustáliť predmet sporu aj v súvislosti s viacerými zmenami návrhu zo strany sťažovateľa, a preto konanie hodnotí ako skutkovo zložité.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľa ako účastníka konania ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti,   z ktorých   by bolo možné vyvodiť,   že sťažovateľ svojím správaním   prispel   k   doterajšej   (viac   ako   jedenásťročnej)   dĺžke   namietaného   konania. Využívanie procesných oprávnení sťažovateľom (zmena žalobného návrhu, odvolanie proti rozsudku z 30. marca 2007) nemá podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na priebeh namietaného konania.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo v predmetnej veci k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   bol   postup   samotného   okresného   súdu v namietanom konaní.

Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd konštatoval, že takmer celý priebeh   doterajšieho   konania   [okrem   doby   rozhodovania   krajského   súdu   o   podanom odvolaní proti   rozsudku   z 30.   marca   2007 (od   21.   júna 2007 do   25.   marca   2009,   t.   j. 21 mesiacov)]   je   poznačený   jednak   obdobiami   dlhodobejšej   neodôvodnenej   nečinnosti okresného súdu, a to konkrétne najmä obdobie od 14. februára 2000 do 19. marca 2001 (13 mesiacov), a obdobie od 16. októbra 2002 do 12. januára 2004 (15 mesiacov), ako aj neefektívnosťou a nesústredenosťou jeho postupu, čo malo zásadný vplyv na doterajšiu neprimeranú dĺžku konania.

V poradí prvý rozsudok okresného súdu z 30. marca 2007 krajský súd uznesením sp. zn.   1   Co   225/2007   z   12.   februára   2009   zrušil   ako   nepreskúmateľný   a   vec   vrátil okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v   odôvodnení   označeného   uznesenia okresnému   súdu   vytkol,   že   nezameral   dokazovanie   na   skutočnosti   významné   pre rozhodnutie vo veci, nezistil skutkový stav a následne nesprávne vo veci rozhodol. Uložil mu vykonať ďalšie dokazovanie a o veci opätovne rozhodnúť.

V posudzovanej veci síce okresný súd nariadil spolu 17 pojednávaní (na 12. jún 2001, 11. september 2001, 31. október 2001, 22. máj 2002, 27. jún 2002, 16. október 2002, 12. január 2004, 10. máj 2004, 25. január 2006, 19. apríl 2006, 14. jún 2006, 31. január 2007, 26. marec 2007, 30. marec 2007, 28. október 2009, 24. február 2010, 13. december 2010), avšak viac než polovica z týchto pojednávaní bola odročená bez prerokovania veci, pričom aj napriek vyhotovenému znaleckému posudku (zo 16. novembra 2004) vec nie je stále právoplatne skončená.

Na základe uvedeného ústavný súd vyhodnotil postup okresného súdu v namietanom konaní ako neefektívny a nesústredený v trvaní viac ako 9 rokov (do toho záveru nezahrnul obdobie,   keď   spisový   materiál   bol   z   dôvodu   podaného   opravného   prostriedku   mimo dispozičnej sféry okresného súdu), zohľadňujúc pritom svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   hodnotiac   doterajší   priebeh   konania   v   súlade   s   predchádzajúcou judikatúrou zdôraznil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota sťažovateľa v napadnutom konaní nebola odstránená ani po viac ako jedenástich rokoch od jeho začatia (napr. m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 260/04).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru, že doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   955/1999   došlo   k   zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   namietané   konanie   nebolo   ku   dňu   vydania   tohto   nálezu   ešte   právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v ňom v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   4 015   € z dôvodov   uvedených   v   sťažnosti.   Uplatňovanú   sumu   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodňuje už jedenásť rokov trvajúcim stavom právnej neistoty „čo do existencie (alebo neexistencie)   svojho   práva   na   zaplatenie   nájomného   za   užívanie   vlastných   priestorov žalovaným F., s. r. o., K. ešte za roky 1998 a 1990“.

Pri   určovaní   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 13 C 955/1999   a   berúc   do   úvahy   predmet   namietaného   konania   (po   zastavení   konania v časti   o   určenie   trvania   nájomného   vzťahu   medzi   účastníkmi   je   predmetom   konania peňažný   nárok   na   zaplatenie   nájomného),   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania a dôvody, z ktorých došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo do   rozhodnutia ústavného súdu   ešte právoplatne skončené,   ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. Ing. P. H. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá predstavovala sumu 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   a   §   16   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23   €, čo   spolu   s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§   16 ods.   3 vyhlášky) predstavuje celkovú sumu 254,88 €. Za podanie z 25. januára 2011 ústavný súd vzhľadom na jeho obsah úhradu nepriznal.

Trovy   konania   je   okresný   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011