znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 460/2012-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2012 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť V. A., Grécko, zastúpeného advokátom Mgr. A. B., P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011, za účasti Krajského súdu v Prešove, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. A. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť V. A. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. A. B., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2012 doručená sťažnosť V. A., Grécko (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. A. B., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu   Stará   Ľubovňa   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   2   C   31/2010   z   9.   júna   2011   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1   Co   95/2011 z 12. októbra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   sa domáhal v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 31/2010 proti obchodnej spoločnosti L., s. r. o., P. (ďalej len „žalovaná“), určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 31/2010 z 9. júna 2011 žalobu sťažovateľa zamietol   vychádzajúc   zo   zistenia,   že   medzi   sťažovateľom   a   žalovanou   ako zamestnávateľom nedošlo ku vzniku pracovnoprávneho vzťahu; k uzatvoreniu pracovnej zmluvy ústnou formou. Súčasne okresný súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalovanej a štátu trovy konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej samostatným uznesením.

O   odvolaní   sťažovateľa   proti   napadnutému   rozsudku   okresného   súdu   rozhodol krajský súd tak, že rozsudkom sp. zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011 potvrdil rozsudok súdu   prvého   stupňa.   Účastníkom   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal   a   zrušil uznesenie vo výroku o trovách konania štátu a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu bolo nepochybne preukázané, že „žalobca vykonával práce na píle v P. a to v prospech žalovaného, ktorému táto   prevádzka   patrila   ako   súkromnému   podnikateľskému   subjektu.   Odvolací   súd   ďalej konštatuje,   že   možno súhlasiť   aj   s tým,   že žalobca bol činný   v troch   smeroch.   Jednak vykonával práce majstra, to znamená, že sa staral o chod píly ako celku, prideľoval práce robotníkom pracujúcim na tejto píle a viedol aj práce v súvislosti so zavádzaním nových strojov do prevádzky. Taktiež podľa odvolacieho súdu žalobca vykonával tlmočnícke práce pre štatutárneho zástupcu žalovaného.

Odvolací súd ďalej konštatuje, že pracovná zmluva v písomnej forme nikdy nebola uzavretá, že nikdy neboli poskytnuté ani podklady pre riadne spracovanie miezd a pre prihlásenie   žalobcu   na   účely   sociálneho,   nemocenského   alebo   dôchodkového   poistenia, a preto odvolací súd uzatvára, že medzi účastníkmi konania vznikol vzťah, ktorý nie je pokrytý a chránený Zákonníkom práce, pretože s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o tzv. čiernu prácu, s tým, že obaja účastníci s takýmto charakterom vzťahu súhlasili a tento im vyhovoval.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia neuvádza, podľa akej právnej normy vec takto posúdil, teda pod hypotézu akej právnej normy subsumoval tento skutkový stav, ktorý vyhodnotil tak, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania nevznikol.“.

Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi prvostupňového súdu ani odvolacieho súdu, „pretože nedostatok písomnej formy pracovnej zmluvy podľa ust. § 44 Zákonníka práce nemá vzhľadom na ust. § 17 ods. 2 za následok neplatnosť pracovnej zmluvy“.

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že „odvolací   súd   ani   súd   prvého   stupňa neuviedol   v   odôvodnení   rozhodnutia   aká   právna   norma   vyslovene   ustanovuje,   že   ak zamestnávateľ riadne nespracuje mzdy, alebo ak zamestnanec nepredloží zamestnávateľovi podklady   pre   prihlásenie   zamestnanca   na   účely   sociálneho,   nemocenského   alebo dôchodkového   poistenia,   že   medzi   účastníkmi   vzniká   len   vzťah,   ktorý   nie   je   pokrytý a chránený Zákonníkom práce“.

Podľa názoru sťažovateľa je záver odvolacieho súdu, že „účastníci nemali úmysel uzatvoriť   pracovnoprávny   vzťah   a   sťažovateľ   nemal   skutočný   úmysel   sa   u   žalovaného zamestnať“, nesprávny. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „v danom prípade vôľu môžeme zjednodušene charakterizovať ako to, čo chce zamestnávateľ a zamestnanec. Pri uzatváraní pracovnej zmluvy chce zamestnávateľ výkon závislej práce a zamestnanec chce poskytovanie   mzdy.   Z   uvedeného,   je   teda   zrejmé,   že   zamestnávateľ   pri   uzatváraní pracovného pomeru realizuje v prvom rade svoj zámer získať pracovnú silu. Registrácia zamestnanca na príslušné orgány zaoberajúce sa dôchodkovým, nemocenským a sociálnym poistením, a následná odvodová povinnosť zamestnávateľa, a povinnosť vyhotoviť pracovnú zmluvu (§ 42 ods. 1 druhá veta Zákonníka práce) nie je to, čo zamestnávateľa motivuje k uzatvoreniu   pracovného   pomeru,   resp.   to   čo   zamestnávateľ   uzatvorením   pracovného pomeru sleduje.

Z tohto dôvodu, sa prejav vôle uzatvoriť pracovný pomer prejaví hlavne v tom, že zamestnanec začne pre zamestnávateľa vykonávať závislú činnosť (§ 1 ods. 2 Zákonníka práce)   a   zamestnávateľ   mu   za   túto   činnosť   začne   vyplácať   mzdu,   teda   konkludentnými činmi.“.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že „vôľa   žalovaného   uzatvoriť   pracovný   pomer so žalobcom a vôľa žalobcu uzatvoriť pracovný pomer so žalovaným sa v danom prípade výrazne prejavila v tom, že žalobca u žalovaného vykonával nepretržite pracovnú činnosť takmer   tri   roky   (žalobca   vykonával   práce   majstra,   staral   sa   o   chod   píly   ako   celku, prideľoval práce robotníkom pracujúcim u žalovanej spoločnosti, viedol práce v súvislosti so zavádzaním nových strojov do prevádzky, tlmočil pre štatutára žalovanej spoločnosti a pod.), ktorá pracovná činnosť z vykonaného dokazovania bola zrejmá súdu prvého stupňa a aj odvolaciemu súdu.

Vôľa   žalovanej   spoločnosti   uzatvoriť   pracovný   pomer   so   žalovaným   sa   ďalej prejavila tým, že žalovaná spoločnosť poskytla žalobcovi pred nástupom do práce zálohu vo výške 1.500,- EUR (výpoveď svedka I. Z.), ďalej tým, že žalovaná spoločnosť pre žalobcu vo svojej prevádzke poskytla ubytovanie (výpovede ostatných svedkov); rovnako tým, že k pracovnej   činnosti   žalovaná   spoločnosť   poskytla   žalobcovi   výrobné   prostriedky   najmä destu, gater, rozmetaciu pílu a služobné auta (zdokumentované na CD nosiči a fotografiách založených   v   súdnom   spise),   ale   aj   tým,   že   žalovaná   spoločnosť   za   vykonanú   prácu poskytovala žalobcovi mzdu; ďalej tým, že štatutár žalovanej spoločnosti prostredníctvom žalobcu zadával pokyny k práci ostatným zamestnancom (svedecké výpovede zamestnancov žalovaného   a   jeho   štatutárneho   zástupcu);   a   v   neposlednom   rade   vôľa   žalovanej spoločnosti   uzatvoriť   pracovný   pomer   so   žalovaným   sa   prejavila   aj   tým,   že   žalovaná spoločnosť zadávala jasné pokyny pre pracovníkov SBS a svojich zamestnancov týkajúce sa ich vzťahu k žalobcovi, inak by zamestnanci žalovanej spoločnosti nepovažovali žalobcu za svojho nadriadeného (viď výpovede svedka J. H. a M. B.) a pracovníci SBS by žalobcu vykázali z prevádzky, resp. by do prevádzky žalobcu vôbec nevpustili.

Z uvedeného je zrejmé, že medzi mnou a žalovaným došlo k dohode o podstatných (esenciálnych)   náležitostiach   pracovnej   zmluvy.   Dôkazy,   ktoré   dohodu   o   podstatných náležitostiach   pracovnej   zmluvy   preukazujú   boli   pred   súdom   prvého   stupňa   označené a v konaní vykonané, napriek tomu súd prvého stupňa a ani odvolací súd sa vo svojich rozhodnutiach argumentačne s týmito dôkazmi a mojimi námietkami k tejto skutočnosti nevysporiadali, pričom pre posúdenie otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, je rozhodujúce objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy.“.

Nakoniec   sťažovateľ   uviedol,   že „v   čase   vzniku   pracovného   pomeru   medzi účastníkmi konania neexistovala žiadna zákonná prekážka vzniku tohto pracovnoprávneho vzťahu. Výkon práce žalobcu u žalovaného nemožno považovať za prácu nedovolenú, za prácu v rozpore s dobrými mravmi. Navyše ak by medzi účastníkmi vznikol tzv. faktický pracovný   pomer   je   žalovaná   spoločnosť   povinná   faktický   pracovný   pomer   neodkladne ukončiť, a to neprideľovaním práce.

Keďže v danom prípade žalovaná spoločnosť žalobcovi prideľovala prácu, ktorá má všetky definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a to nepretržite takmer tri roky, vyjadrila týmto konaním jednoznačne svoju vôľu zamestnávať žalobcu. Zo strany žalovanej spoločnosti a žalobcu išlo o prejav vôle urobený uvedenými konkludentnými činmi, a tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle smerujúci k vzniku pracovného   pomeru.   Medzi   účastníkmi   konania   vznikol   riadny   pracovný   pomer,   ktorý naďalej trvá, vzhľadom k tomu, že samotný právny úkon okamžité skončenie pracovného pomeru zamestnávateľom zo dňa 08. 12. 2009 je neplatným právnym úkonom z dôvodu, že okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   bolo   oznámené   žalobcovi   ústne,   čiže   nebola dodržaná   zákonom   stanovená   písomná   forma,   a   taktiež   z   dôvodu,   že   nebol   vymedzený a oznámený dôvod skončenia pracovného pomeru.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   rovnako   aj rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho posúdenia podstatnej otázky t. j. vzniku pracovného pomeru a tým aj k nesprávnemu právnemu záveru súdu prvého stupňa o otázke platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi konania“.

Za rozhodujúcu v predmetnej veci sťažovateľ považoval skutočnosť, že „súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd konštatoval, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania nevznikol, bez toho, aby sa zaoberal dôležitou skutočnosťou, a to, či práca, ktorú žalovaná spoločnosť prideľovala žalobcovi má definičné znaky závislej práce v zmysel § 1 ods. 2 Zákonníka práce“.

K otázke vzniku pracovného pomeru a k obsahu a náležitostiam pracovnej zmluvy sťažovateľ   v   sťažnosti   poukázal   na   existujúcu   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (právne názory vyslovené v rozhodnutiach sp. zn. R 68/1971, sp. zn. R 63/1969, sp. zn. 21 Cdo 2287/2002 a sp. zn. 21 Cdo 214/2001).

Sťažovateľ   namieta,   že „vydaním   nepreskúmateľného   rozhodnutia   súdom   prvého stupňa pre nedostatok a nezrozumiteľnosť dôvodov, sa žalobcovi odňala možnosť riadne brániť svoje záujmy v odvolacom konaní, odvolací súd tieto nedostatky rozhodnutia súdu prvého stupňa neodstránil, vo svojom rozhodnutí poukazoval na nepreskúmateľné závery súdu   prvého   stupňa,   bez   nariadenia   pojednávania   vec   rozhodol   a   svojím   rozhodnutím potvrdil zmätočné rozhodnutie súdu prvého stupňa“.

Tým, že „súd prvého stupňa a odvolací súd pri odôvodnení rozsudku nepostupoval spôsobom,   ktorý   záväzne   určuje   ustanovenie   §   157   ods.   2   OSP,   vydal   rozsudok   bez náležitého   zdôvodnenia,   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   a   nezrozumiteľnosť   dôvodov“, došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo V. A. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Stará Ľubovňa, č. k. 2 C/31/2010-202 z 09. 06. 2011 a rozsudkom Krajského súdu Prešov č. k. 1 Co/95/2011-236 z 12. 10. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov č. k. 1 Co/95/2011-236 z 12. 10. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.

3. Krajský súd Prešov je povinný uhradiť V. A. trovy konania v sume 269,58 eur (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur päťdesiatosem centov) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu Mgr. A. B...“

Ústavný súd 28. augusta 2012 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. IV. ÚS 460/2012. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vyzval 13.   septembra   2012 krajský   súd,   aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.Krajský súd sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr 10149/2012 z 26. septembra 2012,   v ktorom   v podstate   zopakoval   (doslovne)   argumentáciu   obsiahnutú   v odôvodnení napadnutého   rozsudku   (pozri   citáciu   uvedenú   v časti   III   tohto   nálezu,   pozn.)   a v jeho záverečnej časti konštatoval, že „... okolnosti uvádzané navrhovateľom v ústavnej sťažnosti považujeme za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.

Zároveň súhlasíme s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti.“.

Na výzvu ústavného súdu z 9. októbra 2012 doručil právny zástupca sťažovateľa e-mailovou správou 19. októbra 2012 a poštou 22. októbra 2012 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom uviedol, že „Pracovnoprávne vzťahy podľa čl. 2 základných   zásad   Zákonníka   práce   môžu   vznikať   len   so   súhlasom   fyzickej   osoby a zamestnávateľa. Súhlas zamestnávateľa - žalovaného sa v danom prípade prejavil najmä tým, že žalovaný po dobu troch rokov prideľoval prácu sťažovateľovi, ktorá má definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, ďalej tým, že pred nástupom do práce žalovaný poskytol sťažovateľovi zálohu vo výške 1.500,- EUR (výpoveď svedka I. Z.), ďalej tým, že žalovaný vo svojej prevádzke poskytol sťažovateľovi ubytovanie (výpovede ostatných svedkov); rovnako aj tým, že k pracovnej činnosti žalovaný poskytol sťažovateľovi výrobné prostriedky najmä destu, gater, rozmetaciu pílu a služobné autá (zdokumentované na CD nosiči a fotografiách založených v súdnom spise).

Súhlas sťažovateľa ako zamestnanca sa prejavil tým, že za pravidelnú odmenu na základe pokynov žalovaného a v prospech žalovaného vykonával osobne na píle v P. po dobu troch rokov prácu majstra, náplňou ktorej bolo najmä zabezpečovať chod píly ako celku, prideľovať prácu ostatným zamestnancom pracujúcim u žalovaného, zavádzať nové stroje do prevádzky a tlmočiť pokyny štatutára žalovanej spoločnosti adresované ostatným zamestnancom.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným   došlo   k   dohode o podstatných (esenciálnych) náležitostiach pracovnej zmluvy. Podotýkam, že dôkazy, ktoré dohodu o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy preukazujú boli pred súdom prvého stupňa označené a v konaní vykonané, napriek tomu súd prvého stupňa a ani porušovateľ sa vo svojich rozhodnutiach argumentačne s týmito dôkazmi a námietkami sťažovateľa k tejto skutočnosti nevysporiadali, pričom pre posúdenie otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, je rozhodujúce objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy.

Podľa   čl.   2   základných   zásad,   na   ktorých   spočíva   Zákonník   práce,   výkon   práv a povinností   vyplývajúcich   z   pracovnoprávnych   vzťahov   musí   byť   v   súlade   s   dobrými mravmi. Dobré mravy obsahujú v sebe aj plnenie zákonom daných povinností.

V   danom   prípade,   vzhľadom   k   tomu,   že   medzi   sťažovateľom   a   žalovaným   došlo k dohode   o   podstatných   (esenciálnych)   náležitostiach   pracovnej   zmluvy,   bol   žalovaný povinný v zmysle ust. § 42 ods. 1 Zákonníka práce vydať sťažovateľovi jedno písomné vyhotovenie   pracovnej   zmluvy.   Podotýkam,   že   túto   zákonnú   povinnosť   ako   aj   zákonnú povinnosť prihlásiť sťažovateľa ako svojho zamestnanca na príslušné orgány zaoberajúce sa dôchodkovým, nemocenským a sociálnym poistením si nesplnil žalovaný a nie sťažovateľ. Porušovateľ   v   súvislosti   s   týmito   povinnosťami   žalovaného   vo   svojom   vyjadrení poukázal na rozpor s dobrými mravmi, ale nie v súvislosti s konaním žalovaného. Dobré mravy obsahujú v sebe prvky slušnosti, rovnoprávnosti, ohľaduplnosti, etiky, neznižovania dôstojnosti, vzájomného rešpektovania a plnenie zákonom daných povinností. Z rozhodnutia porušovateľa ani z vyjadrenia k sťažnosti nie je zrejmé, na základe akých skutočností sa porušovateľ   domnieva,   že   konanie   sťažovateľa   bolo   v   danom   prípade   neslušné, neohľaduplné,   neetické   alebo   nedôstojné.   Porušovateľ   v   rozhodnutí   ani   vo   vyjadrení neoznačil   konkrétne,   ktorú   zákonom   danú   povinnosť   sťažovateľ   neplnil   keď   podľa porušovateľa konal v rozpore s dobrými mravmi.

Porušovateľ   uvedený   skutkový   stav   vyhodnotil   tak,   že   účastníci   nemali   úmysel uzatvoriť   pracovnoprávny   vzťah   a   žalobca   nemal   skutočný   úmysel   sa   u   žalovaného zamestnať v súlade so zákonom. V tejto súvislosti poukazujem na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 07. 05. 2003, sp. zn. 21 Cdo 2287/2002 (PR 3/2004): K posúdeniu otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne   predstavy   účastníkov   o   vzniku   pracovného   pomeru,   významné   je   objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy. Vzhľadom k tomu, že zamestnávateľ je povinný so zamestnancom dohodnúť druh práce,   na   ktorý   je   zamestnanec   prijímaný,   miesto   výkonu   práce   (obec   a   organizačnú jednotku   alebo   inak   určené   miesto),   deň   nástupu   do   práce   a   mzdové   podmienky,   je pracovná   zmluva   uzatvorená,   v   okamihu   keď   sa   účastníci   dohodli   na   obsahu   týchto podstatných (esenciálnych) náležitostiach. K tomuto môže dôjsť písomne, tak aj ústne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chceli účastníci prejaviť.

Uvedený záver porušovateľa o neexistencii pracovného pomeru medzi účastníkmi je v rozpore ust. § 17 ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, ktorý poskytuje ochranu sťažovateľovi ako zamestnancovi.   Podľa tohto ustanovenia je právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou Zákonníkom práce neplatný, len ak to výslovne ustanovuje Zákonník práce alebo osobitný predpis. V prípade pracovnej zmluvy Zákonník práce síce vyžaduje uzavretie pracovnej zmluvy v písomnej forme, avšak ustanovenie § 42 Zákonníka práce a ani iný zákon,   sankciu   neplatnosti   pre   prípad   nedodržania   písomnej   formy   pracovnej   zmluvy neustanovuje,   ako   napríklad   pri   výpovedi   alebo   pri   okamžitom   skončení   pracovného pomeru. Pracovná zmluva je platná aj vtedy, ak bola uzavretá len ústne, prípadne iba konkludentne.

Aplikovaním zásady uvedenej v čl. 2 základných zásad Zákonníka práce je možné riešiť   situácie,   ktoré   sa   nedajú   vyriešiť   iným   spôsobom,   napríklad   využitím   sankcií uvedených v Zákonníku práce, avšak aplikovanie tejto zásady nemôže byť v rozpore s inými ustanoveniami zákona v danom prípade s ust. § 17 ods. 2 Zákonníka práce, ktorý poskytuje zvýšenú ochranu zamestnancovi. S poukazom na uvedené mám zato, že v danom prípade, aj keď   právny   vzťah   medzi   účastníkmi   nebol   podložený   písomnou   pracovnou   zmluvou a žalovaný   sťažovateľa   neprihlásil   na   príslušné   organy   zaoberajúce   sa   dôchodkovým, nemocenským a sociálnym poistením, bez ohľadu na to či to sťažovateľ vedel alebo nie, nemožno za týchto okolností nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy sankcionovať jej neplatnosťou.

V danom prípade zo strany účastníkov išlo o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj konkludentnými činmi a tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle smerujúci k vzniku pracovného pomeru.

Zároveň Vám oznamujem, že sťažovateľ netrvá na ústnom pojednávaní Ústavného súdu, a súhlasí s tým, aby bolo Ústavným súdom v predmetnej veci rozhodnuté bez jeho účasti.“.

V nadväznosti na súhlasné vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní,   v   ktorom   sa   podaním   riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo.   Ak   účastník   konania   splní   predpoklady ustanovené zákonom pre poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej   ochrany   v   takom   konaní.   Poskytnutie   takejto   právnej   ochrany   však,   prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   odpovedá   na   obsah   odvolania   ústavne   konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (m.   m.   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len   objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Z   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   neodmysliteľnou   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 31/2010 z 9. júna 2011 o zamietnutí žaloby, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia,   že   okamžité   skončenie   jeho   pracovného   pomeru   žalovanou   ako   jeho zamestnávateľom z 8. decembra 2009 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľa predovšetkým vzal do úvahy, že namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej spoločnosti   do   tej   miery   favorizované,   že   pri   jeho   uplatňovaní   neprichádza   do   úvahy (zo strany   súdov)   ani   jeho   zužujúci   výklad,   ani   také   formálne   interpretačné   postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca jeho popretie (I. ÚS 2/08).

Z odôvodnenia každého súdneho rozhodnutia musí vyplývať organický, a pritom vnútorne harmonický vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V posudzovanej veci to tak však podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Co 95/2011   z   12.   októbra   2011,   ktorým   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 2 C 31/2010 z 9. júna 2011, je totiž z hľadiska uvedených kritérií podľa názoru ústavného súdu nedostatočné a nepresvedčivé.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa § 42 ods.   1 Zákonníka práce účinného k 9.   4.   2007,   pracovný pomer sa zakladá   písomnou   pracovnou   zmluvou   medzi   zamestnávateľom   a   zamestnancom.   Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú

a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma a jeho stručná charakteristika,

b) miesto výkonu práce (obec, organizačná časť alebo inak určené miesto),

c) deň nástupu do práce,

d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Podľa § 43 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa ods. 1 aj ďalšie pracovné podmienky a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej lehoty.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca vykonával práce na píle v P.   a   to   v   prospech   žalovaného,   ktorému   táto   prevádzka   patrila   ako   súkromnému podnikateľskému subjektu. Možno súhlasiť aj s tým, že žalobca bol činný v troch smeroch. Jednak vykonával práce majstra, to znamená, že sa staral o chod píly ako celku, prideľoval práce robotníkom pracujúcim na tejto píle a viedol aj práce v súvislosti so zavádzaním nových strojov do prevádzky. Taktiež vykonával tlmočnícke práce pre štatutárneho zástupcu žalovaného. Napokon, ako to vyplýva z dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa, zaoberal sa žalobca aj aktivitami v oblasti sprostredkovania dodávok dreva zo Slovenska do Grécka,   pričom   v   tomto   smere   pracoval   aj   pre   iné   podnikateľské   subjekty   ako   pre žalovaného.

To znamená, že z hľadiska práce pre žalovaného možno jeho aktivity zúžiť na vyššie spomínané   práce   majstra   na   prevádzke   píly   v P.,   pretože   práce   prekladateľské,   ako vyplynulo z dokazovania vykonaného na súde prvého stupňa boli osobným vzťahom medzi žalobcom a štatutárnym zástupcom žalovaného a pochopiteľne sprostredkovateľské práce pre iné právne subjekty do aktivít vykonávaných v prospech žalovaného nepatria.

V tejto súvislosti sú správne právne závery súdu prvého stupňa, že vo vzťahu medzi účastníkmi   nikdy   neexistovala   vážna   vôľa   uzavrieť   pracovný   pomer   alebo   iný pracovnoprávny vzťah na popísanú prácu majstra na prevádzke píly v P. Veľmi dôležité je si uvedomiť, že takýto postoj k celej problematike bol dokazovaním vykonaným na súde prvého stupňa náležite zistený tak na strane žalovaného, ale aj na strane žalobcu. Obom účastníkom tohto vzťahu a teda obom účastníkom konania vyhovovalo, že ich vzťah nebude inštitucionalizovaný vo forme riadne uzavretej pracovnej zmluvy. O tom svedčia všetky okolnosti zistené v priebehu konania.   Pracovná zmluva v písomnej forme nikdy nebola uzavretá hoci je nepochybné, že obaja účastníci vedeli, že pracovná zmluva sa uzatvára predovšetkým   v   písomnej   forme   a   nikdy   neboli   poskytnuté   ani   podklady   pre   riadne spracovanie miezd alebo pre prihlásenie žalobcu na účely sociálneho, nemocenského alebo dôchodkového poistenia. Svedkovia, ktorí boli v konaní na súde prvého stupňa vypočutí tieto okolnosti jednoznačne potvrdili pričom poukazovali na to,   že nepochybne žalobca práce   na   prevádzke   píly   v P.   vykonával,   ale   zároveň   sa   nepovažoval   za   riadneho zamestnanca   tejto   prevádzky.   Z   dokazovania   na   súde   prvého   stupňa   vyplynulo,   že zodpovednej zamestnankyni pracujúcej so mzdami bol daný pokyn, aby pre žalobcu mzdy nepripravovala a žalobca s tými aj súhlasil. Za týchto okolností vznikol medzi účastníkmi vzťah,   ktorý   nie   je   pokrytý   a   chránený   Zákonníkom   práce,   pretože   s   najväčšou pravdepodobnosťou   išlo   o   tzv.   čiernu   prácu,   pričom   ako   bolo   vyššie   naznačené,   obaja účastníci s takýmto charakterom vzťahu súhlasili a tento im vyhovoval. Je totiž nepochybné, že už od apríla 2007 začali účastníci spolupracovať a žalobca skutočne na predmetnej píle pôsobil a vykonával práce, ktoré boli od neho požadované, ale ako bolo vyššie naznačené (a ako správne zistil aj súd prvého stupňa), nikdy tu neexistovala seriózna vôľa uzavrieť pracovný pomer.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na čl. 2 základných zásad, na ktorých spočíva Zákonník práce a z ktorého vyplýva, že pracovnoprávne vzťahy podľa tohto zákonu môžu vznikať   len   so   súhlasom   fyzickej   osoby   a   zamestnávateľa.   Výkon   práv   a   povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

V tomto smere nemožno konštatovať, že by účastníci mali vážny úmysel uzavrieť pracovnoprávny vzťah, ktorý by bol v súlade s dobrými mravmi a že by tu bol súhlas účastníkov tohto vzťahu uzavrieť pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce.

Nemožno   totiž   priznať   predmetnému   vzťahu   účastníkov   to,   že   by   bol   uzavretý s dobrými mravmi, pokiaľ tento právny vzťah nebol podložený nielen písomnou pracovnou zmluvou, ale ani prihlásením žalobcu na príslušné orgány zaoberajúce sa dôchodkovým, nemocenským a sociálnym poistením, o čom žalobca dobre vedel a s týmto súhlasil. Nemožno   preto   vychádzať   z   argumentácie   uvedenej   v   odvolaní   žalobcu,   ktorá detailne popisuje, ako vznikol vzťah medzi účastníkmi, aké práce žalobca vykonával pre žalovaného,   jeho   dlhodobé   pôsobenie   na   prevádzke   píly   v P.   a   celkové   zapojenie pracovných vzťahov na tejto píle. Je pochopiteľné, že tieto otázky nie je možné spochybniť. Nikto nemôže spochybniť, že žalobca tieto práce vykonával a dlhodobo na tejto prevádzke pôsobil.   Podstata   problému   však   spočíva   v   tom,   že   účastníci   nemali   úmysel   uzatvoriť pracovnoprávny   vzťah   a   žalobca   nemal   skutočný   úmysel   sa   u   žalovaného   zamestnať v súlade so zákonom.

V tomto smere treba súhlasiť aj s názorom súdu prvého stupňa spočívajúcim v tom, že označovanie žalobcu za zamestnanca žalovaného v inom súdnom konaní, ktoré prebieha v Grécku nie je právne významné vo svetle skutkových zistení, ktoré urobil súd prvého stupňa v tomto predmetnom konaní a ktoré potvrdzujú takú charakteristiku vzťahov medzi účastníkmi, ako je to konštatované v rozsudku súdu prvého stupňa a s touto sa stotožňuje aj odvolací súd.

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil so zreteľom na to, že správny je výrok napadnutého rozsudku aj o trovách konania. V ostatnom poukazuje odvolací súd na správne a výstižné dôvody súdu prvého stupňa uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).“

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   základom   argumentácie   sťažovateľa   o   porušení   jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je tvrdenie, že krajský súd ako odvolací súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal ústavne akceptovateľným   spôsobom   s   jeho   podstatnými   námietkami,   resp.   ich   ignoroval.   Podľa sťažovateľa spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu najmä v tom, že:

a) krajský súd sa žiadnym spôsobom v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jeho odvolacími   námietkami   týkajúcimi   sa   vzniku   pracovnoprávneho   vzťahu   medzi   ním a žalovanou ako zamestnávateľom, predovšetkým so zásadnou právnou otázkou, či bola medzi účastníkmi konania platne uzavretá pracovná zmluva v zmysle Zákonníka práce, vzhľadom   na   argumentáciu   sťažovateľa,   v zmysle   ktorej   medzi   ním   a   žalovanou preukázateľne došlo k dohode o podstatných náležitostiach pracovnej zmluvy,

b)   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   založené   na   konštatovaní,   že „vo   vzťahu medzi   účastníkmi   nikdy   neexistovala   vážna   vôľa   uzavrieť   pracovný   pomer   alebo   iný pracovnoprávny   vzťah   na   popísanú   prácu   majstra   na   prevádzke   píly   v P.“,   je nepreskúmateľné a ústavne nekonformné,

c)   krajský   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   s jej   námietkou,   aby   špecifikoval   právnu normu, ktorá výslovne ustanovuje, že ak zamestnávateľ riadne nespracuje mzdy a neprihlási zamestnanca   na   príslušné   orgány   na   účely   dôchodkového,   nemocenského   a   sociálneho poistenia, medzi účastníkmi vzniká len vzťah, ktorý nie je chránený Zákonníkom práce (v tomto   kontexte   sťažovateľ   poukázal   na   §   42   ods.   1   Zákonníka   práce   ustanovujúci povinnosť   žalovanej   vydať   mu   jedno   písomné   vyhotovenie   pracovnej   zmluvy a ustanovujúci taktiež zákonnú povinnosť žalovanej prihlásiť ho ako svojho zamestnanca na príslušné orgány sociálneho poistenia, ktoré si nesplnila),

d)   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   rovnako   aj   rozhodnutie   odvolacieho   súdu vychádza   z   nesprávneho   posúdenia   podstatnej   otázky,   t.   j.   vzniku   pracovného   pomeru, a tým   aj   z   nesprávneho   právneho   záveru   o   otázke   platnosti   okamžitého   skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi konania,

e) odôvodnenie rozsudku krajského súdu nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky zásadné skutkové a právne otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Ustanovenie § 157 OSP je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument (Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   pri   rozhodovaní   v   predmetnej   veci nepostupoval v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z § 157 ods. 2 OSP a relevantnej judikatúry ESĽP (ktorú si vo svojej judikatúre osvojil aj ústavný súd, pozn.), ktorou je pri svojom rozhodovaní tiež nespochybniteľne viazaný. Tento svoj názor opiera ústavný súd o tieto skutočnosti:

V   posudzovanej   veci   odvolací   súd   potvrdil   ako   vecne   správny   právny   záver prvostupňového   súdu,   že   medzi   sťažovateľom   a   žalovanou   nevznikol   pracovnoprávny vzťah, neplatia preňho ustanovenia o skončení pracovného pomeru, teda ani ustanovenia vzťahujúce sa na okamžité skončenie pracovného pomeru. Na základe toho súd prvého stupňa rozsudkom sp. zn. 2 C 31/2010 z 9. júna 2011 zamietol žalobu sťažovateľa o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľa žalovanou z 8. decembra 2009 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá, a odvolací súd napadnutý prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V priebehu konania medzi účastníkmi nebola sporná skutočnosť, že sťažovateľ (ako občan Gréckej republiky, majúci právo voľného pohybu a pobytu v rámci územia členských štátov Európskej únie) už od apríla 2007 vykonával v prospech žalovanej práce majstra na píle   v P.   vo   vlastníctve   žalovanej   (staral   sa   o   chod   píly,   prideľoval   práce   robotníkom pracujúcim   na   tejto   píle   a   viedol   práce   v   súvislosti   so   zavádzaním   nových   strojov   do prevádzky).

Vzhľadom   na   neexistenciu   písomnej   pracovnej   zmluvy   medzi   sťažovateľom a žalovanou, sporným v okolnostiach prípadu bol samotný vznik pracovného pomeru, resp. úmysel účastníkov konania uzatvoriť pracovnoprávny vzťah.

Absencia   úmyslu   (vážnej   vôle)   sťažovateľa   uzatvoriť   pracovný   pomer   alebo   iný pracovnoprávny vzťah so žalovanou podľa odvolacieho súdu mala spočívať v samotnom správaní účastníkov, keď medzi sebou neuzavreli písomnú pracovnú zmluvu, ako aj v tom, že sťažovateľ   nebol prihlásený žalovanou na účely   sociálneho poistenia.   Za   uvedených okolností vznikol medzi účastníkmi vzťah, ktorý odvolací súd posúdil ako „vzťah, ktorý nie je pokrytý a chránený Zákonníkom práce,   pretože s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o tzv. čiernu prácu...   a vzťah v rozpore s dobrými mravmi“. Vecnú obranu sťažovateľa týkajúcu   sa   naplnenia   dohody   o   podstatných   náležitostiach   pracovnej   zmluvy konkludentnými   činmi,   keď   žalovaná   prideľovala   sťažovateľovi   prácu,   majúcu   všetky znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce, a to nepretržite takmer tri roky, poskytla mu mzdu, ubytovanie, výrobné prostriedky, odvolací súd považoval za nedôvodnú, pričom podstata problému mala podľa jeho názoru spočívať len v tom, že účastníci nemali úmysel uzatvoriť pracovnoprávny vzťah a sťažovateľ nemal skutočný úmysel sa u žalovanej zamestnať   v súlade   so   zákonom;   tento   svoj   kľúčový   právny   záver   však   odvolací   súd žiadnym   spôsobom   neodôvodnil.   Rovnako   sa   krajský   súd   bez   akejkoľvek   právnej argumentácie v napadnutom rozsudku stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého „v prípade ak sťažovateľ aj vykonával pre žalovanú nejakú závislú prácu nebolo to na základe platnej pracovnej zmluvy, mohlo to byť len na základe faktického pracovného pomeru“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   v   okolnostiach   posudzovanej   právnej   veci odvolacie námietky sťažovateľa signalizovali možnosť ich podstatného vplyvu na právne posúdenie veci z hľadiska dôvodnosti ním uplatneného nároku voči žalovanej, a to najmä vzhľadom na obsah na vec aplikovateľných ustanovení Zákonníka práce.

Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.

Podľa § 17 ods. 1 Zákonníka práce právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv, je neplatný.

Podľa § 17 ods. 2 Zákonníka práce právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.

Podľa § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa   §   18   Zákonníka   práce   zmluva   podľa   tohto   zákona   alebo   iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Z citovaných ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nie je sankcionované jej neplatnosťou, t. j. Zákonník práce nevylučuje možnosť uzavretia pracovného pomeru i konkludentne. Aj konkludentný právny úkon však musí   spĺňať   zákonom   ustanovené   náležitosti,   ktoré   determinujú   platnosť   prejavu   vôle smerujúceho   ku   vzniku,   zmene   alebo   zániku   práv,   ktoré   právne   predpisy   s   takýmto prejavom spájajú. Požiadavkou, aby pracovná zmluva bola uzavretá v písomnej forme, sa na jednej   strane   vyjadruje   princíp   ochrany   zamestnanca   pre   prípad   vzniku   pochybnosti o vzniku   pracovného   pomeru   a   na   strane   druhej   sa   súčasne   zakladá   povinnosť zamestnávateľa dbať o splnenie tejto požiadavky v záujme právnej istoty a preukázateľnosti rozhodujúcich skutočností pre prípad sporu o vzniku pracovného pomeru a o náležitostiach pracovnej   zmluvy   (pozri   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 3 M Cdo 14/2010 z 30. marca 2011).

Ťažiskom pre posúdenie, či ide o právny úkon, je prejav vôle, pričom musí existovať jednota vôle a jej prejavu. Existencia   vôle (ako psychického vzťahu konajúcej fyzickej osoby k zamýšľanému následku tohto konania) sa musí skúmať (bez ohľadu na konajúcu osobu)   vždy   konkrétne,   pričom   východiskom   sú   objektívne   okolnosti,   za   ktorých   došlo k prejavu vôle.

K posúdeniu otázky, či došlo k uzatvoreniu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy účastníkov o vzniku pracovného pomeru, významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými právna norma spája vznik pracovnej zmluvy (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 2287/2002 zo 7. mája 2003).

Podľa sťažovateľa v danom prípade, aj keď právny vzťah medzi účastníkmi nebol podložený písomnou pracovnou zmluvou a žalovaná sťažovateľa neprihlásila na príslušné orgány   plniace   úlohy   súvisiace   s   sociálnym   poistením   (bez   ohľadu   na   to,   či   o tom sťažovateľ   vedel   alebo   nie),   nemožno   nedodržanie   písomnej   formy   pracovnej   zmluvy sankcionovať jej neplatnosťou. V danom prípade zo strany účastníkov išlo o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj konkludentnými činmi a tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom,   že so   zreteľom   na všetky   okolnosti   prípadu   niet   pochybností o   tom, že   ide o prejav vôle smerujúci ku vzniku pracovného pomeru.

V konkrétnych   okolnostiach   posudzovaného   prípadu   sa   ústavný   súd   s   uvedenou argumentáciou   sťažovateľa   stotožňuje   a   zastáva   názor,   že   z   hľadiska   ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu sa s touto podstatnou námietkou sťažovateľa v odôvodnení napadnutého rozsudku primeraným   spôsobom   zaoberať   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadať. Rovnako   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   zaoberať   sa   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom aj vysporiadať s otázkou platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany   žalovanej   z   8.   decembra   2009.   Uvedené   námietky   majú   v   okolnostiach posudzovanej   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   podstatný   charakter,   a   preto   bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacich integrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné,   aby   sa   krajský   súd   s   nimi   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal, t. j. zaujal k nim jednoznačný a nespochybniteľný právny záver.

Na   základe   uvedených   skutočností   hodnotí   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok krajského   súdu   ako   nepreskúmateľný   a   nezodpovedajúci   požiadavkám   vyplývajúcim z obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Súčasťou uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom   a   zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s kľúčovými   právnymi   otázkami,   ktoré   ho   viedli   ku   konkrétnemu   rozhodnutiu.   Podľa názoru   ústavného   súdu   však   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   uvedené   požiadavky nespĺňa.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Co 95/2011 z 12. októbra 2011 bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť napadnutý rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť mu vec na ďalšie konanie na účely jej opätovného prerokovania a rozhodnutia o nej (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), pričom bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde). Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude predovšetkým zaujať právne závery k vecným námietkam sťažovateľa, ktoré ústavný súd v III. časti tohto nálezu označil ako kľúčové (podstatné). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že opätovné prerokovanie veci krajským súdom nemusí nevyhnutne vyústiť do záveru o vyhovení odvolaniu sťažovateľa, pôjde ale o to, aby krajský súd k námietkam sťažovateľa, ktoré formuloval tak v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, zaujal ústavne akceptovateľné a udržateľné právne závery.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. A. B., P., v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ sa domáhal   úhrady   trov   konania   v sume   269,58 €,   ktorá   vzhľadom   na   poskytnuté   právne služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) neprekračovala sumu vypočítanú podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania v sume ním požadovanej, ktorú je krajský súd povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012