znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 460/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo veci vedenej pod č. 15720/2011/151 a jeho prípisom z 27. júla 2011 a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2011 doručená   sťažnosť   J.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) vo veci vedenej pod č. 15720/2011/151 a jeho prípisom z 27. júla 2011 súvisiacim s vybavovaním jeho žiadosti z 31. januára 2011, ktorou sa domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, a porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Dolupodpísaný   J.   P.   podávam   týmto   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia môjho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 a   ods.   3   a   čl.   48 ods.   2 Ústavy Slovenskej   republiky.   Tieto   moje   práva   boli   porušené postupom   sudkyne   Okresného   súdu   Bratislava   I   (OS   BA   I),   ktorý   viedol   k   zbytočným prieťahom v konaní č. k. 12 C 57/2007 a postupom Ministerstva spravodlivosti SR (MS SR), vo veci predbežného prerokovania nároku na náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (MS SR) č. 15720/2011/151 zo dňa 27. 7. 2010.

Dňa 5. 3. 2007 som podal na Okresný súd Košice I žalobu o zaplatenie 810 000 Sk s prísl. = 26 887,07 EUR s prísl. Žaloba bola na námietky žalovaného preložená na konanie na Okresný súd Bratislava I pod č. k. 12 C 57/2007. Keďže OS BA 1 vo veci dlhodobo nekonal   podal   som   dňa   20.   1.   2010   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   s   poukázaním   na skutočnosť,   že   aj   keď   od   podania   mojej   žaloby   uplynuli   takmer   3   roky   neprebehlo   do vtedajšieho   dňa   vo   veci   žiadne   konanie.   Listom   zo   dňa   5.   2.   2010   predseda   OS   BA   I odpovedal na moju sťažnosť a uznal jej opodstatnenosť.

Dňa 27. 1. 2011 som v súvislosti s kladným posúdením mojej sťažnosti na prieťahy v konaní u predsedu OS BA I podlal na MS SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhrady škody   podľa   zák.   514/2003   Z.   z.   Dňa   3.   8.   2011   mi   bolo   z   MS   SR   doručené oznámenie o výsledku predbežného prerokovania nároku na náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. č. 15720/2011/151 zo dňa 27. 7. 2011. MS SR v oznámení konštatuje, že moja   žiadosť   bola   vyhodnotená   ako   právne   neopodstatnená   z   dôvodu   nesplnenia základných   zákonných   predpokladov   zodpovednosti   štátu   za   škodu   v   zmysle   zákona   č. 514/2003 Z. z.

Aj keď od podania mojej žlaoby č. k. 12 C 57/2007 ubehlo už takmer 54 mesiacov OS BA I do dnešného dňa nedokázal právoplatne skončiť vec aj keď podľa viacerých advokátov je vec jednoduchá nakoľko žalovaný svoj záväzok viac krát uzal a to dokonca v trestnom konaní   ale   aj   v   disciplinárnom   konaní   Slovenskej   advokátskej   komory   pred   6   rokmi v auguste 2005 zaviazal, že svoj záväazok v krátkej lehote vyrovná, Vzhľadom na to, že žalovaný vo veci č. k. 12 C 57/2007 bol a stále je advokátom so sídlom v Košiciach a mne ako sťažovateľovi viac krát s výsmechom tvrdil, že ako advokát má výborné konexia a teda zabezpečí to, aby som sa nikdy nedočkal právoplatného rozsudku a aj za týmto účelom nemá trvalé bydlisko v Košiciach ale v Bratislave, na ktorom sa nikdy nezdržiava mám ako sťažovateľ za to, že súd stále bezdôvodne spôsobuje vo veci zbytočné prieťahy s cieľom zabezpečiť inej osobe neoprávnenú výhodu na úkor mňa.

Svoju sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky podávam z toho dôvodu, že o ochrane mnou v tejto sťažnosti označeného základného práva nerozhoduje iný súd...“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo domáhať sa zákonom upraveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR upravené v čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní č. 15720/2011/151 zo dňa 27. 7. 2010, vo veci predbežného prerokovania nároku na náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. porušené bolo.

2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   sudkyne   Okresného   súdu   Bratislava   I, v konaní č. k. 12 C 57/2007 porušené bolo.

3. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci konal a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva a práva upraveného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

4.   Sťažovateľovi   J.   P.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   10   000   EUR   (slovom desaťtisíc EUR), ktoré je Ministerstvo spravodlivosti SR povinné sťažovateľovi vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažovateľovi J. P. priznáva trovy právneho zastúpenia vo výške podľa vyčíslenia advokáta,   ktoré   je   Ministerstvo   spravodlivosti   SR   povinné   zaplatiť   na   účet   advokáta, ktorého sťažovateľovi pridelí Ústavný súd SR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľov a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   ministerstva   vo   veci   vedenej   pod   č.   15720/2011/151 a jeho prípisom z 27. júla 2011

Ústavný súd zo sťažnosti, k nej priloženej dokumentácie a spisu okresného súdu sp. zn. 12 C 57/2007 zistil, že sťažovateľ sa žiadosťou doručenou ministerstvu 31. januára 2011   domáhal   predbežného   prerokovania   nároku   na   náhradu   škody   v   zmysle   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) odškodnenia za škodu spôsobenú nesprávnym   úradným   postupom.   Ministerstvo   ako   orgán   konajúci   v   mene   štátu   podľa zákona č. 514/2003 Z. z. oznámilo sťažovateľovi prípisom z 27. júla 2011, že jeho žiadosť z 31. augusta 2011 o odškodnenie za škodu spôsobenú mu porušením práva na spravodlivé konanie a prieťahmi v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I „... bola predbežne prerokovaná   v   zmysle   §   15   ods. 1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   pričom   žiadosti   nebolo vyhovené...“,   pričom   ju   posúdilo   ako   právne   neopodstatnenú „...   z   dôvodu   nesplnenia základných zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.“.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podstatou   tejto   časti   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že   k   porušeniu   jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť postupom ministerstva „... v konaní o predbežnom prejednaní škody...“ a jeho prípisom z 27. júla 2011,   ktorým   mu   ministerstvo   oznámilo   výsledok   predbežného   prerokovania   nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán (v danom prípade ministerstvo,   pozn.)   neuspokojí   nárok   na   náhradu   škody   alebo   jeho   časť   do   šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ mal právo podať proti namietanému prípisu opravný   prostriedok   (žalobu)   podľa   §   16   ods.   1   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   na   miestne príslušný okresný súd, ktorého právomoc rozhodnúť o takejto žalobe vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto   časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 57/2007

Sťažovateľ sa ďalej domáha, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   57/2007   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Predmetom označeného   konania   je   rozhodovanie   o   žalobe   sťažovateľa   doručenej   okresnému   súdu 5. marca 2007 o zaplatenie sumy 26 887,07 €.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Z priloženej dokumentácie, ako aj zo spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd v namietanom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 12 C 57/2007-57 z 12. marca 2010 tak, že žalobe sťažovateľa v plnom rozsahu vyhovel. Proti označenému rozsudku podal 11. mája 2010 odvolanie odporca, ktorý následne 22. júna 2010 podal odvolanie aj proti uzneseniu okresného   súdu   o   povinnosti   zaplatiť   súdny   poplatok   za   odvolanie   a   zároveň   požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Po zadovážení písomností potrebných pre rozhodnutie o oslobodení od súdnych poplatkov okresný súd uznesením z 21. septembra 2010 rozhodol o žiadosti odporcu o oslobodenie od súdnych poplatkov tak, že tejto žiadosti nevyhovel. Proti tomuto uzneseniu podal odporca 4. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie   okresného   súdu   z   21.   septembra   2010   potvrdil.   Po   doručení   označeného uznesenia krajského súdu odporcovi okresný súd vyhotovil predkladaciu správu a 30. júna 2011   doručil   spis   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o   odvolaní   odporcu   proti   rozsudku okresného súdu z 12. marca 2010.

V nadväznosti na zistený skutkový stav ústavný súd považoval za potrebné poukázať na   svoj   právny   názor   tvoriaci   súčasť   jeho   ustálenej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého ochranu základnému právu podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   poskytuje   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v   čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom, pozn.) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu sťažovateľom označeného   základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   v   zásade   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor ústavného súdu akceptuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri napr. rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 16970/05).

V   súvislosti   s   uvedeným   právnym   názorom   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   jedným z pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto, ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nemôže dochádzať (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   57/2007   sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. augusta 2011, teda v čase, keď v sťažovateľovej právnej veci okresný súd už v merite veci rozhodol (rozsudkom z 12. marca 2010) a spis sa od 30. júna 2011 nachádza na krajskom súde na rozhodnutie o odvolaní odporcu, t. j. v čase doručenia sťažnosti   okresný   súd   už   zjavne   nemohol   porušovať   sťažovateľom   označené   základné právo.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011