znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 460/2010-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval návrh JUDr. A. P., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou Š., s.   r.   o.,   P.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   Š.,   vo   veci preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/41/10-K z 19. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. A. P.   o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. decembra 2010 doručený návrh JUDr. A. P., B. (ďalej len „navrhovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou Š., s. r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. Š., vo veci   preskúmania   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť   funkcií   (ďalej len „výbor“) č.   VP/41/10-K   z 19.   októbra   2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľka vykonávala od 8. októbra 2009 funkciu členky dozornej   rady   V.,   š.   p.,   so   sídlom   v P.   (ďalej   len   „dozorná   rada“),   t.   j.   bola   verejnou funkcionárkou podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len   „ústavný zákon   č.   357/2004   Z.   z.“ alebo „ústavný zákon“))   a vzťahovali sa   na ňu povinnosti a obmedzenia z neho vyplývajúce vrátane povinnosti podať písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona do 30 dní odo dňa, keď sa ujala označenej verejnej funkcie, orgánu určenému v čl. 7 ods. 5 ústavného zákona.

Navrhovateľka   uznáva,   že   porušila   svoju   povinnosť   vyplývajúcu   z   čl.   7   ods.   1 ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.,   keďže „písomné   oznámenie   funkcií,   zamestnaní, činností a majetkových pomerov podala Výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len výbor) až 21. septembra 2010 po tom, čo jej bolo výborom oznámené začatie konania vo veci ochrany verejného záujmu“.

Dňa 8. novembra 2010 bolo navrhovateľke doručené napadnuté rozhodnutie výboru, v ktorom „výbor konštatoval, že navrhovateľka porušila povinnosť uloženú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona tým, že predmetné oznámenie nepodala v zákonom stanovenej lehote. Zároveň   jej   výbor   za   porušenie   povinností   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   uložil v rozhodnutí pokutu vo výške 723,03 €.“.

Sťažovateľka v tejto súvislosti vo svojom návrhu najmä uvádza:„Oddelenie vládnej a parlamentnej dokumentácie Ministerstva obrany Slovenskej republiky   zaslalo   dňa   14.   1.   2010   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií list, v ktorom zaslalo zoznam štátnych zamestnancov Ministerstva obrany   Slovenskej   republiky,   ktorí   k   31.   12.   2009   boli   verejnými   funkcionármi   podľa ústavného zákona. Konanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   voči navrhovateľke bolo začaté dňa 11. augusta 2010 uznesením č. 20. Z uvedeného vyplýva, že Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií začal konanie voči navrhovateľke   7   mesiacov   po   tom,   ako   sa   dozvedel   o   skutkoch,   ktoré   sú   v   rozpore   so zákonom – povinnosťou verejného funkcionára.

Aj v prípade, že žiadna lehota nie je stanovená, najmä ak sa správny orgán dozvedel o skutkoch, ktoré sú v rozpore so zákonom – povinnosťou verejného funkcionára, a síce odo dňa, kedy sa o týchto skutkoch dozvedel, sú disciplinárne orgány povinné postupovať tak, aby disciplinárne konanie bolo začaté v primeranej lehote. Ak tak nepostupujú, potom môže toto   nesplnenie   povinnosti   mať   za   následok   nezákonnosť   disciplinárneho   konania oneskorene začatého správnym orgánom a môže viesť k zrušeniu disciplinárneho opatrenia uloženého na konci tohto konania. K porušeniu právnej istoty dochádza vtedy, ak správny orgán   začne   disciplinárne   konanie   oneskorene.   (Odkaz   na   rozsudok   Súdneho   dvora z 27. 11.   2001   2/Parlament,   U -   270/99P,   Zb.   s.   I   9117,   rozsudok súdu prvého   stupňa z 19. 6. 2003 Voigt/EUB, T - 78/02).“

V   nadväznosti   na   uvedené   navrhovateľka   zastáva   názor,   že „v   jej   prípade   bolo disciplinárne konanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií začaté oneskorene a preto došlo k porušeniu právnej istoty navrhovateľky a to aj tým, že z rovnakých dôvodov ako uviedla vo svojom vyjadrení k oznámeniu o začatí vo veci ochrany verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   zo   dňa   20.   9.   2010,   t.   j.   pracovnej vyťaženosti vyplývajúcej   z náročnosti funkcie – zástupkyňa   vedúceho   služobného   úradu Ministerstva obrany Slovenskej republiky, nesplnila si povinnosť stanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov ani v termíne do 31. marca 2010. Aj v tejto veci bolo začaté proti navrhovateľke konanie,   ktoré   bolo   ukončené   rozhodnutím   o   uložení   pokuty.   Takéto   konanie   Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií považuje navrhovateľka za účelové.“.

Navrhovateľka   argumentuje   tiež   tým,   že «v   intenciách   kogentnej   normatívnej právnej úpravy ust. § 1 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej aj ako „Správny poriadok“) je potrebné na Výbor národnej rady Slovenskej republiky, pri konaní a rozhodovaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, nahliadať ako na správny orgán.

Podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona je Výbor národnej rady Slovenskej republiky ako   správny   orgán   povinný   rozhodnúť   vo   veci   do   60   dní   od   začatia   konania.   Právny záväzok   konajúco   správneho   orgánu   –   Výboru   národnej   rady   Slovenskej   republiky, rozhodnúť v lehote 60 dní odo dňa začatia konania, zákonodarca expressis verbis stanovil v právnej vete čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, ktorý je nevyhnutné bez akejkoľvek právnej polemiky subsumovať pod predpisy majúce verejne právnu povahu, ktorým je imanentná kogentnosť,   teda   každý   konajúci   orgán,   Výbor   národnej   rady   Slovenskej   republiky nevynímajúc,   je   povinný   ipso   facto   rešpektovať   právne   záväzky   vyplývajúce   z   takéhoto právneho predpisu - ústavného zákona. Uvedená povinnosť konajúceho správneho orgánu - Výboru národnej rady Slovenskej republiky rozhodnúť do 60 dní odo dňa začatia konania, nepochybne vyplýva z čl. 9 ods. 5 ústavného zákona, kde zákonodarca uvedené vyjadril slovom „rozhodne“, teda zákonodarca absolútne vylúčil akúkoľvek kompetenciu správneho orgánu   –   Výboru   národnej   rady   Slovenskej   republiky   predĺžiť   alebo   inak   modifikovať vlastným rozhodnutím lehotu na rozhodnutie predmetnej veci.

Navrhovateľka   zastáva právny názor,   že akékoľvek rozhodnutie   Výboru   národnej rady Slovenskej republiky vo veci, vydané po uplynutí zákonnej 60 dennej lehoty od začatia konania,   je   rozhodnutím   nezákonným   a   ako   také   musí   byť   v   ďalšom,   prípadnom procedurálnom postupe na podnet (návrh) účastníka konania (navrhovateľky), zrušené pre jeho nezákonnosť.

V   intenciách   vyššie   uvedeného   navrhovateľka   subsidiárne   poukazuje   na   právnu úpravu lehôt pre správny orgán inkorporovaná v ustanovení § 49 Správneho poriadku, v zmysle ktorej správny orgán rozhoduje v jednoduchých veciach bezodkladne, v ostatných veciach v lehote 30 dní a vo zvlášť zložitých prípadoch rozhoduje v lehote 60 dní, pričom ak nemožno rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju predĺžiť odvolací orgán. Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne 60 dní, je povinný o tom upovedomiť účastníka konania s uvedením dôvodov.

Navrhovateľka nenamieta, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. je špeciálnym právnym predpisom   vo   vzťahu   k   Správnemu   poriadku,   teda   na   konanie   a   rozhodovanie   vo   veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov sa v zmysle zásady „lex specialis derogat   lege   generali“   aplikuje   ústavný   zákon   č.   357/2004   Z.   z.,   ktorý   v   čl.   9   ods.   5 stanovuje imperatívne lehotu 60 dní na rozhodnutie odo dňa začatia konania, pričom však na strane druhej a práve o to viac sa javí ako nevyhnutné a žiadúce, aby konajúci správny orgán – Výbor národnej rady Slovenskej republiky, ak nerozhodne v zákonnej 60 dennej lehote,   aspoň   ako   prejav   korektnosti   a   najmä   v   záujme   zachovania   v   právnej   istoty účastníka   konania,   notifikoval   účastníkovi   konania   dôvody,   pre   ktoré   v   tejto   lehote nerozhodol,   čo   by   však   v   žiadnom   smere   a   za   žiadnych   okolností   nemalo   za   následok konvalidovanie nezákonnosti takéhoto rozhodnutia.

Konanie vo veci navrhovateľky bolo začaté 11. augusta 2010, pričom rozhodnutie správneho   orgánu   –   Výboru   národnej   rady   Slovenskej   republiky   bolo   vydané   až   dňa 19. októbra   2010,   teda   po   uplynutí   60   dennej   zákonnej   lehoty   stanovenej   čl.   9   ods.   5 ústavného zákona. Navrhovateľka má za to, že konajúci orgán konal v rozpore s uvedeným ustanovením ústavného zákona. Zmyslom právneho inštitútu lehoty je zníženie neurčitosti pri   uplatňovaní   práv,   resp.   časové   obmedzenie   právomoci   –   kompetencie,   v   ktorej   je povinný príslušný orgán – Výbor národnej rady Slovenskej republiky konať a rozhodnúť. Po jej uplynutí už tak urobiť nemôže a ak tak urobí je takéto rozhodnutie správneho orgánu – Výboru   národnej   rady   Slovenskej   republiky   nezákonné   so   všetkými   právnymi konzekvenciami z toho vyplývajúcimi.».

Na základe citovanej argumentácie navrhovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej návrh na ďalšie konanie a následne o ňom nálezom takto rozhodol:

„1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn.: VP/41/10-K z 19. októbra 2010 sa zrušuje.

2. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií je povinný zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   úhradu   trov konania právnemu zástupcovi navrhovateľky na jeho účet vedený v... v sume 254,88,- EUR bez DPH v sume 303,30,- EUR do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Právomoc ústavného súdu   rozhodovať o návrhoch   vo veciach   ochrany verejného záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   v   súvislosti   s   výkonom   funkcií   verejných funkcionárov vyplýva z čl. 10 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Zákonom, na ktorý odkazuje štvrtá veta citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.,   je   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Aj   na   konanie   o   návrhoch   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sa každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   navrhovateľky   konštatoval,   že navrhovateľka bola v relevantnom čase členkou dozornej rady je verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a teda je osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania o preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru. Návrh bol podaný v lehote ustanovenej v tretej vete čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a spĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V konaniach o sťažnostiach fyzických osôb   alebo právnických   osôb   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy možno v súlade s ustálenou judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej   súvislosti medzi označeným postupom   alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo   rozhodovaní príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi   okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Citované   právne   názory   ústavného   súdu   týkajúce   sa   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   nepochybne   primerane   aplikovať   aj   na predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký návrh   v   týchto   veciach,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistí   takú príčinnú   súvislosť   medzi   navrhovateľom   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorých   porušenie   namieta,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vyhovieť   návrhu navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z   uvedeného   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu navrhovateľky   sústredil   na   posúdenie   jeho   opodstatnenosti   z   hľadiska   námietok,   resp. argumentácie v ňom uplatnených.

Z návrhu vyplýva, že navrhovateľka svoj návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru zakladá najmä na týchto argumentoch, resp. námietkach:

1. Konanie výboru podľa príslušných ustanovení ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. navrhovateľka   považuje   za   disciplinárne   konanie,   pričom   v   tejto   súvislosti   tvrdí,   že disciplinárne orgány sú „povinné postupovať tak, aby disciplinárne konanie bolo začaté v primeranej lehote. Ak tak nepostupujú, potom môže toto nesplnenie povinnosti mať za následok nezákonnosť disciplinárneho konania oneskorene začatého správnym orgánom a môže viesť k zrušeniu disciplinárneho opatrenia uloženého na konci tohto konania.“.

2. Na výbor konajúci vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov treba „nahliadať ako na správny orgán“, t. j. ako na orgán, na ktorý sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).

3. Podľa čl. 9 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je výbor „ako správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 60 dní od začatia konania... akékoľvek rozhodnutie Výboru národnej rady Slovenskej republiky vo veci, vydané po uplynutí zákonnej 60 dennej lehoty od začatia konania, je rozhodnutím nezákonným a ako také musí byť v ďalšom, prípadnom procedurálnom postupe na podnet (návrh) účastníka konania (navrhovateľky), zrušené pre jeho nezákonnosť.“.

S argumentáciou navrhovateľky sa ústavný súd nestotožňuje.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   považovať   konanie   o   ochrane   verejného záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   za disciplinárne konanie. Tento záver potvrdzuje aj skutočnosť, že disciplinárnu zodpovednosť a disciplinárne konanie vo vzťahu k verejným funkcionárom, ktorí sú zahrnutí pod osobnú pôsobnosť   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   upravujú iné právne predpisy;   napr.   vo vzťahu k poslancom Národnej rady Slovenskej republiky ide o zákon č. 350/1993 Z. z., o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (§ 135   a   nasl.),   vo   vzťahu   k   sudcom   ústavného   súdu,   predsedovi   a podpredsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky ide o zákon o ústavnom súde (§ 16 a § 74e) atď. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. zakladá osobitnú   ústavnoprávnu   zodpovednosť   verejných   funkcionárov   zahrnutých   pod   osobnú pôsobnosť tohto ústavného zákona za nesplnenie alebo porušenie povinností a obmedzení ustanovených   týmto   zákonom,   ktorej   osobitný   účel   je   explicitne   vymedzený   jednak v označení tohto ústavného zákona (ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných ustanoveniach (pozri čl. 1 ústavného zákona).

Ani tvrdenie navrhovateľky, že výbor treba považovať za správny orgán, na ktorý sa vzťahuje Správny poriadok, podľa názoru ústavného súdu neobstojí. Výbor má pri výkone pôsobnosti vyplývajúcej mu z ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. postavenie orgánu sui generis,   ktorého   úlohy   sú   ustanovené   priamo   týmto   ústavným   zákonom,   t.   j.   právnym predpisom najvyššieho stupňa právnej sily, a preto nemožno na neho vzťahovať povinnosti správneho orgánu vyplývajúce z právneho predpisu nižšieho stupňa právnej sily (Správneho poriadku).   Napriek   uvedenému   ústavný   súd   v   zásade   rešpektuje   navrhovateľkou formulovanú požiadavku, podľa ktorej by výbor mal potom, ako sa „... dozvedel o skutkoch, ktoré   sú   v   rozpore   so   zákonom“, začať   konanie   podľa   tohto   ústavného   zákona „v primeranej   lehote“. V   danom   prípade   výbor „začal   konanie   voči   navrhovateľke   7 mesiacov po tom, ako sa dozvedel o skutkoch, ktoré sú v rozpore so zákonom – povinnosťou verejného   funkcionára“, čo   ústavný   súd   v okolnostiach   prípadu   nepovažuje   za   zjavne neprimeranú lehotu, ktorá by po prijatí návrhu navrhovateľky na ďalšie konanie zakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru.

Vo   vzťahu   k   námietke   navrhovateľky,   že   výbor   nedodržal   60-dňovú   lehotu   na rozhodnutie   v   jej   veci   odo   dňa   začatia   konania   ustanovenú   v   prvej   vete   čl.   9   ods.   5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorá by mala byť kľúčovým dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru, sa ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre viackrát vyjadril, keď konštatoval, že v právnom poriadku Slovenskej republiky absentuje právna úprava   následkov   prekročenia   tejto   lehoty,   t.   j.   jej   uplynutie   sa   nespája   so   žiadnymi právnymi účinkami. Na   základe toho možno dospieť   k záveru, že výbor môže ústavne relevantným spôsobom rozhodnúť aj po uplynutí tejto lehoty, t. j. ide len o poriadkovú lehotu, ktorej márne uplynutie nemôže byť dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia výboru (napr. III. ÚS 23/07, IV. ÚS 3/07, III. ÚS 84/08 atď.). Ústavný súd nevidí dôvod na odklon   od   uvedeného   právneho názoru   ani vo   veci   navrhovateľky, aj keď   považuje za potrebné   opätovne   pripomenúť,   že   je   v   záujme   dodržiavania   princípov   právneho   štátu, najmä   právnej   istoty   účastníkov   konania,   aby   výbor   vydával   rozhodnutia   v   lehote ustanovenej v prvej vete čl. 9 ods. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. aj napriek tomu, že táto lehota je poriadková.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že námietky navrhovateľky proti napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na jeho spochybňovanie, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľky ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí návrhu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi navrhovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010