znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti MOZACHEM s. r. o. v likvidácii, Líščie nivy 10, Bratislava, zastúpenej Consilior Iuris s. r. o.,   Miletičova   23,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. Michala   Kemku,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V č. k. 27 Ro 1320/2012-54   z 1.   februára   2013   a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 8 Co 220/2013-65 z 30. mája 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MOZACHEM s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. novembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MOZACHEM s. r. o. v likvidácii, Líščie nivy   10,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „navrhovateľ“   alebo „sťažovateľ“),   zastúpenej   Consilior   Iuris   s.   r.   o.,   Miletičova   23,   Bratislava,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Michala   Kemku,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V   (ďalej   len   „okresný   súd“) č. k. 27 Ro 1320/2012-54 z 1. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 220/2013-65 z 30. mája 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľka   si «podaním zo dňa 24. 08. 2012 uplatnila na Okresnom súde Bratislava V svoj nárok na vrátenie sumy 74.932,89 EUR voči... (žalovanému, pozn.). Dňa 05. 09. 2012 bol navrhovateľ konajúcim súdom vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku zo žalovanej sumy vo výške 4495,50 EUR v lehote 10 dní od doručenia výzvy. Navrhovateľ dňa 16. 10. 2012 požiadal Okresný súd Bratislava V o oslobodenie od súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „OSP“) a svoju žiadosť odôvodnil tým, že súdny poplatok vo výške 4495,50 EUR nie je schopný zaplatiť, pretože   to   jeho   majetkové   pomery   neumožňujú.   Svoje   pomery   zdokladoval   vyplneným tlačivom a taktiež doložil konajúcemu súdu daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011. Súd sa oboznámil so spisovým materiálom a zistil, že   za   zdaňovacie   obdobie   roku   2011   navrhovateľ   nevykázal   žiaden   zisk   a z výpisu z Obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I tiež   zistil,   že   hodnota   základného imania ku dňu 26. 03. 2009 predstavuje 6.639,- EUR. Následne Okresný súd Bratislava V svojím uznesením č. k.: 27 Ro/1320/2012-54 zo dňa 01. 02.2013 navrhovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov...».

Podľa   sťažovateľky «názor   vyjadrený   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   V č. k.: 27   Ro/1320/2012-54   zo   dňa   01.   02.   2013   ako   aj   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 8 Co/220/2013-65 zo dňa 30. 05. 2013 nie je správny a nesúhlasíme so stanoviskom, že: pre oslobodenie od súdnych poplatkov celkom a lebo sčasti pre účely aplikácie ust. § 138 ods. 1 OSP nebola splnená prvá podmienka – a to majetkové pomery navrhovateľa.   Súd   pri   svojom   rozhodovaní   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a takisto   vec   aj   nesprávne   právne   posúdil.   Podľa ustanovenia § 138 ods. 1 OSP, na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd   inak,   vzťahuje   sa   oslobodenie   na   celé   konanie   a má   i spätnú   účinnosť;   poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.   Pod pojmom pomery teda zákon chápe majetkové pomery žiadateľa (v prípade fyzickej osoby tiež rodinné, sociálne pomery), majúce základ v okolnostiach, ktoré ne sú len dočasnej či prechodnej povahy a odôvodňujú záver, že poplatník celkom, či z časti nemôže splniť poplatkovú povinnosť alebo,   že   jej   splnenie   od   neho   nemožno   spravodlivo   žiadať.   Objektívny   nedostatok finančných prostriedkov resp. iného majetku by nemal spôsobovať nemožnosť domôcť sa svojho práva na súde. Sťažovateľ skutočnosť týkajúcu sa majetkových pomerov preukázal v tlačive pre dokladovanie pomerov účastníka konania z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol v čase podania tejto žiadosti v omeškaní viac ako 30 dní s plnením peňažných záväzkov v celkovej výške 13 909,20 EUR. Chceli by sme zároveň uviesť, že sťažovateľ sa v konaní domáha   zaplatenia   čiastky   74 932,89   EUR   s   príslušenstvom,   pričom   je   potrebné poznamenať, že to bolo práve konanie žalovaného..., ktoré priviedlo sťažovateľa do zlej finančnej situácie. Sťažovateľ ako obchodná spoločnosť sa toho času nachádza v likvidácii a   nakoľko   nedisponuje   žiadnymi   finančnými   prostriedkami,   hnuteľným,   či   nehnuteľným majetkom   je   len   otázkou   času,   kedy   bude   likvidácia   z   dôvodu   predĺženia   spoločnosti zastavená.   Súd   vo   svojom   odôvodnení   uznesenia   ďalej   uvádza:   Je   vecou   každého podnikateľa vytvoriť si určité finančné rezervy, ktoré by v období nevykázania zisku pokryli prípadné straty podnikateľského subjektu a zabezpečili bežný chod subjektu. Tu je potrebné uviesť,   že   sťažovateľ   dlhé   roky   pôsobil   na   trhu   ako   úspešne   fungujúca   spoločnosť zaoberajúca   sa   nákupom,   predajom   pohonných   látok   a   hmôt,   ropných   produktov, olovnatých a bezolovnatých benzínov, motorovej nafty, mazív, palív a vykurovacích olejov, pričom do času kým nezačal obchodovať so žalovaným mal so svojho podnikania vytvorené aj   finančné   rezervy.   S   poukazom   na   vyššie   uvedené   ako   aj   odôvodnenie   uznesenie konajúcim súdom prvého stupňa je potrebné opäť zdôrazniť, že v predmetnej právnej veci sa sťažovateľ domáha oslobodenia od súdnych poplatkov z toho dôvodu, že práve konaním žalovaného   sa sťažovateľ dostal do neriešiteľnej   finančnej situácie,   ktorá sťažovateľovi teraz znemožňuje zaplatiť súdny poplatok z uplatneného nároku.

Na základe vyššie uvedených skutočností sme dospeli k takému výkladu ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p., že zákon pri použití termínu „účastník“ tohto nijakým spôsobom ďalej nerozlišuje a teda z uvedeného možno vyvodiť záver, že skutočnosť, či daný účastník, či už fyzická osoba alebo právnická osoba, je subjektom vykonávajúcim podnikateľskú činnosť je pre aplikáciu ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. irelevantná. Vzhľadom na uvedené má preto súd   s   právnickými   osobami,   ktoré   majú   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   povinnosť konať rovnakým spôsobom ako s účastníkom konania, ktorý je fyzickou osobou.

Skutočnosť, že zisťovanie pomerov právnickej osoby pri rozhodovaní o oslobodení od súdnych poplatkov by malo byť obtiažne alebo nákladné, sama osebe nemôže byť dôvodom k tomu, aby u takéhoto účastníka konania bola vopred a bez ďalšieho vylúčená možnosť použitia ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že sťažovateľ   dostatočným   spôsobom   preukázal   a   doložil   majetkové   a   sociálne   pomery, ktorými   žiadosť   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   odôvodnil,   preto   je   potrebné skonštatovať, že sťažovateľ ako žiadateľ o oslobodenie sa nachádza v takej situácii, ktorá mu znemožňuje uplatňovať nárok voči žalovanému z dôvodu vysokého súdneho poplatku z podanej žaloby. Pri svojom rozhodovaní sa súd Okresného súdu Bratislava V a následne Krajský   súd   Bratislava   uvedenými   zákonnými   ustanoveniami   neriadili.   Nesprávne vyhodnotili   pomery   sťažovateľa   a   vo   svojom   uznesení   sa   zaoberali   len   majetkovými pomermi sťažovateľa, a nie jeho pomermi v širšom rozsahu. Krajský súd v Bratislave svojim uznesením   č.   k.:   8   Co/220/2013-65   zo   dňa   30.   05.   2013   ako   odvolací   súd   napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a v odôvodnení sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého   stupňa,   pričom   v   odôvodnení   odvolací   súd   okrem   iného   uviedol:   „dôvodom   na priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov nie je skutočnosť, že navrhovateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný, pretože je vecou podnikateľského subjektu vytvoriť si určité finančné rezervy.“ Krajský súd ďalej uvádza, že oslobodenie od súdneho poplatku je možné priznať nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi (fyzickej, ale aj právnickej osobe) za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške. Z aplikácie § 138 ods. 1 OSP nie je možné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj tieto sa môžu ocitnúť v nepriaznivých pomeroch. Preto nesúhlasíme s tvrdením súdu, že podnikateľ má niesť v uvedenej situácii podnikateľské riziko. S poukazom na uvedené máme za to, že súd sa nedostatočne vysporiadal so zákonnými predpokladmi potrebnými pre oslobodenie od platenia   súdnych   poplatkov.   Konajúci   súd   nesprávne   vyhodnotil   pomery   sťažovateľa a vo svojom uznesení sa zaoberal len majetkovými pomermi sťažovateľa a nie jeho pomermi v širšom   rozsahu.   Ak   by   k takémuto   dôkladnému   skúmaniu sťažovateľa skutočne   došlo, konajúci súd by v predmetnej veci jednoznačne dospel k záveru, že objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške nie je u sťažovateľa daná. V súvislosti s týmto ustanovením   má   sťažovateľ   za   to,   že   ako   súd   prvého   stupňa   i   odvolací   súd,   tým,   že neuplatnil vôbec právnu normu vzťahujúcu sa na prejednávanú vec a to, že ostatné právne normy aplikoval takým spôsobom v prejednávanej veci, že absolútnym a značným spôsobom zmaril predvídateľnosť práva a spôsobil právnu neistotu účastníka hraničiacu s pojmom právny   štát.  ...   máme   za   to,   že v prípade,   podľa nášho   názoru ústavne nekonformného výkladu   aplikovaného   súdom   prvého   stupňa   a taktiež   odvolacím   súdom   dochádza k porušeniu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k odopretiu spravodlivosti v zmysle Ústavy Slovenskej republiky.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava V č. k.: 27 Ro/1320/2012-54 zo dňa 01. 02. 2013 ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co/220/2013-65 zo dňa 30. 05. 2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   V   č.   k:   27   Ro/1320/2012-54   zo   dňa 01. 02. 2013 ako ja uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co/220/2013-65 zo dňa 30. 05. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava V na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu,   ako   aj napadnutým uznesením krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   napáda   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   27   Ro   1320/2012-54 z 1. februára 2013, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami   Občianskeho   súdneho   poriadku   využila   svoje   právo   podať   proti napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu z hľadiska sťažovateľkou namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   ústavný   súd   vychádzal   zo   svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právnych   noriem   všeobecným   súdom   možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Ustanovenie   §   138   ods.   1   O.   s.   p.   umožňuje   priznať   oslobodenie   od   súdneho poplatku   každému   účastníkovi   konania,   teda   nielen   fyzickej   osobe   (súkromnej),   ale   aj podnikateľovi   (fyzickej,   ale   aj   právnickej   osobe),   za   existencie   podmienok   pre   toto oslobodenie, pričom určujúcim kritériom je objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške. Z aplikácie § 138 ods. 1 O. s. p., nie je možné vylúčiť podnikateľské subjekty,   nakoľko   aj   tieto   sa   môžu   ocitnúť   v   nepriaznivých   pomeroch   z   dôvodov nesúvisiacich   s   podnikaním,   najmä   v   prípade   neodvrátiteľných   udalostí   alebo   iných prípadov vyššej moci. Iný výklad by viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej skupiny účastníkov   konania.   Pri   nepodnikateľských   subjektoch   sú pre priznanie oslobodenia   od súdnych poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery účastníka; skúmanie pomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej, ale   predovšetkým   majetkovej   sféry.   Z   hľadiska   posudzovania   ich   platobnej   schopnosti (solventnosti)   nie   je   možné   sa   obmedziť   len   na   zistenie,   či   majú   disponibilné   peňažné prostriedky,   ale   je   nutné   vziať   do   úvahy   aj   ich   celkové   majetkové   pomery,   teda   aj spôsobilosť   si   tieto   prostriedky   zadovážiť;   zároveň   treba   zohľadniť   povahu   ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; a teda je potrebné hodnotiť ich celkové majetkové pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú situáciu   v   ich   hospodárení.   Samotný   momentálny   nedostatok   disponibilných   finančných prostriedkov   nie   je   sám   osebe   dostatočným   dôvodom   pre   oslobodenie   od   súdnych poplatkov,   pretože   rozhodujúcim   kritériom   sú   celkové   majetkové   pomery   žiadateľa zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem ich pomerov potrebné   tiež   skúmať   skutočnosť,   či   zo   strany   účastníka   domáhajúceho   sa   priznania oslobodenia   od   súdnych   poplatkov,   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešne uplatňovanie či bránenie práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne. Hoci podnikajúce osoby nemôžu byť vopred vylúčené z možnosti moderácie poplatkovej povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania nikto nevstupuje preto, že je to jeho povinnosťou, ale sa tak deje na základe jeho dobrovoľného suverénneho rozhodnutia, a teda   sám   musí   zodpovedne   zvážiť   svoje   schopnosti,   materiálne   možnosti   a   tiež   väčšie nároky,   ktoré   budú   na   neho   z tohto   dôvodu   z   viacerých   hľadísk   kladené.   Každý podnikateľský subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie, organizačnú formu alebo na to, s akým majetkom podniká, vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na úspech v podnikaní, na zisky, ale nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu, strát a ďalších nepriaznivých dôsledkov. U všetkých podnikateľských subjektov je potrebné, pokiaľ ide   o   posudzovanie   predpokladov   pre   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   rozlišovať,   či nepriaznivá situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má pôvod v podnikaní, pričom tu nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal sa do nepriaznivej situácie vplyvom zhody okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám si svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť do pojmu podnikateľského rizika, alebo či sa podnikateľ ocitol v nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním. Odvolací súd pri preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa vychádzal zo skutočnosti, že navrhovateľom je obchodná spoločnosť, ktorá bola založená za účelom podnikania, pričom podnikanie je nevyhnutné chápať ako činnosť, pri ktorej podnikateľ (obchodná spoločnosť) podstupuje riziko, že jeho úsilie môže byť zavŕšené dosiahnutím zisku, avšak môže skončiť aj stratou. Okolnosť, že podnikateľ (obchodná spoločnosť) pri svojej podnikateľskej činnosti nedosahuje zisk a dostane sa do prvotnej, resp. druhotnej platobnej   neschopnosti,   nemožno   samu   osebe   považovať   za   dôvod,   pre   ktorý   by   bolo navrhovateľovi   možné   priznať   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Každý   podnikateľský subjekt, ktorý vykonáva podnikateľskú činnosť, musí počítať s finančnými prostriedkami, ktoré bude mať či už na uplatňovanie alebo bránenie práva v občianskom súdnom konaní. Pokiaľ   by   tomu   tak   nebolo,   potom   by   podnikateľské   riziko   každého   podnikateľského subjektu prechádzalo na štát, keďže súdne poplatky sú príjmom štátneho rozpočtu, čo je neprípustné, pretože každý podnikateľský subjekt podniká na vlastnú zodpovednosť. Napriek tomu, že veľkú časť spoločnosti majetku navrhovateľa tvoria pohľadávky voči   iným   osobám   a   svoje   záväzky   si   spoločnosť   môže   splniť   až   po   uspokojení   týchto pohľadávok, odvolací súd dospel k záveru, že nepriaznivá hospodárska (finančná) situácia navrhovateľa má jednoznačne pôvod v podnikaní a v záväzkových vzťahoch vzniknutých za účelom výkonu podnikateľskej činnosti a je preto potrebné túto zahrnúť pod podnikateľské riziko, ktoré je povinný znášať sám navrhovateľ.

V preskúmavanej veci postupoval súd prvého stupňa vecne správne, keď v súlade s ust. § 138 ods. 1 O. s. p. zisťoval pomery na strane navrhovateľa z už predloženého vyplneného tlačiva na dokladovanie pomerov účastníka konania a správne ho tiež vyzval na doloženie daňového priznania za predchádzajúci kalendárny rok, t. j. za rok 2011, pričom z týchto   predložených   dokladov   mal   správne   za   preukázané,   že   pomery   navrhovateľa neodôvodňujú   priznanie   mu   oslobodenie   od   poplatku,   a   teda   nie   je   tu   splnená   prvá zo zákonných   podmienok   pre   priznanie   oslobodenia   od   platenia   súdnych   poplatkov, v dôsledku čoho ani nepristúpil k preskúmaniu druhej zákonnej podmienky - a to, či nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Preto námietka navrhovateľa,   že   splnenie   poplatkovej   povinnosti   od   neho   nemožno   spravodlivo   žiadať, nakoľko práve konaním odporcu sa dostal do zlej finančnej situácie a v čase podania žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   bol   navyše   v   omeškaní   viac   ako   30   dní s plnením peňažných záväzkov v celkovej sume 13.909,20 Eur, nie je dôvodná.

Správne teda súd prvého stupňa konštatoval, že dôvodom na priznanie oslobodenia od   platenia   súdnych   poplatkov   nie   je   skutočnosť,   že   navrhovateľ   nie   je   pri   svojej podnikateľskej   činnosti   úspešný,   pretože   je   vecou   podnikateľského   subjektu   vytvoriť   si určité   finančné   rezervy.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   nepriaznivá   hospodárska situácia v danej právnej veci je dôsledkom skutočností, ktoré majú svoj pôvod v podnikaní a s podnikaním   nevyhnutne   súvisia.   Z   obsahu   spisu   nevyplýva,   že   by   bol   navrhovateľ nemajetný, alebo že by sa ocitol v platobnej neschopnosti výlučne v dôsledku objektívne vzniknutej situácie, ktorá nastala nezávisle od jeho podnikateľskej činnosti (vis major). Za týchto okolností možno uzavrieť, že nebola osvedčená objektívna neschopnosť navrhovateľa súdny poplatok zaplatiť.“

Vychádzajúc   z citovaného,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, prečo napadnutým uznesením potvrdil odvolaním napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu.   V   napadnutom   uznesení   krajský   súd   ústavne konformným   spôsobom   objasnil,   prečo   sťažovateľka   nespĺňa   podmienky   na   priznanie oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku,   pričom   jeho   odôvodnenie   je   logickým dôsledkom   skutočností   preukázaných   v   danom   konaní.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa s právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Navyše, ústavný súd   nemá   zásadnejšie   výhrady   k   sťažovateľkou   namietanej   časti   argumentačnej   línie krajského súdu, ktorá vychádza zo zvýrazňovania špecifických čŕt právnických osôb ako nositeľov   práv   priznaných   im   Občianskym   súdnym   poriadkom   a   ktorá   podľa   názoru ústavného súdu nezakladá ich diskrimináciu vo vzťahu k fyzickým osobám, ktorá by bola z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný   súd   navyše   zdôrazňuje,   že   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   právomoci   krajského   súdu   je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou právnych noriem krajským súdom, v zmysle svojej ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by bol svojvoľný, resp. zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa ten natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovateľkou   namietaný   výklad   krajského   súdu   takéto   nedostatky   nevykazuje,   a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením   krajského   súdu,   ako   zjavne   neopodstatnenú   podľa   § 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že aj Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vo   svojich   rozhodnutiach   vychádza v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení právnickej osoby od platenia súdneho poplatku z obdobného právneho názoru, aký uplatnil vo veci sťažovateľky krajský súd (pozri napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 48/2011 zo 17. mája 2012 a sp. zn. 6 Sžo 248/2010 z 30. marca 2011).

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako celok, bolo už bez právneho významu rozhodovať o jej ďalších návrhoch.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014