znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. M., M., právne zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 CoP 39/2012 z 24. mája 2012   vo   výroku   o   nariadení   predbežného   opatrenia   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 257/2012 z 11. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra 2012 doručená sťažnosť S. M., M. (ďalej len „sťažovateľka“), právne zastúpenej advokátom JUDr. L. P., Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoP 39/2012 z 24. mája 2012 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   vo   výroku   o nariadení   predbežného opatrenia a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 257/2012 z 11. októbra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že Okresný súd Martin (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 P 326/2010-96 zo 6. februára 2012 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu zo 6. februára 2012“) zamietol v celom rozsahu návrh M. H., otca maloletej N. M. (ďalej len „otec maloletej“), z 23. apríla 2009, ktorým sa domáhal, aby okresný súd upravil styk otca s maloletou dcérou, „a to každú párnu sobotu v čase od 09,00 hod. do 17,00 hod. s tým, že si maloletú prevezme a odovzdá v mieste bydliska maloletej“ (citované z rozsudku   okresného súdu   zo   6. februára   2012,   pozn.).   Okresný   súd zároveň   zamietol návrh otca maloletej na vydanie predbežného opatrenia o úpravu styku z 3. februára 2012 a zaviazal ho nahradiť trovy štátu vo výške 728,50 € a rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania.

Otec maloletej podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. februára 2012 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že ho vo výrokoch, ktorými okresný   súd   zamietol   návrh   otca   maloletej   na   úpravu   styku   s maloletou,   uložil   otcovi maloletej nahradiť trovy štátu a rozhodol o trovách konania, zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. Napadnutým uznesením krajský súd zároveň zmenil rozsudok okresného súdu zo 6. februára 2012 vo výroku, ktorým zamietol návrh otca maloletej na vydanie predbežného opatrenia, keď rozhodol, že „otec je oprávnený stretávať sa s maloletou..., jedenkrát v kalendárnom týždni v rozsahu 1 hodiny bez prítomnosti matky, za prítomnosti pracovníka   referátu   Poradensko-psychologických   služieb   Úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny   M.“ (citované z napadnutého uznesenia   krajského súdu,   pozn.),   a uložil   otcovi maloletej   povinnosť   dohodnúť   s referátom   Poradensko-psychologických   služieb   Úradu práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   M.   konkrétny   termín   stretnutia   a tento   najneskôr   7   dní vopred písomne oznámiť matke maloletej.

Proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 243b ods. 5 OSP bez toho, aby sa zaoberal jeho vecnou správnosťou.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým uvádza:„Zo spisu Okresného súdu v Martine je zistiteľné, že o návrhu otca o úpravu styku s mal... a o návrhu otca na vydanie predbežného opatrenia o úpravu styku zo dňa 3. 2. 2012 o   náhrade   trov   konania   a   o   náhrade   trov   konania   štátu   rozhodoval   rozsudkom   a   nie uznesením.   Krajský   súd   v   Žiline   rozhodoval   uznesením   zo   dňa   24.   5.   2012   sp.   zn. 6 CoP 39/2012,   čo   je   podľa   môjho   názoru   neprípustné,   preto mal   krajský súd   ako   súd odvolací rozhodovať rozsudkom a nie uznesením.

Výrok uznesenia Krajského súdu v Žiline v jeho uznesení zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 6 CoP 39/2012, ktorým upravuje stretávanie sa otca s mal. dieťaťom je nepreskúmateľný, neurčitý, všeobecný a nevykonateľný. Krajský súd svojim procesným postupom porušil moje základné   ľudské   práva ako   matky mal.   dieťaťa   tým,   že jeho postupom   mi   bola   odňatá možnosť   konať   pred   súdom,   teda   konal   v   rozpore   s   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, podľa ktorého každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací porušil aj čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Krajský súd v Žiline svojím uznesením zo dňa 24. 5. 2012 sp. zn. 6 CoP 39/2012 porušil aj ust. § 176 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, vo veciach starostlivosti súdu o mal. sa vo veci samej rozhoduje rozsudkom o výchove a výžive   mal.   detí,   o   styku   rodičov   s   mal.   deťmi,   o   styku   blízkych   osôb   s mal.   deťmi o priznaní obmedzení alebo pozbavenie rodičovských a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu o schválení dôležitých úkonov mal. dieťaťa a o podstatných veciach, o ktorých sa rodičia nemôžu dohodnúť.

Krajský súd v Žiline mal v predmetnej veci nariadiť pojednávanie a predvolať mňa ako matku mal. dieťaťa, otca mal. dieťaťa, orgán starostlivosti o maloletých. Tým, že tak procesne   nepostupoval   nemohla   som   sa   vyjadriť   ako   matka   mal.   dieťaťa   k zamýšľanej zmene rozsudku Okresného súdu v Martine, ktorú chcel a vykonal Krajský súd v Žiline. Takýmto nezákonným postupom bola porušená aj všeobecná deklarácia ľudských práv,   ktorá   zabezpečuje   uplatnenie   práv   každému   občanovi.   Okrem   toho   krajský   súd nerešpektoval   a   nerešpektuje   vôľu   mal.   dieťaťa   dcéry   N.,   ktorú   prejavila   listom adresovaným na Okresný súd v Martine sp. zn. 12 P 326/2010.

Treba poznamenať, že odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle ust. § 237 pism. f/ O. s. p. sa rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní   realizácia   tých   jeho   procesných   práv,   ktoré   mu   občiansky   súdny   poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Musím konštatovať, že odvolací súd v predmetnej veci rozhodol dňa 24. 5. 2012 bez prítomnosti mňa S. M., ako matky mal. dieťa N. M..., bez prítomnosti môjho právneho zástupcu JUDr. L. P.

Krajský súd ma ani nevyrozumel o termíne rozhodovania v predmetnej veci. Musím konštatovať,   že   mne   S.   M.   ako   matke   mal.   dieťaťa   krajský   súd   mi   svojim   procesným postupom a nezákonným postupom odňal možnosť konať pred súdom a tým mi znemožnil realizovať procesné práva, ktoré mi občiansky súdny poriadok za účelom ochrany mojich práv priznáva.

Uvedená skutočnosť, že došlo k procesnej vade § 237 písm. f/ O. s. p. je nielen dôvodom   zakladajúcim   prípustnosť   dovolania,   ale   je   aj   okolnosťou,   pre   ktorú   som   sa domáhala,   aby   dovolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   zrušil,   pretože   rozhodnutie   vydané v konaní postihnutom tak závažnou vadou nemôže byť považované za správne, zákonné a spravodlivé.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací hrubo porušil procesné ustanovenia, ktoré vyššie citujem,   nerešpektoval   výsledky dokazovania,   vykonané v   prvostupňovom   konaní, najmä ignoroval znalecké posudky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že otec s mal. dieťaťom by sa vôbec nemal stýkať, nerešpektoval krajský súd ani stanovisko orgánu starostlivosti o deti, nerešpektoval vôľu maloletej dcéry N., ktorá písomne vyjadrila svoje city - odmietavý postoj k otcovi. Práva dieťaťa sa musia rešpektovať, že mal. dcéra je na takej rozumovej a duševnej úrovni, že je schopná objektívne sa vyjadriť k tomu, či chce byť s otcom alebo nie. Najvyšší súd Slovenskej republiky mal o mojom dovolaní rozhodnúť tak, že podľa § 221 ods.1 pism. f/ O. s. p. mal vec zrušiť a vrátiť na nové konanie.“

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1/ Základné právo sťažovateľky na spravodlivé zákonné a objektívne súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 24. 05. 2012 sp. zn. 6 CoP/39/2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. 10. 2012 sp. zn. 6 Cdo 257/2012 bolo porušené.

2/ Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 5. 2012, sp. zn. 6 CoP 39/2012 a uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   11.   10.   2012   sp.   zn. 6 Cdo 257/2012, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na ďalšie konanie. 3/ Krajský súd v Žiline   je povinný uhradiť   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 3.000,-Eur /slovom tritisíc eur/ na účet právneho zástupcu sťažovateľa do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

4/ Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 255,72 Eur do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Z odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy   a   práva   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   vyplýva,   že sťažovateľka napáda len jeho výrok o tom, že „otec je oprávnený stretávať sa s maloletou... jedenkrát v kalendárnom týždni v rozsahu 1 hodiny bez prítomnosti matky, za prítomnosti pracovníka   referátu   Poradensko-psychologických   služieb   Úradu   práce,   sociálnych   vecí a rodiny M.“, teda len výrok o nariadení predbežného opatrenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak tento   zákon   neustanovuje   inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia

Námietky sťažovateľky, na základe ktorých malo podľa jej názoru dôjsť k porušeniu ňou   označených   základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoP 39/2012 z 24. mája 2012 vo výroku o nariadení predbežného opatrenia sa týkajú:

1. Formy rozhodnutia krajského súdu, keďže odvolací súd mal podľa nej v danom prípade rozhodnúť rozsudkom, a nie uznesením, čím zároveň porušil § 176 ods. 1 OSP (ďalej len „prvá námietka“).

2.   Vecnej   správnosti   výroku   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   o nariadení predbežného opatrenia, ktorý je „nepreskúmateľný, neurčitý, všeobecný a nevykonateľný“ (ďalej len „druhá námietka“).

3. Nenariadenia pojednávania zo strany krajského súdu, v dôsledku čoho sa nemohla vyjadriť „k zamýšľanej zmene rozsudku Okresného súdu v Martine, ktorú chcel a vykonal Krajský súd v Žiline“ (ďalej len „tretia námietka“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkých vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

II.1.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu   vo   výroku   o nariadení   predbežného   opatrenia   v súvislosti   s prvou   a treťou námietkou

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   prvá   a tretia   námietka,   ktorými   sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoP 39/2012 z 24. mája   2012   vo   výroku   o nariadení   predbežného   opatrenia,   je   v   zásade   totožná s námietkami, ktoré uplatnila vo svojom dovolaní proti označenému uzneseniu krajského súdu   (sťažovateľka   v   ňom   tvrdila,   že   krajský   súd   sa   dopustil   procesných   pochybení v zmysle § 237 OSP, pozn.), pričom najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal a aj vysporiadal v rámci dovolacieho konania. Ústavný súd sa s právnymi závermi dovolacieho súdu k týmto námietkam stotožňuje a poukazujúc na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho   súdu   (pozri   k   tomu   časť   II.2   tohto   uznesenia,   pozn.)   pri   predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.1.2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia v súvislosti s druhou námietkou Sťažovateľkina   druhá   námietka   sa   týka   výroku   napadnutého   uznesenia   krajského súdu   o nariadení   predbežného   opatrenia,   ktorý   je   podľa   jej   názoru „nepreskúmateľný, neurčitý,   všeobecný   a   nevykonateľný“. Podľa   názoru   sťažovateľky   krajský   súd „nerešpektoval výsledky dokazovania, vykonané v prvostupňovom konaní, najmä ignoroval znalecké posudky, z ktorých jednoznačne vyplýva, že otec s mal. dieťaťom by sa vôbec nemal stýkať,... nerešpektoval vôľu maloletej dcéry N., ktorá písomne vyjadrila svoje city - odmietavý postoj k otcovi. Práva dieťaťa sa musia rešpektovať, že mal. dcéra je na takej rozumovej a duševnej úrovni, že je schopná objektívne sa vyjadriť k tomu,   či chce byť s otcom alebo nie.“.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu vo výroku o nariadení predbežného opatrenia (dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 257/2012 z 11. októbra 2012 odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu preskúmal z hľadiska možného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či je napadnuté uznesenie   krajského   súdu   vo   výroku   o nariadení   predbežného   opatrenia   ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ho nemožno považovať za arbitrárne.

Vychádzajúc   z argumentácie   sťažovateľky   ústavný   súd   konštatuje,   že   jej   druhá námietka sa týka v prvom rade namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   keďže   v súvislosti   s ňou   dôvody namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   neuvádza (nekonkretizuje).

Ústavný súd v súvislosti s druhou námietkou sťažovateľky považoval za potrebné predovšetkým uviesť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach,   keďže   nie   je   súčasťou   sústavy   všeobecných   súdov   o to   viac,   že   ide o rozhodnutia,   ktoré   do   práv   a   povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným spôsobom   (IV.   ÚS   82/09).   Ústavný   súd   posudzuje   problematiku   predbežných   opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Krajský súd v napadnutom uznesení predovšetkým uviedol:«Krajský   súd   ako   súd   odvolací...   preskúmal   rozsudok   okresného   súdu   v   rozsahu a z dôvodov   uvedených   v   odvolaní   a   po   preskúmaní   ho   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. vo výroku, ktorým súd zamietol návrh otca na úpravu styku s maloletým dieťaťom, vo výroku o povinnosti otca nahradiť trovy štátu a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a vo výroku o nariadenie predbežného opatrenia podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, a to z nasledovných dôvodov:

Predovšetkým treba uviesť, že v konaní vo veciach maloletých, ktoré možno začať i bez návrhu sa súd naďalej spravuje vyšetrovacou zásadou, ktorej dôsledkom je primárna zodpovednosť súdu za zistenie skutkového stavu, ktorá je jeho povinnosťou a ktorú bude musieť splniť bez ohľadu na dôkazné návrhy a aktivitu účastníkov (§ 120 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd sa pri vydaní napadnutého rozsudku touto zásadou dôsledne neriadil. Znalecký posudok Mgr. B. D. č. 20/2011 zo dňa 9. 12. 2011 nebol vyhotovený dostatočne dôsledne, pokiaľ   sa   znalkyňa   v   znaleckom   posudku   nezaoberala   aj   videozáznamami,   na   ktoré   sa odvolával počas konania otec maloletej, a tiež obsahom znaleckého posudku z trestného konania vedeného na Okresného súdu Martin pod sp. zn. 131721/2009 č. 11/2008 podaným PhDr.   G.   H.   dňa   17.   9.   2008   znalkyňou   pre   odbor   psychológia   a   odvetvie   klinická psychológia detí, klinická psychológia dospelých a poradenská psychológia, keď uvedená znalkyňa   konštatovala,   že   „v čase   podania znaleckého posudku   v prežívaní a   správaní maloletej neboli prítomné priame zistiteľné stopy po psychickej traumatizácii. Dieťa sa v správaní   javí   ako   otvorené,   priateľské,   emočne   stabilné.   Matkou   nie   sú   v   správaní popisované symptómy, ktoré by mohli svedčiť pre posttraumatickú stresovú poruchu alebo prejavy   psychickej   nevyrovnanosti.   Celkový   stav   možno   hodnotiť   tak,   že   dieťa   bolo vystavované   nepriamej   psychickej   záťaži,   sprostredkovanej   vzájomným   správaním   sa rodičov   a   správaním   otca   voči   matke.   Neprimerané   neverbálne   reakcie   i   verbálne vyjadrenia mohli u dieťaťa vyvolať pocit neistoty, tenziu, nepohodu a úzkosť, ale uvedené sa vzťahovalo   na   konkrétne   zážitky,   nemalo   všeobecný   charakter.   Dieťaťom   popisované správanie otca v danej chvíli mohlo u dieťaťa vyvolávať pocit strachu, nakoľko deti vnímajú nepohodu emotívnejšie a pocit ohrozenia vnímajú intenzívnejšie i v prípade, že problému racionálne nerozumejú. Okrem uvedeného sa o maloletú v prevažnej miere starala matka, teda dieťa bolo na osobu matky najviac emočne viazané. V prípade rozumného dohovoru a vyriešenia problémov medzi rodičmi by maloleté dieťa nemalo mať psychické následky ani do budúcnosti. Z hľadiska nízkeho psychického veku a nedostatočného kognitívneho vývinu je predpoklad, že u dieťaťa nezostanú prejavy psychickej traumy, dieťa si zážitky z minulosti pri   úprave   rodinných   vzťahov   nebude   v   budúcnosti   intenzívne   pripomínať.   Taktiež   z rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 13 T 21/2009-427 zo dňa 13. 1.2011 vyplýva záver súdu, že poškodená (t. j. matka) zvolený spôsob riešenia nezhôd a konfliktov s obžalovaným (otcom) sa javí ako snaha istým spôsobom škrtnúť ho zo svojho života. Toto však nie je celkom reálne možné a zrejme ani vhodné, keďže majú spolu maloletú dcéru. Tak ako má obžalovaný, ktorý je otcom dieťaťa svoje povinnosti voči nemu (napr. uhrádzať výživné, čo si i riadne plní), má i určité rodičovské práva, ktoré nie je možné bez ďalšieho spochybniť. Poškodená sama pritom na hlavnom pojednávaní výslovne uviedla, že styku otca s dieťaťom bráni a chce mu brániť do budúcna. Nie je možné v danom prípade predpovedať, či sa po dva a polročnom odlúčení ešte niekedy vôbec podarí obnoviť ich vzťah dcéry a otca.“ (str. 17 citovaného rozsudku).

Vo vzťahu k obidvom rodičom však treba zdôrazniť, že ciele výchovy dieťaťa sú sformulované v článku 29 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý je tiež súčasťou nášho právneho poriadku. Z psychologického hľadiska je cieľom výchovy dieťaťa jednoznačné jeho   všestranný   vývoj   na   fungujúcu,   citovo   a psychosociálne   zrelú   ľudskú   osobnosť s produktívnou sociálnou orientáciou. Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia Obsahom ich práva „vychovávať“ je v prvom rade právo a (povinnosť) chrániť (záujmy dieťaťa, ďalej tiež riadiť a usmerňovať jeho konanie a vykonávať nad ním dohľad, právo mať dieťa u seba, resp. určiť miesto jeho pobytu a právo sa o neho osobne starať. Rodičia sú   pri   výkone   rodičovských   práv   a   povinností   zásadne   rovnoprávni,   samozrejme   za podmienky, že sú obaja nositeľmi práva výkonu. Je preto prvoradou povinnosťou a súčasne právom obidvoch rodičov podieľať sa na výchove maloletého dieťaťa. Na tom nič nemení ani   skutočnosť,   že   nežijú   v   spoločnej   domácnosti.   Matka   nesmie   otcovi   brániť   v   styku s dieťaťom.   V   tomto   útlom   veku   sú   deti   manipulovateľné,   ovplyvniteľné   a je   vysoko pravdepodobné, že najmä matka svoju animozitu z rozpadnutého partnerského vzťahu rieši prostredníctvom   svojho   maloletého   dieťaťa,   čo   na   mal.   N.   pôsobí   veľmi   negatívne. Skutočnosť, že matka do animozity voči otcovi zaťahuje maloletú dcéru, nevrhá na ňu dobré svetlo. S poukazom na nepriaznivé reakcie a ataky rodičov medzi sebou v minulosti treba uvažovať aj pri rozhodnutí vo veci samej, aby sa dieťa stretávalo s otcom bez prítomnosti matky, ale na ÚPSVaR za účasti psychológa. Je pritom povinnosťou matky dieťa pripraviť na to, že bude časť svojho voľného času tráviť so svojim otcom, ktorý je taktiež nositeľom rodičovských   práv   vo   vzťahu   k   nemu.   Aj   správanie   otca   je   potrebné   korigovať,   najmä v súvislosti s tým, že už matka dosiahla štvorročné odcudzenie otca s dieťaťom. Obidvaja rodičia   sú   povinní   prekonať   vzájomnú   averziu   a   v záujme   zdravého   vývoja   maloletého dieťaťa   je nevyhnutné,   aby si vybudovali   korektné   vzťahy,   ktoré   budú viesť   k realizácii práva otca stýkať sa s dieťaťom, ktoré nemá zverené do výchovy. Matka nemôže otcovi brániť v styku s dieťaťom. Práve naopak, je povinná vytvárať podmienky pre hladký priebeh týchto   stretnutí.   Rovnako   je   potrebné,   aby   otec   nerobil   matke   prieky.   Ak   matka   bude naďalej brániť otcovi v styku s dieťaťom, je možné, že súd rozhodne o jeho zverení do výchovy   otca.   Rovnako   nie   je   vylúčená   do   budúcna   u   rodičov   aj   striedavá   rodičovská starostlivosť, tieto možnosti však bude zvažovať súd až v rozhodnutí vo veci samej po riadne zistenom   skutkovom   stave   a   doplnenom   dokazovaní   s   ohľadom   na   prvoradý   záujem maloletého dieťaťa. Obidvaja rodičia sú povinní práva svojho dieťaťa nielen deklarovať, ale   najmä   rešpektovať   a   v   maximálnej   miere   sa   im   prispôsobiť.   Iný   postup   je kontraproduktívny a vedie k odcudzeniu otca s mal. dieťaťom a ochladeniu ich vzájomných vzťahov, čo nie je vôbec žiaduce. Je preto potrebné, aby okresný súd nariadil Mgr. D. doplniť   znalecké   dokazovanie   s   ohľadom   na   zistenia   psychologičky   v trestnom   konaní citované   vyššie   a videozáznamy   otca   preukazujúce   ich   vzájomné   vzťahy   z minulosti a v prípade   námietok   otca   proti   doplnenému   znaleckému   posudku   nariadil   vo   veci   aj kontrolný znalecké dokazovanie, keďže z podaného znaleckého posudku vyplýva nie celkom nezaujatý prístup k jeho právam zo strany znalkyne. Odvolací súd zároveň konštatuje, že na rozhodnutie súdu o zamietnutí návrhu otca na úpravu styku s mal. N. neboli žiadne dôvody. Tak, ako bolo konštatované vyššie, otec je riadnym nositeľom svojich rodičovských práv, vyživovaciu povinnosť voči mal. N. si riadne plní a samotné odmietanie otca dieťaťom, výrazne podporované postojmi matky, ktoré i viedlo k odcudzeniu vzájomných vzťahov otca a dieťaťa, nemôže byť do budúcna akceptovateľné.»

V nadväznosti na citovanú argumentáciu krajský súd konštatoval, že „Napadnuté rozhodnutie   prvostupňového   súdu   sa   vlastne   rovná   zákazu   styku   otca   s   dieťaťom   bez trestno-právnych následkov. Takýto rozsah zásahu do rodičovských práv otca je v rozpore s právami a povinnosťami otca ako rodiča vyplývajúcich zo zákona, ale aj s článkom 29 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva je súčasťou nášho právneho poriadku, a preto ju aj pri svojej   rozhodovacej   činnosti   aplikuje   aj Ústavný   súd   Slovenskej   republiky.   Je potrebné poznamenať, že nemožno uprednostniť, zásadu stability výchovného prostredia dieťaťa, ak má ustúpiť vyššiemu cieľu - ktorým je zabezpečenie riadnej výchovy maloletého dieťaťa. Rodič   dopúšťajúci   sa   takéhoto   obmedzovania   práva   dieťaťa   na   stretávanie   s druhým rodičom, ktorý je schopný vylúčiť druhého (výchovne spôsobilého) rodiča zo života ich spoločného dieťaťa neposkytuje žiadnu záruku, že výchova dieťaťa splní ciele, ktoré od nej spoločnosť   očakáva.   Preto   je   v   zákone   o rodine   zakotvená   možnosť   súdu   považovať kvalifikované bránenie v styku za podstatnú zmenu pomerov. Súd by nemal v rozhodnutí o zmene zverenia váhať, pretože škody, ktoré môže programujúci rodič na psychike dieťaťa napáchať, sú vážneho a dlhodobého charakteru, pričom úspešnosť ich odstránenia závisí vo veľkej miere aj od dĺžky nesprávneho výchovného pôsobenia programujúceho rodiča. Je rozhodne v záujme dieťaťa byť v kontakte s oboma rodičmi; pokiaľ sú riadne výchovne spôsobilí. Rešpekt k právam iných je jedným z predpokladov riadnej výchovy. Z pozitívneho záväzku štátu na poli ústavnej garancie a ochrany rodičovstva a rodiny, resp. rodinného a súkromného života (článok 32 Listiny základných práv a slobôd a článok 8 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd)   vyplýva,   že   súdy   sú   povinné   zverenými procesnými prostriedkami vytvárať predpoklady pre urovnanie narušených vzťahov medzi rodičmi   a   deťmi,   vrátane   prostriedkov   donútenia,   ak   môže   takéto   opatrenie   viesť k sledovanému cieľu a ak je primerané.   Jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku rodiča s dieťaťom je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujem dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva. To však v prejednávanej veci nebolo preukázané. Ako už bolo uvedené vyššie, samotné zamietnutie návrhu otca na úpravu styku s maloletou N. sa totiž rovná zákazu styku otca. s mal. dieťaťom, čo rozhodne v prejednávanej veci nie je na mieste.   Rovnaká   argumentácia   odvolacieho   súdu   platí   aj   vo   vzťahu   k   návrhu   otca   na vydanie predbežného opatrenia podaného na pojednávaní v zmysle ust. § 102 ods. 1 O. s. p. pri aplikácii ust. § 76 ods. 1 písm. f/ O. s. p.. Keďže súd v tomto konaní koná ex offo (t. j. aj bez návrhu, odvolací súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o predbežnom opatrení podľa ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou N.,   jedenkrát   v kalendárnom týždni v rozsahu   jednej   hodiny   bez   prítomnosti   matky,   za prítomnosti   pracovníka   referátu   Poradensko-psychologických   služieb   Úradu   práce, sociálnych vecí a rodiny M.   Súčasne odvolací súd uložil otcovi povinnosť dohodnúť si s referátom Poradensko-psychologických služieb úradu práce, sociálnych vecí a rodiny M. konkrétny   termín   stretnutia   a   tento   najneskôr   7   dní   vopred   písomne   oznámiť   matke maloletého.   Rovnako   uložil   odvolací   súd   povinnosť   aj   matke   pripraviť   maloletú   N.   na stretnutie a v dohodnutom termíne zabezpečiť účasť maloletej a na stretnutí s otcom na referáte Poradensko-psychologických služieb Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny M. Vzhľadom na závažné rozpory medzi rodičmi a nedostatky znaleckého posudku Mgr. D. odvolací   súd   považoval   zamietnutie   návrhu   otca   na   vydanie   predbežného   opatrenia   za neopodstatnené.   Vychádzal   pritom   z   princípov   a   úvah   uvedených   v   odôvodnení   tohto rozhodnutia vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej. Pre rozhodnutie o predbežnom opatrení platia však iné procesné zásady, ako je to pri rozhodovaní o návrhu vo veci samej. Otec v konaní jednoznačne osvedčil potrebu dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Kontakt otca s maloletým dieťaťom v rozsahu aspoň jednej hodiny v týždni nie je z hľadiska odvolacieho súd neprimeraný a to aj vzhľadom na vek dieťaťa. S prihliadnutím na trvanie a štádium tohto konania a fakt, že matka bráni v styku otca s dieťaťom od 26. 4. 2008, je však podľa názoru krajského súdu potrebné, aby sa dieťa stretávalo s otcom na príslušnom ÚPSVaR za účasti psychológa a bez prítomnosti matky. S poukazom na vyššie uvedené argumenty vo vzťahu k nedostatkom znaleckého posudku Mgr. D. a jeho záverom je potom priznanie znaleckej odmeny uvedenej znalkyne predčasné, a to aj s ohľadom na námietky otca, keď počas sedenia s ním znalkyňa 25-krát telefonovala so svojou dcérou. V tomto smere je potom potrebné prehodnotiť výšku odmeny znalkyne za podaný znalecký posudok. Prvotne musí byť právoplatné uznesenie súdu o priznaní odmeny znalcovi. Až potom bude možné rozhodnúť i trovách štátu vzniknutých v tomto konaní (§ 148 ods. 1 O. s. p.). Z uvedených dôvodov odvolací súd i v tejto časti napadnutý rozsudok zrušil. V ďalšom konaní okresný súd   doplní   dokazovanie   v   naznačenom   smere,   a   to   doplnením   pôvodného   znaleckého posudku, prípadne nariadi kontrolné znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychológia, klinická   psychológia   detí   a   dospelých   ohľadne   vzťahu   otca   s maloletým   dieťaťom.   Po vykonanom dokazovaní okresný súd v novom rozhodnutí v celom rozsahu sa vyporiada s nárokmi otca uplatnené návrhom a svoje rozhodnutie odôvodní spôsobom predpísaným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p.“.

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať   predovšetkým   rovnako   ako   iné   rozhodnutia   zákonný   podklad,   musí   byť   vydané príslušným   orgánom   a   nemôže   byť   prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť   najmä   náležite odôvodnené.   Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní   vychádzal   z konkrétnych   okolností   posudzovaného   prípadu   a   citlivo vyhodnotil jednotlivé dôkazy, pričom sa zameral predovšetkým na preskúmanie existencie dôvodov na nariadenie predbežného opatrenia na základe návrhu otca maloletej. Po zvážení všetkých okolností odvolací súd dospel k záveru, že zamietnutie návrhu otca maloletej na nariadenie   predbežného   opatrenia   okresným   súdom   bolo   neopodstatnené,   a preto   bolo potrebné   podľa   jeho   záverov   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   vo   výroku   o zamietnutí tohto návrhu zmeniť.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   krajský   súd   nariadením   predbežného   opatrenia predovšetkým neprihliadal na závery znaleckého posudku, „z ktorých jednoznačne vyplýva, že otec s mal. dieťaťom by sa vôbec nemal stýkať a nerešpektoval vôľu maloletej dcéry N., ktorá   písomne   vyjadrila   svoje   city   -   odmietavý   postoj   k   otcovi“. V   súvislosti s touto argumentáciou sťažovateľky ústavný súd poukazuje predovšetkým na záver krajského súdu o nedostatočnom zistení   skutkového   stavu,   ktorý   náležite   odôvodnil   nedostatkami znaleckého   posudku   Mgr.   B.   D. č.   20/2011   z   9.   decembra   2011   (tento   podľa   názoru krajského súdu „nebol vyhotovený dostatočne dôsledne“, pozn.). Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd následne uložil okresnému súdu povinnosť po vrátení veci pri rozhodovaní o veci   samej   (teda   o úprave   styku   otca   s maloletou)   nariadiť   doplnenie   znaleckého dokazovania, príp. kontrolného znaleckého dokazovania, závery znaleckého posudku Mgr. B. D. č. 20/2011 z 9. decembra 2011 nemohli samy osebe odôvodňovať opodstatnenosť potreby dočasnej úpravy pomerov.

V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa nerešpektovania vôle maloletej ústavný súd aj s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva akceptuje, že pri rozhodovaní o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom je potrebné prihliadať aj na preferencie samotného dieťaťa, ktoré získavajú na váhe s jeho zvyšujúcim sa vekom. V tejto súvislosti však nemožno obchádzať ani samotný pozitívny záväzok štátu, v rámci ktorého je povinný urobiť všetko, čo je od neho možné rozumne požadovať pri súčasnom dosiahnutí spravodlivej rovnováhy medzi dotknutými záujmami dieťaťa a jeho oboch rodičov (pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Nuutinen proti Fínsku, rozsudok z 27. júna 2000, § 129). Vzhľadom na uvedené ústavný súd s prihliadnutím na všetky okolnosti posudzovanej veci nepovažuje   nariadenie   predbežného   opatrenia   krajským   súdom   za   neprimerané a z ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľné. Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého uznesenia uviedol podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody, pre ktoré rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 P 326/2010 zo 6. februára 2012 vo výroku o zamietnutí návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia   zmenil   tak,   že   predbežné   opatrenie   nariadil a dostatočným spôsobom objasnil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu   v súvislosti   s druhou   námietkou,   je zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   obsahom   dovolania   sťažovateľky   boli   skutočnosti uvádzané aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu; ide o skutočnosti tvoriace obsah prvej a tretej námietky sťažovateľky.

Najvyšší súd k prvej námietke sťažovateľky (namietaná nesprávna forma rozhodnutia krajského súdu) v odôvodnení napadnutého uznesenia predovšetkým uviedol:

„K námietke dovolateľky ohľadne formy, v akej vydal krajský súd svoje rozhodnutie, poukazuje dovolací súd na znenie ustanovenia § 223 O. s. p., podľa ktorého odvolací súd rozhoduje   rozsudkom,   ak   potvrdzuje   alebo   mení   rozsudok;   inak   rozhoduje   uznesením. Uznesenie teda odvolací súd vydáva, ak rozsudok prvostupňového súdu zrušuje a vec mu vracia   na   ďalšie   konanie,   resp.   ak   odvolacie   konanie   zastavuje,   prípadne   odvolanie odmieta.   Ak   preskúmava   odvolací   súd   uznesenie   prvostupňového   súdu,   rozhoduje   vždy uznesením. Forma rozhodnutia sa teda spravuje podľa toho, či je odvolaním napadnutý rozsudok   alebo   uznesenie,   ako   i   podľa   obsahu   rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Prvým výrokom   uznesenia   odvolacieho   súdu   došlo   k   zrušeniu   troch   výrokov   rozsudku prvostupňového súdu a vrátení veci na ďalšie konanie, preto forma rozhodnutia v tomto prípade bola správna. Ďalší výrok rozhodnutia odvolacieho súdu je, síce zmeňujúci, no týka sa   predbežného   opatrenia,   o   ktorom   sa   vždy   rozhoduje   uznesením   (pokiaľ   je   výrok o predbežnom, opatrení súčasťou rozsudku, má stále povahu uznesenia). Odvolací súd teda vydal svoje rozhodnutie v správnej forme.“

Vo   vzťahu   k tretej   námietke   sťažovateľky   (nenariadenie   verejného   pojednávania) najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol: „Matka   v   dovolaní   ďalej tvrdila, že postupom odvolacieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. tým, že odvolací súd konal bez vytýčenia pojednávania a neupovedomil   ju   ani   o   termíne   rozhodovania   v   predmetnej   veci.   Odvolací   súd v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   rozhodol   postupom   bez   nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O. s. p. Podľa ustanovenia § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. ak nejde o prípad, kedy treba zopakovať alebo doplniť dokazovanie, alebo v konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem, môže odvolací súd o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Keďže v tejto veci nešlo o žiaden z uvedených prípadov, odvolací súd bol oprávnený rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

V zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O. s. p. iba vo veciach, v ktorých rozhoduje súd rozsudkom   bez   nariadenia   ústneho   pojednávania,   je   povinný   oznámiť   miesto   a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu. Odvolací súd v danej veci však rozhodoval uznesením, ktoré nevyhlasoval. Termín rozhodovania preto účastníkom nemusel oznamovať.“

Ústavný   súd   sa   s argumentáciou   najvyššieho   súdu,   na   základe   ktorej   odmietol dovolanie   sťažovateľky   ako   neprípustné,   v plnom   rozsahu   stotožňuje.   Nad   rámec odôvodnenia   najvyššieho   súdu   vzťahujúceho   sa   na   tretiu   námietku,   podľa   ktorej   sa sťažovateľka   z dôvodu   nenariadenia   pojednávania   na   krajskom   súde   nemohla   vyjadriť „k zamýšľanej zmene rozsudku Okresného súdu v Martine, ktorú chcel a vykonal Krajský súd v Žiline“, ústavný súd dodáva, že obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého   porušenie   sťažovateľka   namieta,   je   právo   účastníka   konania   vyjadriť   sa k vykonávaným   dôkazom,   ktorému   zodpovedá   ústavná   povinnosť   súdu   umožniť účastníkovi, aby sa vyjadril ku každému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môže obsahovať zistenie významné pre rozhodnutie súdu (pozri napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 49/01). Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania preto, že nešlo o prípad opakovania alebo doplnenia dokazovania. Krajský súd svoje rozhodnutie nezaložil na nových dôkazoch, ale naopak, rozhodol na základe zistenia, že okresný súd nedostatočne   zistil   skutkový   stav   v dôsledku   nedôsledne   vyhotoveného   znaleckého posudku.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   považuje   túto   námietku sťažovateľky za nedôvodnú.

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   sa v napadnutom uznesení ústavne konformným spôsobom zaoberal kľúčovými dovolacími námietkami, ktoré sťažovateľka uplatnila vo svojom dovolaní, pričom právne závery, ktoré k   nim   zaujal,   sú   primeraným   spôsobom   odôvodnené   a   zodpovedajú   obsahu   a   zmyslu právnych   noriem,   ktoré   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   dovolaní   aplikoval.   Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné   a   udržateľné   a   nesignalizuje   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   ním a sťažovateľkou   označenými   právami,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   uplatnenými   v sťažnosti   (napr.   rozhodnutie o dočasnom opatrení).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2013