znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/2012-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. J. ml., Z., zastúpenej advokátom JUDr. V. O., L., vo veci namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa čl. 39   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 1 So/91/2010 z 24. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. J. ml.   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená sťažnosť M. J. ml. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 So/91/2010   z 24. mája   2011   (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom výpočtu pozostalostných dôchodkov po jej nebohom otcovi, a to konkrétne jej sirotského dôchodku.

Nebohý   otec   sťažovateľky   poberal   ku   dňu   smrti   invalidný   dôchodok   v sume 305,40 €.   Sťažovateľka,   jej   brat   a jej   matka   sa   stali   poberateľmi   pozostalostných dôchodkov,   o výške ktorých viedli pred všeobecnými súdmi spory. Matka sťažovateľky bola zároveň poberateľkou invalidného dôchodku v sume dávky 273,50 €.

Sociálna poisťovňa – ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) vydala rozhodnutie č. 895 810 8566 z 23. decembra 2009, ktorým priznala sťažovateľke podľa § 76 zákona č. 461/2003   Z. z.   o   sociálnom   poistení   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o sociálnom poistení“) od 1. februára 2009 sirotský dôchodok v sume 122,20 € mesačne ako 40 %   zo   sumy   invalidného   dôchodku   jej   nebohého   otca   a   tento   rozhodnutím č. 895 810 8566 z toho istého dňa upravila podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení na sumu   87,30   €   mesačne   z dôvodu,   aby   úhrn   súm   pozostalostných   dávok   všetkých oprávnených   poberateľov   (sťažovateľka,   jej   matka   a jej   brat)   nepresiahol   sumu   dávky invalidného   dôchodku   nebohého.   Proti   označeným   rozhodnutiam   Sociálnej   poisťovne podala sťažovateľka opravný prostriedok, ktorému Sociálna poisťovňa nevyhovela a spis predložila na rozhodnutie Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“).

Krajský   súd   predmetné   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   rozsudkom   sp. zn. 20 Sd/18/2010   z 18.   mája   2010   zrušil   podľa   § 250l   ods. 2   a   § 250j   ods. 2   písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Dospel k záveru, že rozhodujúcou pre postup podľa § 81 ods. 6   zákona   o sociálnom   poistení   je   tá   skutočnosť,   že   matka   sťažovateľky   je   aj poberateľkou invalidného dôchodku vo výške 273,50 €, ktorý je vyšší ako jej vdovský dôchodok   (183,30   €),   a   preto   by sa   matke   sťažovateľky   vyplácal v zmysle § 81   ods. 2 zákona   o sociálnom   poistení   vdovský   dôchodok   iba   v polovičnej   výške   91,60   €,   a   nie vo výške 183,30 €, z akej pri svojom prepočte vychádzala Sociálna poisťovňa. Tým sa mali zmeniť pomery rozhodujúce pre prepočet podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení v prospech   sťažovateľky.   Podľa   krajského   súdu   nie   je   pre   pomernú   úpravu   výplaty pozostalostných dávok rozhodujúce, v akej výške nárok vznikol, ale v akej výške sa bude vyplácať, pretože ide o posúdenie nárokov na výplatu sirotských dôchodkov a vdovského dôchodku. Krajský súd vyslovil, že úlohou Sociálnej poisťovne bude preto posúdiť najskôr súbeh invalidného a vdovského dôchodku matky sťažovateľky (podľa § 81 ods. 2 zákona o sociálnom   poistení),   určiť   výšku   vdovského   dôchodku,   ktorý   sa   jej   skutočne   bude vyplácať, a až potom pristúpiť k pomernej úprave výplaty dôchodkov v zmysle § 81 ods. 6 zákona   o sociálnom   poistení   tak,   aby   ich   úhrn   nepresiahol   výšku   dávky   invalidného dôchodku nebohého otca sťažovateľky. Proti rozhodnutiu sa odvolala Sociálna poisťovňa.

Napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bol   rozsudok   krajského   súdu č. k. 20 Sd/18/2010-35 z 18. mája 2010 zmenený tak, že predmetné rozhodnutia Sociálnej poisťovne boli potvrdené.

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie, vyslovil porušenie jej základných práv podľa čl. 39 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu. Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd napadnutý rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   alebo   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z   hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia. Výklad príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení patrí do výlučnej právomoci   všeobecného   súdu.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným   súdom   možno   uvažovať   len   v   prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky so spôsobom výpočtu pozostalostného dôchodku,   konkrétne   jej   priznaného   sirotského   dôchodku.   Podľa   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu, ako aj podľa názoru Sociálnej poisťovne je pri súbehu dôchodkov podľa § 81 ods. 2 a zároveň podľa § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení potrebné ako prvé pomerne   krátiť   dôchodky   všetkých   oprávnených   podľa   § 81   ods. 6   zákona   o sociálnom poistení   a až   následne   v každom   jednom   prípade   postupovať   podľa   § 81   ods. 2   zákona o sociálnom poistení. Podľa sťažovateľky sa má postupovať opačne, a to tak, že ešte pred pomerným   krátením   dôchodkov   podľa   § 81   ods. 6   zákona   o sociálnom   poistení   sa   má pristúpiť ku kráteniu dôchodku podľa § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení.

Podľa § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení ak sú súčasne splnené podmienky nároku   na   výplatu starobného   dôchodku,   predčasného   starobného   dôchodku   alebo invalidného   dôchodku   a   podmienky   nároku   na   výplatu   vdovského   dôchodku alebo vdoveckého dôchodku, alebo sirotského dôchodku alebo ak sú súčasne splnené podmienky nároku na výplatu vdovského dôchodku a sirotského dôchodku alebo vdoveckého dôchodku a sirotského dôchodku, vypláca sa v plnej sume z týchto dôchodkových dávok tá dávka, ktorá je vyššia, a z dôchodkovej dávky, ktorej suma je nižšia, sa vypláca jedna polovica...

Podľa   § 81   ods. 6   zákona o sociálnom   poistení pri   vzniku   nárokov   na   výplatu vdovského   dôchodku   a sirotského   dôchodku   alebo   sirotských   dôchodkov a   pri   vzniku nárokov   na   výplatu   vdoveckého   dôchodku   a   sirotského   dôchodku   alebo   sirotských dôchodkov po tom istom zomretom poistencovi nesmie úhrn sumy týchto dôchodkových dávok presiahnuť 100 % dôchodkovej dávky zomretého poistenca, na ktorú mal alebo by bol mal nárok ku dňu smrti;... Ak úhrn dôchodkových dávok presiahne túto sumu, suma každej z uvedených dôchodkových dávok sa zníži pomerne tak, aby suma uvedená v prvej vete nebola prekročená. To platí rovnako aj pre úhrn súm sirotských dôchodkov po tom istom zomretom poistencovi...

Ústavný súd v úvode uvádza, že pri posudzovaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu bral do úvahy predovšetkým tú jeho časť, ktorá sa vzťahuje na sťažovateľku. Zároveň mohol   posudzovať   iba   ústavnosť   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu preskúmavajúceho ako odvolací súd v konečnom dôsledku zákonnosť rozhodnutia Sociálnej poisťovne   o určení   výšky   sirotského   dôchodku   sťažovateľky.   Správnosť   výpočtu dôchodkov iných poberateľov (matka a brat sťažovateľky), ktoré sťažovateľka v sťažnosti spochybňuje,   nie   sú   predmetom   tejto   sťažnosti   a neboli   ani   predmetom   napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu.   Výpočet   dôchodku   týchto   iných   osôb   však   má   vplyv aj na výpočet sirotského dôchodku sťažovateľky, a v takomto rozsahu sa naň v konaní musí prihliadať.

Podľa sťažovateľky predstavuje postup najvyššieho súdu, ktorý pri výpočte dávky sirotského dôchodku najprv pristúpil k aplikácii § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení a až následne k § 81 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, svojvôľu pri výklade a aplikácii zákonného predpisu. Uvedený výklad najvyššieho súdu má podľa sťažovateľky negovať účel   a význam   zákona   o sociálnom   poistení   a okrem   iného   aj   spravodlivú   výplatu dôchodkových dávok. Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd nevenoval dostatočnú pozornosť interpretácii § 81 ods. 2 a 6 zákona o sociálnom poistení, čím mal svoje rozhodnutie zaťažiť prvkami ľubovôle a porušiť základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa   čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Zároveň   mal najvyšší súd neodôvodnene   či   nespravodlivo vybočiť   zo   (bližšie   neurčeného)   štandardného   výkladu   predmetných   ustanovení zákona o sociálnom poistení.

Podľa najvyššieho súdu má postup, podľa ktorého sa najprv aplikuje ustanovenie § 81 ods. 6 zákona o sociálnom poistení a až následne sa takto upravený vdovský dôchodok matky navrhovateľky   zníži na polovicu   podľa   § 81 ods. 2 zákona o sociálnom   poistení, oporu   v   príslušných   zákonných   ustanoveniach,   je   logický   a   v   ich   rámci   systematický. Najvyšší súd ďalej uviedol:

„Je   nepochybné,   že   východiskom   v   danom   prípade   je   novo   vzniknutá   existencia viacerých konkurujúcich pozostalostných nárokov odvodených od dôchodkovej dávky toho istého poistenca, t. j. situácia, ktorú rieši ust. § 81 ods. 6 zákona, v zmysle ktorého sa výška týchto   nárokov   ustáli   na   základe   metodiky   postupu   podľa   kľúča   odvodeného   od   počtu v konkrétnom prípade do úvahy prichádzajúcich konkurujúcich nárokov a ich vzájomného pomeru vyplývajúceho z ust. § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona. Až po takomto ustálení výšky každého z konkurujúcich si nárokov z tohto titulu, možno každý z nich následne (prípadne) podriadiť   úprave   v   zmysle   ust.   § 81   ods. 2   reagujúcej   na   konkurenciu   siným   už predchádzajúcim nárokom tohto poistenca.

Odporkyňa   správne   vychádzala   zo   skutočnosti,   že   suma   invalidného   dôchodku nebohého otca navrhovateľky bola 305,40 € mesačne. V súlade s § 77 ods. 1 zákona je suma sirotského dôchodku 40 % zo sumy 305,40 €. Navrhovateľka má ešte brata, ktorý rovnako ako ona spĺňal podmienky pre priznanie sirotského dôchodku. Sirotský dôchodok každého   zo   súrodencov   teda   činí   suma   122,20   €   po   zaokrúhlení   smerom   nahor.   Suma vdovského dôchodku matky navrhovateľky je s poukazom na § 75 ods. 1 zákona 60 % zo sumy 305,40 €, teda po zaokrúhlení 183,30 €.

Úhrn   pozostalostných   dôchodkov   tak   predstavuje   427,70   €   (súčet   sirotských dôchodkov   v   sume   po   122,20   €   a   plnej   výšky   vdovského   dôchodku   v   sume   183,30   €), sirotské dôchodky každého z detí po vynásobení indexom 0,71405 (predstavujúcim podiel sumy invalidného dôchodku nebohého otca navrhovateľky a úhrnu súm pozostalostných dôchodkov) predstavujú po 87,30 € mesačne a vdovský dôchodok matky 130,90 € mesačne. Odvolací   súd   sa   nestotožnil   s   názorom   krajského   súdu   a   navrhovateľky,   že   pre aplikáciu § 81 ods. 6 zákona bolo potrebné prihliadať skutočnosť, že matka navrhovateľky bola v rozhodnom čase aj poberateľkou invalidného dôchodku v sume 273,50 € mesačne, ktorý je vyšší ako vdovský dôchodok, keďže výška tohto (vdovského) dôchodku mala byť až výsledkom postupu v zmysle § 81 ods. 6 zákona.

Nemožno opomenúť, že odseky 2 a 6 ust. § 81 zákona upravujú dve rozličné situácie, od   ktorých   sa   odvodzuje   postup   a   metodika   odporkyne.   Kým   odsek   2   upravuje   súbeh nárokov   na   viaceré   dávky   vzniknuté   u   jednej   osoby,   ustanovenie   § 81   ods. 6   zákona upravuje nároky na pozostalostné dôchodky, ktoré majú byť vyplácané viacerým pozostalým po tom istom poistencovi. Postup navrhovaný navrhovateľkou by znamenal účelové využitie (v zmysle § 81 ods. 2 zákona) redukcie výšky vdovského dôchodku (matky navrhovateľky po porovnaní s výškou jej existujúceho invalidného dôchodku), ktorá výška však ešte nie je ustálená a má sa len zistiť podľa tejto metodiky v zmysle § 81 ods. 6 zákona, pre potreby ustálenia   výšky   (okrem   sirotských)   vdovského   dôchodku,   za   účelom   zmeny   pomeru vdovského   dôchodku   s   konkurujúcim   sirotským   dôchodkom   (dôchodkami),   čo   je   však rozpore s ust. § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   postup   odporkyne   pri   uvedenej   úprave pozostalostných dôchodkov v predmetnej veci (ktorá v intenciách ustanovenia § 81 ods. 6 zákona najprv vychádzala z vdovského dôchodku matky navrhovateľky v takej sume, na aký jej vznikol nárok, t. j. 60 % zo sumy invalidného dôchodku nebohého a až po prepočte pozostalostných   dôchodkov   aplikovala   § 81   ods. 2   zákona   a   vdovský   dôchodok   matky po porovnaní   s   jej   invalidným   dôchodkom   a   zistení,   že   je   nižší,   znížila   na   polovicu) zodpovedá aj právnemu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v rozsudku sp. zn. Sdo 1/97 zo dňa 29. 4. 1997 (uverejnenému pod č. 85/1999), podľa ktorého pred posúdením, ktorý z dôchodkov   pri   ich   súbehu   je   vyšší,   treba   najprv   vypočítať   osobitne   výšku   každého zo zbiehajúcich sa dôchodkov ku dňu, keď k ich súbehu došlo, a zistiť, v akej výške by vznikol nárok na samostatnú výplatu každého z nich. Len potom možno zistiť, ktorý z nich patrí dôchodcovi ako vyšší v plnej výške a z ktorého dôchodku ako nižšieho patrí len jedna polovica.“

Ústavný súd je toho názoru, že aplikácia § 81 ods. 2 a 6 zákona o sociálnom poistení najvyšším súdom v napadnutom rozsudku nie je zjavne neodôvodnená, nevykazuje znaky svojvôle   a   ani nepopiera   zmysel   a účel   predmetných   právnych   predpisov.   Najvyšší   súd v napadnutom   rozsudku   v potrebnom   rozsahu   náležite   vysvetlil,   prečo   pristúpil k aplikovaniu uvedených ustanovení a v akom poradí.

Ústavný   súd   nepovažuje   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné, resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   mohlo   mať   za   následok   porušenie   označených základných   práv   sťažovateľky.   Samotná   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľka   s   rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, resp. rozhodnutia (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97).

Na   uvedenom   závere   nič nemení ani námietka   sťažovateľky   obsiahnutá v podaní z 19. augusta 2011, ku ktorému priložila rozsudok iného senátu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So/91/2010 z 30. júna 2011 vo veci nároku na vdovský dôchodok svojej matky, v ktorom sa najvyšší súd stotožnil s názorom sťažovateľky o výpočte dôchodkov pri ich súbehu podľa § 81 ods. 2 a 6 zákona o sociálnom poistení. Najvyšší súd v tomto rozsudku dospel k inému právnemu záveru ako v rozsudku najvyššieho súdu napadnutom touto sťažnosťou.Ústavný   súd   v súvislosti   s rozdielnymi   právnymi   názormi   rôznych   senátov najvyššieho súdu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03,   IV. ÚS 92/09).   Obsahom   princípu   právneho   štátu   je   vytvorenie   právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99,   III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických   osôb   k   orgánom   verejnej   moci   (IV. ÚS 92/09).   Diametrálne   odlišná rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ ju   nemožno objektívne   a   rozumne odôvodniť,   je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj   keď   právne   závery   všeobecných   súdov   obsiahnuté   v   ich   rozhodnutiach   nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich   v   obdobných   veciach   zaväzoval   rozhodnúť   identicky,   napriek   tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad   a   používanie   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov [§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade   neuplatňoval   svoju   právomoc   podľa   § 22   zákona   o   súdoch   (obdobne   pozri II. ÚS 177/06, IV. ÚS 92/09).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (IV. ÚS 209/2010)   v   zhode a s poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“) konštatoval,   „že   rozdiely   v   súdnych   rozhodnutiach   sú   prirodzene   obsiahnuté v   každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou   pôsobnosťou“,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   „úlohou   najvyššieho   súdu   je   práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí   jeden   zo   základných   elementov   právneho   štátu,   situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám   zdrojom   hlbokých   a   trvalých inkonzistencií   (m. m. Beian v.   Rumunsko,   sťažnosť   č. 30658/05, Baranowski   v. Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak   v   konečnom   dôsledku   spôsobilé   podkopávať   dôveru   verejnosti   v   súdny   systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť č. 48553/99).“

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila   po   určitú   dobu,   nie   však ojedinelé rozhodnutie súdu a ani neskoršie rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa   judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže   vyvíjať,   resp.   že   v prípade,   ak   je   prijaté   ojedinelé   rozhodnutie,   vybočujúce z doterajšej   línie   rozhodovacej   praxe,   sa   konajúci   súd   nemôže   vrátiť   na   pôvodnú   líniu rozhodovacej   činnosti.   Samotná   skutočnosť,   že   po   vyhlásení   napadnutého   rozsudku najvyššieho súdu vydal iný senát najvyššieho súdu rozsudok, v ktorom podobnú otázku posúdil odlišne od napadnutého rozsudku, nemá sama osebe vplyv na súlad napadnutého rozsudku s ústavou a možnosť, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli porušené v sťažnosti označené práva sťažovateľky.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   uzavrel,   že   postup   najvyššieho   súdu   pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľka   namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 39 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 301/07,   IV. ÚS 396/08), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 39 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 39 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo   základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a namietaným porušením základného práva sťažovateľky upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia jej   základného   práva   zaručeného   v   čl. 39   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   preto   sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky, ktoré v nej uplatnila.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. januára 2012