znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. H., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods.   1,   čl.   2   ods.   2   a   čl.   141a   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   vlády Slovenskej republiky č. 37 z 19. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. H. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2011 doručená sťažnosť JUDr. D. H., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. B. N., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy uznesením vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 37 z 19. januára 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie vlády“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením vlády č. 412 z 2. mája 2007 vymenovaný   za   člena   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „súdna   rada“). Namietaným uznesením vlády bol sťažovateľ „dňom 19. januára 2011“ odvolaný z funkcie člena súdnej rady. Namietané uznesenie nebolo sťažovateľovi do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu   doručené, ale je „zverejnené na oficiálnej webovej stránke vlády SR“. Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu (III. ÚS 24/07,   III.   ÚS   165/07,   III.   ÚS   172/08,   III.   ÚS   107/10),   podľa   ktorej   ujatie   sa výkonu verejnej funkcie, resp. odvolanie z výkonu verejnej funkcie nastáva dňom, v ktorom v   zmysle   príslušných   právnych   predpisov   verejný   funkcionár   nadobudol,   resp.   stratil oprávnenia a povinnosti spojené s výkonom verejnej funkcie, a preto podáva ústavnému súdu sťažnosť ešte predtým, ako mu namietané uznesenie vlády bude doručené v záujme nezmeškania lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

Poukazujúc na ustanovenia čl. 141a ods. 1 písm. d) druhej vety, čl. 141a ods. 2 a čl. 141a   ods.   3   ústavy   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „Päťročné   funkčné   obdobie   členov Súdnej rady SR je garanciou stability zloženia Súdnej rady SR a to bez ohľadu na volebné obdobia vlády SR a Národnej rady SR, ktoré sú kratšie a toto obdobie sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej. Opak by viedol k neprístupnému politickému zasahovaniu do výkonu ústavnej funkcie vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného obdobia a to jednotlivých členov Súdnej rady SR, ale aj do činnosti Súdnej rady SR ako ústavnej inštitúcie. Politická strata dôvery   aktuálnej   vládnej   a   zákonodarnej   moci   k   ustanoveným   členom   Súdnej   rady   SR predchádzajúcou politickou mocou preto nemôže byť dôvodom na odvolanie členov Súdnej rady SR, ak inak naďalej spĺňajú ústavou stanovené podmienky členstva v Súdnej rade SR.“.

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľ zaoberá ústavným postavením súdnej rady a v tejto súvislosti uvádza: „Ústava Slovenskej republiky a ani iný zákon nedefinuje súdnu radu, aké má inštitucionálne postavenie v rámci ústavných orgánov. Toto definovanie však možno vyvodiť zo začlenenia ústavnej úpravy tejto inštitúcie a z obsahu jej kompetencií, ktoré   jej   priznáva   ústava,   prípadne   zákon   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade.   Tým,   že ústavoprávna   úprava   Súdnej   rady   SR   bola   začlenená   do   VII.   hlavy   Ústavy   Slovenskej republiky došlo k zvýrazneniu jej nezávislého postavenia od moci zákonodarnej a moci výkonnej a vyjadruje reálne naplnenie základnej ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia výkonu   súdnej   moci   od   iných   orgánov   štátu.   Z   tohto   zaradenia   ústavnoprávnej   úpravy a z obsahu jej ústavných a zákonných kompetencií je možno konštatovať, že Súdna rada SR je vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť.“

Na tomto základe sťažovateľ konštatuje, že „bezdôvodným odvolaním člena Súdnej rady SR vládou SR a teda porušením jeho ústavného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy o rovnakých podmienkach prístupu k voleným alebo iným funkciám, dochádza k prejavu svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti   Súdnej   rady   SR   a   v   konečnom   dôsledku   i   možnosti   zásahu   do   nezávislosti súdnictva. Takýto postup v podmienkach právneho štátu musí byť vylúčený.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Z   článku   141a   ods.   1   Ústavy   SR   nevyplýva   právny princíp, podľa ktorého ten, kto do funkcie menoval alebo volil, má právo z funkcie odvolať z akýchkoľvek dôvodov. Ostatná novelizácia § 27 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR nie   je   právne relevantná pre odvolanie z funkcie   pred   uplynutím   5   ročného   funkčného obdobia   stanoveného   ústavou,   keďže   zákon   upravuje   len   procesný   postup   príslušného orgánu, pre prípad, že člen Súdnej rady SR by prestal spĺňať podmienky členstva v Súdnej rade SR. Správnosť uvedeného potvrdzuje aj politická prax po roku 2006, kedy nedošlo k takýmto zásahom do zloženia a činnosti Súdnej rady SR. Napokon sťažovateľ poukazuje aj na   nález   Ústavného   súdu   SR   č.   III.   ÚS   58/08-29   zo   14.   októbra   2008   týkajúci   sa nezákonného odvolania podpredsedu Najvyššieho súdu SR pred skončením jeho funkčného obdobia, ktorý je na daný prípad plne akceptovateľný.“.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že vláda odôvodnila jeho odvolanie z funkcie člena   súdnej   rady   (obdobne   ako   odvolanie   ďalších   dvoch   členov   súdnej   rady)   tým,   že «z ústavnej ako aj zákonnej právnej úpravy vyplýva, že Národná rada Slovenskej republiky ako aj vláda Slovenskej republiky majú právomoc odvolať členov Súdnej rady Slovenskej republiky pred uplynutím ich funkčného obdobia“ podľa zásady „kto menuje, ten môže aj odvolávať“. Okrem toho ministerka spravodlivosti SR v tejto súvislosti v médiách poukázala na to, že Súdna rada zlyhala a je namieste, aby prišli noví dôveryhodní ľudia, bez toho, aby preukázala stratu dôveryhodnosti u odvolaných členov Súdnej rady SR...

Sťažovateľ   nespochybňuje   právomoc   vlády   SR   vymenovať   a   odvolávať   aj   členov Súdnej rady SR, ale nie svojvoľne, bez uvedenia dôvodu, resp. len voluntaristicky „tak chcem, tak to bude“. Za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať pred uplynutím   funkčného   obdobia   člena   Súdnej   rady   SR   sťažovateľ,   pri   absencii   úpravy dôvodov   odvolania   člena   Súdnej   rady   SR   v   Ústave   SR   (napr.   tak   ako   je   to   u   sudcov všeobecných súdov (čl. 147), predsedu alebo podpredsedu Najvyššieho súdu SR (čl. 145 ods. 3), verejného ochrancu práv (čl. 151a ods. 4 až 6) alebo u sudcov Ústavného súdu SR (čl.   138   ods.   2);   rovnako   pri   absencii   splnomocnenia   ústavodarcu   adresovaného zákonodarcovi upraviť zákonom dôvody odvolania z funkcie člena Súdnej rady SR, považuje stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl.   141a   ods.   2   Ústavy SR   stať sa (byť ustanovený)   členom   Súdnej   rady   SR,   teda   nepreukázanie   existencie   vysokoškolského vzdelania,   nepreukázanie   existencie   pätnástich   rokov   odbornej   praxe   alebo   stratou bezúhonnosti.».

V súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že „Pravý zmysel požiadavky v čl. 30 ods. 4 Ústavy SR vyjadruje univerzálne právo každého občana podieľať sa   na   správe   verejných   vecí,   okrem   iného   tým,   že   má   rovnakú   možnosť   uchádzať   sa a zastávať   akékoľvek   funkcie   vo   verejnom   živote   bez   akejkoľvek   diskriminácie.   Inými slovami to znamená, že toto právo nesmie byť upierané žiadnej skupine občanov a na strane druhej nesmie byť žiadna skupina občanov zvýhodňovaná. Zmyslom ústavného zakotvenia práva na zastavanie verejnej funkcie po určenú dobu, je zabrániť diskriminácii z dôvodov uvedených v čl. 12 ods. 2 Ústavy SR alebo čl. 2 MPOPP (Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, pozn.), a to najmä z politických dôvodov, vzídených z volieb v roku 2010 tak, ako sa to stalo aj v tomto prípade.“.

Sťažovateľ   v   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   podľa   čl.   30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 143a ods. 3 ústavy v kontexte s požiadavkou   ústavne   konformného   výkladu   právnych   predpisov   vyplývajúcich z generálneho interpretačného pravidla vyjadreného v čl. 152 ods. 4 ústavy ďalej tvrdí, že «toto právo už svojou podstatou neznamená len právo na prístup k (volenej alebo) inej verejnej funkcii, ktorou funkcia člena Súdnej rady Slovenskej republiky je, ale toto právo implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej obdobie, resp. na ochranu pred svojvoľným konaním každého, vrátane konania orgánu štátnej moci, v danom prípade vlády SR.

Z pohľadu ústavného práva ide pri odvolaní člena Súdnej rady SR   menovaného vládou SR o zákonom schválený a možný zásah do osobnej sféry jednotlivca - člena súdnej rady. Takýto zásah okrem toho, že musí byť upravený zákonom, musí tiež súčasne sledovať dosiahnutie určitého legitímneho cieľa a vo vzťahu k tomuto cieľu musí byť primeraný. Je preto nevyhnutné, aby v podmienkach materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) bola splnená neopomenuteľná podmienka, že takýto zásah do autonómnej sféry jednotlivca musí   mať   jasný   a   vopred   poznateľný   dôvod,   ktorý   legitimuje   použitie   takéhoto   zásahu, pričom takýto zásah musí spočívať v konkrétnych skutočnostiach. Z uvedeného je zrejmé, že každý zásah do osobnej sféry jednotlivca, ktorý je vykonávaný v rámci akéhokoľvek postupu štátneho orgánu voči jednotlivcovi musí byť ospravedlnený konkrétnou skutočnosťou alebo dôvodom takéhoto zásahu a nielen vykonaný preto, že štátny orgán má takúto právomoc formálne   danú.   Takéto   všeobecné   oprávnenie   vo   forme   právomoci   môže   byť   len predpokladom na použitie takejto zásahovej kompetencie, ale je vylúčené, aby ňou bola daná neobmedzená (svojvoľná) intenzita takéhoto použitia.

Z   uvedeného   treba   vyvodiť   záver,   že   pre   použitie   kompetencie   štátneho   orgánu nestačí, aby tento orgán takúto kompetenciu mal zákonom priznanú, ale súčasne musí byť využitie a použitie takejto kompetencie štátnym orgánom realizované ústavne a zákonne konformným spôsobom (čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).

Politická   strata   dôvery   aktuálnej   vládnej   a   zákonodarnej   moci   k   ustanoveným členom súdnej rady predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod na   odvolanie   člena   súdnej   rady,   ak   inak   naďalej   spĺňa   ústavou   stanovené   podmienky členstva v súdnej rade. V právnom a demokratickom štáte (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) by malo byť považované za samozrejmé (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), že táto dĺžka funkčného obdobia bude rešpektovaná všetkými štátnymi orgánmi, všetkými orgánmi verejnej moci. Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej   a   výkonnej.   Opak   vedie   k   neprípustnému   politickému   zásahu   do   výkonu ústavnej funkcie člena Súdnej rady SR vymedzenej ústavou stanovenou dĺžkou funkčného obdobia.

Postupom   vlády   SR   pri   rozhodovaní   a   prijatí   uznesenia   o   odvolaní   sťažovateľa z funkcie člena Súdnej rady SR bol teda porušený čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4, čl. 46 ods. 1, čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Z princípu právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR totiž vyplýva postulát, že jednou z podstatných zložiek každého konania, v ktorom sa rozhoduje o uplatnení, resp. o ochrane niektorého zo základných práv alebo slobôd občanov (a to bez ohľadu na povahu orgánu, pred ktorým takéto konanie prebieha), je jeho objektivita,   ktorou   sa   v   rozhodovacom   procese   musí   vylúčiť   svojvôľa,   ako   aj   ničím nepodložená možnosť úvahy rozhodovacieho orgánu bez akýchkoľvek objektívnych limitov (II. ÚS 9/00).

Vláda SR ako štátny orgán, viazaný kategorickým príkazom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, môže konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,   nepostupovala,   ako   vyplýva   z   vyššie   uvedeného   odôvodnenia,   v   intenciách citovaných článkov Ústavy SR.

Za porušenie čl. 141a ods. 3 Ústavy SR považuje sťažovateľ postup vlády SR, ktorá napriek jeho legitímnym očakávaniam, že funkciu člena Súdnej rady SR bude vykonávať po dobu   ustanovenú   v   citovanom   článku,   ho   odvolala   pred   uplynutím   funkčného   obdobia v rozpore s právnou úpravou uvedenou v Ústave SR a bez akýchkoľvek dôvodov svojvoľne, teda len pre samotnú skutočnosť, že chce „na svoj obraz“ meniť členov Súdnej rady SR, aby títo plnili jej politické príkazy, na ktorých sa dohodnú, čím výrazne zasiahnu do deľby moci v našej krajine; opak nemá nič spoločné s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ktorý definuje Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát.

Je nespochybniteľné, že postup vlády SR pri odvolaní JUDr. D. H. z funkcie člena Súdnej   rady   SR   je   dôsledkom   protiústavného   výkladu   a   uplatňovania   príslušných ustanovení Ústavy SR a zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   nie   je   v súlade   s Ústavou SR, tak ako to prikazuje všeobecné interpretačné pravidlo čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.».

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. D. H. podľa čl. 12 ods. 2, čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 sa zrušuje“.

3.   Vláda   Slovenskej   republiky   je   povinná   nahradiť   JUDr.   D.   H.   trovy   právneho zastúpenia tak, ako ich vyčísli na verejnom pojednávaní a zaplatiť ich v lehote do troch dní na účet právneho zástupcu JUDr. B. N., advokáta, advokátska kancelária, B., č. ú....“

Sťažovateľ v nadväznosti na svojej tvrdenie, že namietaným uznesením vlády „došlo nepochybne k závažnému porušeniu jeho ústavného práva podľa. čl. 30 ods. 4 v spojení s ďalšími   ustanoveniami   Ústavy   SR,   pričom   následky   tohto   neústavného   zásahu   jemu spôsobia závažnú ujmu spočívajúcu v tom, že mu je bránené vo vykonávaní činnosti člena Súdnej rady SR a tým oprávnení a povinností z tejto funkcie vyplývajúcich“, ako aj v záujme toho, aby nedošlo „k ďalším ústavným sporom“, žiada „dočasne riešiť vzniknutú neústavnú situáciu   vydaním   predbežným   opatrením   o   odklade   vykonateľnosti   napadnutého rozhodnutia vlády SR“.

Na základe citovaného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal toto uznesenie:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   odkladá   vykonateľnosť   uznesenia   vlády Slovenskej republiky č. 37/2011 z 19. januára 2011 do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   predovšetkým   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy namietaným uznesením vlády, pričom v tejto súvislosti navrhuje, aby ústavný súd predbežným   opatrením   rozhodol   o   odložení   jeho   vykonateľnosti.   Vzhľadom   na   túto skutočnosť ústavný súd považoval vec sťažovateľa za naliehavú, a preto sťažnosť predbežne prerokoval prednostne uplatňujúc postup podľa § 26 zákona o ústavnom súde.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   sťažovateľa   spĺňa   zákonom   ustanovené podmienky   a   náležitosti   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   sa   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ formuluje vo vzťahu k namietanému uzneseniu vlády v zásade tieto námietky:

a) za ústavne tolerovateľný dôvod využitia právomoci vlády odvolať člena súdnej rady   pred   uplynutím   funkčného   obdobia   z jeho   funkcie   pri   absencii   úpravy   dôvodov odvolania člena súdnej rady v ústave možno považovať len stratu jedného z predpokladov ustanovených v čl. 141a ods. 2 ústavy stať sa (byť ustanovený) členom súdnej rady, čo vláda v jeho prípade zjavne nerešpektovala,

b)   súdna   rada   je   podľa   sťažovateľa „vrcholným   ústavným   orgánom   súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných inštitucionálnych prvkov je nezávislosť“, a preto je bezdôvodné odvolanie člena súdnej rady vládou prejavom „svojvôle výkonnej moci, čo sa v konečnom dôsledku prejavuje reálne v možnosti zásahu do nezávislosti Súdnej rady SR a v konečnom dôsledku i možnosti zásahu do nezávislosti súdnictva“,

c) strata politickej dôvery aktuálnej vládnej a zákonodarnej moci k členom súdnej rady ustanoveným predchádzajúcou politickou mocou nemôže byť považovaná za dôvod na odvolanie člena súdnej rady, keďže „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej a výkonnej.“.

V nadväznosti na prvú z uvedených námietok sťažovateľa, podľa ktorej vláda môže podľa   jeho   tvrdenia   odvolať   člena   súdnej   rady   z funkcie,   len   ak   „stratí“   jeden z predpokladov svojho ustanovenia do tejto funkcie uvedený v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j. „nepreukázanie existencie vysokoškolského vzdelania, nepreukázanie existencie pätnástich rokov odbornej praxe alebo stratou bezúhonnosti“, ústavný súd v prvom rade poukazuje na §   26   ods.   1   zákona   č.   185/2002   Z.   z.   o   Súdnej   rade   Slovenskej   republiky   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rade“), ktorý znie:

„(1) Funkcia člena súdnej rady zanikáa) uplynutím funkčného obdobia člena súdnej rady, b) vzdaním sa funkcie člena súdnej rady, c) odvolaním člena súdnej rady, d) smrťou člena súdnej rady,e) zánikom funkcie sudcu, ak ho za člena súdnej rady zvolili sudcovia,f) zánikom funkcie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,g) neodstránením dôvodov nezlučiteľnosti funkcie člena súdnej rady podľa § 3 ods. 5,h) ak člena súdnej rady už nemožno považovať za bezúhonného.“

Z citovaného vyplýva, že zákon o súdnej rade rozlišuje medzi zánikom funkcie člena súdnej rady priamo zo zákona, t. j. vtedy, ak nastanú skutočnosti uvedené v ustanoveniach § 26 ods. 1 písm. a), b), d),e), f), g) a h) zákona o súdnej rade, a zánikom funkcie člena súdnej rady na základe odvolania [§ 26 ods. 1 písm. c) zákona o súdnej rade].

Sťažovateľ tvrdí, že člen súdnej rady môže byť odvolaný z funkcie člena súdnej rady, len vtedy, ak „stratí“ jeden z ústavných predpokladov na výkon funkcie člena súdnej rady uvedených v čl. 141a ods. 2 ústavy, t. j. a) prestane byť bezúhonný,b) preukáže sa (dodatočne), že nemá vysokoškolské právnické vzdelanie,c) preukáže sa (dodatočne), že nespĺňa predpoklad najmenej 15 rokov odbornej praxe.

Tvrdenie sťažovateľa zjavne nemá oporu ani v ústave [ústava v ustanovení čl. 141a ods. 1 písm. d) neuvádza taxatívnym a ani demonštratívnym spôsobom dôvody, na základe ktorých môže vláda ňou vymenovaného člena súdnej rady odvolať z funkcie] a ani v zákone o súdnej rade, keďže príslušné ustanovenie tohto zákona [§ 26 ods. 1 písm. c)] obdobne ako ústava nevymedzuje dôvody, na základe ktorých môže vláda člena súdnej rady odvolať z funkcie, t. j. zjavne predpokladá aj iné dôvody, na základe ktorých môže vláda uplatniť právomoc   zverenú   jej   priamo   ústavou   (odvolať   ňou   vymenovaného   člena   súdnej   rady z funkcie). Navyše, tvrdenie sťažovateľa je aspoň vo vzťahu k „strate bezúhonnosti“ člena súdnej rady zjavne nepresné (nesprávne), keďže v prípade „straty bezúhonnosti“ funkcia člena súdnej rady zaniká priamo zo zákona na základe § 26 ods. 1 písm. h) zákona o súdnej rade, a teda nie odvolaním.

Ak   vezmeme   do   úvahy,   že   preukázanie   existencie   vysokoškolského   vzdelania a existencie pätnástich rokov odbornej praxe je vláda povinná obligatórne preskúmať už pri vymenúvaní určitej osoby za člena súdnej rady (a je teda prakticky nepredstaviteľné, že by do funkcie člena súdnej rady vymenovala osobu, ktorá tieto podmienky nespĺňa), tak by ustanovenie   právomoci   vlády   odvolávať   ňou   ustanoveného   člena   súdnej   rady   pred uplynutím   jeho funkčného   obdobia   predstavovalo   v zásade   prázdnu   množinu   a   bolo by v legislatívnej úprave (tak v ústave, ako aj v zákone o súdnej rade) v podstate nadbytočné. Uvedené skutočnosti signalizujú zjavnú neopodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o možnosti vlády   odvolať   člena   súdnej   rady   (ňou   vymenovaného)   len   z   dôvodov   vyplývajúcich z čl. 141a ods. 2 ústavy o to viac, že sám sťažovateľ v zásade nespochybňuje a ani nemôže spochybňovať právomoc   vlády   odvolať niektorého   z troch   členov   súdnej   rady,   ktorých vymenovala,   keďže   táto   právomoc   vlády   je   výslovne   uvedená   v   dikcii   čl.   141a   ods. 1 písm. d)   ústavy.   Navyše,   ak   by   sa   argumentácia   sťažovateľa   doviedla   do   dôsledkov, nemohla by vláda odvolať svojho „nominanta“ z funkcie člena súdnej rady ani v prípade, ak by   sa   tento   dlhodobo,   resp.   vôbec   nezúčastňoval   zasadnutí   súdnej   rady   (napr.   zo zdravotných alebo iných dôvodov), a neplnil by si tak základnú povinnosť vyplývajúcu z členstva v súdnej rade, ktorú možno implicitne z ústavnej, ale i zákonnej úpravy vyvodiť (hoci táto povinnosť a ani ďalšie povinnosti člena súdnej rady nie sú v ústave ani v zákone o súdnej rade výslovne uvedené). To isté by pritom v zásade muselo platiť aj o členoch súdnej rady, ktorí sú volení a odvolávaní sudcami Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) a prezidentom Slovenskej republiky (ďalej len   „prezident“).   Rovnako   by   pri   dôslednej   akceptácii   argumentácie   sťažovateľa   bolo v zásade   problematické   odvolať   člena   súdnej   rady   z funkcie,   ak   by   bol   právoplatným rozhodnutím súdu pozbavený spôsobilosti na právne úkony, resp. by jeho spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať právny názor sťažovateľa, podľa ktorého je súdna rada „vrcholným ústavným orgánom súdnictva Slovenskej republiky a jedným z jej základných   inštitucionálnych   prvkov   je   nezávislosť“, naopak,   stotožňuje   sa   s   ním poukazujúc pritom   aj na príslušnú   časť   dôvodovej   správy   k   návrhu   skupiny   poslancov k návrhu   ústavného   zákona,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   Ústava   Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., v znení ústavného zákona č. 244/1998 Z. z. a ústavného zákona č. 9/1999 Z. z. [parlamentná tlač č. 1271 (ďalej len „dôvodová správa)], v ktorej sa uvádza: „Začlenenie Súdnej rady SR do siedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky zvýrazňuje jej nezávislé   postavenie   od   moci   zákonodarnej   ako   aj   výkonnej   a   je   reálnym   naplnením ústavnej   zásady   nezávislosti   a oddelenia   výkonu   súdnej   moci   od   iných   orgánov   štátu.“ V nadväznosti na uvedené ústavný súd ale pripomína, že existuje viacero inštitucionálnych mechanizmov, prostredníctvom ktorých môže ústavodarca zabezpečiť nezávislosť určitého ústavného orgánu od iných ústavných orgánov (resp. iných mocí), ku ktorým nepochybne patrí   aj   ústavou   ustanovený   spôsob   kreovania   príslušného   ústavného   orgánu   a jemu zodpovedajúce zloženie tohto ústavného orgánu, ako aj ústavou ustanovený spôsob jeho uznášania sa (rozhodovania).

Súdna rada je zložená z 18 členov, pričom jej predsedom je predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „predseda najvyššieho súdu“) a jej ďalšími členmi sú a)   ôsmi   sudcovia,   ktorých   volia   a   odvolávajú   sudcovia   Slovenskej   republiky,   b)   traja členovia,   ktorých   volí   a   odvoláva   národná   rada,   c)   traja   členovia,   ktorých   vymenúva a odvoláva prezident, d) traja členovia, ktorých vymenúva a odvoláva vláda (čl. 141a ods. 1 ústavy), pričom na prijatie uznesenia súdnej rady je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých jej členov (čl. 141a ods. 5 ústavy).

Ústavou ustanovený spôsob kreovania súdnej rady je vo svojej podstate založený na „delegačnom princípe“ spočívajúcom v tom, že popri predsedovi súdnej rady, ktorým je z titulu   svojej   funkcie   predseda   najvyššieho   súdu,   sú   v   ústavou   ustanovenom   počte   za ďalších   členov   súdnej   rady   volení,   resp.   vymenovaní   (delegovaní)   zástupcovia   sudcov Slovenskej republiky (teda predstaviteľov súdnej moci), národnej rady, prezidenta a vlády. Takto   kreované ústavné   zloženie   súdnej   rady   pritom   v   spojení   s   ústavou   ustanoveným spôsobom uznášania sa súdnej rady je zároveň založené na nevyhnutnosti dosiahnuť pri rozhodovaní konsenzus medzi   členmi   „delegovanými“ predstaviteľmi jednotlivých   mocí (sudcami Slovenskej   republiky na jednej   strane a zástupcami   národnej   rady,   prezidenta a vlády na druhej strane). To nielen principiálne, ale aj fakticky vylučuje, aby niektorá z týchto mocí „politicky ovládla“ súdnu radu, keďže (najmenej) polovicu jej členov tvoria sudcovia   (predseda   najvyššieho   súdu   a   ôsmi   sudcovia   zvolení   sudcami   Slovenskej republiky) a druhú polovicu tvoria členovia nominovaní „do tohto orgánu v rovnomernom pomere vládou Slovenskej republiky, Národnou radou Slovenskej republiky a prezidentom Slovenskej republiky“, čo zodpovedá „Zmyslu trojdelenia štátnej moci a systému protiváh a vzájomných bŕzd.“ (pozri dôvodovú správu).

Ústavou ustanovený spôsob kreovania a zloženia súdnej rady v spojení s ústavou ustanoveným spôsobom jej uznášania sa (rozhodovania) má pritom aj vecné odôvodnenie vzhľadom na ústavou vymedzenú pôsobnosť súdnej rady (čl. 141a ods. 4 ústavy), ktorá je podrobnejšie rozvedená v zákone o súdnej rade (pozri najmä § 4 zákona o súdnej rade). Do pôsobnosti súdnej rady totiž patrí okruh otázok, ku ktorým majú právo celkom odôvodnene (legitímne) sa vyjadriť a podieľať sa na rozhodovaní o nich nielen zástupcovia   sudcov Slovenskej republiky [ako základného personálneho substrátu súdnej moci, ktorým ústava garantuje   nezávislý   výkon   sudcovskej   funkcie   a   nezávislosť   sudcovského   rozhodovania (pozri čl. 144 ústavy)], ale aj zástupcovia národnej rady ako jediného zákonodarného orgánu Slovenskej   republiky   (čl.   72   ústavy),   zástupcovia   prezidenta   ako   hlavy   štátu,   ktorá disponuje významnými právomocami smerujúcimi či už priamo, alebo nepriamo do sféry súdnej moci [pozri napr. právomoci prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j), o), s) a f) ústavy], a tiež vlády ako vrcholného orgánu výkonnej moci (čl. 108 ústavy).

Takto koncipované ústavné zloženie prispieva nielen „k zabezpečeniu všestrannosti pohľadu   na   riešené   problémy (problémy   súdnictva,   pozn.) a zamedzeniu   prípadnej jednostrannosti   náhľadu   na   ich   riešenie“ (pozri   dôvodovú   správu),   ale   je   zároveň   aj prejavom skutočnosti, že v modernom demokratickom a právnom štáte nemožno princíp deľby moci chápať absolútne a izolovane, ale len v spojení so systémom vzájomných bŕzd a protiváh. Ústavou garantovanú nezávislosť súdnej moci nemožno totiž vykladať tak, že by iné zložky moci nemali mať v súlade so svojím ústavným poslaním a funkciami reálne možnosti ovplyvňovať organizáciu a chod súdnictva, prirodzene za predpokladu, že tým nie je   dotknutý   fundamentálny   základ   nezávislosti   súdnej   moci   spočívajúci   v   nezávislosti sudcovského rozhodovania. Iné chápanie princípu nezávislosti súdnej moci (zodpovedajúce v podstate   argumentácii   sťažovateľa)   založené   na   tvrdení,   že   o   veciach   týkajúcich   sa súdnictva môžu rozhodovať len sudcovia, by viedlo v konečnom dôsledku k supremácii súdnej moci, jej nekontrolovateľnosti, a tým v zásade aj k popretiu podstaty ústavného princípu deľby moci, z ktorého vychádzajú ústavy všetkých moderných demokratických a právnych štátov.

Medzi volené a iné verejné funkcie, ku ktorým majú občania prístup za rovnakých podmienok podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, nepochybne patrí aj funkcia člena súdnej rady. Aj keď už ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre vyslovil, že odvolanie z volenej alebo inej verejnej funkcie nemožno považovať za akt odopretia prístupu k týmto funkciám (m. m. II. ÚS 810/00, III. ÚS 79/04), resp. že obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy je   iba   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám,   t.   j.   možnosť   nediskrimačného uchádzania   sa   o   takéto   funkcie,   a   nie   aj   právo   na   zotrvanie   v   týchto   funkciách (II. ÚS 822/00,   m.   m.   II.   ÚS   796/00),   nepovažuje   ústavný   súd   vo   veci   sťažovateľa   za vhodné a ani účelné zásadným spôsobom spochybňovať jeho tvrdenie, že „... toto právo implikuje v sebe aj právo na jej ochranu a nerušený výkon verejnej funkcie po celé jej obdobie...“, a to aj vzhľadom na to, že v náleze sp. zn. II. ÚS 48/97 zo 7. januára 1998 v zásade (aj keď v zásadne iných okolnostiach) pripustil, že získaním verejnej funkcie „sa ústavné   právo   občanov   na   prístup   k voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých podmienok... nevyčerpáva“. V nadväznosti na citované ústavný súd rešpektuje, že základné právo   na   prístup   k   voleným   a   iným   verejným   funkciám   za   rovnakých   podmienok garantované čl. 30 ods. 4 ústavy by strácalo akýkoľvek právny význam, ak by príslušný orgán verejnej moci osobe, ktorá bola do príslušnej ústavnej (verejnej) funkcie ústavou ustanoveným   spôsobom   ustanovená,   neumožnil   riadny   výkon   tejto   ústavnej   (verejnej) funkcie,   resp.   ak   by   ju   bez   akejkoľvek   ústavnej   či   zákonnej   opory   z   takejto   ústavnej (verejnej)   funkcie   odvolal   [napr.   ak   by   mu   ústava   (alebo   zákon)   takúto   právomoc nezverovala, resp. by ju nebolo možné z ústavy (ani zákona) v žiadnom prípade vyvodiť].

Za   daných   okolností   by   sa   nepochybne   dalo   uvažovať   o   možnom   porušení základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v prípade, ak by bol občan odvolaný z ústavnej (verejnej) funkcie   z iných   dôvodov   alebo nad rámec dôvodov,   ktoré   ustanovuje ústava (ak by   napr.   prezident   odvolal   z   funkcie   sudcu   ústavného   súdu   nad   rámec   dôvodov uvedených v čl. 138 ods. 2 ústavy alebo predsedu najvyššieho súdu z tejto funkcie nad rámec dôvodov uvedených v čl. 147 ústavy, príp. aj z iných dôvodov), alebo nad rámec dôvodov   uvedených   v   zákone   [napr.   ak   by   národná   rada   navrhla   prezidentovi   odvolať generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) z iných dôvodov, ako sú uvedené v § 8 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, a prezident by takýto návrh akceptoval].

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na skutočnosť, že ústava rozlišuje medzi ústavnými (verejnými) funkciami, z ktorých

a) nemožno ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie pred uplynutím volebného obdobia vôbec odvolať [napr. z funkcie poslanca národnej rady; v tomto prípade ústava len taxatívnym spôsobom vymenúva dôvody, v dôsledku ktorých môže dôjsť k zániku mandátu poslanca (pozri čl. 81a ústavy)],

b)   možno   ústavného   činiteľa   pred   uplynutím   funkčného   obdobia   z jeho   ústavnej funkcie odvolať len na základe ústavou alebo zákonom ustanovených dôvodov [popri už spomenutých funkciách sudcov ústavného súdu, predsedu najvyššieho súdu a generálneho prokurátora,   ide   ďalej   napr.   o   funkciu   verejného   ochrancu   práv   (pozri   čl.   151a   ods.   5 ústavy),   predsedu   a podpredsedu   Najvyššieho   kontrolného   úradu   Slovenskej   republiky (pozri   čl.   51   ods.   1   ústavy   v   spojení   s   §   12   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   39/1993   Z.   z.   Najvyššom   kontrolnom   úrade   Slovenskej   republiky   v   znení neskorších predpisov)] a

c)   možno   ústavného   činiteľa   odvolať   z jeho   ústavnej   funkcie   pred   uplynutím funkčného (volebného) obdobia bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody, na základe ktorých k takémuto odvolaniu môže dôjsť.

K ústavným (verejným) funkciám, z ktorých možno ústavného činiteľa odvolať bez toho, aby ústava alebo zákon ustanovovali dôvody odvolania (popri funkciách členov súdnej rady), patria funkcie predsedu a podpredsedov národnej rady, ako aj funkcie predsedov výborov národnej rady (ďalej len „funkcionári národnej rady“). Rovnako ako pri členoch súdnej   rady   ústava a tiež zákon Národnej rady   Slovenskej   republiky č.   350/1996 Z.   z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „rokovací poriadok“) len ustanovujú právomoc národnej rady voliť a odvolávať (vo vzťahu k predsedom výborov národnej rady ústava ustanovuje výslovne len právomoc národnej rady voliť ich do tejto funkcie, pričom právomoc národnej rady odvolať ich z tejto funkcie upravuje výslovne len rokovací poriadok, pozn.) týchto ústavných činiteľov z ich ústavnej funkcie (pozri čl. 89 ods. 1, čl. 90 ods. 1 a čl. 92 ods. 1 ústavy, resp. § 14 ods. 1, § 15 a § 16 rokovacieho poriadku).

Rovnako tak nie sú v ústave ani v žiadnom zákone uvedené dôvody na odvolanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom, pričom v posudzovaných súvislostiach je irelevantné, že aktu odvolania predchádza iná právne relevantná skutočnosť; vyslovenie nedôvery národnou radou alebo návrh predsedu vlády na odvolanie člena vlády adresovaný prezidentovi   (pozri   čl.   110,   čl.   111,   čl.   115   ods.   1   a   čl.   116   ods.   3   a   6   ústavy). V posudzovaných   súvislostiach   taktiež   nemá   podstatný   význam   ani   skutočnosť,   že   na rozdiel od členov súdnej rady nemajú funkcionári národnej rady ani členovia vlády v ústave výslovne ustanovené funkčné obdobie; z povahy veci totiž vyplýva, že toto je v zásade nepriamo odvodené z volebného obdobia národnej rady.

Vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá ich do ústavných funkcií volí a ktorá ich z nich môže aj predčasne odvolať, je založený na (politickej) dôvere, t. j. na vzťahoch   ústavno-politickej   zodpovednosti.   Z   toho   vyplýva,   že   národná   rada   môže funkcionárov   národnej   rady   z   ich   ústavných   funkcií   odvolať   aj   bez   toho,   aby   svojím konaním   (opomenutím)   porušili   určitú   právom   ustanovenú   povinnosť,   t.   j.   k   odvolaniu z ústavnej funkcie postačuje aj strata (politickej) dôvery. Na porovnateľných základoch je založené aj odvolávanie predsedu a ďalších členov vlády prezidentom s tým rozdielom, že vzťah (politickej) dôvery je v ich prípade založený nie na ich priamom zodpovednostnom vzťahu   k   prezidentovi,   ktorý   disponuje   právomocou   odvolať   ich   z   funkcie,   ale   na   ich zodpovednostnom vzťahu k národnej rade (príp. aj k predsedovi vlády v prípade ďalších členov   vlády,   pozn.),   pričom   prezident   tento   zodpovednostný   vzťah   len   autorizuje (sprostredkúva) svojím odvolacím aktom (rozhodnutím).

Podľa názoru ústavného súdu neexistujú racionálne argumenty na spochybňovanie tvrdenia, že vzťah vlády (ale aj prezidenta, národnej rady a v zásade aj sudcov Slovenskej republiky) k tým členom súdnej rady, ktorí patria do jej „kreačnej dispozície“, je založený na porovnateľných vzťahoch ako vzťah funkcionárov národnej rady k národnej rade, ktorá disponuje právomocou voliť a odvolávať ich z ich ústavnej funkcie, resp. na vzťahoch predsedu a ďalších členov vlády k národnej rade (a v nadväznosti nato k prezidentovi), t. j. aj v tomto prípade ide o vzťah, ktorý je založený na existencii (politickej) dôvery. Naopak, v prospech tohto tvrdenia možno formulovať racionálne argumenty, ktoré možno vyvodiť zo samotnej ústavnej konštrukcie súdnej rady, ako aj zo súvisiaceho ústavného textu.

V   prvom   rade   ústavný   súd   nemá   dôvod   (a   v zásade   ani   právo)   spochybňovať racionálny   prístup   ústavodarcu   k   vnútornej   konštrukcii   čl.   141a   ústavy   upravujúceho postavenie,   zloženie,   pôsobnosť   a spôsob   uznášania   sa   súdnej   rady.   Ak   ústavodarca   na rozdiel   od   iných   ústavných   funkcií   (pozri   už uvedené)   neustanovil   dôvody,   na základe ktorých   možno   členov   súdnej   rady   odvolať   z ich   funkcie,   tak   to   neurobil   z   dôvodu opomenutia (či pochybenia), ale na základe racionálnej úvahy zodpovedajúcej ústavnému zloženiu   súdnej   rady   pozostávajúceho   zo   zástupcov   jednotlivých   zložiek   moci,   resp. ústavných orgánov, ktoré tieto zložky moci reprezentujú, ako aj z ústavou ustanoveného spôsobu   jej   uznášania,   ktorý   predpokladá   dosiahnutie   konsenzu   zástupcov   jednotlivých zložiek   moci,   resp.   zástupcov   ústavných   orgánov,   ktoré   ich   reprezentujú   vo   veciach týkajúcich sa chodu súdnictva, t. j. vo veciach, ktoré zahrnul do pôsobnosti súdnej rady.

Ústavou   ustanovená   vnútorná   konštrukcia   (zloženie)   súdnej   rady   by   totiž   podľa názoru ústavného súdu stratila svoje racionálne opodstatnenie, ak by členovia súdnej rady po svojom ustanovení (zvolení, resp. vymenovaní) nemali žiadnu väzbu na tých, ktorí ich do tejto funkcie ustanovili (zvolili, vymenovali). Tým by sa ak už nie znemožnila, tak aspoň podstatným   spôsobom   sťažila   možnosť   tých,   ktorým   ústavodarca   nie   náhodou   zveril právomoc   kreovať   (voliť   a vymenúvať)   členov   súdnej   rady,   t.   j.   sudcom   Slovenskej republiky,   národnej   rade,   prezidentovi   a   vláde,   prenášať   na   pôdu   súdnej   rady   svoje predstavy   o   fungovaní   súdnictva   a ovplyvňovať   v   primeranom   rozsahu   (v   rozsahu zodpovedajúcom   počtu   členov   súdnej   rady,   ktorí   sú   v   ich   kreačnej   dispozícii)   jej rozhodovanie.   Vnútorná   konštrukcia,   resp.   zloženie   súdnej   rady   a   spôsob   jej   uznášania vychádzajú teda (logicky a vedome) z požiadavky zachovania vzťahu (politickej) dôvery medzi členmi   súdnej   rady   a   subjektmi,   ktoré   ich   do   ich   funkcií   ustanovili,   čomu   musí zodpovedať oprávnenie týchto subjektov odvolať ich z funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“, resp.   aj   z   iného   ústavou   a   ani   zákonom   neustanoveného   dôvodu.   Na   tom   nič   nemení skutočnosť,   že   súdna   rada   je   začlenená   do   siedmej   hlavy   ústavy   označenej   nadpisom „Súdna moc“, ani to, že do pôsobnosti súdnej rady patria veci týkajúce sa chodu súdnictva. Ide   o vyvážené   ústavné   riešenie,   ktoré   je   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   princípov demokratického a právneho štátu, keďže je reálnym prejavom systému vzájomných bŕzd a protiváh   v   rámci   ústavou   ustanoveného   systému   deľby   moci,   ktoré   zároveň   v   plnom rozsahu   rešpektuje   princíp   nezávislosti   sudcov   a sudcovského   rozhodovania.   V   tejto súvislosti   ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že oprávnenie vlády   (ale aj národnej   rady, prezidenta   a   sudcov   Slovenskej   republiky)   odvolať   členov   súdnej   rady,   ktorí   sú   v   jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, nenarušuje nezávislosť súdnej rady ako ústavného orgánu vzhľadom na jej zloženie a spôsob uznášania sa.

Vychádzajúc z uvedených úvah a právnych záverov nemohol ústavný súd súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, podľa ktorého „Prístup k funkcii člena súdnej rady a právo na jej vykonávanie počas celého funkčného obdobia sa nemôže pri nezmenenej ústavnej úprave meniť   len   zmenou   politického   prostredia   v   moci   zákonodarnej   a   výkonnej.“. Naopak, v kontexte   s   uvedenými   právnymi   závermi   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ústavná konštrukcia   ustanovovania   a   odvolávania   členov   súdnej   rady   v   kontexte   s   ďalšími ustanoveniami čl. 141a ústavy, ako aj ústavnými princípmi umožňuje vláde odvolať člena súdnej rady, ktorý sa nachádza v jej „kreačnej dispozícii“ aj z dôvodu straty dôvery, resp. v dôsledku zmeny „politického prostredia v moci... výkonnej“.

Postup vlády pri odvolávaní sťažovateľa z funkcie člena súdnej rady, ktorý vyústil do namietaného uznesenia z 19. januára 2011 zodpovedá preto podľa názoru ústavného súdu ústavne konformnej interpretácii a aplikácii čl. 141a ods. 1 ústavy, a nie je v takej príčinnej súvislosti s obsahom základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy ani s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 141a ods. 3 ústavy, ktoré sťažovateľ označuje v petite a ktorých vyslovenia porušenia sa domáha, ktorá   by umožňovala, aby ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Sťažovateľ   sa   v   petite   tiež   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   namietaným uznesením vlády došlo aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ale   túto   časť   petitu   v   texte   sťažnosti   žiadnym spôsobom neodôvodňuje. Z jej celkového vyznenia možno len usudzovať, že ich porušenie namieta z rovnakých dôvodov, ako malo podľa jeho argumentácie dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 141a ods.   3   ústavy.   Z   uvedených   dôvodov   nemá   ústavný   súd   relevantný   dôvod   osobitne posudzovať dôvody opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a len odkazuje na svoje právne závery vyjadrené vo vzťahu k možnému porušeniu ďalších ustanovení ústavy, ktoré sťažovateľ v petite označil. Nad ich rámec ale ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípadoch, ak ústavná konštrukcia odvolávania z určitej ústavnej funkcie nie je založená na taxatívnom alebo aspoň demonštratívnom vymedzení ústavných (zákonných) dôvodov odvolania, tak potom súčasťou obsahových náležitostí rozhodnutia o odvolaní nemusí byť (aj keď byť môže) aj reálny dôvod (ktorým je spravidla strata dôvery), na základe ktorého príslušný orgán verejnej moci ústavného činiteľa z jeho ústavnej funkcie odvolal. Tomuto záveru zodpovedá v období po nadobudnutí účinnosti ústavy aj prevládajúca ústavná prax odvolávania členov vlády, resp. funkcionárov národnej rady.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,   že   uznesením   vlády   č.   37   z   19.   marca   2011   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu sťažovateľom označených ustanovení ústavy a dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   návrhom   na odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády, ako aj s ďalšími návrhmi sťažovateľa formulovanými v petite. V tejto súvislosti ale ústavný súd nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia   považuje   za   vhodné   formulovať   svoj   názor,   že   sťažovateľ   bol   oprávnený navrhnúť odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia vlády len v rozsahu, v ktorom sa ho priamo dotýka (t. j. len v časti označenej ako A.2), a nie aj vo vzťahu k ďalším osobám (časti A.1 a A.3 tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2011