znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K.., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009 doručená   sťažnosť   JUDr.   Ing.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «... žiadal Daňový úrad K. žiadosťou zo dňa 6. 3. 2007 o vydanie rozhodnutí o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie január až december 1998.

Daňový úrad K. oznámením č. 695/231/30397/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007 oznámil žalobcovi, že mu bolo doručené jeho podanie. Oznámil mu, že:

„Na základe zrušeného dodatočného platobného výmeru odvolacím orgánom DR SR pracovisko K.   správca   dane   (Daňový úrad K.) vrátil   za jednotlivé zdaňovacie obdobia január až december 1998 vzniknutý preplatok alebo uplatnený nadmerný odpočet v plnej výške. V zmysle § 63 ods. 1, 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov daňový preplatok je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. Ak nemožno preplatok použiť podľa odsekov 2 a 3, správca dane na žiadosť daňového subjektu tento preplatok vráti. Ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Vrátenie nadmerného odpočtu bez rozhodnutia je v súlade s § 55d ods. 5 zákona č. 289/95 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Na nadmerný odpočet uplatnený za zdaňovacie obdobie do 31. 12. 2002 sa vzťahuje § 23 zákona účinného k 31. 12. 2002. V zmysle uvedeného § 23 správca dane nemal povinnosť pri vrátení NO za zdaňovacie obdobie roku 1998 vydať rozhodnutie.

Na základe Vašej sťažnosti zo dňa 6. 5. 2005, 9. 5. 2005 a 1. 6. 2005 uvedený postup správcu   dane   prešetrovalo   DR   SR   odd.   petícií   a   sťažnosti,   ktoré   predmetnú   námietku v sťažnosti uzatvorilo ako neopodstatnenú. Tak isto v tej veci ste podali sťažnosť zo dňa 15. 8. 2005 na nezákonný postup a činnosť DÚ K. pri vrátení preplatkov dane za mesiac december 1997, rok 1998 a mesiac január až júl 1999. Postup správcu dane prešetrovalo DR SR odd. vnútornej kontroly a o výsledku tiež daňový subjekt bol oboznámený.“. Dňa 10. 5. 2007 podal žalobca u žalovaného žiadosť nazvanú „Nečinnosť správcu dane – žiadosť o vydanie rozhodnutia v rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. (Oznámenie č. j. 695/231/30397/2007-Bač, zo dňa 10. 4. 2007)“.

DR SR listom zo dňa 7. 6. 2007 sp. zn. I/223/7747/45348/2007 odpovedalo žalobcovi, že podľa § 63 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ak sa žiadosti o vrátenie   preplatku   vyhovie   v   plnom   rozsahu,   správca   dane   rozhodnutie   nevydáva. Vzhľadom na to DR SR ako orgán najbližšie nadriadený správcovi dane nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

Dňa   29.   6.   2007   podal   žalobca   na   DR   SR,   pracovisko   K.   námietku   proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní (pri vybavovaní   podania   v   začatom   daňovom   konaní   o   nečinnosti   správcu   dane (č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007)“.

DR   SR   listom   zo   dňa   16.   7.   2007   č.   I/223/7747/59071/2007   vyzval   žalobcu   na doplnenie podania. Táto výzva nebola doručená žalobcovi do vlastných rúk.

Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 doplnil svoje podanie. Žalobca   podaním   zo   dňa   27.   7.   2007   podal   námietku   proti   nesprávnemu a nezákonnému   postupu   zamestnanca   správcu   dane   v   daňovom   konaní   (pri   vybavovaní podania   v   začatom   daňovom   konaní   o   námietke   –   v   konaní   o   doplnení   podania č. j. I/7747/59071/2007   z   16.   7.   2007),   pričom   obsahom   tohto   jeho   podania   je   len oznámenie, že podáva námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu   dane   a   oznámenie,   že   dôvody   nesprávneho   postupu,   rozporu   so   zákonom a nerešpektovaním povinností vyplývajúcich zo zákona č. 511/1992 Zb. uvedie po doručení výzvy na odstránenie nedostatkov podania v lehote určenej v zmysle ustanovenia § 20 ods. 9 Zákona č. 511/1992 Zb.

Žalobca nebol vyzvaný doposiaľ na odstránenie nedostatkov podania. Dňa   30.   11.   2007   bolo   doručené   žalobcovi   rozhodnutie   Daňového   riaditeľstva Slovenskej republiky   č.   I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5.   11.   2007,   ktorým   DR   SR námietke žalobcu zo dňa 27. 7. 2007, doplnenej dňa 13. 8. 2007, proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. D. V. nevyhovel.

Proti   rozhodnutiu   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007 podal sťažovateľ (žalobca) na Krajský súd v Košiciach žalobu na jeho preskúmanie a navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na nové konanie.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7 S 15/2008 zo dňa 15. 10. 2008 žalobu zamietol a žalobcovi - sťažovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 23/2009 zo dňa 28. 4. 2009 potvrdil   napadnutý   rozsudok   a   žalobcovi   právo   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal. Predmetný rozsudok bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa dňa 17. 6. 2009.».

Sťažovateľ   namieta,   že   súd   prvého   stupňa   v   prerokúvanej   veci   zamietol   žalobu nevysporiadajúc sa nijakým spôsobom so skutočnosťami v nej uvádzanými.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol:«V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia,   v   časti   týkajúcej   sa   skutkových   a   právnych záverov súd I. stupňa poukázal na ustanovenie § 30 ods. 1, § 30a ods. 1 Zákona o správe daní   a   poplatkov,   a   skonštatoval,   že   účelom   daňového   konania   je   zistenie,   či   daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Podľa názoru I. stupňa, Zákon o správe daní a poplatkov preto obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti.

Ďalej I. stupňový súd uviedol, že správca dane je povinný rozhodnúť v lehotách ustanovených v § 30a ods. 1, 2 Zákona o správe daní, rozhodne orgán najbližšie nadriadený správcovi dane.

Uviedol: „V každej prejednávanej veci správny orgán rozhodol, pokiaľ ide o lehoty, tieto sú obsiahnuté v príslušných ustanovení Zákona o daní z príjmov, prípadne v iných zákonoch, na základe ktorých podklade správny orgán meritórne rozhodoval, v konečnom dôsledku niektoré spory skončili právoplatne rozhodnutiami NS SR.“.

Prvostupňový   súd   poukázal   na   ustanovenie   §   50   ods.   1,   citoval   toto   zákonné ustanovenie a skonštatoval, že „Daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet bol daňovému subjektu   vrátený   a   o   tejto   skutočnosti   nebol   správca   dane   povinný   vydať   rozhodnutie. V danom prípade teda žalobca námietku podľa ustanovenia § 50 ods. 1 nemohol podať.“. Po preskúmaní obsahu žaloby a odôvodnenia rozsudku súdu I. stupňa nie je možné zistiť, ako sa skutkové a právne závery vzťahujú k žalobným námietkam sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ poukázal na tieto námietky a na to, že I. stupňový súd nepreskúmal a neposudzoval postup a napadnuté rozhodnutie správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe.

Predmetom   žaloby   totiž   bolo   tvrdenie   sťažovateľa,   že   žalovaný   postupoval   pri vybavovaní   jeho námietky v rozpore s ustanovením § 20 ods.   9 Zákona č.   511/92 Zb. v platnom znení, a to tým, že ho nevyzval na odstránenie nedostatkov vád podania. Poukázal   na   to,   že   pokiaľ   mu   nebolo   umožnené   doplniť   svoje   podanie   proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnancom správcu dane zo dňa 29. 6. 2007 zákonom   predpísaným   spôsobom,   je   tento   postup   nesprávnym   postupom   zamestnanca žalovaného.

V   skutočnosti   teda   predmetom   konania   je   pochybenie   žalovaného   rozhodnutím o nevyhovení námietky voči zamestnancovi správcu dane a to v súvislosti s vybavovaním prvšej námietky sťažovateľa práve tým zamestnancom, proti ktorému námietka, o ktorej bolo rozhodnuté rozhodnutím napadnutým žalobou, smerovala.

Ako už sťažovateľ uviedol, medzi jeho žalobnými námietkami predmetom konania a odôvodnením rozhodnutia I. stupňového súdu neexistuje súvislosť.

Odvolací súd uviedol: „Sa v celom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi krajského súdu, v tom znení ako si ich osvojil z napadnutého rozhodnutia žalovaného.“.

Napriek tomu, najvyšší súd vo svojom rozsudku uvádza skutkové a právne závery, ktoré smerujú k žalobným námietkam sťažovateľa.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   nahradzujúc   činnosť   súdu I. stupňa, vysporiadaval s námietkami sťažovateľa (žalobcu).

Takýmto   postupom   však   došlo   k   porušeniu   zásady   dvojinštančnosti   konania vyjadrenej v ustanoveniach O. s. p. a to konkrétne v ustanovení § 201 O. s. p., ktorým sa okrem iného zabezpečuje právo každého na spravodlivé súdne konanie.

V tejto súvislosti sťažovateľ nepovažuje nijako za potrebné argumentovať v prospech toho záveru, keďže skutočnosť, že odvolací súd priamo reaguje na jeho žalobné námietky, je zrejmá z textu odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, konkrétne str. 4 ods. 2 až 5 a str. 5 ods. 1 až 2.

Odvolací súd tým nespochybniteľne nahrádzal činnosť súdu I. stupňa, keďže žiadna z úvah   obsiahnutých   v   odôvodnení   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   nie   je   obsahom odôvodnenia súdu I. stupňa.

Sťažovateľ považuje celé konanie o jeho žalobe, tak rozhodnutie súdu I. stupňa, ako aj odvolacieho súdu, za také, ktorým mu odníma nielen právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj skutočný výkon práva zakotveného v článku 46 ods. 2 Ústavy SR. Z citácie odôvodnenia rozhodnutia súdu I. stupňa nevyplýva, že by tieto argumenty mali akýkoľvek vzťah k prejednávanej žalobe a takýmito nie je ani vyjadrenie, že vo veciach už rozhodol NS SR.

Sťažovateľ   má   právo   v   súlade   so   zásadou   dvojinštančnosti   konania,   aby   svoj nesúhlas so skutkovými a právnymi závermi súdu I. stupňa mohol vyjadriť v odvolaní. Podmienkou sine qua non využitia tohto práva je, aby mu skutkové a právne závery súdu I. stupňa boli známe z odôvodnenia I. stupňového rozhodnutia.

Skutkové a právne závery súdu sa však logicky musia vzťahovať k obsahu žaloby žalobcu,   pretože   len   týmto   spôsobom   sa   sťažovateľ   (žalobca)   dozvie,   akým   spôsobom, z akých právnych a skutkových dôvodov ich súd vyhodnotil.

Ak však medzi žalobnými dôvodmi a odôvodnením skutkových a právnych záverov súdu I. stupňa neexistuje súvislosť, sťažovateľ (žalobca) nemá možnosť svoje právo vzniesť proti takýmto záverom námietky, využiť.

V predmetnej veci aj napriek tomu, že sa NS SR formálne stotožnil so závermi súdu I. stupňa, v skutočnosti je to on, kto sa (aspoň do určitej miery) vyrovnáva s námietkami uvedenými v žalobe.

Týmto však sťažovateľovi odňal možnosť aby proti záverom súdu mohol vzniesť svoje námietky,   a   využiť   tak   dvojinštančnosť   konania,   ktorá   pre   tento   druh   konania   vyplýva z príslušných ustanovení O. s. p.

NS   SR   však   tým,   že   nahradil   činnosť   súdu   I.   stupňa,   sa   vyrovnal   s   námietkami sťažovateľa prvý krát, a to rozhodnutím, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.

Vzhľadom na to, že konanie pred ústavným súdom nie je ďalšou, treťou opravnou inštanciou v systéme súdnictva, nemožno v konaní pred ústavným súdom požadovať, aby tento preskúmaval vecnú správnosť rozhodnutí všeobecných súdov a osobitne nie pred tým, ako by vec sťažovateľa bola prejednaná zákonom ustanoveným postupom pred všeobecnými súdmi, pričom týmto zákonom ustanoveným postupom treba nesporne chápať aj konanie, ktoré   nielen   po   formálnej,   ale   aj   po   vecnej   stránke   zodpovedá   zásady   dvojinštančnosti súdneho konania.»

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a v nadväznosti na to navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo   sťažovateľa   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v konaní pred súdmi Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy súdom zakotveného v článku 46 ods. 2 Ústavy SR, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 23/2009 zo dňa 28. 4. 2009, bolo porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 23/2009 zo dňa 28. 4. 2009 a vracia mu vec na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil písomnosti, z obsahu ktorých (vzhľadom na predmet sporu v konaní pred všeobecnými súdmi a na nadväznosť odôvodnení ich rozhodnutí, ako aj posúdenie dôvodnosti tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné citovať tieto ich časti:

1.   Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) prípisom zo 7. júna 2007 podpísaným vedúcim oddelenia daňového konania K. JUDr. O. V. oznámilo sťažovateľovi:

„Dňa 17. 05. 2007 nám bol doručený Váš list zo dňa 10. 05. 2007, ktorým žiadate prijať opatrenia na nečinnosť správcu dane – Daňového úradu K. z dôvodu, že správca dane nevydal rozhodnutie o priznaní práva (vrátenie preplatku) v daňovom konaní začatom dňa 20. 03. 2001 za zdaňovacie obdobie január až december 1998...

Podľa   § 63   ods.   4 zákona   č.   511/1992   Zb.   v   znení neskorších   predpisov,   ak sa žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Pri   vrátení   nadmerného   odpočtu   podľa   §   23   zákona   č.   289/1995   Z.   z.   v   znení platnom do 31. 12. 2002 sa rozhodnutie nevydávalo. V zmysle uvedeného správca dane nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení nadmerného odpočtu. Nevydanie rozhodnutia správcu dane o vrátení nadmerného odpočtu nie je možné považovať za nečinnosť správcu dane. Daňové   riaditeľstvo   SR   ako   orgán   najbližšie   nadriadený   správcovi   dane   nezistil dôvody na postup podľa § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“

2. Sťažovateľ v reakcii na citovaný prípis daňového riaditeľstva zo 7. júna 2007 vzniesol proti nemu túto námietku:

„V nadväznosti na ust. § 50 ods. 1, 2, 3 zákona č. 511/1992 Zb. podávam námietku proti nesprávnemu a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane DR SR, pracovisko K., JUDr. O. V., ktorý pri vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o nečinnosti správcu dane postupoval nesprávne, v rozpore so zákonom a skutkovým stavom, o čom svedčí písomná odpoveď č. j. I/223/7747/45348/2007, zo dňa 7. 6. 2007...“

3. Daňové riaditeľstvo rozhodnutím č. k. I/220/79152/2007/990333-r z 5. novembra 2007 rozhodlo tak, že „podľa § 50 ods.   3 zákona č.   511/1992 Zb.   v znení neskorších predpisov námietke daňového subjektu Ing. Mgr. K. M... zo dňa 27. 07. 2007, doplnenej 13. 08.   2007   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane   Ing.   D.   V.   v daňovom   konaní nevyhovuje“.

Daňové riaditeľstvo svoje rozhodnutie odôvodnilo najmä tým, že „Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších prepisov daňový subjekt môže podať námietku v prípadoch   ustanovených   týmto   zákonom   a   proti   postupu   zamestnanca   správcu   dane v daňovom konaní. Námietka patrí medzi riadne opravné prostriedky. Ako riadny opravný prostriedok slúži na preskúmanie postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní a na dosiahnutie nápravy v prípade, že orgán príslušný na rozhodovanie o námietke posúdi dôvody uvedené v námietke ako opodstatnené.

V zmysle citovanej právnej úpravy možno podať námietku proti postupu zamestnanca správcu dane len v daňovom konaní. Na základe podanej žiadosti daňového subjektu na vydanie   rozhodnutí   o   priznaní   práva   /vrátenie   preplatku   dane/   za   zdaňovacie   obdobie január   až   december   1998/   nezačalo   daňové   konanie,   pretože   daňové   preplatky,   resp. nadmerný odpočet ako to vyplývalo z podaných dodatočných daňových priznaní k dani z pridanej hodnoty bol daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie.

Podanie daňového subjektu zo dňa 10. 5. 2007 doručené Daňovému riaditeľstvu SR dňa   17.   5.   2007,   ktorým   žiada   prijať   opatrenia   proti   nečinnosti,   nemá   účinky   začatia daňového konania. Účinky začatia daňového konania má len kvalifikovaný podnet, ktorý zákon   o   správe   daní   presne   reguluje.   K   tomu,   aby   určitý   súhrn   procesných   postupov a úkonov   vytváral   daňové   konanie   musí   byť   splnená   podmienka   rozhodovania   o   práve a povinnosti   daňového   subjektu   a   následne   vydanie   rozhodnutia   vo   veci,   ktoré   zákon pomenúva. Opatrenia proti nečinnosti upravené v ustanovení § 30a zákona č. 511/1992 Zb. predstavujú   osobitný   procesný   inštitút,   ktorý   je   ponímaný   ako   opatrenie   sankčného charakteru vo vzťahu k orgánu, ktorý bol v konaní pasívny.

Keďže   daňové   konanie   nezačalo,   nie   je   možné   podať   námietku   proti   postupu zamestnanca správcu dane podľa § 50 zákona č. 511/1992 Zb.

Z vyššie uvedených dôvodov považuje Daňové riaditeľstvo SR podanú predmetnú námietku proti postupu zamestnanca správcu dane Ing. D. V. v súvislosti s námietkou na JUDr. O. V. za bezpredmetnú.“.

4.   Sťažovateľ   sa „Žalobou   na   začatie   konania   na   preskúmanie   rozhodnutia správneho   orgánu   rozhodnutia   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   sp.   zn. I/220/79152/2007/990333-r zo dňa 5. 11. 2007“ z 30. januára 2008 domáhal jeho zrušenia a žiadal vrátiť predmetnú vec daňovému orgánu na nové konanie a rozhodnutie.

V odôvodnení žaloby sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Nesprávnosť   napadnutého   rozhodnutia   žalovaného   žalobca   vidí   v   tom,   že rozhodnutie   žalovaného   vychádzalo   z   nesprávneho   právneho   posúdenia   veci,   zistenie skutkového stavu je nepostačujúce pre posúdenie veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisu, (§ 250j písm. a/, c/, b/, O. s. p.), v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia   (§   250j   písm.   e/   O.   s.   p.)   a   rozhodnutie   je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôkazov (§ 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p.).“

Ďalej sťažovateľ v odôvodnení žaloby po citovaní § 50 ods. 1 a 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní a poplatkov“) a odvolaní sa na čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy s poukazom na § 17 a § 20 zákona o správe daní a poplatkov (v časovo aktuálnom znení) uviedol:

„Je   nesporné,   že   žalovaný   postupoval   pri   vybavovaní   námietky   v   rozpore   s citovaným ustanovením ustanovenia § 20 ods. 9 Zákona č. 511/1992 Zb., a to tým, že nevyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov vád podania.

Žalovaný sám pri podaní námietky žalobcu zo dňa 29. 6. 2007 postupoval v súlade s ustanovením   §   20   ods.   9   Zákona   č.   511/1992   Zb.   a   vyzval   žalobcu   na   odstránenie nedostatkov podania. Žalobca podaním zo dňa 27. 7. 2007 namietal postup správcu dane, ktorým ho vyzval na odstránenie nedostatkov vád podania zo dňa 29. 6. 2007, nie postupom v   súlade   s   ustanovením   §   17   ods.   2   písm.   b)   Zákona   č.   511/1992   Zb.,   pričom   tento nesprávny postup vidí v tom, že výzva na odstránenie vád podania mu bola doručená nie do vlastných rúk, pričom ako vyplýva z jej obsahu, nesplnenie povinnosti uloženej mu vo výzve, teda neodstránenie vád podania zo dňa 29. 6. 2007 v lehote určenej žalovaným, teda do 8 dní mohlo byť preňho spojené s právnou ujmou.

Ako   však   vyplýva   z   rozhodnutia   žalovaného,   ktoré   je   napadnuté   touto   žalobou, žalovaný sa v skutočnosti nezaoberal vo svojom rozhodnutí touto námietkou so zreteľom na nesprávny procesný postup zamestnanca správcu dane. Z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. však vyplýva, že správca dane má posúdiť námietky a rozhodnúť o nich. Je   však   zrejmé,   že   pokiaľ   nebolo   správcom   dane   vyššie   uvedeným   a   zákonom predpísaným spôsobom, ktorý žalovaný nedodržal, odstrániť nedostatky podania, žalovaný nemohol ani rozhodovať o námietkach a posúdiť ich.“

5. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 S 15/2008 z 15. októbra 2008 o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že ju zamietol. Podstatu odôvodnenia označeného rozsudku krajského súdu tvoria najmä tieto právne závery:

„Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa ust. § 247 a nasl. O. s. p., oboznámil   sa   s   obsahom   administratívneho   spisu   a   dospel   k   záveru,   že   žaloba   nebola dôvodná.

Žalobca dňa 6. 3. 2007 požiadal správcu dane, aby konal vo veci priznania práva rozhodnutím, o vrátení jeho preplatku podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. aby svoju   nečinnosť   napravil   bezodkladne.   Poukázal   na   neodôvodnené   opakované   kontroly, v dôsledku   čoho   sa   predlžovali   aj   lehoty   pri   vykonávaní   daňovej   kontroly.   Tvrdil,   že spôsobil zánik práva, pretože nerešpektoval lehoty podľa § 45 cit. zákona. Ďalej uviedol, že správca dane nevrátil žiadateľovi preplatok dane na základe jeho žiadosti zo dňa 20. 3. 2001, ale až po niekoľkonásobnom porušení zákonných povinností, jeho povinnosťou bolo rozhodnúť o vrátení preplatku dane rozhodnutím podľa ust. § 1a písmo d), § 30 ods. 1, § 30a ods. 1, § 63 ods. 6, 7 zák. č. 511/1992 Zb. Jednalo sa o zdaňovacie obdobie január až december   1998.   Žalobca   vinou   správcu   dane   nemá   k   dispozícii   hodnoverný,   legálny a riadny daňový a účtovný doklad - rozhodnutie o priznaní práva na preplatok dane, aby ho mohol správne zaúčtovať ako daň z príjmu za príslušné zdaňovacie obdobie, ktorých sa vrátené preplatky týkali.

Na   základe   výzvy   žalovaného   zo   dňa   16.   7.   2007   mal   žalobca   doplniť   podanie o námietke, podľa § 20 ods. 9 zák. č. 511/1992 Zb., čo aj žalobca urobil dňa 27. 7. 2007. Aj v doplnenom podaní zopakoval tvrdenia, ktoré boli predmetom pôvodnej námietky a žiadal, aby správca dane postupoval v súlade so zákonom, keď poukázal na to, že správca dane bol povinný vydať rozhodnutie o vrátení preplatku, avšak v tomto smere je nečinný.

Podľa ust. § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní možno ukladať   daňovú   povinnosť   alebo   priznávať   práva   len   rozhodnutím.   Účelom   daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto obsahuje osobitnú úpravu zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti.

Podľa ust. § 30a ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v platnom znení, správca dane príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní podľa tohto zákona alebo osobitného zákona je povinný v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť na podklade dokladov predložených daňovým subjektom, vydať rozhodnutie alebo vykonať opatrenie ustanovené týmto zákonom bezodkladne.   Ak   správca   dane   príslušný   na   rozhodnutie   v   daňovom   konaní   je   v   tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v odsekoch 1 a 3 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. V každej prejednávanej veci správny orgán rozhodol, pokiaľ   ide   o   lehoty,   tieto   sú   obsiahnuté   v   príslušných   ustanoveniach   zákona   o   dani z príjmov,   prípadne   v   iných   zákonoch,   na   základe   ktorých   podklade   správny   orgán meritórne   rozhodoval,   v   konečnom   dôsledku   niektoré   spory   skončili   právoplatne rozhodnutiami NS SR.

Podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. v znení nesk. predpisov, daňový subjekt môže   uplatniť   námietku   v   prípadoch   ustanovených   týmto   zákonom   a   proti   postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní, podľa cit. ust., ods. 2, námietka sa podáva do   8   dní   odo   dňa,   keď   sa   o   namietaných   skutočnostiach   dozvedel.   Žalovaný   tvrdil,   že daňové konanie nezačalo. Daňové preplatky, resp. nadmerný odpočet, ako to vyplývalo z podaných   dodatočných   daňových   priznaní   k   dani   z   pridanej   hodnoty,   bol   daňovému subjektu vrátený a o tejto skutočnosti nebol správca dane povinný vydať rozhodnutie. V danom prípade preto žalobca námietku podľa ust. § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. nemohol podať. Podľa ust. § 250j ods. 1 O. s. p., ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta.

Na základe vyššie uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.“

6. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ 24. novembra 2008 odvolanie, ktorého nosnou argumentáciou boli najmä tieto jeho tvrdenia:

„Rozhodnutie súdu I. stupňa považuje žalobca za nesprávne z dôvodov uvedených

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f) O. s. p. – rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

- v ustanovení § 205 ods. 2 písm. d) O. s. p. – súd I. stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.“

Ďalej sťažovateľ použil v odvolaní totožnú argumentáciu ako v odôvodnení svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu.

7. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009 tak, že potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 S 15/2008 z 15. októbra 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo zistenie v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, že namietaný postup (rozhodnutie) štátneho orgánu nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označeného základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho   rozhodnutím   o   odvolaní   sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktoré sťažovateľ vidí v dvoch rovinách. Jednou je porušenie dvojinštančnosti súdneho konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa síce formálne stotožnil so závermi prvostupňového súdu, ale na   základe   iných   skutkových   základov   a   právnych   dôvodov   v   porovnaní   s   dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre viackrát zaradil požiadavku dvojinštančnosti konania medzi ústavno-procesné zásady (II. ÚS 195/06, III. ÚS 239/08), z čoho vyplýva aj to, že ak v podmienkach konkrétneho súdneho konania porušenie tejto zásady ústavný súd zistí,   potom   je založená jeho právomoc   vysloviť porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.

Zo   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že   v   sťažovateľovej   veci   vo   fáze konania pred odvolacím súdom už neprebiehalo žiadne dokazovanie ďalším objasňovaním skutočností, ktoré tvorili skutkový základ prvostupňového rozhodnutia krajského súdu. Za daných   okolností   je   námietka   sťažovateľa   o iných   skutkových   základoch   rozsudku najvyššieho súdu (v porovnaní so skutkovými základmi rozsudku krajského súdu) zjavne neopodstatnená.   Potvrdzuje   to   aj   skutočnosť,   že   odvolací   súd   vo   veci   rozhodol   bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 3 (v rozsudku je zjavne nesprávne uvedené ustanovenie § 250ja ods. 3, pozn.) Občianskeho súdneho poriadku.

Vo vzťahu k právnym záverom (nad rámec právnych záverov prvostupňového súdu), z ktorých podľa sťažovateľa najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní vychádzal, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   zdôraznil   potrebu   rozlišovania procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu vo veci na jednej strane a procesnými možnosťami účastníka konania ovplyvňovať právne hodnotenie zisteného skutkového stavu konajúcim súdom na strane druhej. Kým procesná stránka účastníctva   pri   dokazovaní je takmer   výlučne   vyčerpávaná procesnými právami účastníka konania smerujúcimi k objasneniu skutkovej stránky prejednávanej kauzy, právne hodnotenie skutkového stavu je úlohou konajúceho súdu, čo plynie i z uplatňovania pravidla „iura   novit   curia“.   Účastníkovi   konania   síce   nemožno   brániť   vyjadrovať   sa   počas dokazovania k právnemu hodnoteniu prejednávaného prípadu, Občiansky súdny poriadok však nepredpisuje konajúcemu súdu časovú ani obsahovú náplň realizácie práva účastníka vyjadriť sa k právnej stránke veci spôsobom porovnateľným s reguláciou pozície účastníka pri zisťovaní skutkového stavu veci. Procesno-právne normy výslovne dokonca neukladajú súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania so svojím právnym hodnotením veci (m. m. III. ÚS 146/09, IV. ÚS 419/09).

Sťažovateľ   mal   možnosť   v   odvolaní   podanom   proti   prvostupňovému   rozsudku krajského súdu predniesť svoje právne názory na podstatu prerokúvanej veci a bez ohľadu na to, či túto možnosť využil, alebo nevyužil, najvyšší súd nebol povinný mu akýmkoľvek ďalším   procesne   relevantným   spôsobom   (okrem   odôvodnenia   svojho   odvolacieho rozhodnutia)   oznamovať   svoje   právne   úvahy   v   predmetnom   konaní.   Preto   samotná skutočnosť, že najvyšší súd ako súd odvolací založil potvrdenie prvostupňového rozsudku na odlišných právnych (nie skutkových) záveroch v porovnaní s právnym odôvodnením rozsudku   krajského   súdu,   nebola   spôsobilá   privodiť   sťažovateľovi   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd preto vzhľadom na zjavný nedostatok relevantnej súvislosti medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom sťažovateľa zaručeným v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodnotil sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Druhou rovinou, v ktorej vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je spôsob výkladu a následná aplikácia § 50 ods. 1 a 3 a § 30 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II ÚS 88/01, III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnom   konaní.   Do obsahu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nepatrí   právo účastníka   konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd nie je opravnou   inštanciou   vo vzťahu k rozhodovaniu   všeobecných súdov a nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 180/02, I. ÚS 12/05).

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   dospel k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, náležite odôvodnil, čo podľa neho vyplýva aj z tejto časti jeho odôvodnenia:«Zo spisu predloženého Krajským súdom v Košiciach Najvyšší súd zistil, že žalobca najskôr požiadal podaním zo dňa 06. 03. 2007 (č. l. 9) o vydanie rozhodnutia o priznaní práva (vrátení preplatku dane) v daňovom konaní začatom dňa 20. 3. 2001 – za zdaňovacie obdobie: január až december 1998, ďalej podaním zo dňa 29. 06. 2007 v tejto veci uplatnil námietku   na   JUDr.   O.   V.,   pracovníka   správcu   dane   pri   vybavovaní   podania   žalobcu, následne po výzve žalovaného zo 16. 07. 2007 na doplnenie pôvodnej námietky túto žalobca doplnil podaním zo dňa 27. 07. 2007 a súčasne v ten istý deň žalobca prípisom adresoval správcovi   dane   podnet   označený   ako   „Námietka   proti   nesprávnemu   a nezákonnému postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní“,   pričom v tomto podaní žiadal žalovaného, aby zjednal nápravu vo veci vybavovaní podania v začatom daňovom konaní o námietke (išlo o skôr citovanú námietku na JUDr. O. V. pri vybavovaní podania žalobcu zo dňa   10.   5.   2007   označeného   ako   „Nečinnosť   správcu   dane   -   žiadosť   o   vydanie rozhodnutia /rámci opatrení proti nečinnosti podľa ust. § 30a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.“) v konaní o doplnení podania č. j. I/223/7747/59071/2007, zo dňa 16. 7. 2007. S odkazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. sa Najvyšší súd v celom rozsahu stotožňuje s právnymi   závermi   krajského   súdu   v   tom   znení,   ako   si   ich   osvojil   z   napadnutého rozhodnutia žalovaného.

Podľa § 50 ods. 1 zák. č. 511/1992 Zb. platného v čase podania námietky (tzn. 29. 06.   2007)   môže   daňový   subjekt   uplatniť   námietku   v   prípadoch   ustanovených   týmto zákonom a proti postupu zamestnanca správcu dane v daňovom konaní.

Podľa § 50 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení námietku musí podať daňový   subjekt   písomne   alebo   ústne   do   zápisnice   do   ôsmich   dní   odo   dňa,   keď   sa o namietaných skutočnostiach dozvedel. Podaná námietka nemá odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. v hore uvedenom znení správca dane posúdi námietky, rozhodne o nich a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Ak námietka smeruje   proti   postupu   vedúceho   zamestnanca   správcu   dane,   ktorý   nemá   nadriadeného vedúceho zamestnanca, rozhodne o námietke orgán najbližšie nadriadený správcovi dane. Proti rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Na základe uvedeného Najvyšší súd musí konštatovať, že námietka v daňovom konaní predovšetkým plní funkciu osobitnej sťažnosti,   v tomto prípade špeciálne zameranej na vyjadrenie nespokojnosti s postupom konkrétne označeného zamestnanca správcu dane, tzn. že môže smerovať len voči takým vadám v daňovom konaní, ktoré majú priamu spojitosť so správaním tejto konkrétnej osoby a očakávaným výsledkom je alebo náprava v jej správaní nadriadeným orgánom alebo výmena osoby na tomto poste. Uvedený charakter a poslanie námietky potvrdzuje ust. § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. odnímajúce osobe podávajúcej námietku   právo   na   odvo1anie.   Avšak,   ako   správne   konštatoval   už   žalovaný,   základnou podmienkou   použitia   námietky   ako   osobitného   procesného   opravného   prostriedku   je existencia daňového konania samotného. Táto podmienka splnená nebola, a preto podanie námietky za tohto stavu bolo skutočne právne nepodložené.

Už v žiadnom prípade nebolo možné akceptovať námietku žalobcu, že správca dane s ním pri vybavovaní jeho námietky korešpondoval mimo rámec § 17 ods. 2 písm. b) zák. č. 511/1992   Zb.,   lebo   toto   ustanovenie,   ako   zákonom   akceptovaná   výnimka   zo   zásady rýchlosti vybavovania podaní pri správe daní, iba zabezpečuje jednotlivcovi vyšší štandard ochrany   pred   náhradným   doručovaním.   Preto   za   situácie,   kedy   si   žalobca   doručovanú zásielku riadne prevzal, nemôže tvrdiť, že bol ukrátený na svojich právach iba tým, že správca dane nezvolil vzhľadom na tvrdenú a možnú ujmu adresáta spôsob doručovania do vlastných rúk.

Záverom dáva Najvyšší súd do pozornosti aj tú skutočnosť, že toto odvolanie rovnako ako aj ďalšie odvolania žalobcu podané na prelome rokov 2008/2009 na Najvyšší súd (sp. zn.   5   Sžf   99/2008,   5   Sžf   17/2009,   5   Sžf   11/2009   a   5   Sžf   29/2009)   majú   podklad v nespokojnosti žalobcu so stavom, ktorý nastal po vrátení dňa 19. 02. 2004 vyrubeného rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 1997 a bol vyvolaný Oznámením Daňového Úradu K. č. 695/231/30398/2007-Bač zo dňa 10. 4. 2007, ktorým tento správca dane oznámil daňovému subjektu, že mu nebol povinný vydať rozhodnutie o vrátení   daňového   preplatku   za   zdaňovacie   obdobie   december   1997,   resp.   zdaňovacie obdobie   roku   1998   podľa   §   63   ods.   4   zák.   č.   511/1992   Zb.   ani   rozhodnutie   o vrátení nadmerného odpočtu podľa ust. § 23 v nadväznosti na § 55d ods. 5 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Najvyšší súd už v citovaných rozhodnutiach ustálil záver, že námietku podľa § 50 zák. č. 511/1992 Zb. je možné uplatniť iba počas prebiehajúceho daňového konania a na tomto závere nemá dôvod ani v tejto veci nič meniť.»

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by tieto závery boli   svojvoľné   alebo   zjavne   neodôvodnené   a   nevyplýva   z   nich   ani   taká   interpretácia a aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS   3/97,   I.   ÚS   114/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľa   (uvedenými   v   jeho   odvolaní   z   24.   novembra   2008)   zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu.   V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   uviedol,   že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový a právny   základ   rozhodnutia.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia.

Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody, na ktorých je založený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 23/2009 z 28. apríla 2009, sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajú zo skutkových okolností daného prípadu a relevantných procesných noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery,   pričom   najvyšší   súd dospel   k   rozhodnutiu   na základe   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   k záveru,   že   medzi   napadnutým rozsudkom   najvyššieho   súdu   a obsahom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala dôvody na vyslovenie záveru o jeho porušení. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základného práva domáhať sa preskúmania rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy už uvedeným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu.

Vychádzajúc   zo   samotného   obsahu   sťažnosti,   ako   aj   zo   skutkových   zistení vyplývajúcich   z   k   sťažnosti   pripojených   písomností   (dokumentujúcich   chronologický postup vo veci konajúceho správneho orgánu, resp. všeobecných súdov) a s prihliadnutím na už vyslovený právny názor (k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy) dospel ústavný súd k záveru, že námietka porušenia tohto základného práva (čl. 46 ods. 2 ústavy) je nedôvodná a neopodstatnená. Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   súdom   a   ani   samotný sťažovateľ   neuviedol   žiadne   relevantné   dôkazy   preukazujúce   opak,   ústavný   súd   jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2010