znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/09-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. M., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 258/2008 z 10. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2009 doručená sťažnosť Ing. I. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 258/2008 z 10. októbra 2008. Sťažovateľ následne doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 28. januára 2009.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   v postavení   žalobcu účastníkom konania vedeného Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 29   C 35/1998.   Predmetom   označeného konania je uloženie   povinnosti   uverejniť opravu nepravdivých údajov proti šéfredaktorovi denníka K. P. B. (ďalej aj „žalovaný“), RSDr. Š. N. a M., a. s., K. Sťažovateľ sa v konaní domáha uloženia povinnosti uverejniť opravu   nepravdivých   údajov,   ktoré   boli   uverejnené   18.   novembra   1997   v denníku   K. v článku pod názvom „Stanovisko.“, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy a trov konania.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 29 C 35/1998 z 18. apríla 2007 bolo konanie proti žalovanému   zastavené   a o náhrade   trov   konania   vo   vzťahu   medzi   sťažovateľom a žalovaným okresný súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.   Pokiaľ   ide   o výrok   o zastavení   konania,   okresný   súd   ho   odôvodnil   tým,   že vykonaným   dokazovaním   zistil, že „v priebehu   konania   došlo   k zmenám   na   poste šéfredaktora K., pričom súd s poukazom na zborník III str. 219 nerozhodoval o zámene na strane   žalovaného   v 1.   rade,   keďže   v priebehu   konania   o návrh   na   uloženie   povinnosti uverejniť opravu, ak súd zistí zmenu v osobe šéfredaktora koná súd bez ďalšieho s novým šéfredaktorom, keďže šéfredaktor je žalovaný ako určený činiteľ informačného prostriedku a nie ako občan a teda zmena v osobe šéfredaktora je z hľadiska pasívnej legitimácie bez významu“. Ďalej okresný súd skonštatoval, že „žalovaný šéfredaktor denníka K. neexistuje. Nebolo v konaní preukázané, že by týždenník K. - popoludňajšie vydanie – V. bol právnym nástupcom bývalého denníka K.“.

Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 185/2007 z 27. septembra 2007 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia okrem iného uviedol:

„V danom prípade súd prvého stupňa konal a rozhodol napadnutým uznesením ako so   žalovaným   v 1.   rade   šéfredaktorom   denníka   K.   P.   B.   ako   univerzálnym   nástupcom (v dôsledku   zmeny   v osobe   šéfredaktora)   napriek   tomu,   že   sám   v napadnutom   uznesení konštatoval, že týždenník K. - popoludňajšie vydanie – V., ktorého šéfredaktorom je P. B., nie je nástupcom bývalého denníka K.

Z uvedeného   vyplýva,   že   súd   prvého   stupňa   považoval   P.   B.,   šéfredaktora   K.   - popoludňajšie vydanie – V. v dôsledku univerzálnej sukcesie za účastníka konania, voči ktorému aj rozhodol, označiac ho za žalovaného v 1. rade. Tým bolo konanie pred vydaním rozhodnutia   postihnuté   vadou   majúcou   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci. Rozhodnutie súdu prvého stupňa totiž smeruje voči niekomu kto sa účastníkom konania nestal   a voči   komu   podľa   petitu   žaloby   žiaden   nárok   ani   uplatnený   nebol.   Preto   ide o rozhodnutie nesprávne pre rozpor s § 90, § 153 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 a § 170 ods. 1 O. s. p.

Po vrátení veci bude povinnosťou súdu prvého stupňa jednoznačným spôsobom zistiť kto   je   šéfredaktorom   denníka   V.,   resp.   kto   bol   posledným   šéfredaktorom   denníka   K. a vzhľadom na to, že došlo k zániku denníka K. bez právneho nástupcu, zastaviť konanie voči tomuto poslednému známemu šéfredaktorovi.“

Po   zrušení   a vrátení   veci   krajským   súdom   a po   zabezpečení   si   vyjadrenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo kultúry“) z 3.decembra 2007 okresný súd uznesením sp. zn. 29 C 35/1998 z 30. júna 2008 rozhodol opäť tak, že konanie voči žalovanému zastavil a o náhrade trov konania vo vzťahu medzi sťažovateľom a žalovaným rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   uvádza,   že „Od   slova   do   slova   zopakované   rozhodnutie Okresného   súdu Košice II,   ktoré bolo právoplatne   zrušené   už dňa 27.   novembra   2007 Krajským   súdom   v Košiciach   je   bezprecedentnou   kamuflážou   konania   č.   29   C   35/98 zo strany Okresného súdu Košice II...“.

Ústavný   súd   v súvislosti   s týmto   tvrdením   sťažovateľa   z priloženej   dokumentácie zistil, že okresný súd výrok o zastavení konania odôvodnil okrem skutočností, ktoré boli uvedené už v jeho predchádzajúcom uznesení z 18. apríla 2007, aj tým, že vykonaným dokazovaním   zistil, že „v priebehu   konania   došlo   k zmenám   na   poste   šéfredaktora   K., pričom súd s poukazom na zborník III str. 219 nerozhodoval o zámene na strane žalovaného v 1. rade, keďže v priebehu konania o návrh na uloženie povinnosti uverejniť opravu, ak súd zistí   zmenu   v osobe   šéfredaktora   koná   súd   bez   ďalšieho   s novým   šéfredaktorom,   keďže šéfredaktor je žalovaný ako určený činiteľ informačného prostriedku a nie ako občan a teda zmena v osobe šéfredaktora je z hľadiska pasívnej legitimácie bez významu“. Ďalej okresný súd   v odôvodnení   tohto   uznesenia   skonštatoval,   že «žalovaný   šéfredaktor   denníka   K. neexistuje. Nebolo v konaní preukázané, že by týždenník K. - popoludňajšie vydanie – V. bol právnym nástupcom bývalého denníka K....

Z formulára   pod   názvom   „oznámenie   o zmenách   údajov   uvedených   v prihláške“ týkajúcich sa denníka K. zo dňa 30. 4. 2001 vyplynulo, že šéfredaktorom denníka K. bol Mgr. I. G. a registrácia zmien bola vykonaná dňa 2. 5. 2001.

Z formulára   pod   názvom   „oznámenie   o zmenách   údajov   uvedených   v prihláške“ týkajúcich sa denníka K. zo dňa 5. 5. 2004 vyplynulo, že šéfredaktorom denníka K. bol P. B. a registrácia zmien bola vykonaná dňa 25. 5. 2004.

Z týchto   registračných   dokladov   vyplýva   kto   a v akom   časovom   intervale   bol šéfredaktorom denníka K., ako je to zrejmé z listu Ministerstva kultúry SR zo dňa 3. 12. 2007. Žalovaný v 1. rade cestou svojho právneho zástupcu v podaní zo dňa 15. 4. 2008 potvrdil,   že   bol   šéfredaktorom   denníka   K.   v období   tak,   ako   to   vyplývalo   z oznámenia Ministerstva kultúry SR a to od 25. 5. 2004 do 1. 6. 2004 a denník K. ako samostatné periodikum po tomto období už nebol vydávaný.».

Uznesenie okresného súdu napadli odvolaním tak sťažovateľ, ako aj žalovaný, ten však len čo sa týka výroku o trovách konania. Sťažovateľ svoje odvolanie odôvodnil tým, že v tejto veci sa už raz právoplatne rozhodlo, a ďalej uzneseniu prvostupňového súdu vytýkal, že vo veci nebolo nariadené pojednávanie, že došlo k porušeniu ustanovenia § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a § 132 OSP, pričom v dôsledku takéhoto postupu okresného súdu bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom dôležitý dôkaz proti dôkazom uvedeným v uznesení. Registračné doklady ministerstva kultúry sú podľa názoru sťažovateľa právne irelevantné, lebo predmetom konania je povinnosť uverejniť opravu nepravdivých údajov za článok, ktorý bol uverejnený v denníku K. so šéfredaktorom RSDr. Š. N.Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie ďalej vyplýva, že uznesením krajského súdu   sp.   zn.   2   Co   258/2008   z 10.   októbra   2008   bolo   uznesenie   súdu   prvého   stupňa potvrdené,   pričom odvolací   súd   účastníkom   konania   náhradu   trov   odvolacieho   konania nepriznal. Krajský súd v odôvodnení tohto uznesenia uviedol, že z obsahu spisu vyplynulo, že denník K. zanikol, pričom „... Zánikom denníka K. došlo k zániku funkcie šéfredaktor k 1. 6. 2004, pričom žalovaný v 1. rade bol šéfredaktorom denníka K. v období od 25. 5. 2004   do   1.   6.   2004.   Je   teda   zrejmé,   že   žalobca   sa   domáhal   uloženia   povinnosti šéfredaktorovi   denníka,   ktorý   zanikol   bez   právneho   nástupcu.   Tým,   že   došlo   k zániku denníka K., došlo k zániku funkcie šéfredaktora, preto správne súd prvého stupňa uzavrel, že   žalovaný   v 1.   rade   stratil   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   ako   šéfredaktor zaniknutého   denníka,   pretože   povinnosť   na   uverejnenie   opravy   je   viazaná   na   uvedenú funkciu.   Vo   veci je potrebné zdôrazniť,   že žalovaný v 1.   rade nenesie zodpovednosť za uverejnenie   opravy   ako   fyzická   osoba,   čo   vyplýva   z citovaných   ustanovení   tlačového zákona,   preto   jeho   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   v tomto   prípade   je   špecifická, výslovne nie je upravená v Obč. zákonníku, ale je potrebné ju posudzovať ako spôsobilosť právnickej osoby....

V danom prípade dôvodom zastavenia konania voči žalovanému v 1. rade bol zánik spôsobilosti byť účastníkom konania, ide o objektívnu skutočnosť, na ktorú súd bol povinný zo zákona prihliadať.“.

K ďalším   odvolacím   námietkam   sťažovateľa   krajský   súd   uviedol,   že „v danom prípade nejde o prekážku veci rozhodnutej, pretože súd prvého stupňa síce vo veci opätovne rozhodol tak, že konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil, avšak predchádzajúce jeho rozhodnutie bolo rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zrušené a vec vrátená na nové rozhodnutie. Preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa opätovne skúmať, či sú splnené podmienky pre pokračovanie v konaní voči žalovanému v 1. rade. Keďže neboli splnené podmienky   z dôvodu   zániku   funkcie   šéfredaktora   denníka   K.   (ktorá   skutočnosť   bola preukázaná), správne súd prvého stupňa konanie vo veci opätovne zastavil.“.

Sťažovateľ   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   258/2008 z 10. októbra 2008 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

Sťažovateľ   v sťažnosti,   ako   aj   v podaní   označenom   «DOPLNENIE   BODU   18 „Odôvodnenia sťažnosti“ z 21. januára 2009» z 22. januára 2009 cituje ustanovenia § 90, § 92 ods. 1 a 2, § 94 ods. 2, § 120 ods. 4, § 205a ods. 1 písm. a), b), c) a d) a § 226 OSP a tvrdí,   že   namietané   uznesenie   krajského   súdu   je   s nimi   v   rozpore.   Ďalej   namieta,   že okresný súd, ako aj krajský súd rozhodovali v jeho neprítomnosti, a preto nemal možnosť vyjadriť sa k prípisu ministerstva kultúry. Sťažovateľ je toho názoru, že on súdu nikdy nenavrhol,   aby   do   konania   na   miesto   doterajšieho   účastníka   RSDr.   Š.   N.,   šéfredaktora denníka K., vstúpil P. B., a že okresným súdom nikdy nebolo vydané žiadne uznesenie požadované zákonom o pribratí P. B. ako žalovaného do konania, a teda P. B. sa nikdy účastníkom konania nestal. Navyše je sťažovateľ toho názoru, že krajský súd napadnutým uznesením   rozhodol   vo   veci,   v ktorej   už bolo   právoplatne rozhodnuté   predchádzajúcim zrušujúcim   uznesením   krajského   súdu   z 27. septembra   2007,   a tiež   že   okresný   súd nerešpektoval záväzný právny názor krajského súdu uvedený v jeho zrušujúcom uznesení o tom, že P. B. sa nikdy nestal účastníkom konania.

Podľa   sťažovateľa «SVEDECTVO   Ministerstva   kultúry   SR   sa   týka   VÝLUČNE periodickej   tlače   s názvom   „K.“,   ktorá   (citujem)   „bola   ZAREGISTROVANÁ   na Ministerstve   kultúry   SR   od   2.   MÁJA   2001“,   pričom   (citujem)   „podľa   platných registračných dokladov RSDr. Š. N. NEBOL ŠÉFREDAKTOROM PERIODICKEJ TLAČE S NÁZVOM   „K.“». Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že «v   mojej   právnej   veci   ide o NEREGISTROVANÚ PERIODICKÚ TLAČ „K., nezávislý denník občanov mesta“ ZO DŇA 18. 11. 1997, ktorý „vydáva C., a. s.“, ktorého ŠÉFREDAKTOROM JE „Dr. Š. N.“, a KTORÁ   NEMÁ   S REGISTRÁCIOU   na Ministerstve   kultúry   SR   od 2.   mája   2001   NIČ SPOLOČNÉ !“. „... odvolací Krajský súd v Košiciach BOL vo svojom inkriminovanom Uznesení z 10. 10. 2008 POVINNÝ ZAOBERAŤ SA DOKAZOVANÍM Z OBDOBIA medzi 27. NOVEMBROM 2007 A 30. JÚNOM 2008». V skutočnosti v inkriminovanom období od 25. mája 2004 do 1. júna 2004 bol podľa sťažovateľa vedúcim redaktorom periodickej tlače s názvom „K.“ Ing. B. M.

Sumarizujúc svoju argumentáciu sťažovateľ uvádza, že „Zo všetkých horeuvedených dôvodov   namietam   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   porušenie   môjho základného práva na verejné prerokovanie mojej veci bez zbytočných prieťahov a v mojej prítomnosti v súvislosti so znemožnením mojej základnej ústavnej možnosti vyjadriť sa ku všetkým   vykonávaným   dôkazom   zo   strany   porušiteľa   (viď   Uznesenie   Krajského   súdu v Košiciach   č. k.   2   Co/258/2008-457   zo   dňa   10.   októbra   2008   v priamej   súvislosti s predchádzajúcim Uznesením toho istého Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/185/2007- 357 zo dňa 27. septembra 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. novembra 2007) a s odňatím mojej možnosti konať pred súdom v mojej veci v priamom rozpore s ust. čl. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, a to v súvislosti s porušením ust. čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zo strany porušiteľa.

Zároveň namietam porušenie môjho základného práva na spravodlivé súdne konanie v mojej veci a práva na účinný opravný prostriedok zo strany porušiteľa v priamom rozpore s čl. 6 ods. 1 a s čl. 13 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ustanovenia ktorého majú v zmysle čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi), a to v súvislosti s porušením zákazu diskriminácie a zákazu zneužitia práv zo strany porušiteľa v priamom   rozpore   s čl.   14   a s čl.   17   európskeho   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal takýto nález:„1. Základné právo Ing. I. M. na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov   a v   jeho   prítomnosti   v   súvislosti   so   znemožnením   jeho   základnej   ústavnej možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a s odňatím jeho možnosti konať pred súdom v jeho veci v zmysle ust. č. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom porušiteľa (Krajský súd v Košiciach - viď Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/258/2008-457 zo dňa 10. októbra 2008 v priamej súvislosti s predchádzajúcim Uznesením   toho   istého   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   2   Co/185/2007-357   zo   dňa 27. septembra 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 27. novembra 2007) v predmetnom konaní porušené bolo, a to v súvislosti s porušením ust. čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zo strany porušiteľa.

2. Taktiež bolo porušené základné právo Ing. I. M. na spravodlivé súdne konanie v jeho veci (v zmysle ust. čl. 2 ods. 2 Ústavy SR) z dôvodu protiústavného odňatia jeho práva   na   účinný   opravný   prostriedok   zo   strany   porušiteľa   (Krajský   súd   v Košiciach) v zmysle   ust.   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   európskeho   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ustanovenia ktorého majú v zmysle čl. 7 ods. 2, 5 Ústavy SR prednosť pred zákonmi), a to v súvislosti s porušením zákazu diskriminácie a zákazu zneužitia práv zo strany porušiteľa v priamom rozpore s čl. 14 a s čl. 17 európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR priznáva navrhovateľovi   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   31.036,31   EUR   (aktuálny   ekvivalent pôvodne požadovanej sumy 935.000,- Sk) od Krajského súdu v Košiciach (odvolací súd), ktorú sumu je porušiteľ povinný zaplatiť v lehote do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva navrhovateľovi úhradu trov konania (ich   výška   bude   vyčíslená   pri   pojednávaní),   ktoré   je   Krajský   súd   v Košiciach   povinný zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   navrhovateľa   v lehote   do   30   dní   od   nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Ústavný súd v súvislosti s touto časťou sťažnosti sťažovateľa považoval za potrebné poukázať na to,   že z už citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

1. Sťažovateľ tvrdí, že postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Co 258/2008 z 10. októbra 2008 bolo porušené jeho právo „na verejné prerokovanie jeho veci... a v jeho prítomnosti v súvislosti so znemožnením jeho základnej ústavnej možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a s odňatím jeho možnosti konať pred súdom v jeho veci“. K odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa sťažovateľa tým, že okresný súd aj krajský súd rozhodovali o zastavení konania proti žalovanému bez nariadenia pojednávania, pričom svoje rozhodnutia opreli o dôkaz (list ministerstva kultúry z 3. decembra 2007), o ktorom   sa   sťažovateľ dozvedel   až z uznesenia okresného súdu   sp.   zn.   29 C   35/1998 z 30. júna 2008 a ku ktorému sa nemal možnosť vyjadriť. Navyše sťažovateľ zastáva názor, že   krajský   súd   sťažnosťou   napadnutým   uznesením   rozhodol   vo   veci,   v   ktorej   už   bolo právoplatne rozhodnuté, a to uznesením sp. zn. 2 Co 185/2007 z 27. septembra 2007.Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   §   237   písm.   d)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie.

V ustanovení   §   237   OSP   sú   taxatívne   vypočítané   procesné   vady   konania   takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Z uvedeného je zrejmé, že ak je sťažovateľ toho názoru, že krajský súd rozhodol vo veci nezákonne bez nariadenia pojednávania, a teda v jeho neprítomnosti a bez jeho možnosti vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a zároveň tvrdí, že mu tým bola odňatá možnosť konať pred súdom, mal možnosť napadnúť označené uznesenie krajského súdu v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 OSP) dovolaním podľa § 237 OSP z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP. Rovnaká argumentácia sa vzťahuje aj na námietku sťažovateľa, že krajský súd rozhodol vo veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. V danom prípade mal sťažovateľ teda možnosť podať dovolanie aj z dôvodu, že v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d) OSP.

Ústavný súd na okresnom súde, ako aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky zistil, že sťažovateľ proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie nepodal, čím došlo   k tomu,   že   v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   nevyčerpal   opravné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený.

Posúdenie tejto námietky ústavným súdom v situácii, keď sa sťažovateľ neobrátil na príslušný dovolací súd, t. j. nepodal dovolanie, hoci ho podať mohol, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa po predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako neprípustnú.

2.   Sťažovateľ   sa   v   navrhovanom   petite   sťažnosti   domáha   vyslovenia   porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okrem iného aj preto, že bolo porušené jeho právo na prejednanie jeho veci bez zbytočných prieťahov - [„Základné právo Ing. I. M. na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov... v zmysle ust. č. 19 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom porušiteľa (Krajský súd v Košiciach - viď Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Co/258/2008-457 zo dňa 10. októbra 2008   v priamej   súvislosti   s predchádzajúcim   Uznesením   toho   istého   Krajského   súdu v Košiciach   č.   k.   2   Co/185/2007-357   zo   dňa   27.   septembra   2007,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť dňa 27. novembra 2007) v predmetnom konaní porušené bolo...“].

Aj   keď   z obsahu   sťažnosti   ani   z jeho   doplnenia   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ namietal   aj   neprimeranú   dĺžku   konania   na   krajskom   súde,   považoval   ústavný   súd   za potrebné   skonštatovať,   že   uznesenie   okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal odvolanie, bolo vydané 30. júna 2008, pričom krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol uznesením z 10. októbra 2008. Krajský súd vrátil spis po rozhodnutí o odvolaní okresnému súdu   10.   novembra   2008.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   bolo   sťažnosťou   napadnuté uznesenie krajského súdu z 10. októbra 2008 doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa 21.   novembra   2008. Z toho vyplýva, že konanie na krajskom súde   trvalo necelých   päť mesiacov, čo je nepochybne doba, ktorú nemožno označiť za neprimerane dlhú, a teda zakladajúcu dôvod na vyslovenie záveru, že postupom krajského súdu došlo k zbytočným prieťahom v konaní. Preto ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy a namietanému porušeniu práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva   a slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil aj tú časť sťažnosti sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1 v spojení s porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ako aj porušenie svojich práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 258/2008 z 10. októbra   2008   ústavný   súd   skonštatoval,   že   pokiaľ   ide   o   sťažovateľom   namietané porušenie   jeho   práv   podľa   čl.   14   a čl.   17   dohovoru,   zo   sťažnosti   nevyplývajú   nijaké skutočnosti, z ktorých by bolo možné odvodiť porušenie uvedených práv postupom, resp. uznesením krajského súdu. Medzi tvrdeniami sťažovateľa (okresným súdom nebolo vydané nijaké   uznesenie,   ktorým   by   bol   P.   B.   pribratý   do   konania   ako   účastník;   svojvoľné nerešpektovanie   záväzného   právneho   názoru   krajského   súdu   súdom   prvého   stupňa; rozhodnutie okresného súdu vo veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté; rozhodnutie súdu   bez   pojednávania   v neprítomnosti   sťažovateľa,   odňatie   možnosti   sťažovateľovi vyjadriť sa k dôkazu – listu ministerstva kultúry) a právami podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru, ktoré mali byť podľa sťažovateľa porušené, absentuje akákoľvek príčinná súvislosť. Krajský súd   v sťažnosťou   napadnutom   uznesení   odôvodnil,   prečo   P.   B.   považoval   za   účastníka konania a z akých dôvodov stratil P. B. spôsobilosť byť účastníkom konania. Z doplneného dokazovania,   ktoré   okresný   súd   vykonal   na   základe   rešpektovania   záväzného   pokynu krajského súdu   vysloveného   v jeho zrušujúcom   uznesení,   totiž   vyplynulo,   kto   a v akom období zastával funkciu šéfredaktora denníka K. Na základe takto doplneného dokazovania sa krajský súd stotožnil so záverom okresného súdu, že P. B. bol posledným šéfredaktorom denníka   K.   a po   zániku   tohto   denníka   bez   právneho   nástupcu   stratil   spôsobilosť   byť účastníkom konania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   aj   ústavnoprocesné   princípy   postupu   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumcia pod právne normy (II. ÚS 78/05). Keďže v danom prípade ústavný súd nezistil, že   by   namietaným   postupom   a uznesením   krajského   súdu   došlo   k porušeniu ústavnoprocesných   princípov   postupu   vyplývajúcich   z čl.   46   až čl.   48   ústavy,   nemohlo podľa jeho názoru dôjsť ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, ktorým bolo odvolanie, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ mal vo svojej dispozícii a aj to využil, keď proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 29 C 35/1998 z 30. júna 2008 podal odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol sťažnosťou napadnutým uznesením. Navyše, ako vyplýva z už uvedeného, sťažovateľ mal v predmetnej veci aj právo podať dovolanie, ktoré nevyužil. Preto nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru.

Pokiaľ ide o porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy, ide o ustanovenia ústavy, ktoré nemajú charakter základných práv, t. j. k ich porušeniu by prípadne mohlo dôjsť len vtedy, ak by ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené niektoré ústavou garantované základné právo alebo právo podľa dohovoru, resp. v spojení s takýmto porušením.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu, jeho   odôvodnenie   a ani   postup,   ktorý   jeho   vydaniu   predchádzal,   neobsahujú   také skutočnosti,   ktoré by signalizovali, že mohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, ktoré označil sťažovateľ. Zároveň po posúdení namietaného rozhodnutia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť ani k záveru, že je zjavne nedôvodné alebo arbitrárne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. februára 2009