znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/08-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. J. B., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 Obo 23/2006-47 z 10. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. J. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2008 doručená sťažnosť Mgr. J. B., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 1 Obo 23/2006-47 z 10. júla 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   označeným   rozsudkom č. k. 1 Obo 23/2006-47   z 10.   júla   2007   nevyhovel   odvolaniu   sťažovateľa   a potvrdil rozsudok   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   8   Cbsi   6/05-33 z 2. decembra   2005,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   sťažovateľa   na určenie   pravosti prihlásenej   pohľadávky   v sume   12   240   Sk.   Krajský   súd   v odôvodnení   predmetného rozsudku uviedol, že návrh sťažovateľa nie je právne opodstatnený z dôvodu, že sťažovateľ „... nie je veriteľom úpadcu, nemá voči nemu pohľadávku, je vlastníkom 10 kusov akcií úpadcu, čo znamená, že je akcionárom“.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku potvrdil právny názor prvostupňového súdu, keď uviedol: „Súd prvého stupňa správne ustálil, že navrhovateľ nie je veriteľom úpadcu, lebo nemá voči nemu pohľadávku.... Práva veriteľov a práva akcionárov nie sú rovnaké a ich   úpravu   upravuje   zákon   odlišne.  ...   V tomto   konaní   sa   zisťuje   dôvodnosť   alebo nedôvodnosť popretia pohľadávky odporcom. Každý navrhovateľ nie je v pozícii veriteľa, správca   konkurznej   podstaty   dôvodne   poprel   jeho   pohľadávku   ako   nejestvujúcu. Prvostupňový súd správne dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je opodstatnený, a preto ho aj zamietol.“

Sťažovateľ   uviedol,   že   najvyšší   súd   ako   odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o jeho odvolaní   tým,   že   potvrdil   prvostupňový   rozsudok   krajského   súdu,   pochybil   najmä z nasledovných dôvodov:

- najvyšší súd v odvolacom konaní nedostatočne preskúmal skutkový stav danej veci, keď dôsledne nepreveril skutočnosti, za akých „... spoločnosť VÚB Kupón, investičný fond, a.   s.   Bratislava   vznikol   a za   akých   okolností   táto   spoločnosť   sa   dostala   do   konkurzu. Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sa zlegalizoval nekalý postup tejto spoločnosti, ktorá napáchala krivdy na akcionároch“;

-   postupom   najvyššieho súdu   boli porušené jeho označené základné práva podľa ústavy   a právo   podľa   dohovoru,   pretože   najvyšší   súd   nevykonal   nápravu,   ale   potvrdil rozsudok krajského súdu, čím mu bolo odopreté „... vlastnícke právo k finančnej čiastke 12 240 Sk“;

-   najvyšší   súd   aplikoval   podľa   názoru   sťažovateľa   výklad   dotknutých   právnych noriem   v odvolacom   konaní ústavne nesúladným   postupom,   čo   má za priamy následok porušenie základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   vo   veci   jeho   sťažnosti   rozhodol nasledovne:

„Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   SR   1   Obo   23/2006   zo   dňa   10.   júla   2007   bolo porušené   právo   sťažovateľa   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a z čl.   6   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   a právo   sťažovateľa   na   vlastníctvo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.

Rozsudok Najvyššieho súdu SR 1 Obo 23/2006 zo dňa 10. júla 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- Sk. Zároveň žiadam priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- Sk a to z dôvodu,   že   v rámci   kupónovej   privatizácie   som   poskytol   spoločnosti   VÚB   KUPÓN, investičný fond, a. s. Bratislava v roku 1992 finančné prostriedky vo výške 500 Sk. S týmito prostriedkami nedisponujem do dnešnej doby.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu nepriaznivých finančných a majetkových pomerov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 23/2006-47 z 10. júla 2007.

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zmeškanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (m.   m.   III.   ÚS   124/04, IV. ÚS 14/03).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd zistil, že označený rozsudok najvyššieho súdu č. k. 1 Obo 23/2006-47 z 10. júla 2007 bol sťažovateľovi doručený 7. septembra 2007. Sťažnosť sťažovateľa bola doručená ústavnému súdu 11. januára 2008. Z toho vyplýva, že bola doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Po   odmietnutí sťažnosti   bolo už bez právneho dôvodu   zaoberať sa   aj ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na zrušenie označeného rozsudku najvyššieho súdu, priznaním primeraného finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2008