znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K. a V. K., obaja bytom B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   I vo   veci vedenej   pod   sp.   zn. 14 C 768/02   a   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 1 Co 336/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K. a V. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2006 doručená sťažnosť Ing. D. K. a V. K., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 768/02 a postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 1 Co 336/2005.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sa žalobným návrhom na vydanie platobného rozkazu z 20. februára 1998 podaným Okresnému súdu Košice II domáhali od odporcov uhradenia   dlžnej   sumy   30   500   Sk   s príslušenstvom   vyplývajúcej   zo   zmluvy   o predaji osobného automobilu. Vec bola 17. novembra 1998 postúpená okresnému súdu ako miestne príslušnému súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd a krajský súd napriek jednoduchosti veci nerozhodli právoplatne ani po 8 rokoch trvania konania, sťažovatelia zastávajú názor, že uvedeným   postupom   došlo   k porušeniu   ich   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a „... keďže sme v konaní neboli zastúpení advokátom súd mal i za povinnosť poskytnúť nám pomoc čo súd porušil a takto je aj naše právo podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR porušené...

1. st. a 2 st. súd porušil i naše právo z uzavretých medzinárodných dohôd najmä protokolu č. 4 čl. 6 a dodatkového protokolu čl. 1 a preto požadujeme a dožadujeme sa u Ústavného súdu SR spravodlivého zadosťučinenia vzhľadom na rozsah, význam a cenu porušených práv navrhujem, aby nám Ústavný súd SR priznal a aby zaviazal Okresný súd Košice I a Krajský súd v Košiciach vyplatiť nám majetkovú a nemajetkovú ujmu každému po 65000.- Sk, sťažovateľovi v 1. rade aj 2. rade osobitne“. Sťažovatelia zároveň požiadali aj o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,   IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov... Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv v... čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práv „...   z uzavretých medzinárodných dohôd najmä protokolu č. 4 čl. 6 a dodatkového protokolu čl. 1“ postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 768/02 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 336/2005. Sťažovatelia však neuviedli názov konkrétnej medzinárodnej dohody, preto sa ústavný súd nemohol touto časťou sťažnosti zaoberať.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v časti namietajúcej porušenie ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   vychádzal   ústavný   súd   zo   svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06).

Zo sťažnosti, z predložených príloh, ako aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu č. Spr. 2332/06 z 11. apríla 2006 zjavne vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu sa vec nachádzala na krajskom súde v dôsledku podania odvolania, a to od vypravenia spisu okresným   súdom   4.   októbra   2005.   Sťažovatelia   namietali   prieťahy   v konaní   okresného súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v čase   podania   sťažnosti   už   nekonal.   Z uvedeného   dôvodu okresný   súd   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom. Sťažnosť sťažovateľov bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   v rámci   preskúmania   odvolacieho   konania   pred   krajským   súdom z príloh   k sťažnosti,   ako   aj   z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   č.   Spr.   10016/06   zo 7. apríla   2006   zistil,   že   po   doručení   spisu   krajskému   súdu   6.   októbra   2005   bol   termín odvolacieho pojednávania stanovený na 20. apríl 2006. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu č. 1 SprV/303/2007 z 30. marca 2007 vyplýva, že krajský súd rozhodol o odvolaní rozsudkom č. k. 1 Co 336/2005-126 z 19. októbra 2006, t. j. približne po 12 mesiacoch od predloženia spisu.

Ústavný súd na základe týchto zistení konštatoval, že samotnú dĺžku odvolacieho konania nemožno považovať za neprimerane dlhú, a to jednak vzhľadom na zložitosť veci vyžadujúcu starostlivú prípravu pojednávania, ako aj potrebu vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami potrebnými pre vydanie rozhodnutia v odvolacom konaní, pričom činnosť krajského   súdu   v rámci   odvolacieho   konania   považoval   za   plynulú   a nespôsobujúcu zbytočné prieťahy v konaní. Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovatelia   namietali aj porušenie   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy tým, že „prieťahy na súdoch Slovenskej republiky pretrvávajú dodnes...“. Ústavný súd   v tejto súvislosti   uvádza, že   právo   na súdnu   ochranu   predchádza   ochranu priznanú prostredníctvom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd ani krajský súd neodmietli prerokovanie a rozhodovanie vo veci sťažovateľov, čím poskytli ochranu ich právam a oprávneným záujmom v namietanom konaní. Z uvedeného dôvodu nemohlo   dôjsť   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy, a preto bolo potrebné ich sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovatelia ďalej namietali porušenie svojho základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že „... keďže sme neboli v konaní zastúpení   advokátom   súd   mal   i za   povinnosť   poskytnúť   nám   pomoc   čo   súd   porušil...“. Obsahom   základného   práva   na   právnu   pomoc   je   najmä   poskytnutie   právnej   pomoci v kvalifikovanej   forme,   t.   j.   osobou   s právnickým   vzdelaním.   V konaní   podliehajúcom úprave podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pre právo na právnu pomoc platí, že účastník konania sa môže dať v konaní zastúpiť inou osobou, pričom poučovacia povinnosť súdu podľa § 5 OSP sa týka iba podmienok, spôsobu a účinku výkonu práv a povinností   účastníkov   konania   procesnej,   nie   hmotnoprávnej   povahy.   Vzhľadom   na uvedené ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupom okresného súdu a krajského súdu a základným právom sťažovateľov podľa čl. 47 ods. 2 ústavy, a preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľov pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľov   (napr.   ustanovenie   právneho   zástupcu,   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2007