znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť PROMPT, spol. s r. o., so sídlom B., zastúpenej advokátkou JUDr. E. K., B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 10/00, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PROMPT, spol. s r. o., o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2004 doručená sťažnosť PROMPT, spol. s r. o., so sídlom B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 10/00. Sťažovateľka uviedla, že 14. mája 1999 podala Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“) „...   žalobu   -   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu   proti   odporcovi Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže (...) o zaplatenie sumy 24 248,50 Sk s prísl. z titulu vzniku škody (...)“.

Po   odstránení   vád   žaloby   na   základe   výzvy   krajského   súdu   bol   sťažovateľke 17. augusta   1999   doručený   platobný   rozkaz,   proti   ktorému   Združenie   kresťanských spoločenstiev mládeže (ďalej len „odporca“) podalo odpor. Prípisom z 19. januára 2000 krajský   súd   z   dôvodu   vecnej   príslušnosti   odstúpil   spis   okresnému   súdu,   ktorému   bol doručený 21. januára 2000.

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že až „Po roku, dňa 23. 01. 2001 Okresný súd Bratislava I   predložil   predmetný   spis   (na   tomto   súde   vedený   pod   sp. zn.   9 C 10/00) na Najvyšší súd SR na rozhodnutie podľa § 104a ods. 3) O. s. p., keďže v predmetnej veci už Krajský súd v Bratislave konal vo veci samej a bol vydaný platobný rozkaz dňa 30. 7. 1999. (...) Najvyšší súd SR uznesením Ndc 86/01 zo dňa 07. 02. 2001 rozhodol, že na prejednanie veci   pôvodne   vedenej   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp.   zn.   57 Cb 69/99   a   teraz na Okresnom   súde   Bratislava I   pod   sp. zn.   9 C 10/00,   je   vecne   príslušný   Okresný   súd Bratislava I. Toto uznesenie bolo doručené na Okresný súd Bratislava I dňa 21. 02. 2001 a následne aj navrhovateľovi. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 26. 04. 2002 bol   na   návrh   odporcu   pripustený   ako   vedľajší   účastník   do   konania   na   strane   odporcu Slovenská poisťovňa, a. s., B. Po tomto Okresný súd Bratislava I v predmetnej právnej veci nekonal,   predmetné   uznesenie   bolo   navrhovateľovi   doručené   dňa   12. 09. 2003,   taktiež v septembri   r.   2003   navrhovateľ   obdržal   od   Okresného   súdu   Bratislava I   predvolanie na pojednávanie vytýčené v predmetnej veci na deň 02. 10. 2003“.

Na pojednávaní konanom 2. októbra 2003 rozhodol okresný súd vo veci rozsudkom, proti ktorému sa 5. januára 2004 odvolal vedľajší účastník a 23. januára 2004 aj odporca. Keďže sťažovateľke nebol doručený rozsudok okresného súdu z 2. októbra 2003, podala 4. februára 2004   sťažnosť   na   prieťahy,   na   ktorú   jej   odpovedal   okresný   súd   listom zo 16. februára 2004   a   uviedol   v   ňom,   že   k   doručeniu   uvedeného   rozsudku   došlo

18. decembra 2003 postupom upraveným v § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) (náhradným doručením).

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   okresný   súd „...   v   predmetnej   veci   nekonal   bez zbytočných prieťahov v konaní od 21. 01. 2000 do 23. 01. 2001 (jeden rok a dva dni), od 21. 02. 2001   do   12. 09. 2003   (dva   roky   a   šesť   mesiacov).“ Na   základe   toho   sa sťažovateľka domnieva, že nečinnosťou okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva sťažovateľka požadovala priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo   výške   35 000 Sk   a   úhradu   trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom preskúmavanej veci je posúdenie, či okresný súd v označenom konaní porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok pre prijatie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   pričom   zákon   o   ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04).   Inými   slovami   to   znamená,   že   ak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd zistí, že už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, nemôže sa už z tohto dôvodu na základe sťažnosti podanej podľa čl. 127 ústavy zaoberať opodstatnenosťou   námietok   o   porušení   základného   práva   zaručeného   v   ústave   alebo v príslušnej   medzinárodnej   zmluve   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (mutatis mutandis I. ÚS 110/03).

Ústavný súd už judikoval, že v kontexte citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti (I. ÚS 161/02, I. ÚS 232/04).

Na základe uvedeného sa lehota dvoch mesiacov na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o porušení tohto základného práva dozvedieť. Začiatok zákonnej lehoty je preto v prípade tohto   práva   vymedzený   subjektívne   podľa   možnosti   sťažovateľa   dozvedieť   sa   o   jeho porušení. Posúdenie tejto „možnosti“ je vždy individuálne vzhľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Ústavný súd pritom prihliada tak na účel tohto základného práva, ako aj na účel predmetnej zákonnej lehoty.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje na svoju   doterajšiu   judikatúru,   z ktorej vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný sťažnosťou (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom súde), a je preto viazaný aj tvrdením sťažovateľa   o   tom,   kedy   podľa   jeho   poznatkov   skončila   nečinnosť   všeobecných   súdov v konaní, v ktorom tvrdí porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 77/02, IV. ÚS 74/04).

Sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd bol   v jej   právnej   veci   vedenej   pod   sp. zn. 9 C 10/00   nečinný   v   dvoch   obdobiach,   z   ktorých   prvé   trvalo   od   21. januára 2000 do 23. januára 2001 a druhé obdobie nečinnosti vymedzila v trvaní od 21. februára 2001 do 12. septembra 2003. Vzhľadom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky nemá ústavný súd dôvod pochybovať o takto vymedzenom období trvania zbytočných prieťahov v napadnutom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že ak podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd v jej právnej veci   konal so zbytočnými prieťahmi, bolo tomu   tak do   12. septembra 2003 a po tomto dátume už k ďalším zbytočným prieťahom nedochádzalo. Uvedeného dňa prestal teda podľa tvrdenia sťažovateľky v okolnostiach prípadu iný zásah (zbytočné prieťahy).

Sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 16. apríla 2004, t. j. v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Ústavný súd pritom nezistil v obsahu sťažnosti sťažovateľky žiadnu skutočnosť alebo dôvod na to, aby zákonnú lehotu dvoch   mesiacov   počítal   v   danej   veci   od   neskoršieho   času,   než   sú   dátumy   uvedené sťažovateľkou.

Z týchto dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažovateľkinu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľky by bolo možné odmietnuť aj ako   zjavne   neopodstatnenú.   Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného základného práva sa namieta v takom konaní   pred   všeobecným   súdom,   ktoré   už   skončilo   rozhodnutím   okresného   súdu   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a po začatí konania pred ústavným súdom toto   rozhodnutie   okresného   súdu   bolo   potvrdené   rozhodnutím   odvolacieho   súdu (IV. ÚS 248/04 – uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti).

Ako už bolo uvedené, okresný súd v právnej veci sťažovateľky rozhodol rozsudkom sp. zn.   9 C 10/00   z   2. októbra 2003.   Vyhlásením   prvostupňového   rozsudku   a   jeho doručením   (ako   aj   úkonmi,   ktoré   musel   okresný   súd   vykonať   v   spojitosti   s   podaním odvolania podľa § 209 a § 210 OSP) okresný súd vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto   je   možné   posudzovať   záležitosť so zreteľom   na   čl.   2   ods.   2   ústavy   ako   vec,   v   ktorej   ústavná   úloha   okresného   súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľky skončila rozhodnutím vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu,   pričom označené rozhodnutie okresného súdu   je aj konečným   rozhodnutím,   keďže   podľa   zistenia   ústavného   súdu   bolo   3. februára 2005 rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   3 Co 107/04   potvrdené   ako   vecne   správne   (IV.   ÚS 219/03, II. ÚS 1/05).

Okresný súd v čase podania sťažnosti (16. apríla 2004) nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, pretože spis sp. zn. 9 C 10/00 bol už predtým (13. apríla 2004) postúpený krajskému súdu, ktorému bol doručený 15. apríla 2004.

Z   uvedeného   možno   vyvodiť,   že   okresný   súd   odstránil   stav   právnej   neistoty   v právnej veci sťažovateľky už 2. októbra 2003, a pretože jeho rozhodnutie bolo potvrdené ako vecne správne (aj keď po začatí konania pred ústavným súdom), prichádzalo by do úvahy odmietnutie sťažnosti aj pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2005