znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   25.   februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., B., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 7 C 158/98 z 19. decembra 2001 a   Krajského súdu v Bratislave   sp. zn. 15 Co 324/02 z 28. januára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená 20. júna 2003 telegraficky a 23. júna 2003 písomne doplnená sťažnosť Ing. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupmi Okresného súdu Bratislava   IV   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   C   158/98 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 324/02.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   dôvodom   na   jej   podanie   je   rozsudok   okresného   súdu z 19. decembra 2001 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 158/98 a rozsudok krajského súdu z 28. januára 2003 v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 324/02, ktorými mali byť porušené základné práva a slobody sťažovateľa.

Sťažovateľ uvádza, že 28. apríla 1998 podal na okresnom súde návrh na určenie, že jeho   pracovný   pomer   trvá,   a na   náhradu   mzdy   s príslušenstvom,   21.   mája   1999 a 17. februára   2000   podal   vo   veci   „doplňujúci   petit“,   o ktorom   konajúci   súd   vôbec nerozhodol a nezistil úplne skutkový stav vo veci.

Sťažovateľ   podal   29.   novembra   2001   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   ktorú predsedníčka okresného súdu uznala za dôvodnú. V nadväznosti na to okresný súd vo veci rozhodol   19.   decembra   2001   rozsudkom,   proti   ktorému   sťažovateľ   podal   odvolanie, o ktorom   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   z   28.   januára   2003   tak,   že   zmenu   žaloby nepripustil,   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil   a zaviazal   sťažovateľa nahradiť trovy odvolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa je rozhodnutie krajského súdu nespravodlivé, lebo aj krajský súd sa nevysporiadal v odvolacom konaní so všetkými ním   navrhovanými   dôkazmi.   Sťažovateľ   namieta   aj   výšku   trov   odvolacieho   konania v sume 19 883 Sk.

Sťažovateľ tvrdí, že boli porušené jeho základné práva a slobody zaručené ústavou, postupom a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

Podrobné dôvody porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj namietaného porušenia ostatných práv) sťažovateľ rozviedol v sťažnosti v rovnakom rozsahu, ako to tvrdil pred všeobecnými súdmi.

Ďalej poukazuje, že okresný súd konal so zbytočnými prieťahmi, pretože žaloba bola podaná 28. apríla 1998 a rozsudok sa stal právoplatným 19. apríla 2003.

Ústavnému súdu navrhuje, „... aby tento s titulu nespravodlivého rozsudku obidvoch súdov a z titulu prieťahov vo veci priznal sťažovateľovi spravodlivé finančné zadosťučinenie pre porušenie ústavných občianskych práv podľa článku 46 odst. 2 Ústavy SR, podľa článku 47 odst. 3 Ústavy SR a článku 48 odst. 2 Ústavy SR a to:

„1. Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne povinní   zaplatiť   majetkovú   ujmu   sťažovateľovi   vo   výške   600.000,-   Sk   do   troch   dní od právoplatnosti rozhodnutia a 12,5% úrok z omeškania do dňa zaplatenia.

2. Okresný súd Bratislava IV je povinný zaplatiť nemajetkovú ujmu sťažovateľovi vo výške 400.000,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a 12,5% úrok z omeškania do dňa zaplatenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb, ak namietajú porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   vtedy,   ak namietaným   postupom orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 66/02, II. ÚS 218/02).

Sťažovateľ namieta porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 ústavy,   ktorého   obsahom   je právo   na   prístup   k súdu,   a to   ako   lex   specialis   pre prístup   k súdu   vo   veci,   o ktorej   rozhodol   orgán   verejnej   správy.   V podstate   ide   skôr o kompetenčné ustanovenie určujúce, kedy súdna moc preskúmava rozhodnutia orgánov verejnej   správy,   než   o ustanovenie   zakladajúce   základné   právo,   ktoré   je   v skutočnosti priznané už v čl. 46 ods. 1 ústavy. Takýto záver vyplýva do istej miery z časti doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (PL. ÚS 14/98, II. ÚS 50/01).

Sťažovateľ   namieta   aj   porušenie   jeho   práva   rovnosti   účastníkov   v konaní   pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Rovnako   namieta   porušenie   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   a práva   vyjadriť   sa ku všetkým   vykonávaným dôkazom podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy.

Spoločným   znakom   uvedenej   úpravy   je,   že   hoci   poskytuje   procesné   záruky zabezpečenia   účinnej   ochrany   v súdnom   konaní   prostredníctvom   spravodlivého a verejného   prerokovania   veci   nestranným   a nezávislým   súdom,   nezaručuje   pozitívny výsledok v prospech ktoréhokoľvek účastníka konania ( II. ÚS 37/01).

Ústavný súd je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc ústavného súdu   však   nemá   za   následok   vznik   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto   súdy   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98, II. ÚS 54/02).

Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu neznamená nielen právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali   alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý predkladá účastník konania (napr. II. ÚS 44/03).

K namietanému porušovaniu sťažovateľom označených základných práv malo dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 158/98 z 19. decembra 2001 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 15 Co 324/02 z 28. januára 2003, ktorý bol sťažovateľovi doručený 19.   apríla   2003.   Vzhľadom   na   to,   že   predmetný   rozsudok   už   nemožno   napadnúť odvolaním,   je   v zmysle   §   159   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   právoplatný nasledujúci deň po doručení, a ak je tento deň sviatok alebo deň pracovného pokoja, je právoplatný prvý pracovný deň, t.   j. v tomto prípade   22. apríl 2003 (hoci okresný súd vyznačil právoplatnosť 19. apríla 2003).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatoval, že „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne“ (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 30/03).

V takýchto   prípadoch   preto   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti skúmal, či postup označeného orgánu štátu (hoci upravený   zákonom) nebol   svojvoľný, zjavne   neodôvodnený   alebo   nerešpektujúci   ustanovenia   platného   právneho   predpisu, keďže   takéto   zistenia   pravidelne   signalizujú   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa, a teda aj dôvod na prijatie jeho sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľovi   bola   súdna   ochrana   poskytnutá, na základe jeho návrhu všeobecné súdy vec prejednali a rozhodli rozhodnutiami, ktoré sú odôvodnené, nie sú arbitrárne, a sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáha iba úspechu v konaní.

Rovnosťou   strán   v konaní   podľa   čl.   47   ods.   3 ústavy   sa   ústavný   súd   zaoberal vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k občianskemu súdnemu konaniu. Okrem   iného   uviedol,   že   táto   zásada   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (II. ÚS 121/02). Obsah práva rovnosti ako jedného   z určujúcich   ústavnoprávnych   princípov   občianskeho   súdneho   procesu   spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj   iného   civilného   procesu   majú rovnaké   procesné   práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia   za   rovnakých   podmienok   bez   zvýhodnenia   alebo   diskriminácie   niektorej z procesných strán (II. ÚS 35/02). Článok 47 ods. 3 ústavy v zmysle rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zaručuje, aby každá strana súdneho konania mala   možnosť   hájiť   si   svoju   vec   pred   súdom   za   podmienok,   ktoré   ju   podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej strane (napr. rozsudok ESĽP vo veci De Haes a Gijsels v. Belgicko z 24. februára 1997, § 53).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného, zo súdneho spisu a vyjadrení účastníkov, nezistil   také   pochybenie   v rozhodovacej   činnosti   okresného   a krajského   súdu,   ktoré   by odôvodňovalo sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdom alebo iným orgánom podľa čl. 48 ods. 2 je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorom sa nachádza   osoba   (účastník   konania   pred   súdom   alebo   iným   orgánom)   domáhajúca   sa rozhodnutia.   Vytvorenie   stavu   právnej   istoty   dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím súdu.

Tieto zásady vyjadrené aj v stabilizovanej judikatúre ústavného súdu sa uplatnia aj v prípade   sťažnosti,   ktorá   sa   posudzuje   v   tomto   konaní.   Sťažnosť   doručil   sťažovateľ ústavnému   súdu   20.   júna   2003 a   rozhodnutie   okresného   súdu   v spojení   s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 19. apríla 2003.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 20/00, IV. US 96/02) ochrana základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len   vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte trvalo.   Ak   v   čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   nedochádza   k namietanému porušovaniu základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie. V danom prípade zobral ústavný súd do úvahy skutočnosť, že konanie vo veci sťažovateľa pred všeobecnými súdmi bolo už v čase predbežného prerokovania jeho sťažnosti právoplatne skončené.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 25. februára 2004