znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 46/03-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2003 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. O. S., CSc., bytom B., zastúpeného prof. JUDr. J. M., CSc.,   K.,   vo veci   porušenia   čl.   30   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   10   ods.   5 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky postupom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   PhDr.   O.   S.,   CSc.,   ktorou   namieta   porušenie   čl.   30   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky,   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. decembra 2002 doručená sťažnosť PhDr. O. S., CSc., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom prof. JUDr. J. M., CSc., K., ktorá bola na základe výzvy ústavného súdu zo 4. februára 2003 následne doplnená podaním sťažovateľa doručeným ústavnému súdu 27. februára 2003. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v súvislosti   s porušením   čl.   10   ods.   5 Legislatívnych   pravidiel   vlády   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „legislatívne   pravidlá“) postupom   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“) pri realizácii pripomienkového konania k návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   308/1993   Z.   z.   o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva (ďalej len „návrh zákona“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že ministerstvo spravodlivosti   4. februára 2002 zverejnilo na internete uvedený návrh zákona na pripomienkové konanie a v rámci ním   stanovenej   lehoty   bola   v tejto   lehote   do   14.   februára   2002   uplatnená   hromadná pripomienka 701 osôb, ktoré ho súčasne splnomocnili na zastupovanie verejnosti v rámci vyhodnotenia medzirezortného pripomienkového konania. Podľa čl. 10 ods. 5 legislatívnych pravidiel   v prípade,   že   navrhovateľ   nevyhovie   hromadnej   pripomienke,   musí   vždy uskutočniť rozporové konanie so zástupcom verejnosti.

Ministerstvo spravodlivosti sťažovateľa na rozporové konanie nepozvalo a v rámci vyhodnotenia   medzirezortného   pripomienkového   konania   k návrhu   zákona   uviedlo, že rozpor   týkajúci   sa   hromadnej   pripomienky   701   občanov   nebol   odstránený   z dôvodu neúčasti sťažovateľa ako splnomocnenca občanov 11. apríla 2002 na rokovaní na úrovni ministra   spravodlivosti.   Takto   spracovaný   návrh   zákona   bez   vyhodnotenia   hromadnej pripomienky   predložilo   ministerstvo   spravodlivosti   Legislatívnej   rade   vlády   Slovenskej republiky a neskôr na rokovanie vlády Slovenskej republiky.

Týmto konaním ministerstvo spravodlivosti porušilo právo občanov zúčastňovať sa na   správe   verejných   vecí   priamo,   pretože   ignorovalo   vôľu   701   občanov   vyjadrenú v hromadnej pripomienke.

Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   inštitút   hromadnej   pripomienky   je   významným premietnutím čl. 30 ods. 1 ústavy (právo občanov zúčastňovať sa na správe vecí verejných priamo) a v tejto súvislosti je konanie ministerstva spravodlivosti porušením čl. 10 ods. 5 legislatívnych   pravidiel,   kde   je   ustanovené,   že   „  ...   Rozporové   konanie   so   zástupcom verejnosti sa uskutoční vždy, ak navrhovateľ nevyhovel hromadnej pripomienke, s ktorou sa stotožnilo aspoň 500 fyzických alebo právnických osôb, iba ak existujú vážne dôvody na neuskutočnenie   rozporového   konania“.   Aktívna   legitimita   sťažovateľa   v zmysle   čl.   127 ods. 1 ústavy vyplýva z toho, že je splnomocnencom a zástupcom 701 občanov, ktorých právo   bolo   porušené.   Sťažovateľ   ďalej   uvádza,   že   v tomto   prípade   je   daná   právomoc ústavného súdu, a nie všeobecného súdu vzhľadom na skutočnosť, že uvedený návrh zákona už   prerokúva   Národná   rada   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“),   a   žiada ústavný súd, aby podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom   opatrení,   v ktorom   uloží   národnej   rade   prerušiť   rokovanie   národnej   rady o návrhu zákona až do rozhodnutia ústavného súdu v merite veci.

V rozhodnutí vo veci samej navrhuje sťažovateľ ústavnému súdu, aby:

  „1. Vyslovil,   (podľa   čl.   127   ods.   2   Ústavy   SR),   že   konaním   ministerstva spravodlivosti,   ktoré   nepozvalo   zástupcu   verejnosti   na   rozporové   konanie   týkajúce   sa zásaditej   hromadnej   pripomienky   v návrhu   zákona,   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon č. 308/1993 Z. z.   bol   porušený   čl.   30 ods.   1 Ústavy   SR a čl. 10 ods.   5   Legislatívnych pravidiel vlády SR.

2. Prikázal Ministerstvu spravodlivosti SR a vláde SR (podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR),   aby   predmetný   návrh   zákona   stiahli   z rokovania   Národnej   rady   SR   a uskutočnili rozporové   konanie   so   zástupcom   verejnosti,   uplatňujúcej   hromadnú   pripomienku,   ako zásadnú.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zákonnou podmienkou prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, t. j. v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ústavný súd zistil, že ministerstvo spravodlivosti zverejnilo 1. februára 2002 návrh zákona   na   pripomienkové   konanie   na   internete   a v rámci   ním   stanovenej   lehoty   bola uplatnená hromadná pripomienka 701 osôb, ktoré splnomocnili na zastupovanie verejnosti v rámci   vyhodnotenia   medzirezortného   pripomienkového   konania   sťažovateľa.   Dňa 11. apríla 2002 ministerstvo spravodlivosti uskutočnilo rozporové konanie, na ktorom sa zástupca   verejnosti   nezúčastnil   napriek   tomu,   že   o termíne   jeho   konania   bol   včas informovaný.   Táto   skutočnosť   vyplýva   z predkladacej   správy   na   rokovanie   vlády Slovenskej republiky.

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, s prihliadnutím na deň určenia termínu uskutočnenia rozporového   konania   (11.   apríla   2002),   ktorým   mali   byť   porušené   základné   práva sťažovateľa,   a deň   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (20.   decembra   2002)   je   možné konštatovať, že lehota stanovená na tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi bez akýchkoľvek pochybností uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Ústavný súd preto   po predbežnom prerokovaní sťažnosť   sťažovateľa podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd   už o žiadosti   sťažovateľa o uložení dočasného   opatrenia   podľa   §   52 ods.   2 zákona o ústavnom   súde,   ako   aj   o ďalšom   uplatnenom   návrhu   na   stiahnutie   návrhu   zákona z rokovania národnej rady, nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2003