znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 459/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti R. F., K., zastúpeného advokátom Mgr. dr. A. K., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Čadca   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 610/1997   (pôvodne   vedenom   pod   sp. zn. Nc 1459/1995), za účasti Okresného súdu Čadca, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo R. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 p o r u š e n é b o l o.

2. R. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť R. F. trovy konania v sume 275,94 €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu Mgr. dr. A. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 459/2013 z 24. júla 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   R.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   doručil   ešte   14.   júna 1995   okresnému   súdu podanie označené ako „Sťažnosť na neoprávnený prevod pozemku“ pôvodne zaregistrované pod   sp. zn.   Nc 1459/95   a po   odstránení   nedostatkov   neskôr   vedené   pod   sp. zn. 6 C 610/1997.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn.   Spr 1374/13   (doručeným   ústavnému   súdu   21.   augusta   2013),   ku   ktorému   bolo pripojené vyjadrenie zákonnej sudkyne, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Náročnosť daného konania je daná už samotným predmetom konania. Uvedené konanie si vyžadovalo rozsiahle dokazovanie výsluchom nielen účastníkov konania, ale aj ohliadkou miesta samého, znaleckým dokazovaním, výsluchom svedkov. Náročnosť daného konania   z   hľadiska   predmetu   sporu   ovplyvňuje   aj   historické   pozadie   kauzy charakterizované právnymi úkonmi, ktorými boli sporné nehnuteľnosti scudzované, ako aj právnymi   skutočnosťami   majúcimi   za   následok   prechod   vlastníckeho   práva   k   sporným nehnuteľnostiam, a to všetko na podklade meniaceho sa systému evidencie vlastníckeho práva   k   pozemkom   v   nedávnej   minulosti.   Náročnosť   sporu   bola   ovplyvnená   i   tým,   že v konaní   vyšla   najavo   aj   otázka   prípadného   vydržania   vlastníckeho   práva   k   spornému pozemku, čo si tiež vyžiadalo väčší časový priestor na dokazovanie v konaní.

K dĺžke konania prispeli i samotní účastníci konania, ktorí na výzvy súdu nereagovali vždy riadne a včas. Účastníci konania sa neustanovovali riadne na všetky súdom vytýčené pojednávania (v záujme zabezpečenia nápravy bola účastníkom konania z tohto dôvodu uložená   aj   poriadková   pokuta).   Navrhovateľ   tým,   že   nepodal   riadny   a   úplný   návrh na začatie konania, mal vplyv na celkovú dĺžku konania. I opakované odvolania účastníkov voči rozhodnutiam súdu (hoci mali účastníci na tieto procesné úkony nárok) ovplyvnili dĺžku konania, keďže spisový materiál bolo potrebné opakovane predkladať odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. Aj právny predchodca odporcov (sťažovateľov) svojím pasívnym postojom vplýval na konanie a jeho dĺžku. Dĺžka konania bola ovplyvnená aj tým, že v dôsledku úmrtia pôvodného odporcu A. J. a následne jeho právneho nástupcu – odporcu v rade 4 Ing. V. J. bolo nevyhnutné zistiť okruh do úvahy po zomrelých   účastníkoch   prichádzajúcich   dedičov,   čo   si   tiež   vyžiadalo   určité   časové obdobie.

Celkovú dĺžku konania ovplyvnila i tá skutočnosť, že súdom ustanovený znalec ad hoc Ing. M. K., ktorému bola zadaná úloha doplniť ním v konaní vypracovaný znalecký posudok, spisový materiál súdu vrátil a k vypracovaniu doplnenia znaleckého posudku bolo potrebné   ustanoviť   iného   súdneho   znalca.   Aj   odstránenie   tejto   prekážky   v   konaní   si vyžiadalo určité časové obdobie. Lehota na vypracovanie doplnenia znaleckého posudku uplynie   dňa   25. 8. 2013.   Po   predložení   doplnenia   znaleckého   posudku   je   predpoklad meritórneho rozhodnutia vo veci samej.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   stanovisko   nezaujal   a zotrval   na dosiaľ predložených dôvodoch a tvrdeniach.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd z predloženého spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 610/1997 zistil tento priebeh napadnutého konania:

Okresnému súdu bolo 14. júna 1995 doručené podanie sťažovateľa označené ako „Sťažnosť   na   neoprávnený   prevod   pozemku“,   ktoré bolo   zapísané   do   registra   Nc   pod sp. zn. 1456/95.   Keďže   podanie   neobsahovalo   náležitosti   riadneho   návrhu,   okresný   súd opakovane   vyzýval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov,   pričom   riadny   návrh   bol okresnému   súdu   doručený   26.   septembra   1995.   Po   zabezpečení   príslušných   dedičských spisov,   ako   aj   ďalších   potrebných   podkladov   bol   sťažovateľ   7.   mája   1997   predvolaný na okresný súd, kde definitívne upravil svoj návrh.

Po   zaplatení   súdneho   poplatku   bol   súdny   spis   prevedený   do   registra občianskoprávnych vecí pod sp. zn. 6 C 610/97.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 27. októbra 1997, bolo odročené na 12. november 1997   na   účel   nariadenia   znaleckého   dokazovania   a po   zložení   zálohy   na   znalecké dokazovanie bol určený termín ohliadky na mieste samom na 30. apríl 1998.

Okresný súd až uznesením z 30. marca 1999 nariadil vo veci znalecké dokazovanie, pričom   znalecký   posudok   mu   bol   doručený   7.   júla   1999   a   následne   nariadil   termín pojednávania na 24. november 1999, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nahlásenia mien a adries svedkov a ďalších návrhov na doplnenie dokazovania.

Pojednávanie nariadené na 5. apríl 2000 bolo odročené a sťažovateľovi bola uložená povinnosť predložiť okresnému súdu zmenu návrhu v zmysle znaleckého posudku. Právna zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu rozšírený návrh 7. decembra 2001, hoci výzvu na jeho predloženie prevzala už 22. januára 2001 a urgenciu 20. novembra 2001. Okresný súd 16. mája 2002 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa na predloženie ďalších dvoch exemplárov rozšíreného návrhu na účel ich odoslania odporcom na vyjadrenie.Po   odchode   zákonnej   sudkyne   bola   vec   opatrením   predsedníčky   okresného   súdu zo 14. mája 2003 a následne opatrením z 11. júla 2003 pridelená inému zákonnému sudcovi.Okresný súd uznesením z 20. októbra 2003 vyhovel návrhu na vydanie predbežného opatrenia, avšak po podaní odvolania zo strany odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 6 Co 14/04 z 30. januára 2004 zrušil uznesenie okresného súdu.Po   vrátení   súdneho   spisu   okresný   súd   uznesením   z 23.   marca   2005   opätovne rozhodol   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   pričom   po   podaní   odvolania odporkyňou v 2. rade krajský súd uznesením č. k. 8 Co/278/2005-212 z 31. januára 2006 opätovne zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   uznesením   z 30.   júna   2006   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   vydanie predbežného opatrenia, toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2006.Okresný   súd   na   základe   návrhu   sťažovateľa   uznesením   z 10.   septembra   2007 pripustil, aby do konania na strane odporcov pristúpil nový účastník, ktorý však podal proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co/381/2007 z 31. januára 2008 odmietol odvolanie nového účastníka konania z dôvodu jeho podania neoprávnenou osobou.

Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 2. septembra 2008, bolo odročené na neurčito na účel vyžiadania vyjadrenia sťažovateľa k podaniu odporcov z 26. augusta 2008.Okresný súd po pojednávaniach nariadených na 13. október 2009, 3. december 2009 a 19. január   2010   na   následnom   pojednávaní   uskutočnenom   2.   marca   2010   vyhlásil rozsudok vo veci samej.

Po   doručení   predmetného   rozsudku   okresného   súdu   podali   proti   nemu odvolanie odporcovia v 1. až vo 4. rade a spis bol 21. júla 2010 s opravným prostriedkom predložený na rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd prípisom z 31. augusta 2010 vrátil spis okresnému súdu bez meritórneho rozhodnutia,   pretože   okresný   súd   opomenul   rozhodnúť   o trovách   konania   (odmena ustanovenému   znalcovi).   Okresný   súd   po   odstránení   uvedeného   nedostatku   dopĺňacím rozsudkom z 22. marca 2011 rozhodol o trovách konania „preddavkovaných štátom“, proti ktorému odporcovia v 1. až vo 4. rade podali 4. apríla 2011 odvolanie.

Okresný   súd   prípisom   z 1.   júna   2011   predmetný   spis   okresného   súdu   predložil krajskému súdu na rozhodnutie.

Krajský   súd   uznesením   č. k.   8 Co/202/2011-417   z 29.   novembra   2011   zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C/610/1997-340 z 2. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný   súd   uznesením   zo   16.   februára   2012   zaviazal   sťažovateľa   na   úhradu preddavku   na   trovy   dokazovania   a uznesením   zo   17.   februára   2012   nariadil   doplnenie znaleckého posudku.

Právny zástupca odporcov 6. marca 2012 oznámil okresnému súdu, že 15. decembra 2011   zomrel   odporca   vo 4. rade.   Okresný   súd   prípisom   z 8.   marca   2012   v súvislosti s uvedeným   vyžiadal   správu   o stave   dedičského   konania   od „Dedičského   oddelenia Okresného súdu Žilina“.

Okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 22. marca 2012 uložil sťažovateľovi, ako aj odporom v 1., 2. a 3. rade poriadkovú pokutu vo výške 500 €.

Podpredseda okresného súdu opatrením z 2. mája 2012 z dôvodu prerušenia výkonu funkcie zákonného sudcu vec pridelil na konanie a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni.Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co/232/2012 z 27. septembra 2012 zrušil uznesenie okresného   súdu   z 22. marca   2012   v časti,   v ktorej   uložil   poriadkovú   pokutu   odporcom v 1., 2. a 3. rade, a následne okresný súd uznesením zo 14. januára 2013 odpustil uloženú poriadkovú pokutu aj sťažovateľovi.

Okresný súd uznesením z 3. mája 2013 ustanovil nového znalca na vypracovanie doplnenia znaleckého posudku.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým   aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2 listiny,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd sa pri posudzovaní zložitosti veci zhoduje s hodnotením napadnutého konania   uskutočneným   ústavným   súdom   v   náleze   sp. zn.   III. ÚS 356/2010   z 1. februára 2011, v ktorom   dospel   k záveru, že ide o konanie vykazujúce znaky tak skutkovej, ako aj právnej zložitosti.

2. Ústavný súd z hľadiska, či došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, posudzoval aj správanie sťažovateľa, dospejúc k názoru, že mal určitý podiel na predĺžení jeho   priebehu.   K spomaleniu   konania   jeho   zavinením   došlo   predovšetkým   v   jeho počiatočnej   fáze,   keďže   nekvalifikovaný   návrh   podaný   okresnému   súdu   bol   definitívne upravený   až   7.   mája   1997.   Obdobne   je   potrebné   hodnotiť   skutočnosť,   že   aj   keď už na pojednávaní   uskutočnenom   5.   apríla   2000   bolo   sťažovateľovi   uložené   predložiť zmenu   návrhu   v zmysle   znaleckého   posudku,   požadovaný   návrh   bol   okresnému   súdu zaslaný až 7. decembra 2001. K ďalšiemu spomaleniu priebehu napadnutého konania došlo aj v súvislosti   s rozhodovaním   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   predbežného   opatrenia, ktorý bol uznesením okresného súdu z 30. júna 2006 zamietnutý, pričom uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 2006.

Ústavný súd uvedené skutočnosti pripísal na ťarchu sťažovateľa a zohľadnil ich pri rozhodovaní o priznanej sume finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd hodnotil z hľadiska posledného kritéria aj postup okresného súdu. Ústavný súd zistil, že malá efektívnosť okresného súdu pri postupe v napadnutom konaní sa prejavila už na jeho začiatku v úvodnej fáze, keď mu odstraňovanie nedostatkov návrhu (podaného 14. júna 1995) trvalo viac ako dva roky, pričom prvé pojednávanie sa uskutočnilo až 27. októbra 1997.

Napriek   tomu,   že   potreba   znaleckého   dokazovania   vyplynula   už   na   pojednávaní uskutočnenom   12.   novembra   1997,   okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   až uznesením z 30. marca 1999, teda bol nečinný viac ako jeden rok.

V ďalšom   období   bol   postup   okresného   súdu   málo dôrazný,   keď   napr.   účastníci konania   nedodržali   určenú   lehotu   na   vyjadrenie   k vypracovanému   znaleckému   posudku a taktiež ani právna zástupkyňa odporcov   nedodržala určenú   lehotu   na nahlásenie mien svedkov, na čo okresný súd procesne až pomerne neskoro reagoval.

Na inom mieste tohto nálezu ústavný súd už konštatoval, že sťažovateľ v súvislosti s predkladaním   zmeny   návrhu   podľa   znaleckého   posudku   prispel   k predĺženiu   konania takmer o dva roky, avšak na druhej strane nemožno opomenúť, že okresný súd na túto pasivitu sťažovateľa mohol a mal adekvátne reagovať a konanie urýchliť.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd procesne pochybil, keď uznesením z 20. októbra 2003 nariadil predbežné opatrenie, ktorým zakázal odporcom v 1. až 5. rade nakladať   so   spornými   pozemkami,   pričom   tento výrok   sa   vzťahoval   aj   na   právneho predchodcu odporcov, ktorý v tom čase bol už tri a pol roka mŕtvy (zomrel 7. apríla 2000).Uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 14/04 z 30. januára 2004 bolo predmetné uznesenie okresného   súdu   z uvedených   dôvodov   zrušené a vec mu bola 8.   marca   2004 vrátená na ďalšie konanie.

V nasledujúcom   období   bol   okresný   súd   nečinný   až   do   23.   marca   2005,   keď opätovne   rozhodol   o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktoré   po podaní odvolania   odporkyňou   v 2.   rade   krajský   súd   uznesením   č. k.   8 Co/278/2005-212 z 31. januára 2006 taktiež opätovne zrušil.

Uvedené   skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   svedčia   o nesústredenosti a neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní.

Ďalšiu neefektívnosť v postupe okresného súdu ústavný súd zistil v súvislosti s tým, že   krajský   súd   prípisom   z 31.   augusta   2010   vrátil   súdny   spis   okresnému   súdu   bez rozhodnutia o odvolaní odporcov v 1. až vo 4. rade proti meritórnemu rozsudku okresného súdu z 2. marca 2010, pretože okresný súd opomenul rozhodnúť o odmene ustanovenému znalcovi.

Po odstránení tohto nedostatku a opätovnom predložení súdneho spisu krajský súd uznesením č. k. 8 Co/202/2011-417 z 29. novembra 2011 zrušil rozsudok okresného súdu z 2. marca 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného (§ 79 ods. 1 O. s. p.) a aplikujúc na prejednávanú vec   odvolací   súd   po   dôkladnom   a   starostlivom   uvážení   dospel   k   záveru,   že   odvolanie odporcov 1/ až 4/ je hneď v prvom bode dôvodné. Aj odvolací súd bol toho názoru, že petit návrhu navrhovateľa,   ako aj   výrok   rozsudku   okresného súdu je   nevykonateľný,   pretože z neho   nie   je   zrejmé,   aká   časť   nehnuteľností   parc.   KN-C   č. 662,   664,   má   pripadnúť do vlastníctva   navrhovateľa.   V   tomto   smere   nie   je   rozhodujúce,   že   znalec   v   podanom posudku túto časť označil konkrétnymi písmenami, ako aj výmerou, pretože pokiaľ má byť rozsudok okresného súdu zapísaný v katastri nehnuteľností záznamom, je potrebné, aby sporná časť bola vymedzená parcelným číslom, výmerou, príslušnosťou ku tej ktorej obci, ako aj ďalšími náležitosťami v zmysle katastrálneho zákona a vykonávajúcej vyhlášky. Rozsudok okresného súdu v tej podobe ako bol vyhlásený nie je určite zapísateľný v katastri   nehnuteľností,   z   ktorého   dôvodu   musel   odvolací   súd   napadnuté   rozhodnutie okresného súdu podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal vecnou stránkou prejednávaného prípadu.

V ďalšom   konaní   bude   potrebné   zabezpečiť,   pokiaľ   má   dôjsť   k   meritórnemu rozhodnutiu, vypracovanie geometrického plánu za účelom konkrétneho označenia tej časti nehnuteľností parc. KN-C č. 662 a 664, ktorá je sporná.“

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že aj keď v napadnutom konaní bol okresný súd v nečinný iba v určitých fázach, preskúmavané konanie okresného súdu takmer   je   v celom   jeho   priebehu   poznačené   predovšetkým   nesústredenosťou a neefektívnosťou.

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   už   poukázal   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. IV. ÚS 82/2010, IV. ÚS 371/2013) však predovšetkým zdôrazňuje, že napriek právnej a skutkovej zložitosti veci je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné, aby napadnuté konanie nebolo ani po viac ako 18 rokoch jeho trvania právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd uzavrel, že namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Napriek   tomu,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny bolo postupom okresného súdu porušené, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, pretože mu táto povinnosť už bola uložená v náleze ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 356/2010 z 1. februára 2011.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   10 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, poukázal najmä na to, že v dôsledku neúmernej dĺžky prieťahov mu vzniká psychická ujma z právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 6 C 610/1997,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   najmä   podiel sťažovateľa na predĺžení napadnutého konania, ktoré nebolo do rozhodnutia ústavného súdu ani   po   viac   ako   18 rokoch   právoplatne   skončené,   ale   tiež   na   výšku   finančného zadosťučinenia   priznaného   odporcom   v predmetnom   konaní   nálezom   č. k. III. ÚS 356/2010-33 z 1. februára 2011, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom Mgr. dr. A. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

V zmysle   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   ktorá   nie   je   oceniteľná peniazmi (IV. ÚS 185/09). Ústavný súd konštatuje, že 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 2 vyhlášky)   predstavuje   sumu   130,16   €,   z ktorej   ústavný   súd   vychádzal   pri   výpočte   trov konania.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkové trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013