znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 459/2012-73

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 13. augusta 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   G.,   Švajčiarsko,   zastúpenej spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti G. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti   G.   trovy   konania   v   sume   261,82   €   (slovom   dvestošesťdesiatjeden   eur   a osemdesiatdva centov) na účet jej právneho zástupcu L. s. r. o., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti G., Švajčiarsko (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. Ž., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako majiteľka zmenky č. AS 3/98 návrhom z 21. februára 2003 podaným na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala zaplatenia zmenkovej sumy 1 000 000 000 Kč so 6 % úrokom ročne   od   11.   januára   2003   do   zaplatenia,   zmenkovej   odmeny   v sume   3 333 333   Kč a náhrady trov konania voči obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná“). Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. januára 2004 žalobu sťažovateľky zamietol. Proti tomuto rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že zrušil prvostupňový rozsudok z 19. januára 2004 a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v poradí druhým rozsudkom sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 žalobu   sťažovateľky   opätovne   zamietol.   Sťažovateľka   5.   februára   2009   podala   proti prvostupňovému rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Na   podnet   sťažovateľky   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „generálny   prokurátor“)   podal   v zákonnej   lehote   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku krajského   súdu   sp.   zn.   7   Cb   47/2003   z   19.   decembra   2008   v   spojení   s   rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009.

Najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozsudkom   sp.   zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol.

Podľa sťažovateľky dovolací súd zamietol mimoriadne dovolanie «len s poukazom na • Argument o Neplatnosti Zmenky (keď sa v plnom rozsahu stotožnil s rozsudkami nižších súdov, resp. s Prvostupňovým Rozsudkom - nakoľko Druhostupňový Rozsudok bol miestami nezrozumiteľný, čo v konečnom dôsledku pripúšťa aj Dovolací súd v Dovolacom Rozsudku - Dovolací súd sa však bližšie absolútne nezaoberal argumentmi vyvracajúcimi Argument   o   Neplatnosti   Zmenky   uvádzanými   Sťažovateľom   počas   celého   konania a Generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v Mimoriadnom Dovolaní),

• Odôvodnenie zrejmej nespravodlivosti (keď Dovolací súd rigidným a utilitárnym spôsobom vyhodnotil zrejmú nesprávnosť uvedenú v Mimoriadnom Dovolaní a odoprel tak Sťažovateľovi právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces - cit.: „... Už v tejto samotnej vade videl dovolací súd dôvod na zamietnutie mimoriadneho dovolania.“).».

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým z dôvodu nedostatočného, resp. nezrozumiteľného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu.   V   súvislosti s namietaným porušením svojich práv sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Sťažovateľ   v   rámci   prvostupňového   konania   ako   aj   druhostupňového   konania (a Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   v   Mimoriadnom   dovolaní   v   rámci dovolacieho konania) predložil(i) rozsiahlu argumentáciu (viď. aj prílohy k tejto Sťažnosti) týkajúcu sa Zmenky, resp. znenia jej platobného sľubu a/alebo údaju splatnosti Zmenky, s ktorými sa ani jeden súd v rámci Prvostupňového Rozsudku a/alebo Druhostupňového Rozsudku žiadnym - a už vôbec nie presvedčivým - spôsobom nevyporiadal (Prvostupňový Rozsudok sa použitím ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. odvolacím súdom stal imanentnou súčasťou Druhostupňového Rozsudku, resp. oba rozsudky sa stali pokiaľ ide o Argument o Neplatnosti Zmenky súčasťou Dovolacieho Rozsudku), resp. všetky súdy tieto argumenty Sťažovateľa arbitrárne odignorovali.

Sťažovateľ týmto všetky prílohy tejto Sťažnosti robí neoddeliteľnou súčasťou tejto Sťažnosti a v plnom rozsahu sa na ne pokiaľ ide o jeho argumentáciu vo vzťahu k Zmenke, najmä, nie však výlučne, vo vzťahu k výkladu znenia platobného sľubu a/alebo (jediného) údaju splatnosti, odvoláva - so žiadnou z týchto príloh v ktorej Sťažovateľ vysvetľuje text platobného sľubu, sa Dovolací súd riadnym, ústavne a zákonne konformným spôsobom nevyporiadal...

Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v dovolacom konaní, resp. v Dovolacom Rozsudku vyššie uvedenými determinantmi a princípmi právneho štátu (riadnym zdôvodnením Dovolacieho Rozsudku v zmysle práva na súdnu ochranu,   resp. práva na   spravodlivý súdny proces) neriadil,   a preto je   Dovolací Rozsudok arbitrárny a neodôvodnený,   čím   bolo   jednoznačne   porušené   právo   Sťažovateľa...   podľa   článku   46 ods. 1 Ústavy..., resp. právo... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka   namieta   predovšetkým   právny   záver   všeobecných   súdov,   podľa ktorého   zmenka   obsahuje   dva   údaje   splatnosti,   a   preto   je   neplatná,   pričom   tvrdí,   že všeobecné súdy nesprávne aplikovali § 75 a § 76 zákona č. 191/1950 Sb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza:

«Výraz „na základe predloženia zmenky“ nie je používaný (poznaný) ani právnou praxou   a   ani   zmenkovou   praxou   ako   takou.   Je   nepochybné,   že   pôvodní   vystavitelia predmetnej   Zmenky   vystavili   blankozmenku,   pri   ktorej   nebol   dátum   splatnosti   určený a v zmysle vyplňovacieho oprávnenia k blankozmenke bol nadobúdateľ zmenky oprávnený dátum   splatnosti   doplniť,   čo   bolo   nepochybné   aj   pre   ďalších   indosatárov,   nakoľko   by zmenku s „dvomi údajmi splatnosti, resp. zmenku neurčitú /neplatnú“ neindosovali. Text zaplatím „na základe predloženia“ však s určením doby splatnosti nemá nič spoločné. Text „na základe“ je príslovkovým určením, a to príslovkovým určením spôsobu a nie času. Ak neurčuje text „na základe predloženia“ čas prezentačného úkonu, nemôže byť tento údaj považovaný za údaj dátumu splatnosti.

Pokiaľ text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ nemôže byť s ohľadom na fakt, že neurčuje čas, údajom dátumu splatnosti, je zjavné, že údajom dátumu splatnosti nie je. Text   „zaplatíme   na   základe   predloženia   zmenky“   zjavne   určuje   zakotvenie predpokladu úhrady zmenkového dlhu, ktorý je vymedzený tak, že dlžník zaplatí, ak mu Zmenka bude fyzicky predložená na zaplatenie.

Tvrdenie,   že   text   „zaplatíme   na   základe   predloženia   zmenky“   určuje   údaj   doby splatnosti   nie   je   relevantným   výkladom   znenia   uplatnenej   Zmenky,   ale   jednoznačne účelovým pokusom dezinterpretovať znenie (rozšíreného) platobného sľubu.

Úplne   v   rozpore   s   obsahom   posudzovanej   Zmenky   sú   úvahy   Žalovaného   ako   aj Krajského   a   Najvyššieho   súdu   o   tom,   že   text   -   slovné   spojenie   „zaplatíme   na   základe predloženia zmenky“, vyjadruje vôľu vystaviteľa vystaviť zmenku na videnie.

Ak   zmenka   obsahuje   jednak   (rozšírený)   platobný   prísľub   „zaplatíme   na   základe predloženia zmenky“, ktorý v sebe zahŕňa doložku na základe predloženia, ktorá nemôže byť údajom dátumu splatnosti, nakoľko neurčuje čas, a v inej časti výslovný text „Splatná dňa:  ,,(uveďte   dátum,   mesiac   slovom)“,   je   úplne   jasné   a   zrejmé   mimo   akúkoľvek pochybnosť, že jediným údajom dátumu splatnosti je text nachádzajúci sa v kolónke údaja dátumu   splatnosti,   teda   text   „Splatná   dňa:   10.   januára   2003   (uveďte   dátum,   mesiac slovom)“.

Zmenkové právo konštruuje uplatnenie zmenky a úhradu zmenkového dlhu tak, že neodmysliteľným predpokladom zaplatenia dlhu, pri ktorom môže platiaci zmenkový dlžník zaplatením dlhu získať istotu, že sa vyviazal zo svojho zmenkového záväzku, len v prípade, že   zaplatí   na   základe   predloženia   originálu   zmenky.   Preferencia   jednoduchej obchodovateľnosti   zmeniek   vyústila   v   takú   právnu   úpravu   prevodov   týchto   cenných papierov, že k účinnosti zmeny v osobe zmenkového veriteľa u zmeniek vystavených na rad nie je nutné oznámenie alebo preukázanie prevodu zmenky dlžníkovi. Zmenkový dlžník si tak môže byť istý, kto je aktuálnym majiteľom zmenky, a teda jeho veriteľom, len v prípade, že je mu predložený originál zmenky, z ktorého je možné osobu zmenkové ho veriteľa zistiť. Z tohto   dôvodu   zmenkové   právo   zakotvuje   také   pravidlá   pre   uplatnenie   zmenky,   podľa ktorých je zmenkový dlžník povinný zaplatiť zmenkový dlh až potom, ako je predložený k zaplateniu originál zmenky. Tento právny režim výkonu zmenkového práva býva v texte zmeniek   občas   explicitne   vyjadrený   práve   doložkou,   že   dlžník   zaplatí   na   základe predloženia zmenky. Text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ tak zjavne vyjadruje vôľu   vystaviteľa   zdôrazniť   fakt,   že   na   zmenku   bude   platiť   iba   v   prípade,   že   mu   bude predložený jej originál.

V   kombinácii   s   faktom,   že   do   posudzovanej   Zmenky   je   zreteľne   a   zrozumiteľne začlenená kolónka údaja dátumu splatnosti, je absolútne nepochybné, že text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ bol do uplatnenej Zmenky začlenený nie ako údaj dátumu splatnosti ale ako zdôraznenie požiadavky vystaviteľa, aby Zmenka bola uplatnená zákonom predpokladaným spôsobom, teda predložením originálu Zmenky.

Je možné viesť polemiky o tom, či jedným zo spôsobov, ako určiť splatnosť vista zmenky je text „pri predložení“. S týmto názorom,   je síce možné sa stretnúť,   ide však o názor vychádzajúci z nesprávneho výkladu pojmu videnie, keď uvedený názor (mylne) predpokladá, že predloženie zmenky a videnie sú tými istými úkonmi – ide totiž o dva rôzne úkony.

Je   nutné   zdôrazniť,   že   pojmy   predloženie   zmenky   a   videnie   nemožno   zamieňať, nakoľko každý z nich má výrazne odlišný obsah. Predloženie zmenky je úkonom majiteľa zmenky (prípadne jej držiteľa), predloženie zmenky však nikdy nie je úkonom zmenkového dlžníka. Naopak videnie spočíva v konaní zmenkového dlžníka. Už z faktu, že predloženie zmenky a videnie nie sú a nemôžu byť konaním (úkonom) tej istej osoby, je jasné, že nemôže ísť o rovnaký (ten istý) úkon. Predloženie zmenky je úkon, pri ktorom veriteľ uplatňuje svoje právo   a   často   aj   plní   svoju   povinnosť   predložiť   zmenku   k   plateniu   alebo   k   prijatiu. Predloženie   zmenky   sa   uskutočňuje   prezentáciou   originálu   zmenky.   Videnie   je   akt zhliadnutia originálu zmenky hlavným zmenkovým dlžníkom pri výkone zmenkového práva. Zmenka na videnie sa stáva splatnou v okamihu, kedy ju hlavný zmenkový dlžník uvidí, nie však v okamihu, kedy je predložená....

Vzhľadom na uvedené nemožno text „zaplatíme na základe predloženia zmenky“ hodnotiť   ako formuláciu,   z ktorej je namieste vyvodzovať,   že jej použitie poukazuje na úmysel vystaviteľa Zmenky určiť takto údaj doby splatnosti Zmenky.»

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   napriek   tomu,   že očakávala odpoveď na svoje argumenty „najmä, nie však výlučne, pokiaľ ide o gramatický výklad   pertraktovaného   platobného   sľubu“,   najvyšší   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku obmedzil len na konštatovanie, že „Dovolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvého stupňa stotožňuje tak isto, ako to urobil už aj súd odvolací. Odvolací súd tieto závery súdu prvého   stupňa   považoval za tak   presvedčivé,   že   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia tejto otázke ani nevenoval bližšiu pozornosť a naviac uviedol ďalšie dôvody, pre ktoré podľa jeho právneho názoru bolo potrebné žalobu zamietnuť.“.

V súvislosti s odôvodnením napadnutého rozsudku   sťažovateľka tiež namieta, že „pre Najvyšší súd Slovenskej republiky bolo ľahšie odôvodňovať zrejmú nespravodlivosť, ako (konečne zmysluplne) odpovedať na Sťažovateľovu kontra argumentáciu k Argumentu o Neplatnosti zmenky“.

Podľa   sťažovateľky «je   absolútne   irelevantné,   či   bol   uvedený   v   Mimoriadnom Dovolaní   správny   dátum splatnosti   na   pertraktovanej zmenke,   resp.   či   prišlo   k zrejmej nesprávnosti pri vyhotovovaní Mimoriadneho Dovolania - podstatné (avšak asi nie pre Najvyšší súd Slovenskej republiky) je totiž to, či môže akýkoľvek dátum splatnosti obstáť vedľa „ďalšieho údaju splatnosti“ - ktorým má (údajne) byť slovné spojenie „na základe predloženia“, ktoré je však podľa Sťažovateľa príslovkovým určením spôsobu a nie času (k tomu   sa   Sťažovateľovi   vysvetlenia   opäť   nedostalo)...   ide   jednoducho   o   zjavnú nesprávnosť   v   texte   Mimoriadneho   Dovolania   (nota   bene   -   v   texte   Mimoriadneho Dovolania sa vyskytuje aj správny dátum aj nesprávny dátum splatnosti Zmenky), nakoľko pojem „zjavná nesprávnosť“ sa týka vady formálnej povahy, ktorej chybnosť jasne vyplýva z obsahu   samotného   podania   (Mimoriadneho   Dovolania)   účastníka   konania   (rozumej Generálneho prokurátora Slovenskej republiky) a ktorou nie je dotknutý rozsah a podstata tohto   podania   tak,   ako   je   charakterizované   a   individualizované   rozhodnutím (rozhodnutiami), ktoré napáda a tiež svojím odôvodnením - analogicky „je pochybením podobného   původu   jako   chyby   v   psaní   a   počtech,   t.   j.   vzniklým   v   důsledku   zjevného a okamžitého   selhání   v   duševní   nebo   mechanické   činnosti   osoby,   za   jejíž   účasti   došlo k vyhlášení nebo vyhotovení rozsudku, a které je pro každého snadno poznatelné, zejména z porovnání   výroku   rozsudku   s   jeho   odůvodněním,   případně   i   z   jiných   souvislostí.“ [in: Rozsudok NS ČR sp. zn. 28 Cdo 2061/2010, zo dňa 12. januára 2011].».

Takýto postup všeobecných súdov a z neho vyplývajúce závery sú podľa názoru sťažovateľky   jednoznačne   arbitrárne,   a   tým   aj   ústavne   neudržateľné   (o   to   viac,   ak   ide o najvyšší súd).

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 z 25. augusta 2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ktoré podľa nej spočíva „v nezákonnom zložení senátu najvyššieho   súdu,   ktorý   mal   rozhodnúť   o   mimoriadnom   dovolaní“.   V   súvislosti s namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu sťažovateľka v sťažnosti uvádza:

„Predseda najvyššieho súdu totiž... v rozpore so zákonom a inými predpismi, ktoré sa na túto situáciu vzťahujú, svojím opatrením uskutočnil zmeny v obsadení senátu O-V. V roku   2010   došlo   podľa   názoru   Sťažovateľa   k   nezákonnej   výmene   člena(ov)   senátu najvyššieho súdu (napr. JUDr. P. D. bol nahradený JUDr. K. P.), a to opatrením predsedu č.   Spr.   101/2010-13   Spr.   321/2009   z   3.   augusta   2010,   ktorým   sa   mení   rozvrh   práce najvyššieho súdu na rok 2010.“

V   danej   veci   podľa   sťažovateľky   neexistuje   zákonný   dôvod   na   zmenu   zloženia senátu   najvyššieho   súdu,   pričom   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   nemožno   meniť platné rozvrhy práce najvyššieho súdu. Sťažovateľka tvrdí, že postup predsedu najvyššieho súdu bol v rozpore s § 50 ods. 2 písm. d) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

V tejto súvislosti sťažovateľka argumentuje, že „zmeny rozvrhov práce najvyššieho súdu   realizované   opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu,   ktorými   po   napadnutí Mimoriadneho dovolania najvyššiemu súdu v danom prípade došlo k nahradeniu troch z piatich členov dovolacieho senátu, neboli vykonané za podmienok ustanovených v Zákone o súdoch a nadväzne na to ani v súlade s rozvrhom práce...

Zákon   o   súdoch   nevylučuje   prípady   vykonania   zmien   v   rozvrhu,   avšak   súčasne ustanovuje právny rámec tohto postupu. Zmeny v rozvrhu práce pritom možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu, v prípade zmeny personálneho obsadenia súdu a   v   prípade   vzniku   výrazných   rozdielov   v   pracovnom   zaťažení   sudcov,   ktoré   vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch]. Spôsob a podmienky vykonania týchto zmien musí rozvrh práce obsahovať. Pre prípad vylúčenia sudcu alebo vzniku náhlej prekážky brániacej sudcovi vykonať jednotlivé úkony   zase   rozvrh   práce   musí   obsahovať   určenie   spôsobu   zastupovania   sudcov,   resp. senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

Z predmetného opatrenia predsedu najvyššieho súdu nie je zrejmý dôvod vykonania uvedených zmien v rozvrhu práce vyplývajúci z § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorými došlo k nahradeniu zákonných sudcov inými sudcami najvyššieho súdu.

Vydaním predmetného opatrenia došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase   po   pridelení   veci   na   jej   prerokovanie   a   rozhodnutie.   Vo   veci   tak konal senát   v zložení, ktoré podľa názoru Sťažovateľa nezodpovedalo požiadavkám kladeným Zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým poukazujeme na to, že k zmene v obsadení senátu O-V najvyššieho súdu prerokúvajúceho predmetnú vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov...“.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka poukazuje na nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 390/2010 z 13. apríla 2011 a sp. zn. III. ÚS 212/2011 z 18. októbra 2011, v ktorých ústavný súd podľa nej rozhodoval v obdobnej (ak už nie totožnej) veci.

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Základné právo obchodnej spoločnosti G..., na súdnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo.

Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   G...,   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi zaručené   v   článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   G...,   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi zaručené v článku 38 ods. 1 Listiny základných práva slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo. Právo obchodnej spoločnosti G..., na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. augusta 2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 porušené bolo. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   25.   augusta   2011 č. k. 1 M Obdo V/4/2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti G..., trovy konania v sume 261,82 € na účet jej právneho zástupcu JUDr. Ing. M. Ž., advokáta, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   ústavný   súd   prípisom z 18. januára 2012 požiadal predsedu najvyššieho súdu o vyjadrenie k sťažnosti, ktorý na túto žiadosť reagoval prípisom z 30. januára 2012 (ústavnému súdu doručeným 14. februára 2012),   v ktorom   vzniesol   námietku   predpojatosti   proti   Ladislavovi   Oroszovi,   sudcovi IV. senátu   ústavného   súdu,   ktorému   bola   vec   sťažovateľky   pridelená   ako   sudcovi spravodajcovi (ďalej aj „sudca spravodajca“). O námietke predpojatosti rozhodol v súlade s platným   rozvrhom   práce   ústavného   súdu   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č. k. I. ÚS 166/2012-9 z 18. apríla 2012 tak, že návrh na vylúčenie sudcu spravodajcu z výkonu   sudcovskej   funkcie   v predmetnej   veci   odmietol.   Spis   bol   vrátený   sudcovi spravodajcovi 18. apríla 2012. Z uvedeného dôvodu ústavný súd od doručenia námietky predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 18. apríla 2012 vo veci nemohol konať.

Následne sa predseda najvyššieho súdu v prípise č. k. KP 4/2012-2 (Nobs 11/2012) z 21.   mája   2012   (doručenom   ústavnému   súdu   5.   júna   2012)   vyjadril   k   sťažnosti sťažovateľky, pričom okrem iného uviedol:

„...   Najvyšší   súd   je   presvedčený,   že   dovolací   súd   sa   v   sťažnosťou   napadnutom rozsudku   adekvátne   zaoberal   všetkými   podstatnými   skutočnosťami   a   preskúmateľným spôsobom sa s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia. Odôvodnenie   rozsudku   dovolacieho   súdu   spĺňa   kritériá   ústavnej   akceptovateľnosti zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 243c OSP, a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku dovolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre jeho výrokovú časť, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj z čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovateľka svojimi tvrdeniami sleduje iba dosiahnutie zmeny súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre ňu.   Táto   okolnosť   však   sama   osebe   nemôže   byť   právnym   základom   pre   namietnutie porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces. Podľa názoru sťažovateľky bolo v predmetnom dovolacom konaní porušené aj jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ktorého malo dôjsť zmenou Rozvrhu práve na rok 2010 vykonanou Opatrením predsedu NS SR č.   Spr.   101/2010-13,   Spr.   1321/2009, z 3. augusta 2010 (sťažovateľka nesprávne uvádza č. Spr. 321/2009, pozn.).

K tejto námietke sťažovateľky je žiaduce uviesť, že súčasťou základného práva na zákonného sudcu je aj zásada prideľovania súdnej agendy a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce. Medzi požiadavky kladené na rozvrh práce podľa čl. 48 ods. 1 ústavy patrí tiež predvídateľnosť a transparentnosť obsadenia súdu, resp.   senátu,   vrátane   zastupovania   vo   vzťahu   k   účastníkom   konania.   Zo   zákonného vymedzenia zákonného sudcu okrem iného vyplýva aj to, že sa zaň považuje každý člen senátu, ktorý bol rozvrhom práce, prípadne jeho dodatkami, pridelený do senátu.

Namietané opatrenie predsedu najvyššieho súdu bolo vydané v súlade s platným rozvrhom   práce   najvyššieho   súdu.   K   zmene   v zložení   senátu   došlo   na   základe   právnej úpravy regulujúcej organizáciu práce súdu, a preto takýto postup považujeme za zákonný, a teda aj súladný s ústavou. Konštatujeme preto, že základné právo sťažovateľky nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručené čl. 48 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a jej právo na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručené čl. 6 ods. 1 dohovoru, v predmetnom dovolacom konaní porušené neboli.

V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým   rozsudkom   dovolacieho   súdu   a   namietaným   porušením   základných   práv zaručených ústavou a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, najvyšší súd má za to, že rozsudkom NS SR z 25. augusta 2011, sp. zn. 1 M Obdo V/4/2010, k porušeniu sťažovateľkou namietaných práv, nedošlo.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 459/2012-27 z 28. augusta 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu z 13. septembra 2012 týkajúcu sa oznámenia stanoviska ku vhodnosti ústneho pojednávania vo veci reagoval predseda najvyššieho súdu prípisom sp.   zn.   KP   4/2012-2,   Nbs   11/2012   z 25. septembra   2012,   v   ktorom   vzniesol   námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu. O námietke predpojatosti rozhodol   v   súlade   s   platným   rozvrhom   práce   ústavného   súdu   I.   senát   ústavného   súdu uznesením   č.   k.   I.   ÚS   621/2012-15   z   12.   decembra   2012   tak,   že   sudcov   IV.   senátu ústavného   súdu   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľky   nevylúčil.   Spis   bol vrátený   sudcovi   spravodajcovi   4.   januára   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   od vznesenia ďalšej námietky predpojatosti predsedom najvyššieho súdu do 4. januára 2013 vo veci opätovne nemohol konať.

Následne predseda najvyššieho súdu prípisom zo 14. januára 2013 (ústavnému súdu doručeným   22.   januára   2013)   ústavnému   súdu   oznámil,   že „s   upustením   od   ústneho pojednávania súhlasí“.

Právny zástupca sťažovateľky vo svojom podaní zo 4. februára 2013 (doručenom ústavnému súdu 7. februára 2013) uviedol, že „sťažovateľ trvá na ústnom prejednaní veci“, pričom v reakcii na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

«... obsahom práva na spravodlivý proces je, aby na každý argument strany, ktorý je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   bola   daná   špecifická   odpoveď   práve   na   tento   argument. V predmetnej   veci   bol   pritom   kľúčovým   (jedným   z   kľúčových)   argumentov   argument o jazykovom výklade slovného spojenia „na základe predloženia“, ktoré nepripúšťa, aby toto mohlo znamenať vyjadrenie času splatnosti. K tomu argumentu sa sťažovateľ doposiaľ odpovede od žiadneho zo všeobecných súdov nedočkal (keďže odpoveďou nemôže byť vágne tvrdenie,   že   cit:   „Podľa   právneho   názoru   súdu,   údajom   „...   na   základe   predloženia zmenky...“ je bez akýchkoľvek pochybností vyjadrený údaj splatnosti určený vystaviteľom zmenky, teda predmetná zmenka je zmenkou na videnie“), a rovnako sa k tomuto kľúčovému argumentu opätovne nevyjadril ani NS SR vo svojom vyjadrení k sťažnosti, hoci tak mohol a mal urobiť. Rovnako sa ani jeden zo všeobecných súdov nevysporiadal (a ani NS SR vo svojom vyjadrení k sťažnosti nevyjadril) napríklad k argumentácii sťažovateľa o tom, že

i) videnie a predloženie zmenky nie sú pojmami označujúcimi ten istý úkon;

ii) pri výklade právnych úkonov má prednosť výklad, ktorý nezakladá neplatnosť právneho úkonu;

iii) jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve je najskôr vykladané gramatickými prostriedkami;

iv) a iné.... NS SR sa všemožne bráni konfrontácii s argumentáciou sťažovateľa a na ním predložené otázky (hoci majú pre vec zásadný význam) neodpovedá...»

Predseda   najvyššieho   súdu   podal   22.   februára   2013   proti   sudcovi   spravodajcovi trestné   oznámenie   a   zároveň   v   televíznych   reláciách   televízie   TA3   odvysielaných 21. februára   2013   a   11.   marca   2013   formuloval   proti   nemu   osobné   invektívy.   Sudca spravodajca v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O   oznámení   sudcu   spravodajcu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu spravodajcu z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   nemohol   ani v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

III.

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka trvala na ústnom pojednávaní, nariadil v zmysle § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústne pojednávanie na 13. august 2013.

Na   ústnom   pojednávaní   sa   zúčastnil   právny   zástupca   sťažovateľky,   zástupca najvyššieho   súdu   sa   na   ústnom   pojednávaní   bez   ospravedlnenia   nezúčastnil,   pričom oznámenie o konaní ústneho pojednávania mal riadne a včas doručené (8. júla 2013).

Právny   zástupca   sťažovateľky   na   ústnom   pojednávaní   zopakoval   kľúčové   časti argumentácie uvedenej v sťažnosti a domáhal sa rozhodnutia v zmysle petitu citovaného v časti   I   tohto   nálezu.   Nad   rámec   petitu   uvedeného   v sťažnosti   sa   právny   zástupca sťažovateľky domáhal úhrady trov konania aj za ďalší úkon právnej služby – účasť na ústnom pojednávaní, vrátane s tým spojených nákladov (náhrada za stratu času, cestovné výdavky), pričom trovy právneho zastupovania vyčíslil v celkovej sume 883,19 €.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   namieta,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   zaoberal   námietkou   sťažovateľky,   podľa   ktorej rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V/4/2010 z 25. augusta 2011 vydaným v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 Cb 47/2003 z 19. decembra 2008 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 17/2009 z 1. apríla 2009 malo dôjsť k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.

1.1 Obsah základného práva na zákonného sudcu

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   38   ods.   1   listiny   nikoho   nemožno   odňať   jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Základné   právo   na   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu zo základných   garancií   nezávislého   a   nestranného   rozhodovania   súdu   a   sudcu.   Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich   prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada stabilného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený   (z rôznych   dôvodov   a   pre   rozličné   účely)   výber   sudcov   „ad   hoc“   (m.   m. I. ÚS 239/04,   IV. ÚS   257/07).   Rozhodovanie   veci   zákonným sudcom   (aj   súdom)   je tak jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 345/09).

Prvoradým účelom základného práva na zákonného sudcu vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať   a rozhodnúť   o nej,   bol   obsadený   spôsobom,   ktorý   by   sa   dal   označiť   za svojvoľný   alebo   prinajmenšom   za   účelový.   Toto   základné   právo   je   konkretizované v procesných   kódexoch   a   pre   posudzovaný   prípad   v   Občianskom   súdnom   poriadku a v predpisoch upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

Z   týchto   zákonných   úprav   vyplýva,   že   pojem   zákonného   sudcu   je   definovaný viacerými   na   seba   nadväzujúcimi   kritériami,   ktoré   súčasne   tvoria   navzájom   prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám patrí v prvom rade vecná, funkčná a miestna príslušnosť súdov. Potom nasleduje obsadenie súdu, ktoré je v procesných poriadkoch a v zákone o súdoch vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon (IV. ÚS 116/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba považovať   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   ustanovené   predpoklady   na   výkon   sudcovskej funkcie,   bol natrvalo alebo dočasne   pridelený   na výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho funkcia nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu (III. ÚS 116/06).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcej sa práv zaručených   čl.   6   ods.   1   dohovoru   vyplýva,   že   zákonnosť   súdu   musí   byť okrem   iného založená   na   jeho   zložení.   Súd   zriadený   zákonom   musí   byť   teda   obsadený   zákonným spôsobom (napr. rozsudok ESĽP vo veci Buscarini v. San Marino zo 4. mája 2000).

V   posudzovanej   veci   má   význam   iba   skúmanie,   či   bola   najvyšším   súdom rešpektovaná   zásada   prideľovania   vecí   jednotlivým   sudcom   alebo   senátom   v   súlade s pravidlami   obsiahnutými   v   rozvrhu   práce   na   rok   2010   a   spôsobom,   ktorý   ustanovuje zákon.

1.2 Zákonné záruky dodržiavania zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom

Podľa § 3 ods. 3 zákona o súdoch zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o súdoch sa senát najvyššieho súdu skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Ak rozhoduje o riadnych alebo mimoriadnych   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam   senátov   najvyššieho   súdu, skladá sa senát najvyššieho súdu z predsedu a zo štyroch sudcov.

Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch sa na účely tohto zákona rozvrhom práce rozumie akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri   zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) až e) a h) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení) rozvrh práce obsahuje

a)   určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverených vybavovaním agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež   uvedie,   ktorý   z   viacerých   predsedov   senátov   určených   do   toho   istého   senátu   riadi a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych   úradníkov   tak,   aby   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony,

d)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   v   prípade   dlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   z   dôvodu   výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.

Podľa   §   50   ods.   2   písm.   a)   až   h)   zákona   o   súdoch   (v   znení   relevantnom   pre preskúmanie a rozhodnutie o veci sťažovateľky) rozvrh práce obsahuje

a)   určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež   uvedie,   ktorý   z   viacerých   predsedov   senátov   určených   do   toho   istého   senátu   riadi a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych   úradníkov   tak,   aby   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony,

d)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   v   prípade   dlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   z   dôvodu   výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

f) spôsob prideľovania vecí samosudcom a senátom v prípade nemožnosti využitia technických prostriedkov a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy znemožňujúcej prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch pracovných dní,

g)   rozvrh   služieb   určujúci   samosudcov   alebo   senáty   a   spôsob   ich   zastupovania v prípade,   ak   ide   o   nemožnosť   prideľovania   vecí   náhodným   výberom,   ak   ide o rozhodovanie o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku, o príkaze na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností, o príkaze na vyhotovovanie   obrazových,   zvukových   alebo   iných   záznamov,   o   príkaze   na   vyšetrenie duševného   stavu,   o   súhlase   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   podľa osobitného zákona a o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi.

Podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa   predmetu   konania sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa § 51 ods. 4 písm. a) až d) zákona o súdoch (v platnom a účinnom znení) náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených   ministerstvom   sa   podľa   rozvrhu   práce   alebo   jeho   zmeny   prerozdeľujú   už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b)   zmeny   v   obsadení   súdu   sudcami,   a   to   vrátane   zmeny   v   dôsledku   dočasného pridelenia sudcu,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Podľa   §   51   ods.   4   písm.   a)   až   d)   zákona   o   súdoch   (v   znení   relevantnom na preskúmanie   a rozhodnutie   o   veci   sťažovateľky)   náhodným   výberom   pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

Podľa § 52 ods. 1 zákona o súdoch rozvrh práce zostavuje predseda súdu tak, aby bol zabezpečený   výkon   súdnictva.   Pri   tvorbe   rozvrhu   práce   je   povinný   rešpektovať   zásadu rovnomernej zaťaženosti sudcov a súdnych úradníkov.

Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade, najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku, na   ktorý   je   rozvrh   práce   určený.   Rozvrh   práce   sa   zverejňuje   spolu   so   stanoviskom sudcovskej rady.

Podľa § 52 ods. 7 zákona o súdoch zmeny a dodatky rozvrhu práce, ktoré sa dotýkajú sudcov a súdnych úradníkov poverených konaním a rozhodovaním, vykoná predseda súdu spôsobom určeným v rozvrhu práce po ich prerokovaní v sudcovskej rade.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu vydaného jeho plénom podľa § 20,   §   24,   §   45   ods.   3   a   §   50   zákona   o   súdoch   a   uverejneného   v   Zbierke   zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca, ktorý   vykonáva funkciu   sudcu   a   je určený   rozvrhom   práce na konanie a   rozhodovanie o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom   každý   člen tohto senátu. Namiesto   sudcu,   ktorý   bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Podstata   sťažovateľkiných   námietok,   na   základe   ktorých   zastáva   názor,   že v predmetnej veci došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, je založená na jej tvrdení, že „Predseda najvyššieho   súdu...   v rozpore   so   zákonom   a inými   predpismi,   ktoré   sa   na   túto   situáciu vzťahujú, svojim opatrením uskutočnil zmeny v obsadení senátu O-V. V roku 2010 došlo k... nezákonnej   výmene   člena   (ov)   senátu   najvyššieho   súdu   (napr.   JUDr.   P.   D.   bol nahradený JUDr. K. P.), a to opatrením predsedu č. Spr. 101/2010-13 Spr. 321/2009 z 3. augusta 2010, ktorým sa mení rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010...“ (sťažovateľka na   inom   mieste   sťažnosti   tiež   uvádza,   že „po   napadnutí   mimoriadneho   dovolania najvyššiemu súdu v danom prípade došlo k nahradeniu troch z piatich členov dovolacieho senátu“; podľa zistení ústavného súdu toto tvrdenie sťažovateľky nezodpovedá skutočnosti, pozn.).   V „nezákonnom   zložení   senátu   najvyššieho   súdu,   ktorý   mal   rozhodnúť   o mimoriadnom dovolaní“, spočíva podľa sťažovateľky porušenie jej základného práva na zákonného sudcu.

Pre   posúdenie   otázky,   či   napadnutým   rozsudkom   mohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné najskôr skúmať, či boli splnené   zákonné   podmienky   na   vydanie   sťažovateľkou   označeného   opatrenia   predsedu najvyššieho   súdu   [Opatrenie   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. Spr. 101/2010-13   Spr.   1321/2009   z 3.   augusta   2010,   ktorým   sa   mení   Rozvrh   práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010 (ďalej aj „označené opatrenie predsedu najvyššieho súdu“ alebo „opatrenie predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010“), pozn.] a či   obsah   tohto   opatrenia   zodpovedal   požiadavkám   vyvoditeľným   z tohto   základného práva. Ak bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonným sudcom, je následne potrebné vyhodnotiť, či mohla mať táto skutočnosť reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (porovnaj III. ÚS 212/2011).

Zo zákona o súdoch vyplýva, že rozvrh práce je akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečení výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.   Vydanie   rozvrhu   práce   na   tom-ktorom   súde   sa   realizuje,   tak   ako   mnohé   iné   akty riadenia   predsedov   súdov,   vo   forme   opatrenia   vydaného   podľa   konkrétnych   zákonných ustanovení,   pričom   vydaný   rozvrh   práce   musí   byť   súčasne   aj   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami zákona, v posudzovanom prípade predovšetkým zákona o súdoch.

Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na príslušný   kalendárny   rok,   avšak   súčasne   ustanovuje   právny   rámec   tohto   postupu. V okolnostiach   prípadu   je   podstatné   posúdenie,   z   akého   dôvodu   bol   rozvrh   práce najvyššieho súdu na rok 2010 zmenený označeným opatrením predsedu najvyššieho súdu. Ústavný   súd   nemá   relevantný   dôvod   na spochybňovanie   tvrdenia   sťažovateľky,   podľa ktorého zmeny v rozvrhu práce možno vykonať len v prípadoch dlhodobej neprítomnosti sudcu,   v   prípade   zmeny   personálneho   obsadenia   súdu   a   v   prípade   vzniku   výrazných rozdielov   v   pracovnom   zaťažení   sudcov   (resp.   poverených   zamestnancov   súdu),   ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka [§ 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona   o   súdoch].   Spôsob   a   podmienky   vykonania   týchto   zmien   musí   rozvrh   práce obsahovať.   Pre prípad vylúčenia   sudcu   alebo vzniku   náhlej prekážky   brániacej sudcovi vykonať   jednotlivé   úkony   musí   rozvrh   práce   obsahovať   určenie   spôsobu   zastupovania sudcov, resp. senátov [§ 50 ods. 1 písm. c) zákona o súdoch].

V   posudzovanej   veci   je   nepochybné,   že   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho prokurátora   rozhodoval   senát   zložený   z   piatich   sudcov   najvyššieho   súdu,   konkrétne z predsedu senátu JUDr. J. S. a z členiek senátu JUDr. A. M., JUDr. D. L., JUDr. J. Z. a JUDr. K. P. V príslušnej časti opatrenia predsedu najvyššieho súdu z 3. augusta 2010 sa uvádza: „Na strane 31 sa v časti senát O-V v bode 2 sa vypúšťa meno JUDr. P. D. a na jeho miesto sa uvádza JUDr. K. P. s účinnosťou od 15. augusta 2010.“

Z   opatrenia   predsedu   najvyššieho   súdu   z   3.   augusta   2010   nevyplýva   dôvod vykonania uvedenej zmeny v rozvrhu práce zodpovedajúci dikcii § 50 ods. 1 písm. d) a e) zákona o súdoch, ktorým došlo k nahradeniu zákonného sudcu (JUDr. P. D.) iným sudcom najvyššieho   súdu   (JUDr. K.   P.).   Konkrétne   dôvody   na vykonanie zmeny rozvrhu   práce v časti týkajúcej sa príslušného dovolacieho senátu (senát O-V, pozn.), ktoré by bolo možné podriadiť   pod   uvedené   ustanovenia   zákona   o   súdoch,   neboli   uvedené   ani   v   žiadnom z písomných vyjadrení predsedu najvyššieho súdu k sťažnosti doručených ústavnému súdu. V súvislosti s nahradením sudcu najvyššieho súdu JUDr. P. D. inou sudkyňou najvyššieho súdu tiež nebolo zistené, že by tento bol v čase vydania opatrenia predsedu najvyššieho súdu   z   3.   augusta   2010   dlhodobo   neprítomný   (dlhodobá   neprítomnosť   spravidla   súvisí s dlhodobou   pracovnou   neschopnosťou),   resp.   že   v   tom   čase   došlo   k   takej   zmene v personálnom obsadení súdu, ktorá by odôvodňovala namietané zásahy do zloženia senátu prerokúvajúceho   sťažovateľkinu   vec.   Uvedený   sudca   naďalej   zostal   aj   po   účinnosti príslušnej zmeny rozvrhu práce zaradený do obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Zmeny   v   obsadení   senátov   obchodnoprávneho   kolégia   sa   v rozhodnom   čase   týkali   len pridelenia   novej   sudkyne   na   najvyšší   súd   (JUDr.   G.   M.),   ktorá   však   do   senátu   O-V najvyššieho   súdu   nebola   zaradená   ako   členka   ani   ako   náhradníčka.   Tieto   okolnosti   sú osobitne významné pre posúdenie zákonnosti obsadenia senátu sudcami najvyššieho súdu, a to najmä vo veciach už napadnutých a pridelených senátu najvyššieho súdu na konanie pred vykonanou zmenou rozvrhu práce (porovnaj III. ÚS 212/2011).

V   okolnostiach   predloženej   veci   vydaním   označeného   opatrenia   predsedu najvyššieho súdu došlo k zmene v obsadení senátu najvyššieho súdu v čase po pridelení veci na jej prerokovanie a rozhodnutie (28. apríla 2010). Vo veci sťažovateľky tak konal senát v takom zložení, ktorý podľa názoru ústavného súdu nezodpovedal požiadavkám kladeným zákonom o súdoch na zákonného sudcu (zákonných sudcov). Predovšetkým je nevyhnutné konštatovať,   že   k   zmene   v   obsadení   senátu   O-V   najvyššieho   súdu   prerokúvajúceho sťažovateľkinu vec nedošlo zo zákonom predpokladaných dôvodov. Zákon o súdoch totiž nepočíta   so   zmenou   rozvrhu   práce   súdu   z   iných   dôvodov,   ako   tých,   ktoré   sú   uvedené v zákone, a to dokonca s takými dôsledkami, že aktom riadenia predsedu súdu vlastne dôjde k zmene v obsadení senátu v už pridelenej veci.   Takáto zmena v rozvrhu práce by sa prinajmenšom dala označiť za účelovú (m. m. III. ÚS 212/2011).

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 ústavy a čl.   38   ods.   1   listiny)   a v nadväznosti   na   to   zo   základných   zásad   činnosti   súdov ustanovených zákonom o súdoch, osobitne zohľadňujúc účel a zmysel zakotvenia zásady uvedenej v § 3 ods. 3 druhej vete zákona o súdoch, podľa ktorej ak rozhoduje súd v senáte, zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   podľa   rozvrhu   práce   na   konanie a rozhodovanie   v   senáte,   je   nevyhnutné   konštatovať,   že   vydaním   zmien   a   doplnkov v rozvrhu   práce   nemožno   bez   zákonom   predpokladaných   dôvodov   meniť   personálne zloženie senátov v už pridelených veciach. To by bolo v rozpore so zásadou prideľovania vecí sudcom podľa vopred daných pravidiel určených v rozvrhu práce tak, aby bol vylúčený svojvoľný a účelový výber sudcov.

Hoci   pravidlo   o   zákaze   zmeny   personálneho   obsadenia   senátu   vo   veciach   už pridelených na prerokovanie a rozhodnutie bolo v zákone o sudcoch zavedené v § 51a ods. 3 až s účinnosťou od 1. mája 2011, toto pravidlo vyplývalo zo zásady vyjadrenej v § 3 ods. 3 zákona o súdoch, z podmienok vykonávania zmien v rozvrhu práce a napokon aj zo zmyslu   a   účelu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   aj   pred   účinnosťou   zákona č. 33/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (III. ÚS 212/2011).

Za   senát   zložený   zo   zákonných   sudcov   možno   považovať   len   senát   zložený zo sudcov príslušného súdu, ktorí tvorili tento senát v čase pridelenia veci. Ústavnej zásade neodňateľnosti zákonného sudcu, ktorá vyplýva zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a čl. 38 ods. 1 listiny), nezodpovedá prípad, ak zákonný sudca senátu,   ktorému   bola   vec   pridelená   na   prerokovanie   a   rozhodnutie,   bol   zmenený   bez splnenia   zákonných   predpokladov   na   vykonanie   takejto   zmeny   neskoršie   vydaným rozvrhom   práce   ako   riadiacim   aktom   predsedu   súdu   (prípadne   jeho   zmenami a doplneniami).   K   zmene   v zložení   senátov   vo veciach   už   pridelených   na   prerokovanie a rozhodnutie by malo dochádzať v zásade len výnimočne (III. ÚS 212/2011).

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že zmena v personálnom obsadení senátu najvyššieho súdu   prerokúvajúceho   sťažovateľkinu   vec   opísaným   zákonným   pravidlám   a záruke základného práva na zákonného sudcu nezodpovedá. Keďže na konaní a rozhodovaní veci sťažovateľky sa zúčastnil nezákonný sudca (sudkyňa), mala jeho účasť v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Obdo V 4/2010 reálny vplyv na rozhodnutie vo veci sťažovateľky. Personálne preobsadený senát najvyššieho súdu totiž vydal vo veci samej meritórne rozhodnutie. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že k záveru vyjadrenému v bode 1 tohto   nálezu   dospel   na   základe   v zásade   identickej   argumentácie   už   v   náleze   sp.   zn. III. ÚS 212/2011   z   18.   októbra   2011,   ktorým   rozhodol   o   sťažnosti   iného   sťažovateľa (obchodnej spoločnosti T., národná lotériová spoločnosť, a. s., pozn.) namietajúceho okrem iného aj tú istú zmenu v príslušnom senáte najvyššieho súdu vykonanú na základe toho istého opatrenia predsedu najvyššieho súdu (nahradenie sudcu JUDr. P. D. sudkyňou JUDr. K. P.), k akej došlo vo veci sťažovateľky. Vo veci sťažovateľky sa konajúci senát (IV. senát ústavného súdu) stotožnil s argumentáciou III. senátu ústavného súdu v označenom náleze, a preto rozhodol o tejto časti jej sťažnosti tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vyhovel sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny, bol povinný napadnutý rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy (ako aj podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde) zrušiť, pričom zároveň považoval za potrebné v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie. Preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v   časti   IV.1   tohto   nálezu   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde).   V tejto súvislosti   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   nie   je   jeho   úlohou   poskytnúť   najvyššiemu   súdu konkrétny   návod,   ako   sa   má   v ďalšom   konaní   vysporiadať   so   skutočnosťou,   že   o veci sťažovateľky rozhodol príslušný senát najvyššieho súdu v nezákonnom zložení. Riešenie, ktoré   zvolí   najvyšší   súd   pri   svojom   ďalšom   postupe,   však   musí   zodpovedať   podstate, obsahu a účelu základného práva na zákonného sudcu garantovaného prostredníctvom čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj prostredníctvom príslušných ustanovení zákona o súdoch.

Najvyšší súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Sťažovateľka sa domáha, aby ústavný súd tiež vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. K porušeniu označených práv malo podľa sťažovateľky dôjsť ústavne neakceptovateľným odôvodnením napadnutého rozsudku, resp. jeho arbitrárnosťou.

Pri preskúmavaní tejto časti nálezu ústavný súd vychádzal zo zásady minimalizácie zásahov   do   súdneho   rozhodovania,   ktorú   štandardne   uplatňuje   vo   svojej   rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 186/08), ako aj z právnych dôsledkov vyplývajúcich z bodov 1 a 2 výroku tohto nálezu. Vzhľadom na skutočnosť, že bodom 2 výroku tohto nálezu zrušil napadnutý rozsudok a vrátil ho najvyššiemu súdu na ďalšie konanie, ktorý bude musieť o veci sťažovateľky v senáte, ktorého personálne zloženie musí zodpovedať požiadavkám vyplývajúcim zo základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods.   1   listiny,   opätovne   konať   a   rozhodnúť,   bolo   by   neprimeraným   zasahovaním   do právomoci najvyššieho súdu, ak by ústavný súd v tomto náleze zaujal meritórne stanovisko k veci, o ktorej bude najvyšší súd opätovne rozhodovať. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Vychádzajúc z citovaného § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ústavný súd napokon rozhodol aj o čiastočnej úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním spoločnosťou L. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Ing. M. Ž., v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   §   1   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania   vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010,   ktorá   bola   741   €,   pretože   úkony   právnej   služby,   za   ktoré   priznal   úhradu,   boli vykonané v roku 2011.

Ústavný súd priznal úhradu trov konania za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky; za každý úkon právnej služby po 123,50 €, pričom celková úhrada trov konania po započítaní režijného paušálu (dvakrát po 7,41 €) predstavuje sumu 261,82 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Úhradu trov konania za účasť na ústnom pojednávaní konanom 13. augusta 2013 (vrátane   nákladov   s tým   spojených)   ústavný   súd   nepriznal,   keďže   dospel   k záveru,   že právny zástupca sťažovateľky na ústnom pojednávaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli známe z listinnej dokumentácie a ktoré by prispeli k objasneniu veci.

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. augusta 2013