znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 459/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   N.   P.,   Š.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v spojení   s   čl.   144   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. N. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2011 doručená sťažnosť JUDr. N. P., Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 144 ústavy postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   doručenou okresnému   súdu   1.   júna   2010,   ktorú   doplnila   podaním   doručeným   okresnému   súdu 11. februára 2011, dožadovala vyslovenia neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ako aj vyslovenia porušenia ňou uvádzaných základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť tým,   že „žalovaný   uviedol   bez   predchádzajúceho   písomného   súhlasu   žalobkyne (sťažovateľky, pozn.) jej citlivé osobné údaje, a to predovšetkým jej rodné číslo“.

Sťažovateľka v sťažnosti k tomu predovšetkým uvádza:„Súd, ktorý začal konanie vo veci žaloby podanej ešte 01. 06. 2010, čo je v súlade s čl.   104,   105   Občianskeho   súdneho   poriadku   stanovil   svoju   miestnu   príslušnosť,   ale neskôr,   a to   aj   napriek   ústavnému   zákonu   a postupu,   ako   aj   v rozpore   s konštantným príkazom Ústavného súdu,   zamietol   svoju príslušnosť   vo veci ochrany základných práv a ľudských práv sťažovateľky, odmietol konať v jej veci, v súvislosti s čím 24. 02. 2011 vydal uznesenie č. konania 13 C 115/2010-146, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16. mája 2011, v deň doručenia tohto uznesenia sťažovateľky, spolu s úradným prekladom do jej materinského jazyka. V uvedenom uznesení Okresný súd Prešov definoval, že ochrana základných a ústavných práv patrí k výlučnej právomoci Ústavného súdu. Zároveň s tým súd   v rozopre   s Ústavou   SR   čl.   46,   2,   144   a v rozpore   s čl.   89   Občianskeho   súdneho poriadku v spojení s čl. 104a Osp svojvoľne a nezákonne rozdelil žalobu na dve samostatné konania a vyčlenil z nej podstatu – ochranu porušených základných práva sťažovateľky na súdnu a právnu ochranu. Svojim protiústavným konaní súd vytvoril pre sťažovateľku stav denegatio justiciae - úplného odopretia spravodlivosti, čím prehĺbil stav právnej neistoty sťažovateľky, ako aj prehĺbil škodu a ujmu, spôsobenú porušením práv, ochrany ktorých sťažovateľka sa domáhala od súdu.

Súd odmietol konať, rozhodovať a chrániť porušené základné ľudské práva a slobody sťažovateľky v súvislosti s čím vytvoril stav denegatio justiciae, ktorý znamená odmietnutie v poskytnutí súdnej a právnej ochrany jej porušených základných práv, a tým aj súd porušil medzinárodné dohovory, najmä Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rovnako ako aj hrubo porušil Ústavu, v prvom rade čl. 2, 46, 144 Ústavy SR.

Stav   denegatio   justiciae   vytvorený   pre   sťažovateľku   svedčí   o porušení   súdom   jej základného   práva   na   spravodlivosť,   právnu   a súdnu   ochranu.   Pričom   sťažovateľka podotýka, že základné práva, ochranu ktorých žiadala pred Okresným súdom priamo súvisí s ochranou práva na spokojné používanie majetku na sumu vyše 300-tisíc eur. Na základe protiústavnej činnosti súdu sťažovateľke nebola poskytnutá právna istota v tomto smere, z čoho sťažovateľka aj vychádzala pri svojich požiadavkách pred Ústavným súdom v č. III o spravodlivom nároku na finančné odškodné.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu č. k. 13 C 115/2010-146 z 24. februára 2011 a aby vo veci samej takto rozhodol:

„1. Základné právo advokátky N. P. na súdnu a inú právnu ochranu a právnu istotu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR postupom okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13 C/115/2010 bolo porušené.

2.   Základné   právo   advokátky   N.   P.   na   prejednanie   jej   záležitosti   so   zárukou spravodlivého   procesu   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13 C/115/2010 bolo porušené.

3. Základné právo advokátky N. P. na garanciu viazanosti sudcov pri výkone svojej funkcie ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnými zmluvami, na základe ktorých je sudca povinný poskytnúť súdnu ochranu porušeným ľudským právam, ústavnému právu a základným   slobodám   v uznesení   Okresného   súdu   Prešov   vo   veci   č.   konania 13 C/115/2010 bolo porušené.

4.   Základné   právo   advokátky   N.   P.   na   pokojné   používanie   svojho   majetku garantované   čl.   1   Dodatkového   protokolu   a Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov vo veci č. konania 13 C/115/2010 bolo porušené.

5.   Ústavný   súd   zruší   rozhodnutie   Okresného   súdu   Prešov   vo   veci   č.   konania 13 C/115/2010-146 zo dňa 24. 02. 2011.

6. Ústavný súd vyzýva Okresný súd Prešov preskúmať žalobu advokátky N. P. zo dňa 25. 05. 2010 doručenú Okresnému súdu Prešov dňa 01. 06. 2010.“

Alternatívne sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal „... návrh na konanie – žalobu advokátky N. P. vo veci ochrany jej základných ľudských práv a slobôd doručenú Okresnému   súdu   Prešov...,   a tým   samým   ochráni   práva   sťažovateľky   a vyhovie   jej požiadavkám vo veci samej“.

Sťažovateľka zároveň požaduje, aby jej ústavný súd priznal „spravodlivý nárok na náhradu škody vo výške 5 000 eur (päťtisíc eur), ktorú Okresný súd Prešov je povinný vyplatiť advokátke N. P., trvale bytom Š. do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia uvedeného rozhodnutia“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   preskúmal   sťažnosť   z   hľadiska existencie dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   a slobôd   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 115/2010 a jeho uznesením z 24. februára 2011

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je jej nesúhlas s napadnutým uznesením okresného súdu   č.   k.   13 C 115/2010-146   z 24.   februára 2011   z dôvodu,   že okresný   súd odmietol „konať vo veci žaloby podanej dňa 25. 05. 2010 namietajúcej ochranu základných práv...“, pričom označeným uznesením vylúčil vec na samostatné konanie.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   namietaným   uznesením z 24. februára 2011 návrh na určenie, že „základné práva a slobody žalobkyne zaručené čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody žalobkyne zaručené čl. 22 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné práva a slobody žalobkyne zaručené č. 16   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, základné práva a slobody žalobkyne zaručené čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd, zákonné   práva   žalobkyne   zaručené   zák.   č.   428/2002   Z.   z.   o ochrane   osobných   údajov podpísaním Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 5. 3. 2008 a Dodatku č. 1 zo dňa 5. 3. 2008, v ktorom žalovaný uviedol bez predchádzajúceho písomného súhlasu žalobkyne jej citlivé osobné údaje o to predovšetkým jej rodné číslo, žalovaným boli porušené“, vylúčil na samostatné konanie.

V odôvodnení namietaného uznesenia okresného súdu sa okrem iného uvádza, že „navrhovateľka v návrhu na začatie konania spojila dve veci. Jednak určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, pričom tento návrh je v právomoci všeobecného súdu, ako aj návrh na určenie, že základné práva a slobody žalobkyne boli odporcom porušené. Na konanie v tejto časti nie je príslušný všeobecný súd, ale Ústavný súd Slovenskej republiky. Z tohto dôvodu súd návrh navrhovateľky na určenie porušenia jej základných práv a slobôd vylúčil na samostatné konanie. Následne bude táto vylúčená časť návrhu postúpená podľa § 104 a) ods. 2 Ústavnému súdu Slovenskej republiky.“.

1.1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením čl. 144 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republike.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (IV.   ÚS   195/07),   a   tak   závery   ústavného   súdu   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita namietaných pochybení, či nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   sťažovateľkou   namietaný   postup   okresného   súdu poukazuje na skutočnosť, že podľa zákona o ústavnom súde konanie pred ústavným súdom –   za   platného   právneho   stavu   –   nemožno   začať   tak,   že   všeobecný   súd   postúpi   vec ústavnému   súdu   (bližšie   k tomu   napr.   PL.   ÚS   13/99).   Všeobecný   súd   môže   iniciovať konanie pred ústavným súdom len v zmysle § 18 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. Za situácie, keď okresný súd návrh sťažovateľky na určenie porušenia jej základných práv a slobôd vylúčil na samostatné konanie s tým, že vylúčená časť návrhu bude postúpená podľa § 104a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) ústavnému súdu, nekonal v súlade so zákonom o ústavnom súde. Správne je však odôvodnenie okresného súdu   vzťahujúce   sa   na   právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť   o návrhu   sťažovateľky   na určenie porušenia jej základných práv a slobôd.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 7 ods.   1 a 2 OSP, podľa ktorého v občianskom   súdnom   konaní   súdy   prejednávajú   a   rozhodujú   spory   a   iné   veci,   ktoré vyplývajú   z   občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a   hospodárskych vzťahov, pokiaľ o nich podľa zákona nerozhodujú iné orgány, a preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov verejnej moci. Rozhodnúť o porušení základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy patrí do právomoci ústavného súdu. Z tohto dôvodu,   ako je   uvedené   aj   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   okresný   súd   v zásade správne   uviedol,   že   príslušný   na   konanie   o časti   návrhu,   ktorý   sa   týka   namietaného porušenia   sťažovateľkiných   základných   práv   a slobôd   (vyslovenia   porušenia   základných práv a slobôd, pozn.), je ústavný súd.

Tomuto konštatovaniu neprotirečí princíp subsidiarity, podľa ktorého je právomoc ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom   limitovaná.   V súlade   s uvedeným princípom totiž ústavný súd rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V judikatúre ústavného súdu sa taktiež stabilne zdôrazňuje, že ochrana ústavnosti nie je   a ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

K reálnemu uplatneniu právomoci ústavného súdu rozhodnúť o porušení základných práv a slobôd v zmysle čl. 127 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiarity dôjsť len vtedy, ak všeobecný súd alebo iný orgán verejnej moci svojím právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom v konkrétnej veci poruší základné práva alebo slobody, a to až   po   vyčerpaní   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov nápravy,   ktoré   zákon   sťažovateľom   na   ochranu   ich   základných   práv   a slobôd   účinne poskytuje. Uvedené predpoklady na uplatnenie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ústavy   v danom   prípade   zjavne   nie   sú   naplnené,   keďže   v čase   vydania   namietaného uznesenia okresný súd právoplatne nerozhodol o podstate (merite) návrhu sťažovateľky.

Postup okresného súdu založený na tom, že použil procesnoprávnu normu [§ 104a ods. 2 OSP], ktorá sa na danú vec nemôže vzhľadom na princíp subsidiarity právomoci ústavného   súdu   aplikovať,   síce   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   správny,   ale v okolnostiach   posudzovanej   veci   nemôže   mať   za   následok   porušenie   sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to vzhľadom na skutočnosť, že tento postup nespôsobil reálnu ujmu na ústavou a dohovorom chránených právach sťažovateľky, a preto ho ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za udržateľný.

Procesné pochybenie spočívajúce vo vydaní uznesenia okresného súdu o vylúčení časti   návrhu   sťažovateľky   na   samostatné   konanie   teda   za   daných   okolností   nedosahuje podľa názoru ústavného súdu ústavnoprávny rozmer, resp. nemá takú intenzitu, ktoré by v konečnom   dôsledku   mohli   viesť   k záveru   o   porušení   sťažovateľkou   označeného základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka namietala v spojení s porušením svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tiež   porušenie   čl.   144   ústavy,   t.   j. ustanovení ústavy, ktoré majú charakter ústavných princípov (odsek 1), resp. všeobecného interpretačného   pravidla [odsek   2   (v danom   prípade   navyše   zjavne   neaplikovateľného, pozn.)], a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou. Uvedené ustanovenia   ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný súd dospeje k záveru, že v danom prípade namietaným rozhodnutím orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť   k   porušeniu   konkrétnych   základných   práv   alebo slobôd,   príp.   práv   vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia týchto ustanovení ústavy.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu má každá fyzická alebo právnická osoba právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj právo vlastniť majetok vyplývajúce z čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení tohto práva by sa mohlo uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   1   dodatkového protokolu   možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v   spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, príp. v spojení s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že namietaným uznesením okresného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd preto aj v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K alternatívnemu návrhu sťažovateľky

Sťažovateľka sa v petite sťažnosti alternatívne domáhala, aby ústavný súd prijal jej žalobu adresovanú okresnému súdu na konanie a sám o nej (ako celku) rozhodol.

V súvislosti s týmto návrhom sťažovateľky ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy musí okrem iného obsahovať náležitosti   uvedené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne, pričom musí obsahovať označenie, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne   proti   komu   smeruje,   akého   rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha,   odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa   §   50   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   musí   sťažnosť   okrem   všeobecných náležitostí uvedených v § 20 obsahovať označenie

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b)   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   ktorým   sa   porušili základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Sťažovateľka   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   6.   júna   2011   namietala porušenie svojich základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť postupom okresného súdu a jeho uznesením č. k. 13 C 115/2010-146 z 24. februára 2011, t. j. za porušovateľa ňou označených základných práv a slobôd považuje okresný súd. Alternatívnym návrhom sa sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   zároveň   rozhodol   o žalobe,   ktorú   sťažovateľka podala   okresnému   súdu,   pričom   z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   ide   (aj   keď   to výslovne sťažovateľka   neuvádza) o tú   časť žaloby, ktorou   sa   sťažovateľka   (žalobkyňa) domáhala vyslovenia porušenia ňou uvádzaných základných práv a slobôd, ku ktorým malo dôjsť konaním fyzickej osoby (žalovaného, pozn.) a ktorú okresný súd vylúčil napadnutým uznesením na samostatné konanie.

Ústavný   súd   môže   konať a rozhodnúť len   o sťažnosti,   ktorej   súčasťou   je   právne perfektný   návrh   na   rozhodnutie,   teda   taký,   ktorý   spĺňa   všetky   zákonom   predpísané náležitosti v zmysle už uvedených ustanovení zákona o ústavnom súde. Takýmto právne perfektným návrhom v zmysle zákona o ústavnom súde však nemôže byť „strohý odkaz“ sťažovateľky   na   žalobu,   ktorú   podala   všeobecnému   súdu   podľa   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku.   Táto   skutočnosť   zakladá   dôvod   na   odmietnutie alternatívneho návrhu sťažovateľky z dôvodu nesplnenia predpísaných náležitostí.

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   ale   považuje   za   potrebné   zdôrazniť skutočnosť, že predmetom konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť ratione   personae   namietané   porušenie   základných   práv   a slobôd   konaním   (postupom) fyzickej   osoby,   t.   j.   osoby,   ktorá   verejnú   moc   nevykonáva   (m. m.   I.   ÚS   139/04),   a to vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy predstavuje špecifický právny prostriedok ochrany pred porušovaním základných práv a slobôd orgánmi verejnej moci, a nie pred ich porušovaním fyzickými osobami alebo právnickými osobami, ktoré verejnú moc nevykonávajú (m.   m.   I.   ÚS   103/03).   Sťažnosť podľa   čl.   127   ústavy   nemôže teda smerovať proti konaniu či úkonom súkromných právnických osôb, či fyzických osôb (m. m. II.   ÚS   133/04).   Z uvedených   dôvodov   by   bolo   preto   potrebné   takúto   sťažnosť   (aj   za predpokladu,   že   by   inak   spĺňala   zákonom   predpísané   náležitosti)   odmietnuť   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uzneseniami sp. zn. 6 Co 71/2010, 6 Co 72/2010 a sp. zn. 6 Co 73/2010 z 8. decembra 2010 zmenil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 115/2010-9 z 30. júna 2010 tak, že „odporca je povinný zdržať sa akéhokoľvek používania rodného čísla navrhovateľky (sťažovateľky, pozn.), a to aj pri používaní zmluvy o postúpení pohľadávky z 5. marca 2008 a jej príloh“. Keďže krajský súd bol toho názoru, že argumenty sťažovateľky o zneužití jej rodného   čísla   sú   dôvodné   a vzhľadom   na   vysoký   stupeň   ochrany   jej   osobných   údajov odvolací   súd   nemal   pochybnosti   o   nevyhnutnosti   dočasnej   úpravy   práv   a povinností účastníkov predmetného súdneho konania, v konečnom dôsledku poskytol ochranu právam sťažovateľky vyplývajúcim predovšetkým zo zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov.

Za týchto okolností ústavný súd odmietol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj   alternatívny   návrh   sťažovateľky   ako   zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   (vrátane   jej   návrhu   na   vydanie dočasného opatrenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011