znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 458/2012-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 10572/2012, sp. zn.   Rvp   10573/2012,   sp.   zn.   Rvp   10574/2012,   sp.   zn.   Rvp   10575/2012,   sp.   zn.   Rvp 10576/2012, sp. zn. Rvp 10577/2012, sp. zn. Rvp 10578/2012, sp. zn. Rvp 10579/2012, sp. zn.   Rvp   10580/2012,   sp.   zn.   Rvp   10581/2012,   sp.   zn.   Rvp   10582/2012,   sp. zn.   Rvp 10583/2012, sp. zn. Rvp 10584/2012, sp. zn. Rvp 10585/2012, sp. zn. Rvp 10586/2012, sp. zn.   Rvp   10587/2012,   sp.   zn.   Rvp   10588/2012,   sp.   zn.   Rvp   10589/2012,   sp.   zn.   Rvp 10590/2012, sp. zn. Rvp 10591/2012, sp. zn. Rvp 10592/2012 a sp. zn. Rvp 10593/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Kežmarok v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1325/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1327/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1200/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1170/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1050/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.   3 Er 875/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 846/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 845/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.   3   Er   366/2003   a   jeho   uznesením   z   23.   apríla   2012,   sp. zn.   3   Er   423/2003   a   jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.   3   Er   472/2003   a   jeho   uznesením   z   23.   apríla   2012,   sp. zn.   3   Er   371/2003   a   jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1317/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1254/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2010, sp. zn. 3 Er 1116/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn.   3   Er   630/2010   a   jeho   uznesením   z   23.   apríla   2012,   sp. zn.   3   Er   17/2009   a   jeho uznesením z 23. apríla 2012 a sp. zn. 3 Er 890/2006 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   10572/2012,   sp.   zn. Rvp 10573/2012, sp. zn. Rvp 10574/2012, sp. zn. Rvp 10575/2012, sp. zn. Rvp 10576/2012, sp.   zn.   Rvp   10577/2012,   sp.   zn.   Rvp   10578/2012,   sp.   zn.   Rvp   10579/2012,   sp.   zn. Rvp 10580/2012, sp. zn. Rvp 10581/2012, sp. zn. Rvp 10582/2012, sp. zn. Rvp 10583/2012, sp.   zn.   Rvp   10584/2012,   sp.   zn.   Rvp   10585/2012,   sp.   zn.   Rvp   10586/2012,   sp.   zn. Rvp 10587/2012, sp. zn. Rvp 10588/2012, sp. zn. Rvp 10589/2012, sp. zn. Rvp 10590/2012, sp. zn. Rvp 10591/2012, sp. zn. Rvp 10592/2012 a sp. zn. Rvp 10593/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10572/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. júna 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr.   B. F.,   ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   3   Er   1325/2009   a   jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1327/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1200/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1170/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1050/2009 a jeho uznesením zo 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 875/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 846/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 845/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 366/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 423/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 472/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 371/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er1317/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1254/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1116/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 630/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er17/2009   a jeho uznesením   z 23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3 Er   890/2006   a jeho uznesením z 23. apríla 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“ a „napadnuté uznesenia“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   Ex   13112/2009,   sp.   zn.   Ex   12802/2009,   sp.   zn. Ex 11534/2009,   sp.   zn.   Ex   11270/2009,   sp.   zn.   Ex   10017/2009,   sp.   zn.   Ex   9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003, sp.   zn. 2070/2003, sp.   zn. Ex 2167/2003, sp.   zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006 z dôvodu,   že   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že «...   je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne podmienky   obsiahnuté   v   ust.   §   10   ods.   1   Exekučného   poriadku   (rozhodnutie   ministra prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti   oznámil Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06.   06.   2007,   že   z   výkonom   exekučnej činnosti   začne   06.   06.   2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej   komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Prešov, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn. Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn. Ex 11534/2009, sp. zn. Ex 11270/2009, sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003, sp. zn. 2070/2003, sp. zn. Ex 2167/2003, sp. zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.   z.   sťažovateľ   pristupuje   k   paralelnému   podaniu   tejto   sťažnosti   a   verí,   že   v   prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd   počká   a   nepristúpi   k   odmietnutiu   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

b)   Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu až   udelením poverenia   súdu na jej vykonanie.)   a   ust.   §   46   ods.   1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   Táto   ústavná   sťažnosť   nie   je   podávaná   v   súvislosti   s   postupmi a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi   realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa jeho názoru spočíva porušenie   jeho   v   sťažnostiach   označených   práv,   tvrdiac,   že   postup   okresného   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení z výkonu exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním, zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich výkonu sťažovateľom v   zmysle   §   44   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnutie   výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný   prechovával   voči   sťažovateľovi   averziu   a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V   záverečnej   časti   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že   vzhľadom   na   to,   že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnostiach   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ním označené články ústavy a dohovoru, a zároveň napadnuté uznesenia okresného súdu zruší. Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10572/2012, sp. zn. Rvp 10573/2012, sp. zn. Rvp 10574/2012, sp. zn. Rvp 10575/2012, sp.   zn.   Rvp   10576/2012,   sp.   zn.   Rvp   10577/2012,   sp.   zn.   Rvp   10578/2012,   sp.   zn. Rvp 10579/2012, sp. zn. Rvp 10580/2012, sp. zn. Rvp 10581/2012, sp. zn. Rvp 10582/2012, sp.   zn.   Rvp   10583/2012,   sp.   zn.   Rvp   10584/2012,   sp.   zn.   Rvp   10585/2012,   sp.   zn. Rvp 10586/2012, sp. zn. Rvp 10587/2012, sp. zn. Rvp 10588/2012, sp. zn. Rvp 10589/2012, sp.   zn.   Rvp   10590/2012,   sp.   zn.   Rvp   10591/2012,   sp.   zn.   Rvp   10592/2012   a   sp.   zn. Rvp 10593/2012   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 1325/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1327/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1200/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1170/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1046/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1050/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 873/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 875/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 846/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 845/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 366/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 423/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 426/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 472/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 371/2003 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er1317/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1254/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 1116/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 948/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 630/2010 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, sp. zn. 3 Er 17/2009 a jeho uznesením z 23. apríla 2012 a sp. zn. 3 Er 890/2006 a jeho uznesením z 23. apríla 2012

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom okresného súdu v napadnutých konaniach   a   napadnutými   uzneseniami   vydanými   samosudcom   tvrdiac,   že   k   podaniu sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu   pred   porušením   základných   práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v   konaní   o   sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany   aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mal   sťažovateľ   k   dispozícii   v   poslednom   stupni. K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   práv poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno   rozumieť   už   samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu, ktorým tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených na Exekútorskom úrade, Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. Ex 13112/2009, sp. zn. Ex 12802/2009, sp. zn. Ex 11534/2009, sp. zn. Ex 11270/2009, sp. zn. Ex 10017/2009, sp. zn. Ex 9745/2009, sp. zn. Ex 8564/2009, sp. zn. Ex 8435/2009, sp. zn. Ex 6534/2009, sp. zn. Ex 6492/2009, sp. zn. Ex 1878/2003, sp. zn. 2070/2003, sp.   zn. Ex 2167/2003, sp.   zn. Ex 2300/2003, sp. zn. Ex 1716/2003, sp. zn. Ex 14488/2010, sp. zn. Ex 13467/2010, sp. zn. 13224/2010, sp. zn. Ex 10230/2010, sp. zn. Ex 6349/2010, sp. zn. Ex 10883/2008 a sp. zn. Ex 1592/2006, nie je podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku prípustný opravný prostriedok, a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ aj napriek svojmu tvrdeniu, že podal opravné prostriedky podľa § 201   a   nasl.   OSP,   tieto   proti   napadnutým   uzneseniam   okresného   súdu   v   skutočnosti nepodal, preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mohli mať za následok ich odmietnutie už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   namieta   v   prvom   rade   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho   napadnutými   uzneseniami.   V   obsahu   označených   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie možno preskúmať spoločne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nútený   výkon   súdnych   a   iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľa,   ktorý   spočíva   v   tom,   či okresný   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   samotnú   skutočnosť,   že   súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre jeho pomer k účastníkovi konania, v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.

Podľa   §   3   Exekučného   poriadku   exekútor   vykonáva   exekučnú   činnosť   nestranne a nezávisle.

Podľa   §   4   Exekučného   poriadku   činnosť   exekútora   je   nezlučiteľná s   pracovným pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom orgáne   obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   členstvom   v   dozornom   orgáne obchodnej   spoločnosti   alebo   družstva   alebo   s   vykonávaním   inej   zárobkovej   činnosti s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.

Podľa   §   5   Exekučného   poriadku   v   súvislosti   s   výkonom   exekučnej   činnosti   má exekútor   postavenie   verejného   činiteľa   (odsek   1).   Vykonávanie   exekučnej   činnosti   je výkonom verejnej moci (odsek 2).

Podľa   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   exekútor   je   vylúčený   z   vykonávania exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Okresný   súd   v   uzneseniach   sp.   zn.   3   Er   1325/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 1327/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   1200/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 1170/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   1046/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 1050/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   873/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 875/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   846/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 845/2009   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   366/2003   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 423/2003   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   426/2003   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 472/2003   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   371/2003   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 1317/2010   z   23.   apríla   2012,   sp. zn.   3 Er 1254/2010   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 1116/2010   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3 Er 948/2010   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn. 3 Er 630/2010   z   23.   apríla   2012,   sp.   zn.   3   Er   17/2009   z   23.   apríla   2012   a   sp.   zn. 3 Er 890/2006 z 23. apríla 2012 okrem iného uviedol, že «Zo znenia § 30 ods. 3 EP vyplýva, že   exekútor   oznamuje   súdu   to,   že   sa   dozvedel   o skutočnostiach,   pre   ktoré   je   vylúčený. Z formulácie   ustanovenia   §   30   ods.   1   Exekučného   poriadku   vyplýva,   že   exekútor   je vylúčený,   ak   (so   zreteľom   na   jeho   pomer   k   veci   alebo   účastníkom   konania   resp.   ich zástupcom) možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti. Skutočnosťou pre ktorú je exekútor vylúčený je to, že možno mať pochybnosť o jeho zaujatosti. Výkladom vyššie uvedených ustanovení možno dospieť k záveru, že exekútor teda vlastne podľa § 30 ods. 3 EP oznamuje súdu to, že sa dozvedel o tom, že (so zreteľom na jeho pomer k veci alebo účastníkom konania resp. ich zástupcom) možno mať pochybnosti o jeho zaujatosti... Podľa názoru exekučného   súdu   je   súd   oprávnený   dokonca   aj   ex   offo,   teda   bez   existencii   námietky zaujatosti od účastníka konania resp. bez oznámenia exekútora o tom, že sú tu dôvody pre ktoré by mohol byť vylúčený, rozhodnúť o vylúčení exekútora z vykonávania exekúcie pre jeho nestrannosť.

Z   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   35/2010,   III.   ÚS   86/2010, III. ÚS 329/2010 a iné) vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého konania ex offo skúmať, či sú splnené predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Tunajší exekučný súd nesúhlasí s námietkou vo výroku tohto uznesenia uvedeného exekútora a oprávneného spočívajúcou v tvrdení, že vyššie uvedený ústavný nález nemá všeobecnú platnosť, a teda de iure nezaväzuje tento súd pri rozhodovaní o otázke vylúčenia resp. nevylúčenia súdneho exekútora JUDr. R. K. z tejto exekúcie. Z judikatúry ústavného súdu v poslednom období možno vyvodiť záver, že aj nálezy ústavného súdu, ktoré v zmysle písaného práva nemajú všeobecnú právnu záväznosť by mali byť rešpektované aj v iných obdobných veciach, teda de iure všeobecne záväzné. Avšak ak by sa aj exekučný súd v tomto bode mýlil a tento nález by nebol všeobecne záväzný, a zaväzoval by len účastníkov konania Okresného súdu Žiar nad Hronom vedenom pod sp. zn.: 5 Er/934/2000 ako zhodne tvrdia poverený exekútor   a oprávnený,   aj   tak   tento nález   ako rozhodnutie   ústavného súdu by minimálne svojou odbornou autoritou a tiež prípadnou neskoršou možnosťou riešenia danej veci ústavným súdom mal pre každý (okresný) exekučný súd de facto zásadný význam. Išlo by aj tak o „precedens-, ktorý by v žiadnom prípade nebolo možné ignorovať.

Súd tiež poukazuje na to, že rovnaký názor mal aj Krajský súd v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn.: 6 CoE 69/2011, keď v danom prípade síce nie vo výrokovej časti, ale iba v odôvodnení (v jeho poslednom odseku) svojho rozhodnutia zo dňa 31. 5. 2011, sp. zn.: 6 CoE 69/2011 poznamenal, že v danej veci je (zo zákona - pozn. exekučného súdu) vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. vylúčený pre oprávneného (vyššie uvedenú spoločnosť P. s. r. o.), pričom vychádzal práve z vyššie uvedeného ústavného nálezu.

Tunajší exekučný súd sa aj po obsahovej stránke bez ohľadu na záväznosť uvedeného nálezu v plnom rozsahu stotožňuje s vyššie uvedeným právnym názorom ústavného súdu obsiahnutom v jeho náleze (a tiež jeho odôvodnením) podlá ktorého skutočnosť, že súdny exekútor   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania (tejto) exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku a preto súd podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti účinný v čase začatia tohto exekučného konania, ďalej len „EP“ rozhodol o tom, že tento exekútor je vylúčený z tejto exekúcie“

V § 30 ods. 1 EP sa uvádza, že exekútor je vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na jeho pomer k účastníkom exekučného konania možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Zákon tu teda výslovne hovorí o účastníkoch konania, nie iba o povinnom. Podľa § 37 ods. 1 EP   účastníkmi konania   sú   (okrem   iných) oprávnený a povinný.   V   zmysle   týchto ustanovení je teda exekútor vylúčený z exekúcie aj ak so zreteľom na pomer k oprávnenému možno mať pochybnosti o jeho nezaujatostí. Z judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva vytvorenej tzv. teórie zdania (Delcourt vs. Belgicko) vyplýva, že súd resp. aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade exekútor) musí byť nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť aj objektívne, v očiach strán. Záruky nezávislosti   majú   nielen   faktickú,   ale   aj   psychologickú   povahu.   Exekútor   nemusí   byť v skutočnosti zaujatý, stačí, že sa javí byť zaujatým v očiach strán. Z existencie ustanovenia § 4 EP v našom právnom poriadku, ktorý podlá názoru tunajšieho súdu predstavuje jednu zo   zákonných   záruk   nestrannosti   funkcie   súdneho   exekútora   vyplýva,   že   súbežné vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho nestrannosti. Avšak podlá názoru exekučného súdu aj skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom (právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú náplň   a   väzby   s   inými   zamestnancami   oprávneného,   spolu   v   spojení   s   ďalšími skutočnosťami   ako   je   enormne   vysoký   počet   exekúcii   vedených   týmto   exekútorom   v prospech   oprávneného,   vrátane   vysokého   poctu   ničím   neodôvodnených   návrhov oprávneného na zmenu z pôvodných exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorým boli exekučné súdy prv než tento exekútor v zmysle § 30 ods. 3 EP oznámil skutočnosti, že možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z dôvodu dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení so skutočnosťou,   že   na   rozdiel   od   iných   súdnych   exekútorov   v   obdobných   veciach   súdny exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 EP účinným od 1. 6. 2010 (novela EP z. č. 144/2010   Z.   z.)   nepredkladal   exekučnému   súdu   podnety   na   zastavenie   resp.   čiastočné zastavenie exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je pritom všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočnosť známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle teórie   zdania   môže   vyvolať   v   očiach   ostatných   účastníkov   exekučného   konania (predovšetkým   povinného)   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti.   Exekučný   súd   tak   v   danom prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z tejto exekúcie a preto rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

V   nadväznosti   na   posudzované   sťažnosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné zdôrazniť, že výklad a používanie ustanovení § 30 Exekučného poriadku musí v celom rozsahu   rešpektovať   základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Interpretáciou a aplikáciou týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu   bez   zákonného   podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že poskytuje   v   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   pre   účely   zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP). Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.

Ústavný   súd   sa   stotožňuje   s   tým,   že   nezlučiteľnosť   činnosti   (funkcie)   súdneho exekútora   s   pracovným   pomerom   vyplývajúca   z   §   4   Exekučného   poriadku   predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí   bude   vykonávať nezávisle   a   nestranne   v   zmysle   §   3   Exekučného   poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného   konania.   Uvedené   konanie   nevylučuje   ani   disciplinárnu,   resp.   trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom prípade oprávneného), je aj podľa názoru ústavného súdu okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku povinný bezodkladne oznámiť súdu.

S odkazom na citovanú právnu úpravu nie je potrebné preukázať zaujatosť súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci svojej rozhodovacej praxe Európsky súd pre ľudské práva, a to, že,,... nestačí, že sudca (v danom prípade exekútor, pozn.) je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj v očiach strán.   Spravodlivosť   musí   byť   nielen   poskytovaná,   ale   musí   sa   tiež   javiť,   že   je poskytovaná.“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko, Publication of the European Court of Human Rights, Series A, č. 11, s. 17, § 31).

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa,   že   okresný   súd   nemohol   rozhodovať v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie exekúcií, keďže týmto   bol   podľa   jeho   tvrdenia   ukončený   proces   prieskumu   zákonnosti   ich   výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a „opätovný proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať“, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   je   povinný   v   priebehu   celého   exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (m. m. III. ÚS 322/2010). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie. Ústavný súd v tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   samotný   sťažovateľ   skutočnosti,   pre   ktoré „by potenciálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (citované z podania sťažovateľa označeného „Splnenie   povinnosti   podľa   §   30   ods.   3   Exekučného   poriadku“,   pozn.), oznámil okresnému súdu po vydaní poverenia na výkon exekúcie.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery okresného   súdu   vyjadrené   v   napadnutých   uzneseniach   považovať   za   svojvoľný   výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom, keď   napadnutými   uzneseniami   rozhodol   o   vylúčení   súdneho   exekútora   z   vykonávania exekúcií podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu existencie pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými uzneseniami   okresného   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   a   základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie signalizovala možnosť vysloviť porušenie ním označených práv. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a   právne   závery   okresného   súdu   považovať   za   arbitrárne,   zjavne   neodôvodnené   alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami okresného   súdu   ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv   (m.   m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v sťažnostiach namieta aj porušenie svojho základného práva vlastniť majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva   na   pokojné   užívanie   majetku   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť   v   posudzovaných   veciach   ani   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného   základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne   závery   v   rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní aj tieto časti sťažností odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl.   14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach   a   napadnutými uzneseniami.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   14   dohovoru   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   dohovorom   musí   byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod, alebo iné postavenie.

Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných (ústavných)   princípov,   ktoré   sú   všetky   orgány   verejnej   moci   pri   výklade   a uplatňovaní ústavy povinné rešpektovať, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu,   t.   j. aj jeho rozhodovania   o porušovaní   základných   práv a slobôd   garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru (m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj tieto časti sťažností sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 28. augusta 2012