znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 458/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   spol.   s   r.   o.,   K.,   zastúpenej advokátom Mgr. M. M., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Námestovo   sp.   zn.   5 Cb 1/2009 z 23. marca   2010   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   13 Cob 200/2010 z 10. februára 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. M., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 Cb 1/2009 z 23. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Cob 200/2010 z 10. februára 2011.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   okresnému   súdu 13. novembra 2008 sa S., s. r. o., N. (ďalej len „žalobca“), domáhal proti sťažovateľke ako žalovanej zaplatenia sumy 629 185,95 Sk s príslušenstvom ako nezaplatenej ceny (jej časti) za dodané a prevzaté dielo „komunikácia spevnených plôch“ na základe zmluvy o dielo č. 28/H/2006 zo 4. decembra 2006.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   5   Cb   1/2009   z   23.   marca   2010   žalobe   žalobcu vyhovel a zaviazal sťažovateľku zaplatiť mu sumu 20 885,15 € s príslušenstvom a trovami konania. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd namietaným rozsudkom o odvolaní sťažovateľky rozhodol tak, že prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podľa   sťažovateľky   prvostupňový   súd,   ako   aj   odvolací   súd   porušili   jej   základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä tým, že „pri posudzovaní   jednotlivých   ustanovení   Zmluvy   o   dielo   č.   28/H/2006   zo   dňa   4.   12.   2006 v znení dodatku   č.   3 zo   dňa   28.   6.   2007,   ktorú považovali   za základ právneho vzťahu účastníkov konania, túto vykladali a využili pri odôvodňovaní svojich rozhodnutí len tie jej ustanovenia,   ktoré   podporovali   ich   rozhodnutia   a   nezaoberali   sa   zmluvou   a   zmluvným vzťahom účastníkov komplexne ako celkom“.

Sťažovateľka   namietala,   že   v   priebehu   konania   viackrát   poukazovala   na   znenie čl. VIII bodu 8.1 zmluvy o dielo s tým, že „navrhovateľ (zhotoviteľ diela) si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu z predmetného článku - nedodržal postup, na základe ktorého by bol   oprávnený   fakturovať   akúkoľvek   čiastku   v   súvislosti   s   vykonaním   diela   avšak   túto skutočnosť nezobrali súdy do úvahy, ale na druhej strane vyžadovali od sťažovateľa striktné dodržiavania iných ustanovení predmetnej zmluvy o dielo“.

Sťažovateľka   sa   nestotožňuje   so   závermi   okresného   súdu   a   krajského   súdu uvedenými   v   odôvodnení   ich   rozhodnutí   v   jej   veci   a   predovšetkým   namieta,   že   sa „nezaoberali tvrdeniami sťažovateľa, ktoré boli potvrdené aj konateľom zhotoviteľa diela o cene   diela   za   1   m2 pri   ustálenej   výmere   diela   a   opätovne   tento   dôkaz vyhodnotili jednostranne v prospech zhotoviteľa s odkazom na zmluvu o dielo aj napriek skutočnosti, že sám konateľ zhotoviteľa vypovedal, že bola dohodnutá jednotková cena za 1 m2 vykonaného diela“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa P., spol. s r. o., so sídlom K..., priznané čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Námestovo zo dňa 23. 3. 2010 sp. zn. 5 Cb/1/2009   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   10.   2.   2011,   sp.   zn.   13 Cob/200/2010.

2. Ústavný súd SR ruší rozsudok Okresného súdu Námestovo zo dňa 23. 3. 2010 sp. zn.   5   Cb/1/2009   a   rozsudok   Krajského   súdu   v   Žiline   zo   dňa   10.   2.   2011,   sp.   zn. 13 Cob/200/2010 a vec im vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi P., spol. s r. o., so sídlom K..., Ústavný súd SR priznáva finančné zadosťučinenie v čiastke 4.393,77 EUR, ktoré je Okresný súd Námestovo a Krajský súd v Žiline   povinní   vyplatiť   sťažovateľovi   spoločne   a   nerozdielne   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti nálezu.

4. Okresný súd Námestovo a Krajský súd v Žiline, sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho   zastúpenia   v   čiastke   261,82   €   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa Mgr. M. M... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka,   a   to   buď pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľka oprávnená podľa osobitných predpisov.

1. Sťažovateľka v prvom rade namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 Cb 1/2009 z 23. marca 2010.

Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd. Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Sťažovateľka tým, že podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu na   krajskom   súde,   sama   uznala,   že   má   k   dispozícii   opravný   prostriedok   v   systéme všeobecného   súdnictva,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd.   Vychádzajúc z   týchto   záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity, na ktorom je založená jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   čl.   6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 5 Cb 1/2009 z 23. marca 2010, pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 200/2010 z 10. februára 2011.

Článok 46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru   je východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

V súvislosti s namietaným porušením práva sťažovateľky na riadny súdny proces tým, že všeobecné súdy ju zaviazali na peňažné plnenie v prospech žalobcu, ústavný súd pripomína, že prostredníctvom čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých práv, a to predovšetkým   právo   na   prístup   k   súdu   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktorého ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by mohlo dôjsť vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a   rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01), ako aj vtedy, ak by v rámci   opravných   konaní   všeobecný   súd   odmietol   opravný   prostriedok   alebo   zastavil konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym konaním (m. m. IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 13 Cob 200/2010 z 10. februára 2011 ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 Cb 1/2009 z 23. marca 2010. Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu z dôvodu, že jednostranne vyhodnotil dôkazy v prospech žalobcu a „nezaoberal sa zmluvou a zmluvným vzťahom účastníkov komplexne ako celkom“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu a v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú časť jeho odôvodnenia, v ktorej sa uvádza:«Prejednaním   veci   podľa   § 212 ods.   1 O.   s.   p.   na základe tých   dôvodov,   ktoré žalovaný vymedzil v písomne podanom odvolaní zo dňa 11. 5. 2010... a z nich len tých relevantných   odvolacích   dôvodov,   ktoré   boli   predmetom   konania   pred   súdom   prvého stupňa, za konštatovania uzavretého skutkového stavu v zmysle § 213 ods. 1 O. s. p. krajský súd vyhodnotil, že okresný súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové závery a rovnako správne ich právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu a stotožnenia sa s podstatnými dôvodmi   uvedenými   v   písomnom   vyhotovení   rozsudku   okresným   súdom,   krajský   súd odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O. s. p.

Len   na   zdôraznenie   vecnej   správnosti   rozsudku   okresného   súdu,   a   k   odvolacím dôvodom žalovaného krajský súd v prvom rade uvádza, že v rámci napadnutého rozsudku okresného   súdu   bol   vyhodnocovaný   základ   zmluvného   vzťahu   žalobcu   a   žalovaného vzhľadom k tomu, aby bolo možné posúdiť otázku uplatneného nároku žalobcu a dôvodnosť vznesenej obrany žalovaného.

V zhode so záverom okresného súdu krajský súd konštatuje, že základom právneho vzťahu účastníkov bola Zmluva o dielo č. 28/H/2006 zo dňa 04. 12. 2006... a jej rámec určený v predmete plnenia, konkrétne v čl. III. bod 3.3. zmluvy určeným rozsahom plnenia, ktoré vymedzenie malo premietnutie do čl. V. Cena, s určením maximálneho rozpočtu ceny diela podľa rozpisu v prílohe č. 1 zmluvy, a to v dohodnutej cene diela podľa jednotlivých etáp zmluvy o dielo v bode 5.1 zmluvy, so zahrnutím všetkých nákladov na zhotovenie predmetu diela špecifikovaných v bode 5.2, ako aj stanovením ďalších dojednaní týkajúcich sa ceny diela, a to v bodoch 5.3 až 5.7 zmluvy. Zmluva o dielo bola základom pre Dodatok č. 3 uzavretým medzi účastníkmi sporu dňa 28. 06. 2007..., ktorým sa v zmysle bodu 3.7 zmluvné strany dohodli na rozšírení predmetu plnenia a tým zmene čl. III. zmluvy o dielo o predmet plnenia: Komunikácia a spevnené plochy, čo malo väzbu na zmenu čl. V. Cena, a to zmenu bodu 5.1, keď sa zmluvné strany dohodli na úprave ceny diela pre dažďovú kanalizáciu   s   určením   maximálnej   ceny   6 500 510,80   Sk   (s   DPH),   špecifikovanej   ako komunikácia I. etapa na sumu 3 597 850,10 Sk bez DPH, komunikácia II. etapa na sumu 1 864 764,00 Sk bez DPH, DPH 19 % = 1 037 896,70 Sk, cena s DPH 6 500 510,80 Sk, s tým, že v ostatných bodoch ostáva Zmluva o dielo č. 28/H/2006 zo dňa 04. 12. 2006 bez zmien. Práve Dodatkom č. 3 bol tak účastníkmi rozšírený predmet plnenia, pričom v danom prípade nešlo o naviac práce. Vo vzťahu k zápisu zo dňa 05. 03. 2008..., z ktorého žalovaný odvodzoval dohodnutú jednotkovú cenu medzi účastníkmi sporu 1 134,40 Sk/m2 spevnených plôch do finálnej podoby, ktorá dohoda o cene mala byť potvrdená i výpoveďou svedka Š. C., tak krajský súd uvádza, že Zápis z kontrolného dňa stavby v zmysle ZoD č. 28/H/2006 Dodatok č. 3 zo dňa 05. 03. 2008 vníma a hodnotí ako popis skutkového stavu účastníkmi, ktorý nie je možné vykladať so záverom zmeny zmluvy o dielo.   Ide skôr o zhodnotenie skutkového stavu v rámci kontrolného dňa. Jeho výsledkom potom bolo zistenie rozdielu v množstve dodaného kameniva - dodávke materiálu, pričom zmluvné strany navrhli spôsob riešenia, a to zohľadnenie tohto rozdielu v ďalšej fakturácii. Práve navrhnuté riešenie, a to zohľadnenie   fakturácie   bolo   žalobcom   riešené   vykonaním   iných   prác,   a   to   vykonaním oplotenia, hrubých terénnych úprav, kanalizácie tak, ako bolo uvedené v súpise vykonaných prác a krycom liste súpisu vykonaných prác, ktorých prevzatie potvrdil žalovaný Zápisom o odovzdaní a prevzatí dokončených prác, dodávok, ucelenej časti stavby - diela zo dňa 05. 03. 2008..., ako i Zápisom o odovzdaní a prevzatí dokončených prác, dodávok, ucelenej časti   stavby   diela   zo   dňa   11.   7.   2008,   kde   v   stanovisku   objednávateľ   uviedol:   bez pripomienok.   Čo   sa   týka   bodu   5.   Zápisu   z   kontrolného   dňa   stavby   v   zmysle   ZoD   č. 28/H/2006   zo   dňa   05.   03.   2008...,   podľa   znenia   ktorého:   „V   rámci   dodatku   č.   3   ZoD č. 28/H/2006   Investor   žiada   Dodávateľa,   aby   rešpektoval   dohodnutú   celkovú   cenu spevnených plôch do finálnej podoby v max. kalkulovanej cene 1 134,4 Sk/m2“, tak tento vykladá krajský súd so záverom vyjadrenia dodávateľa s požiadavkou o rešpektovanie ceny. Krajský súd vyslovuje záver, že zo znenia čl. 5. Zápisu z kontrolného dňa stavby zo dňa 05. 03. 2008 nie je možné vyvodiť dojednanie účastníkov o zmene ceny zmluvy o dielo vo väzbe na dodatok č. 3. K tejto skutočnosti boli vypočutí svedkovia aj Ing. J. P., Š. C., Ing. A. S. do zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom zo dňa 23. marca 2010... Svedok Ing. J. P. uviedol: „Keď spočítam m2 vykonaného diela, v súhrne mi to dá 3 786 m2, ktoré keď vynásobíme dohodnutou jednotkovou cenou 1 134,40 Sk/m2, dostaneme sumu 4 294 951,- Sk“, svedok Š. C. sa vyjadril, že... „Rozsah vykonaných prác na základe dodatku č. 3 ZoD bol   stanovený   na   základe,   myslím,   geometrického   plánu   o   výmere   3   786   m2“   a   ďalej „Jednotková cena dodržaná bola, pričom zápis z kontrolného dňa stavby podpisoval p. S. Svedok   Ing.   A.   S.   vo   svojej   výpovedi   uviedol:  ,,Ja   som   mal   na   starosti   odovzdanie   a prevzatie prác, preto sa k jednotkovým cenám neviem vyjadriť“. Uvádza krajský súd, že ani predmetné svedecké výpovede nedali základ pre výklad čl. 5. Zápisu z kontrolného dňa stavby zo dňa 05. 03. 2008 ako zmenu zmluvy o dielo vo väzbe na dodatok č. 3 v časti ceny plnenia. Naviac zvýrazňuje, že účastníci v zmluve o dielo konkrétne v čl. XVII. bodu 17.3 dohodli, že: „Túto zmluvu je možné zmeniť, alebo zrušiť vzájomnou dohodou zmluvných strán. Akékoľvek dohody, zmeny alebo doplnky tejto zmluvy sa stávajú jej súčasťou iba vo forme   písomného   dodatku,   podpísaného   zmluvnými   stranami,   alebo   osobami   k   tomu zmluvnými stranami splnomocnenými“. Samotný postup žalovaného, ktorý dielo preberal po   etapách   podľa   čl. II.   Zápisu   z   kontrolného   dňa   stavby   v   zmysle   ZoD   č.   28/H/2006 Dodatok 3 zo dňa 05.   03.   2008...   a Zápisu o odovzdaní a prevzatí dokončených prác, dodávok, ucelenej časti stavby - diela zo dňa 11. 7. 2008... a súčasne čiastočne plnil, mal dôsledok   v   rovine   vzniku   vyvrátiteľnej   domnienky   o   existencii   záväzku,   ktorú   správne vyhodnotil okresný súd so záverom uznania zvyšku dlhu v zmysle § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Bolo preto práve povinnosťou žalovaného v rámci vyvolaného súdneho konania, vyvrátiť rozsah plnenia poskytnutého žalobcom, čo neuskutočnil, a to ani jednotlivo vo vzťahu   k   jednotlivej   fakturácii   a   ani   komplexne.   To   znamená,   že   pre   vyvrátenie   opaku domnienky uznania bolo potrebné vykonať žalovaným svoj spôsob výpočtu ceny plnenia vo väzbe na vystavené faktúry, krycie listy, zápisy o prevzatí diela zo dňa 05. 03. 2008 a dňa 11. 7. 2008, tento výpočet konkretizovať a podložiť, k čomu zo strany žalovaného nedošlo. Na základe vyššie uvedených doplnení krajským súdom bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 2 O. s. p.»

Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či sa krajský súd ako odvolací súd vysporiadal so sťažovateľkou podaným odvolaním ústavne akceptovateľným spôsobom, t. j. či jeho stotožnenie   sa   so   závermi   okresného   súdu,   pokiaľ   ide   o   zistenie   skutkového   stavu, identifikáciu vzťahu sťažovateľky ako žalovanej so žalobcom, ako aj s právnymi názormi vyslovenými   v   rozsudku   okresného   súdu,   možno   považovať   z   ústavného   hľadiska   za udržateľné.

Pridržiavajúc sa svojej stabilnej judikatúry ústavný súd poukazuje na to, že základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok je spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. K. c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002] vyplýva, že ústavný súd a ESĽP overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť, že sa krajský súd v zásade stotožnil s odôvodnením okresného súdu spôsobom, ktorý zákon umožňuje (§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku), nemohla mať automaticky za následok porušenie označených práv sťažovateľky. Ústavný súd v tejto súvislosti   poukázal   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 75/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd zohľadňujúc svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov   len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva   pritom   nemožno považovať neúspech   v   konaní; obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   nezistil   existenciu   takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietaný rozsudok krajského súdu, ktorým sa stotožnil s argumentáciou obsiahnutou v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu a potvrdil jeho správnosť, bolo možné považovať za svojvoľný alebo zjavne neodôvodnený,   resp.   za   taký,   ktorý   by   popieral   zmysel   práva   na   súdnu   ochranu. Vychádzajúc   predovšetkým   z citovanej   časti   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, že krajský súd vyhodnotil právny základ jej   zmluvného   vzťahu   so   žalobcom   (zmluvy   o dielo)   jednostranne,   a preto   jeho   právne závery, ktorými zdôraznil vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vzhľadom na uvedené neexistujú podľa názoru ústavného súdu z ústavnoprávneho hľadiska   žiadne   dôvody   na   to,   aby   sa   spochybňovali   závery   namietaného   rozsudku odvolacieho   súdu.   Pretože   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   (v   spojení   s   rozsudkom okresného   súdu)   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   primeraným   spôsobom   odôvodnený, ústavný   súd   nemá   dôvod   zasiahnuť   do   právnych   názorov   krajského   súdu   (podobne I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) zhodných s právnymi názormi okresného súdu.

V prípade sťažovateľky teda nedošlo k odmietnutiu spravodlivosti, ktoré by mohlo mať za následok porušenie jej základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa sťažovateľkiných subjektívnych názorov. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že medzi rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13 Cob 200/2010 z 10. februára 2011 a sťažovateľkou označeným základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila reálne vysloviť ich porušenie (m. m. IV. ÚS 112/05).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal jej ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011