znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 458/2010-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. P., T., V. P., N., a M. C., N., zastúpených Advokátskou   kanceláriou   JUDr. I.   M., s.   r.   o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr.   I.   M.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5   C   71/2008   a   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 17 Co 181/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   MUDr.   M.   P.,   V.   P.   a M.   C. o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2010 doručená sťažnosť MUDr. M. P., T., V. P., N., a M. C., N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. I. M., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. M., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 71/2008 a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 181/2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou zo 4. januára 2006 sa sťažovatelia v postavení žalobcov domáhali proti obchodnej spoločnosti T., a. s. (ďalej len „žalovaná 1“), zdržania sa zásahov do vlastníckeho práva a vypratania nehnuteľnosti, ktorá je v ich podielovom spoluvlastníctve. Neskôr sťažovatelia rozšírili okruh žalovaných aj o obchodnú spoločnosť S., a. s. (ďalej len „žalovaná 2“). Žaloba bola podaná Okresnému súdu Trenčín, pričom   konanie bolo vedené pod sp. zn. 24 C 7/2006. Následne bola vec prerokovávaná okresným súdom pod sp. zn. 5 C 71/2008.

Uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 24 C 7/2006-23 z 23. mája 2006 bolo konanie o návrhu na zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva zastavené.

Dňa 4. decembra 2007 podali sťažovatelia predsedníčke Okresného súdu Trenčín sťažnosť „pre porušovanie ústavného práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Na sťažnosť reagovala prípisom sp. zn. Spr 2254/2007 z 12. decembra 2007 podpredsedníčka Okresného súdu Trenčín, v ktorom sťažovateľom oznámila, že podľa jej zistení „sťažnosť na prieťahy v konaní je dôvodná“, a zároveň ich informovala, že ich „vec bude sledovaná v dvojmesačných intervaloch“.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 5 C 71/2008-134 zo 16. apríla 2008 bola žaloba zamietnutá a sťažovatelia boli zaviazaní nahradiť žalovanej 1 trovy konania. Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 26. mája 2008 odvolanie.

Uznesením krajského súdu č. k. 17 Co 181/2008-163 z 19. mája 2009 bol odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušený, konanie bolo zastavené a vec bola postúpená na ďalšie konanie T. Slovenskej republiky. Proti označenému uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia dovolanie tvrdiac, že postupom krajského súdu v predmetnej veci im bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dovolaniu sťažovateľov vyhovel a uznesením sp. zn. 3 Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010 napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovatelia   tvrdia,   že „doterajším   postupom   všeobecných   súdov   v predmetnej právnej   veci,   t.   j.   rovnako   tak   prvostupňového   súdu,   ako   aj   odvolacieho   súdu,   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru“.

V tejto súvislosti sťažovatelia argumentujú, že „Od doručenia žaloby na príslušný prvostupňový súd uplynulo k dnešnému dňu takmer päť rokov a všetky doteraz vydané rozhodnutia všeobecných súdov v predmetnej veci boli vyššími súdmi zrušené, teda takmer päť rokov u sťažovateľov trvá stav právnej neistoty...

Neprimerané prieťahy v predmetnom súdnom konaní boli doposiaľ spôsobené ako nečinnosťou,   najmä   prvostupňového   súdu,   tak   aj   nezákonným   rozhodnutím   odvolacieho súdu, ktoré dovolací súd musel zrušiť.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto rozhodol:

„Základné právo MUDr. M. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to postupom Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajským   súdom   v   Trenčíne,   v   právnej   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   5   C   71/2008,   resp. 17 Co 181/2008 bolo porušené.

Základné právo V. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to postupom Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajským súdom v Trenčíne, v právnej veci vedenej pod sp. zn. 5 C 71/2008, resp. 17 Co 181/2008 bolo porušené.

Základné právo M. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to postupom Okresného súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajským súdom v Trenčíne, v právnej veci vedenej pod sp. zn. 5 C 71/2008, resp. 17 Co 181/2008 bolo porušené.

Ústavný súd SR prikazuje Okresnému súdu v Novom Meste nad Váhom a Krajskému súdu   v   Trenčíne   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   5   C   71/2008, resp. 17 Co 181/2008   konať   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   meritórne   prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   MUDr.   M.   P.,   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom: dvetisícpäťsto euro).

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke V. P., primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom: dvetisícpäťsto euro).

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke M. C., primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom: dvetisícpäťsto euro).

Porušovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť   sťažovateľom   trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 480,66 €, (2 úkony u každého sťažovateľa á 60,11 €, tj. 76,74 €, spolu 360,66 + 43,26 + 76,74 = 480,66 €), a to na bankový účet právneho zástupcu sťažovateľov, č. ú.: 0633567226/ kód banky: 0900.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť, môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   ústavný súd je viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Sťažovatelia   podľa   petitu   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 71/2008 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 181/2008, pričom v texte sťažnosti zároveň tvrdia, že postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach došlo aj k porušeniu ich práva na prejednanie ich   záležitosti   v   primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   tvrdenia   o   porušení iných ustanovení ústavy alebo medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, iba za súčasť ich argumentácie (m. m. III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07), pričom z hľadiska posudzovania   sťažnosti   považuje   v   zmysle   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   za relevantný len text obsiahnutý v petite. Z tohto dôvodu ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov zastúpených kvalifikovaným právnym zástupcom – len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 71/2008

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   došlo   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 71/2008.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   ustálený   právny   názor   (napr. II. ÚS 12/01,   IV.   ÚS   61/03,   IV.   ÚS   205/03,   I. ÚS 16/04),   podľa   ktorého   sa   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy,   ak   v   čase   uplatnenia   tejto   ochrany   porušovanie   základného   práva   označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená,   už   nemohlo   dochádzať   k   porušovaniu   tohto základného   práva,   ústavný   súd   sťažnosť   zásadne   odmieta   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Tento právny názor v zásade akceptuje aj Európsky súd pre ľudské práva (pozri k tomu rozhodnutie vo veci Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, sťažnosti č. 16970/05).

V nadväznosti   na   uvedený   právny   názor   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež zdôrazniť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, resp. nemôže dochádzať (a to aj napriek tomu, že vo veci nebolo ešte právoplatne rozhodnuté), je daný dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ostatným   procesným   úkonom,   ktorý   v právnej   veci   sťažovateľov   okresný   súd vykonal,   bolo   predloženie   spisu   krajskému   súdu   (7.   augusta   2008)   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov z 26. mája 2008.

Sťažovatelia   namietli „Neprimerané   prieťahy   v predmetnom   súdnom   konaní... spôsobené nečinnosťou, najmä prvostupňového súdu...“ sťažnosťou z 18. novembra 2010, teda   v   čase,   keď   sa   ich   právna   vec   o   vypratanie   nehnuteľnosti   nachádzala   v   dôsledku zrušenia uznesenia odvolacieho súdu najvyšším súdom v štádiu odvolacieho konania, t. j. v čase,   keď   okresný   súd   už   zjavne   nemohol   svojím   postupom   spôsobovať   prieťahy v namietanom konaní. Navyše, rozsudok okresného súdu nebol uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010 zrušený.

Na základe takto zisteného skutkového stavu ústavný súd s prihliadnutím na zmysel a účel ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy pri predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 71/2008 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 181/2008

Vo vzťahu k namietanému porušovaniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 181/2008 zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplývajú predovšetkým tieto skutočnosti:

a)   spis   okresného   súdu   sp.   zn.   5   C   71/2008   bol   krajskému   súdu   doručený na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov 7. augusta 2008,

b)   krajský   súd   o odvolaní   rozhodol   uznesením   č.   k.   17   Co   181/2008-163 z 19. mája 2009, t. j. za necelých 10 mesiacov od doručenia,

c)   na   základe   sťažovateľmi   podaného   dovolania   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd uznesením sp. zn 3 Cdo 235/2009 z 21. októbra 2010 zrušil označené uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, t. j. v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (23. november 2010) sa vec opätovne nachádzala v štádiu odvolacieho konania.

Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   došlo „nezákonným   rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   ktoré   dovolací   súd   musel zrušiť“.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04,   IV.   ÚS   182/08),   pričom   rovnako   tak   môže   zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99), t. j. v danom prípade krajského súdu.

V danom prípade nepochybne zrušením uznesenia krajského súdu z 19. mája 2009 dovolacím súdom a vrátením veci krajskému súdu došlo k predĺženiu odvolacieho konania spôsobeného   z dôvodu   „nesprávnej“   činnosti   krajského   súdu   (vychádzajúc   z právnych názorov   dovolacieho   súdu,   pozn.).   Po   vrátení   veci   bude   musieť   krajský   súd   vo   veci opätovne   rozhodnúť   v súlade   s   právnymi   názormi   vyjadrenými   v zrušovacom   uznesení najvyššieho súdu, v dôsledku čoho dôjde k predĺženiu obdobia, v ktorom sa sťažovatelia nachádzajú v stave právnej neistoty. V tejto súvislosti bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či vecnému pochybeniu krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľov možno prisúdiť takú intenzitu, že by na jeho základe bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie objektívne dospieť k záveru o porušení ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III.   ÚS   59/05).   V   prípadoch,   keď   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   zistí,   že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy, sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Vychádzajúc   z uvedeného   po   zohľadnení   konkrétnych   okolností   prípadu, predovšetkým skutočnosti, že krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozhodol v primeranej lehote (necelých 10 mesiacov), ako aj skutočnosti, že sťažovatelia v doterajšom priebehu odvolacieho konania nenamietali sťažnosťou podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“)   porušovanie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pochybenie   krajského   súdu, odstráneniu ktorého už došlo uplatnením mimoriadneho opravného prostriedku (dovolaním) zo strany sťažovateľov, v danom prípade nedosahuje takú intenzitu, na základe ktorej by ústavný súd mohol po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   aj   v časti,   ktorou   namietali   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 Co 181/2008.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľov nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   uznesenia   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak by v ďalšom   priebehu   konania   vedeného   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   17   Co   181/2008 dochádzalo k neodôvodnenej nečinnosti, neefektívnej, príp. nesprávnej činnosti krajského súdu, sťažovateľom   nič nebráni v tom, aby sa ďalšou sťažnosťou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy opakovane domáhali ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010