znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 457/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K., P., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/90/2012-230 z 25. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2013 doručená   sťažnosť   S.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „žalovaný“   alebo „odporca“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len „krajský   súd“   alebo „odvolací   súd“) č. k.   6 Co/90/2012-230   z 25.   februára   2013 (ďalej   len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení žalovanej bola   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č. k. 16 C/67/2010-154   z 12.   decembra   2011   (ďalej   aj   „prvostupňový   rozsudok“)   zaviazaná zaplatiť šiestim žalobkyniam peňažné plnenia s príslušenstvom z titulu plnenia zo zmlúv o dôchodku. Zároveň okresný súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Proti označenému prvostupňovému rozsudku podala sťažovateľka v zákonnej lehote   odvolanie,   na   základe   ktorého   ho   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   v časti týkajúcej sa povinnosti zaplatiť žalobkyniam príslušné sumy ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľka tvrdí, že odvolací súd sa v rozpore so zákonom nevysporiadal s jej argumentáciou,   ktorá   má   podľa   nej   pre   vec   podstatný   význam.   Konkrétne   ide   najmä o argumentáciu odôvodňujúcu „to, že súčasťou platných právnych predpisov je aj hmotno- právne   ustanovenie   § 27   ods. 8   Zákona   č. 483/2001   Z. z.   o bankách,   ktoré   sa   vzťahuje na všetky právne vzťahy banky, a pretože toto ustanovenie zakazuje banke určité typy zmlúv uzatvárať,   tak   s použitím   § 119   ods. 3   Zákona   č. 483/2001   Z. z.   o bankách,   veta za bodkočiarkou, nemôže banka pokračovať v plneniach skôr uzavretých zmlúv tohto typu (výslovne je táto nepravá retroaktivita zákona stanovená v § 116 Zákona č. 483/2001 Z. z. zákona o bankách)“.

Poukazujúc na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   č. 483/2001 Z. z.“), ktorý   ustanovuje   bankám   zákaz   uzatvárať   také   zmluvy,   z ktorých   nemajú   primerané protiplnenie (napr. zmluva o dôchodku),   stalo sa   podľa   sťažovateľky plnenie z takýchto skoršie uzatvorených zmlúv zákonom zakázané. Sťažovateľka uvádza, že to nespôsobuje spätnú neplatnosť uvedených   zmlúv, ale dodatočnú   nemožnosť plnenia, čo   sa   vzťahuje podľa platnej právnej úpravy aj na skôr vzniknuté právne vzťahy (§ 116 zákona č. 483/2001 Z. z.).

Ďalej   sťažovateľka   namieta   nevysporiadanie   sa   odvolacieho   súdu   s tou   jej argumentáciu,   podľa   ktorej   sa   na   vec „má   použiť   Zákon   č. 483/2001   Z. z.   o bankách, pretože   zákon   o bankách   upravuje   okrem   bankových   činností   aj   iné   činnosti   banky, upravuje celé postavenie bánk, podľa § 1 Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom   bánk   so   sídlom   na   území   Slovenskej   republiky   a niektoré   vzťahy   súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk so sídlom na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly   bánk,   pobočiek   zahraničných   bánk   a iných   subjektov   s cieľom   bezpečného fungovania   bankového   systému.   Skutočnosť,   že   v tejto   veci   ide   o vzťahy   súvisiace s organizáciou,   riadením,   resp.   podnikaním   žalovaného   –   banky   so   sídlom   na   území Slovenskej   republiky   (teda   vzťahy   vymenované   v ustanovení   § 1   zákona   o bankách),   je preukázaná v konaní vykonaným dôkazom, a to Štatútom Podporného dôchodkového fondu S., ktorý bol účinný od 1. 7. 1993, v ktorého čl. I sa uvádza, že Podporný dôchodkový fond S. (S.) slúži... na podporu stabilizácie pracovníkov S. Teda ide pri tejto zmluve o dôchodku o úpravu   vzťahu   súvisiaceho   s organizáciou,   riadením,   resp.   podnikaním   žalovaného   – banky.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   v danej   veci „ide   o zjavnú   arbitrárnosť a neodôvodnenosť rozhodnutia odvolacieho súdu“, dodávajúc, že „ak súd pri odôvodňovaní rozhodnutia nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 157 ods. 2 O. s. p., dochádza nielen k tomu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť,   ale   aj   k tomu,   že   základné   právo   na   súdnu   ochranu   nie   je   naplnené reálnym obsahom. Odôvodnenie rozhodnutia dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo   veci samej.   Odôvodnenie   rozhodnutí   súdov   tvorí v tomto smere súčasť   spravodlivého   procesu   a zodpovedá   základnému   právu   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Za   postup nezlučiteľný so   zásadou   spravodlivosti   konania považuje sťažovateľka taký postup odvolacieho súdu, keď sa jeho rozhodnutie nezaoberá „odvolacím dôvodom brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa“.

K porušeniu   v petite   sťažnosti   uvedených   práv   došlo   podľa   sťažovateľky neodôvodnením   napadnutého   rozsudku   v súlade   s   § 157   ods. 2   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   meritórne   takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 02. 2013, č. k. 6 Co/90/2012, porušené bolo. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave zo dňa 25. 02. 2013, č. k. 6 Co/90/2012, a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave, aby v nej znovu konal a rozhodol...

Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   úplne   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   konania do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia, na účet advokátskej kancelárie JUDr. R. K., advokát, s. r. o.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom, ktorým krajský súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 67/2010-154 z 12. decembra 2011. Podstatou sťažnosti je námietka nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom sa odvolací súd podľa   sťažovateľky   nevysporiadal   s jej   odvolacími   námietkami   súvisiacimi   s právnym posúdením veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. V súvislosti   s   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m.   II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ani súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05,   III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03,   IV. ÚS 112/05,   III. ÚS 25/06,   IV. ÚS 301/09,   IV. ÚS 27/2010,   rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,   Annuaire,   č. 303-B).   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky ústavný súd tiež zdôrazňuje svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 618/2012, III. ÚS 104/2013), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Na citovaný právny názor nadväzuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný súd preto v prvom rade preskúmal rozsudok okresného súdu, ktorým bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobkyniam peňažné plnenia s príslušenstvom. Okresný súd   vykonal vo   veci   dokazovanie zmluvami o poskytovaní   plnenia (ďalej aj „zmluvy“) z Podporného   dôchodkového   fondu   S.,   a. s.   (ďalej   len   „podporný   dôchodkový   fond“), návrhom dohody o ukončení zmlúv, výpoveďami zo zmlúv, úplným výpisom z obchodného registra sťažovateľky a štatútom podporného dôchodkového fondu v znení jeho dodatkov.

V okolnostiach prípadu sťažovateľky ide o problém právneho posúdenia veci (výklad a aplikácia § 842 a § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka) v súvislosti s ukončením zmlúv o dôchodku.

Podľa   § 842   Občianskeho   zákonníka   zmluvou   o   dôchodku   sa   zakladá   niekomu na doživotne alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku.

Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob   jej   výpovede,   možno   zmluvu   vypovedať   v   lehote   troch   mesiacov   ku   koncu kalendárneho štvrťroka.

Predmetom zmlúv, ktoré uzatvorili žalobkyne ako príjemkyne a sťažovateľka ako povinná,   bolo   doživotné   plnenie   žalobkyniam   z uplatneného   nároku   na   plnenie z podporného dôchodkového fondu podľa štatútu fondu v príslušných sumách k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkýň na základe skutočností uvedených v žiadostiach o plnenie,   ktoré   sú   neoddeliteľnými   súčasťami   zmlúv.   Podľa   bodu   6   zmlúv   záväzok sťažovateľky   ako   povinnej   trvá   aj   pri   zmene   jej   právnej   formy   a aj   pre   jej   právneho nástupcu. Po splnení podmienok uplatnili žalobkyne voči sťažovateľke nárok na plnenie z podporného dôchodkového fondu.

Okresný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   na   základe   predmetných   zmlúv   plnila žalobkyniam až do 31. marca 2010, následne im doručila výpovede zmlúv bez uvedenia dôvodu   s poukazom   na   § 582   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   žalobkyne   považovali za neplatné tvrdiac, že zmluvy boli viazané na objektívnu konkrétnu právnu skutočnosť, ktorá   nastane „ex   post“,   a to   dožitie.   Z toho   žalobkyne   vyvodzovali,   že   zmluvy   boli uzatvorené na dobu   určitú   a nebolo ich   možné vypovedať v zmysle § 582 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na čo tvrdili, že zmluvy sú platné a účinné, a domáhali sa plnenia z nich.

Z prvostupňového   rozsudku   vyplýva,   že   sťažovateľka   žiadala   žalobu   zamietnuť aj s poukazom   na   § 27   ods. 8   zákona   č. 483/2001   Z. z.,   podľa   ktorého   banky   nesmú uzatvárať   zmluvy   za   nápadne   nevýhodných   podmienok,   najmä   také   zmluvy,   ktoré   ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej   protihodnote,   pričom   za   takéto   zmluvy   označila   aj   zmluvy   uzavreté so žalobkyňami.

Na základe vykonaného dokazovania mal okresný súd «súd preukázané, že účastníci uzavreli v zmysle § 842 O. z. Zmluvu o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu   S.,   a. s.,   ktorej   predmetom   bolo   doživotné   plnenie   odporcom   ako   povinným v prospech navrhovateliek ako príjemcov vo výške uvedenej v predmetných zmluvách a to mesačne na základe žiadostí navrhovateliek uvedených vyššie v texte. Na základe zmlúv odo dňa ich účinnosti odporca v prospech navrhovateliek i plnil. Dňa 26. 10. 2009 odporca v zmysle § 582 ods. 1 O. z. uplatnil voči navrhovateľkám výpoveď z predmetných zmlúv, a to z dôvodu, že zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú a zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede.

Podľa   citovaných   zákonných   ustanovení   zmluva   o   dôchodku   musí   obsahovať vymedzenie účastníkov zmluvy, t. j. zmluvných strán, výšku dôchodku, začiatok doby výplaty dôchodku, vymedzenie doby výplaty dôchodku, pričom musí byť uzavretá písomne. Odporca   zdôvodňoval   vypovedanie   zmluvy   tvrdením,   že   zmluva   o   dôchodku   je zmluvou na dobu neurčitú a preto ju bolo možné vypovedať v zmysle ustanovenia § 582 O. z.   V tomto   smere   súd   má   za   to,   že   právo   výplaty   dôchodku   je   charakteristické neurčitosťou doby trvania, t. j. vyjadruje sa v zmluve pojmami ako „doživotne“, teda až do smrti oprávnenej osoby, prípadne „počas invalidity“, „počas štúdia“, to znamená, že musí ísť o také vymedzenie doby výplaty dôchodku, ktoré sa vyznačuje neurčitosťou. Neznamená to však, že by išlo o zmluvu na dobu neurčitú (ako ju chápe odporca), nakoľko jej trvanie je jednoznačne   určené   právnou   skutočnosťou,   o   ktorej   je   isté,   že   nastane,   s   tým,   že   pri uzatváraní zmluvy sa nevie, kedy nastane (napr. úmrtie oprávneného).

Predmetnou Zmluvou o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s., sa v prospech navrhovateliek založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t. j. na dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih   ukončenia   právneho   vzťahu,   a   to   smrťou,   ktorá   skutočnosť   nie   je   závislá od ľudskej vôle. Z dikcie zákonného ustanovenia je zjavný charakter predmetného právneho vzťahu – zmluvy o dôchodku v zmysle § 842 O. z., z ktorého vyplýva, že takýto typ zmluvy nie je   možné   dohodnúť   na   čas   určitý,   ale   buď   doživotne,   teda   do   okamihu   smrti oprávneného,   alebo   na   inak   určenú   dobu   neurčitého   trvania   špecifikovaného   určitým časovým úsekom – lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec t. j. počas štúdii, vdovstva a pod. Je nepochybné, že v predmetných zmluvách je špecifikovaný začiatok vzniknutého právneho vzťahu medzi účastníkmi t. j. deň ich uzavretia a tiež jeho trvanie t. j. doživotne, teda   okamihom   smrti   navrhovateliek   dôjde   k   zániku   tohto   právneho   vzťahu.   Ide   teda o presne určenú dobu s jednoznačne určeným začiatkom a koncom, avšak jej trvanie je neurčité, presne ako to predpokladá ustanovenie § 842 O. z. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu úmrtia navrhovateliek, teda do doby nastania skutočnosti   nezávislej   od   ich   vôle.   Ustanovenie   § 582   ods. 1   O. z.   upravuje   možnosť ukončenia   právneho   vzťahu   a   spôsob   zrušenia   záväzku   založeného   zmluvou   uzavretou na neurčitú   dobu,   predmetom   ktorého   je   opakovaná   činnosť   alebo   záväzok,   a   to jednostranným právnym úkonom – výpoveďou. Odporca Výpoveďou zo dňa 26. 10. 2009, doručenou   navrhovateľkám   vypovedal   predmetné   Zmluvy   o   poskytovaní   plnenia z Podporného dôchodkového fondu S., a. s., podľa § 582 O. z. Súd má za to, že v tomto prípade nebolo možné zo strany odporcu použiť toto ustanovenie na ukončenie právneho vzťahu medzi účastníkmi založenom zmluvou o dôchodku, nakoľko podľa tohto ustanovenia možno   vypovedať   len   zmluvu   uzavretú   na   dobu   neurčitú,   akou   predmetná   zmluva o dôchodku   bezpochyby   nie   je.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetné   zmluvy   neboli uzavreté na dobu neurčitú, odporca preto nemohol zmluvu vypovedať podľa § 582 O. z. a preto súd považuje výpovede zo zmlúv, dané odporcom za neplatné podľa ust. § 39 O. z. (odporuje zákonu) a preto je povinný odporca naďalej plniť navrhovateľkám podľa zmlúv, ktoré sú platné a účinné.

Odporca namietal   ďalej rozpor medzi ust.   čl. II   a čl. III,   keď v čl. II   Zmluvy   sa odporca zaväzuje predmetnú sumu vyplácať doživotne a v čl. III sa vyplácanie plnenia končí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil, čo sú dva rôzne časové úseky, spôsobujúce absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu jej neurčitosti. Súd dospel k záveru, že nemožno ani túto námietku odporcu vyhodnotiť ako dôvodnú, keď čl. III svojou bližšou špecifikáciou len doplna ust. čl. II a ďalej ho precizuje, a preto rozhodne nespôsobuje absolútnu neplatnosť zmluvy odporcom namietanou neurčitosťou.

Súd sa ďalej zaoberal námietkou odporcu, že záväzok odporcu voči navrhovateľkám zanikol   z   dôvodu   nemožnosti   plnenia   (§ 575   a   nasl.   Občianskeho   zákonníka),   a   i   túto vyhodnotil   ako   nedôvodnú,   keď   odporcom   citované   ust.   § 27   ods. 8   Zákona   o   bankách podľa   názoru   súdu   sa   vôbec   netýka   vzťahov   upravených   predmetnou   Zmluvou,   t.   j. interných vecí banky ako zamestnávateľa a jej zamestnanca, ale predmetné ustanovenie upravuje   vzťahy   banky   navonok,   t.   j.   uzatváranie   zmlúv   s   klientmi,   či   inými   bankami vzhľadom   k   predmetu   jej   činnosti.   Tento   záver   priamo   vyplýva   z   existencie   interných usmernení banky – konkrétne zo Štatútu PDF, ktorý v čl. I uvádza, že Podporný dôchodkový fond slúži na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci S. dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti k S., kvality ich práce a na podporu stabilizácie   pracovníkov.   Súd   má   za to,   že na právny   vzťah   založený   medzi   účastníkmi zmluvou o dôchodku nemožno v žiadnom prípade aplikovať citovaný zákon o bankách. Súd má za to, že ust. § 119 ods. 3 zákona o bankách len stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov   (t. j.   podľa   predpisov   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona   o   bankách) so zákonom o bankách, a to do 6 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto predpisu. V prípade, ak by sa banka dostala do rozporu so svojou povinnosťou zosúladiť svoje vzťahy s tretími osobami, tak jej hrozí správna sankcia. Zákon o bankách však nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzavretých v rozpore s ust. 27 ods. 8 zák. o bankách bolo nemožné, alebo protiprávne.».

Sťažovateľka   podala   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   odvolanie   (odvolanie podali i žalobkyne, ktoré ním napadali výrok o trovách konania, pozn.), ktoré krajský súd ako súd odvolací na pojednávaní prerokoval a potom, ako dospel k záveru, že odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok je vo veci samej (t. j. v časti, ktorou bola sťažovateľke uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobkyniam   plnenia   vyplývajúce   zo   zmlúv   z   podporného dôchodkového fondu) vecne správny, ho vzhľadom na to podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   najskôr   poukázal   na   obdobnú právnu   vec,   o ktorej   rozhodoval   ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, ktorý v odôvodnení nálezu č. k. II. ÚS 26/2012-33 z 25. apríla 2012 uviedol, že by bolo   «v rozpore   s účelom   a zmyslom   právnej   úpravy   zmluvy o dôchodku   pripustiť,   aby istota   poskytovania   dôchodku   oprávnenej   osobe   bola   v takýchto   prípadoch   narušená možnosťou   povinnej   osoby   kedykoľvek   zmluvný   vzťah   ukončiť.   Preto   je   v takýchto prípadoch vylúčené tento zmluvný vzťah ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. Pre úplnosť ústavný súd uvádza i to, že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotne“ je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy na dobu určitú.».

Krajský súd ďalej zdôraznil, že «síce nie je v prejednávanej veci viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v inej (i keď obdobnej veci). Vzhľadom na požiadavku právnej istoty si však odvolací súd osvojil vyššie citovaný právny názor ústavného súdu, podľa ktorého je Zmluva o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“ zmluvou na dobu určitú a ako takú ju žalo nebola oprávnená vypovedať v zmysle § 582 ods. 1 Obč. zák. (vypovedať podľa tohto ustanovenia možno iba zmluvu na dobu neurčitú).

Z tohto dôvodu odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovanej, že predmetné zmluvy boli uzavreté na dobu neurčitú a že je preto bol oprávnený vypovedať podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. Keďže ide o zmluvy uzavreté na dobu určitú, ktoré sú platnými právnymi úkonmi, a žalovaná ich nebola oprávnená vypovedať podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. sú výpovede týchto zmlúv neplatnými právnymi úkonmi pre rozpor so zákonom v zmysle § 39   Obč. zák.   Vzhľadom   na   to   žalobkyniam   vznikol   nárok   na   plnenia   na   základe predmetných zmlúv.».

Krajský súd sa jednoznačne stotožnil s okresným súdom v tom, „že na prejednávanú vec sa zákon č. 483/2001 Z. z. nevzťahuje. Tento zákon sa vzťahuje iba na podnikateľské – bankové činnosti bánk (§ 2 ods. 9 zák. č. 483/2001 Z. z.). Interné veci medzi bankou a jej zamestnancami nespadajú do okruhu pôsobnosti tohto zákona.“.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   aj   na   názor   krajského   súdu,   podľa ktorého obrana sťažovateľky «neobstojí, aj keby sa zák. č. 483/2001 Z. z. na prejednávanú vec vzťahoval. Plnenie žalovanej na základe Zmlúv o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu S., a. s.“ nemožno považovať za hospodársky neodôvodnené plnenie alebo za plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Toto plnenie totiž je výrazom   realizácie   politiky   žalovanej   v oblasti   starostlivosti   o bývalých   zamestnancov. V kolektívnej zmluve na rok 1993 (č. 11 bod 14) sa žalovaná zaviazala vytvoriť podmienky pre realizáciu doplnkového dôchodkového pripoistenia svojich zamestnancov a na základe tohto ustanovenia kolektívnej zmluvy bol následne vytvorený Podporný dôchodkový fond. Za tohto   stavu   nemožno   urobiť   záver   o tom,   že   predmetné   zmluvy   boli   uzatvorené za nápadne nevýhodných podmienok pre žalovanú (§ 27 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z.). Preto plnenie z podporného dôchodkového fondu nie je činnosťou, ktorá by bola v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. (§ 119 ods. 3 prvá veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z.). V dôsledku toho ani nemožno uvažovať o nemožnosti plnenia z predmetnej zmluvy v zmysle § 575 Obč. zák., ako to tvrdila žalovaná.».

Ústavný   súd   sa   s   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   prvostupňového rozsudku   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   nestotožňuje   s tvrdením   sťažovateľky o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. Krajský súd síce pomerne stručne, ale náležite a zrozumiteľne odpovedal na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľka   v   odvolaní   nastolila.   Krajský   súd   sa nevyhol   ťažiskovým   odvolacím   argumentom   sťažovateľky,   majúcim   pre   vec   podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových argumentov a ich právne posúdenie, tieto skutkové a právne závery nie sú v logickom rozpore a neavizujú zjavný omyl v aplikácii procesných a hmotnoprávnych predpisov. Vzhľadom na to ústavný súd   považuje   napadnutý   rozsudok   za   ústavne   udržateľný,   splňujúci   hlavné   požiadavky vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Neakceptovanie   námietky   sťažovateľky   o   nedostatku   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   vo vzťahu k aplikácii ňou   uvádzaných   ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. je založené   na   stotožnení   sa   krajského   súdu   so   súdom   prvého   stupňa   na   tom,   že na prerokúvanú vec sa uvedený zákon nevzťahuje, resp. aj keby sa vzťahoval, nebolo by možné z dôvodov ozrejmených v napadnutom rozsudku kvalifikovať plnenie z podporného dôchodkového fondu ako činnosť, ktorá by bola v rozpore s predmetným zákonom.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom odôvodnenia rozsudku krajského súdu (v spojení s dôvodmi rozsudku okresného súdu) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu   týkajúcich   sa   kľúčového   právneho   problému,   spočívajúceho   v   hľadaní   ústavne akceptovateľnej   odpovede   na   otázku,   či   zmluva   o   dôchodku   podľa   § 842   Občianskeho zákonníka zakladajúca právo na dôchodok do konca života (alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania) je zmluvou na dobu určitú alebo neurčitú, nevyplýva jednostrannosť alebo   taká   aplikácia   dotknutých   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov (v tomto prípade Občianskeho zákonníka), ktorá by bola popretím ich podstaty či zmyslu.

Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, že zmluva o dôchodku uzatvorená medzi sťažovateľkou   a žalobkyňami   je   zmluvou   uzatvorenou   na   dobu   určitú,   a to   doživotne, pričom vymedzením povinnosti plniť doživotne zmluvné strany prejavili vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti osôb oprávnených na prijatie dôchodku, preto samotná vôľa sťažovateľky ukončiť jednostranne (výpoveďou) svoj záväzok je vzhľadom na charakter zmluvy nepostačujúca, v dôsledku čoho je takáto výpoveď neplatná pre rozpor so zákonom, nemôžu   podľa   názoru   ústavného   súdu   viesť   k   záveru   o   ústavnej   neakceptovateľnosti napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   ktorý   by zároveň   zakladal   dôvod   na vyslovenie porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie nie je právo na prijatie takého rozhodnutia, ktoré by muselo konvenovať názorom a požiadavkám sťažovateľky. Nezávislé súdne rozhodovanie občianskoprávnych sporov vyúsťuje takmer bezvýnimočne do takého verdiktu, že jeden z účastníkov konania nie je procesne úspešný (m. m. IV. ÚS 320/2012, II. ÚS 180/2013).

Ústavný súd dodáva, že k tejto právnej otázke už vyslovil právny názor vo viacerých svojich rozhodnutiach (okrem už spomínaného nálezu sp. zn. II. ÚS 26/2012 z 25. apríla 2012, napr. tiež v uznesení sp. zn. IV. ÚS 550/2012 zo 7. novembra 2012 a uznesení sp. zn. II. ÚS 505/2012 z 13. novembra 2012) s tým, že v zmysle jeho právneho názoru by bolo v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy zmluvy o dôchodku pripustiť, aby istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe bola (v takýchto prípadoch) narušená možnosťou povinnej osoby kedykoľvek takýto zmluvný vzťah ukončiť. V takýchto veciach je preto vylúčené   tento   zmluvný   typ   ukončiť   výpoveďou   podľa   § 582   ods. 1   Občianskeho zákonníka.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že „Ak všeobecný súd   reagoval   na   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a ústavne akceptovateľným   spôsobom   v súlade   s platným   procesným   poriadkom,   a to   aj   pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník uplatňuje svoje nároky alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť   k porušeniu   základného   práva na spravodlivý proces.“ (IV. ÚS 329/04).

S   odvolaním   sa   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým rozsudkom a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods. 1   dohovoru),   a   preto   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   pri   predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013