znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 457/2010-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., zastúpeného advokátom JUDr. D. R., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   účinný   opravný prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnost F. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. novembra 2010 doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. R.,   P.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   (sťažovateľ   v texte   uvádza   celý   čl.   46   ústavy,   ale   z povahy   veci   možno vyvodiť, že ide o čl. 46 ods. 1 ústavy, pozn.) a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ podal 4. decembra 2006   okresnému   súdu   návrh   na   začatie   konania   o   náhradu   škody   proti   Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza,   že   od   podania   návrhu   okresnému   súdu,   t.   j.   za obdobie   viac   ako   tri   roky,   okresný   súd „nevytýčil   pojednávanie   a   nevydal   súdne rozhodnutie“, čím porušil čl. 48 ods. 2 ústavy. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ústavy sťažovateľ uvádza, že okresný súd v namietanom konaní „do dnešného dňa nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a nepridelil mi právneho zástupcu na ochranu mojich záujmov pred súdom“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   poukazuje   na   uznesenie   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 375/2010-17 zo 7. októbra 2010, ktorým ústavný súd odmietol jeho sťažnosť, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný opravný prostriedok podľa   čl.   13   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 24 C 110/2006,   pričom   tvrdí,   že   ústavný   súd   v ňom „nesprávne   posúdil   moje   podanie z 19. 02. 2010 aj preto že je o preukázateľný prieťah v konaní a vymožiteľnosti pravá je pre občana SR, nemožná – Počas trvanie súdneho sporu 14 C 235 už ústavný súd dva krát rozhodol,   že   boli   porušené   základné   právo,   to   potvrdil   aj   Šrazbursky   súd   pre   ľudské práva...“.

Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na účinný opravný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, a prikáže okresnému   súdu „odstrániť   prieťah   v konaní...“. Sťažovateľ   ďalej   žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 497 908 €.

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   uznesenie   č. k. IV. ÚS 375/2010-17   zo 7. októbra   2010, ktorým   ústavný súd odmietol   jeho predchádzajúcu sťažnosť (doručenú ústavnému súdu 19. februára 2010, pozn.), ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 13 dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24   C   110/2006. Sťažovateľ považuje označené uznesenie ústavného súdu za nesprávne.

V   súlade   s   ustanoveniami   §   24   písm.   a)   zákona   o   ústavnom   súde   návrh   nie   je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   z   19.   februára   2010   označeným   uznesením odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   na   základe   toho,   že   pri   jej   predbežnom prerokovaní   dospel   k   záveru,   že   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   sa nevyznačoval   takými   obdobiami   nečinnosti   alebo   neefektívnou   činnosťou,   ktoré   by umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   čl.   13   dohovoru   ústavný   súd   uviedol,   že vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   čl.   13   dohovoru   a   skutkovým stavom   popísaným   v   sťažnosti,   ktorý   by   mohol   reálne   zakladať   dôvod   na   vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti.   Uznesenie   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 375/2010-17   zo   7.   októbra   2010   bolo   sťažovateľovi   doručené   4.   novembra 2010, pričom nasledujúcu sťažnosť v tej istej veci ústavnému súdu doručil už 19. novembra 2010.

Vzhľadom na skutočnosť, že v tej istej veci sa už predtým sťažovateľ sťažnosťou obrátil   na   ústavný   súd,   ktorý   o   nej   už   rozhodol   (uznesenie   ústavného   súdu č. k. IV. ÚS 375/2010-17 zo 7. októbra 2010, pozn.), ústavný súd nemal inú možnosť, ako sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej   porušenie   práv   podľa   čl.   48   ods.   2   a čl.   13 dohovoru v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 110/2006 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej neprípustnosti.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha aj vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu   v namietanom konaní. Z odôvodnenia sťažnosti možno vyvodiť, že k namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo podľa tvrdenia sťažovateľa dôjsť tým, že okresný súd v namietanom konaní „nerozhodol o oslobodení od platenia súdnych poplatkov a ustanovení právneho zástupcu“.

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   v namietanom konaní   domáhal   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a ustanovenia   právneho   zástupcu žiadosťou zo 4. decembra 2006, pričom okresný súd mu uznesením sp. zn. 24 C 110/2006 zo   16.   júla   2007   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nepriznal.   Sťažovateľ   podal   proti tomuto   uzneseniu   odvolanie   6.   augusta   2007,   na   základe   čoho   bol   spis   s opravným prostriedkom predložený 18. februára 2008 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením č. k. 2 Co 57/2008-97 zo 17. septembra 2008 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu krajského súdu 6. novembra 2008 dovolanie, okresný súd 19. júna 2009 vyzval sťažovateľa, aby mu oznámil, či žiada o ustanovenie právneho zástupcu a oslobodenie od súdnych poplatkov aj v súvislosti   s dovolacím   konaním.   Sťažovateľ   požiadal   okresný   súd   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov   a ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   dovolacie   konanie   podaním z 29. júna   2009.   Dňa   10. júla   2009   okresný   súd   uznesením   č. k. 24 C/110/2006-129 rozhodol, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva a neustanovuje mu   zástupcu   z   radov   advokátov   pre   dovolacie   konanie.   Aj   proti   tomuto   uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal 27. júla 2009, v dôsledku čoho bol spis s opravným prostriedkom   26.   januára   2010   predložený   na   rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý rozhodnutie okresného súdu uznesením sp. zn. 14 Co 27/2010 z 19. októbra 2010 potvrdil.

Proti namietaným uzneseniam okresného súdu (uznesenie okresného súdu sp. zn. 24 C   110/2006   zo   16.   júla   2007   a uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   24   C   110/2006 z 10. júla 2009,   pozn.)   mohol   sťažovateľ   podať   odvolanie   (čo   aj   využil),   o   ktorom   bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v časti,   ktorou   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním o oslobodení od súdneho poplatku a ustanovení právneho zástupcu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010