znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 456/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. A. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   rozsudkom   bývalého Špeciálneho   súdu   v Pezinku   č. k.   PK 2 T/28/2007-14697 z 9. marca 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 7/2009 z 13. mája 2010 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo V 23/2011 z 28. marca 2012 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj postupom advokáta JUDr. Gabriela Almášiho, Niťová 3, Bratislava, ako jeho obhajcu v trestnej veci vedenej bývalým Špeciálnym súdom v Pezinku pod sp. zn. PK 2 T/28/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012 doručená   sťažnosť   K.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   bývalého   Špeciálneho   súdu   v Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“) č. k. PK 2 T/28/2007-14697 z 9. marca 2009 (ďalej aj „napadnutý prvostupňový rozsudok“) a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“, alebo „dovolací súd“) ako súdu odvolacieho   sp. zn.   1 Toš 7/2009   z 13.   mája   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie odvolacieho najvyššieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, uznesením najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. 1 Tdo V 23/2011 z 28. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie dovolacieho súdu“) a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj postupom advokáta JUDr. G. A. ako jeho obhajcu v trestnej veci vedenej špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 2 T/28/2007.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   21.   decembra   2003 na hraničnom   priechode   z Rakúska   do   Talianska   zadržaný   talianskymi   karabiniermi z dôvodu napomáhania štyrom občanom Čínskej republiky pri ilegálnom vstupe na územie Talianska,   pričom   mu   bol   zároveň   zabavený   osobný   automobil.   Krajské   riaditeľstvo Policajného   zboru   v Žiline   4.   októbra   2004   rozhodlo   o vznesení   obvinenia   proti sťažovateľovi.   Trestným   dekrétom   súdu   v T.   (Taliansko)   z   30.   novembra   2004   bola sťažovateľovi   uložená pokuta v sume   5 161   € a zároveň   trest   prepadnutia   (konfiškácie) a deštrukcie zabaveného osobného automobilu.

Dňa 8. augusta 2007 bola prokurátorom Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálny prokurátor“) podaná na sťažovateľa obžaloba.   Príslušné   orgány   Talianska   14.   marca   2008   vydali   potvrdenie   o tom,   že sťažovateľovi bol zrušený pôvodne uložený peňažný trest, a to z dôvodu, že je nezvestný, a vzhľadom na to mu bola zároveň ustanovená advokátka ex officio na doručovanie pošty. Špeciálny   súd   9.   marca   2009   vyniesol   rozsudok,   na   základe   ktorého   bol   sťažovateľ odsúdený na peňažný trest v sume 70 000 Sk (2 323,57 €). Špeciálny súd taktiež vyhlásil trestný   dekrét   talianskeho   súdu   za „nedosiahnuteľný“,   a to   napriek   tomu,   že   podľa sťažovateľa uplynul dosť dlhý čas na to, aby si ho špeciálny súd mohol zadovážiť, a navyše mal k dispozícii potvrdenie talianskych orgánov o zrušení trestu, ktorý mu bol tamojším súdom uložený. Aj keď mal obhajca sťažovateľa o trestnom dekréte vydanom talianskym súdom vedomosť, na túto skutočnosť špeciálny súd neupozornil. Proti rozsudku špeciálneho súdu č. k. PK 2 T/28/2007-14697 z 9. marca 2009 sťažovateľ síce podal prostredníctvom svojho obhajcu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktoré však do konania verejného zasadnutia o odvolaní napriek výzve bližšie neodôvodnil.

Sťažovateľ   sa   verejného   zasadnutia   na   odvolacom   súde   nezúčastnil,   hoci   bol o termíne   jeho   konania   riadne   a včas   vyrozumený,   pričom   svoju   neúčasť   vopred ospravedlnil a požiadal, aby bolo verejné zasadnutie vykonané v jeho neprítomnosti.

Odvolací súd uznesením sp. zn. 1 Toš 7/2009 z 13. mája 2010 odvolanie sťažovateľa (a ostatných   obžalovaných)   podľa   § 319   Trestného   poriadku   ako   nedôvodné   zamietol, v dôsledku čoho napadnutý prvostupňový rozsudok nadobudol právoplatnosť.

Sťažovateľ poukazuje na to, že 25. januára 2011 zaplatil peňažný trest, ktorý mu bol uložený napadnutým prvostupňovým rozsudkom, „čím bol za ten istý čin sankcionovaný v dvoch krajinách EÚ“.

Dňa   17.   augusta   2011   podal   obhajca   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu odvolacieho   súdu   dovolanie,   ktorým   sa   domáhal,   aby   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací vyslovil,   že   ním   bol   porušený   zákon   vo   výroku   o   vine   a treste   v jeho   neprospech, a nadväzne   na   to   podľa   § 386   ods. 2   Trestného   poriadku   zrušil   napadnuté   uznesenie odvolacieho   súdu,   ako   aj   jemu   predchádzajúci   prvostupňový   rozsudok   a prikázal Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

V podanom dovolaní poukázal obhajca sťažovateľa na to, že spáchanie skutku, ktorý je   sťažovateľovi   kladený   za   vinu,   v zmysle   obžaloby   na   hlavnom   pojednávaní   v celom rozsahu   priznal   a bol   za   neho   odsúdený   už   súdom   v Taliansku.   Zároveň   uviedol,   že do súdneho spisu doložil aj doklad o jeho odsúdení na peňažný trest vo výške „5 000 €“ a trest   prepadnutia   veci,   konkrétne   motorového   vozidla,   na   ktorom   migrantov   prevážal. Súčasne vyslovil názor, že v jeho prípade „súd mal postupovať podľa § 281 ods. 2 Tr. por. a trestné stíhanie zastaviť z dôvodu podľa § 215 ods. 2 písm. b) Tr. por., nakoľko o skutku už bolo právoplatne rozhodnuté cudzozemským súdom a toto rozhodnutie ako aj uložený trest   možno   považovať   za   dostatočné.   V tejto   súvislosti   poukazujem   na   skutočnosť,   že uložený   trest   cudzozemským   súdom   som   vykonal   čiastočne,   a to   zrealizovaním   trestu prepadnutia veci, motorového vozidla...

Podľa § 2 ods. Tr. por. nikoho nemožno stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený   alebo   oslobodený   spod   obžaloby.   Táto   zásada   nevylučuje   uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

Vo vyššie citovanom ustanovení je upravená zásada ne bis in idem, teda nie dvakrát v tej istej veci, čo znamená, že tú istú osobu možno opätovne trestne stíhať pre ten istý skutok, pre ktorý už bola právoplatne odsúdená alebo oslobodená spod obžaloby, len vtedy, ak bolo také rozhodnutie zrušené mimoriadnym opravným prostriedkom. Zásada ne bis in idem je rovnako upravená Ústave Slovenskej republiky v čl. ods. 5, ako aj v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd.“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje to, že jeho obhajca v rámci dovolania neuviedol, že peňažný   trest,   ktorý   mu   bol   uložený,   bol   medzičasom   zrušený,   a   taktiež   nepredložil potvrdenie o tejto skutočnosti. V rámci dovolacieho konania však bola potvrdená existencia rozsudku talianskeho súdu, čo špeciálny súd v prvostupňovom rozsudku spochybňoval.

Sťažovateľ napokon dodáva, že 23. mája 2012 bolo vydané rozhodnutie Obvodného úradu v Bratislave, z ktorého vyplýva, „že už 26. 10. 2005 bolo v evidencii motorových vozidiel   uvedené,   že   im   bola   oznámená   likvidácia   vozidla   na   základe   rozhodnutia talianskeho súdu o konfiškácii vozidla. Poukazujeme na to, že táto informácia bola známa v evidencii vozidiel ešte pred vydaním rozsudku Špeciálneho súdu a na Veľvyslanectve SR v Ríme bol k dispozícii taliansky rozsudok. Špeciálny súd si však toto nevedel zistiť?“.Sťažovateľ   po   právnej   argumentácii   k   priebehu   konania   na   základe   uvedeného konštatuje, že napadnutými rozhodnutiami a postupmi špeciálneho súdu a najvyššieho súdu (ako súdu odvolacieho, tak aj súdu dovolacieho), ako aj konaním jeho obhajcu JUDr. A. boli porušené jeho práva „na obhajobu a bol mu uložený peňažný trest, hoci takýto trest mu bol v Taliansku zrušený, pričom v Taliansku mu v rámci trestu bolo zhabané aj vozidlo, je preto   zrejmé,   že   bol   za   tú   istú   vec   odsúdený   v dvoch   krajinách   EÚ“. Týmto   mu   mala vzniknúť   škoda   z titulu   zaplatenia   peňažného   trestu   v Slovenskej   republike   a škoda v dôsledku úhrady trov konania, ako aj ďalších trov právneho zastúpenia. V nadväznosti na to   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o porušení   jeho   základných   práv „garantovaných v čl. 50 ods. 3 a 5 Ústavy SR a o primeranom odškodnení.“

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Š.   H.   podal   22.   februára   2013   proti   sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorý je členom senátu, ktorý má o veci rozhodnúť, trestné   oznámenie   a zároveň   v televíznych   reláciách   televízie   TA3   odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca v tejto súvislosti (aj keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013   (ďalej   len   „oznámenie“)   oznámil   tieto   skutočnosti   v zmysle   §   27   ods.   2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa   § 28 ods.   2 zákona o ústavnom   súde,   t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania   a rozhodovania   veci   sťažovateľa   na   rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení   uvedeného   sudcu   rozhodol   I. senát   ústavného   súdu   uznesením č. k. I ÚS 367/2013-8   z 5.   júna   2013   tak,   že   ho   z výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci sťažovateľa   nevylúčil.   Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   doručené   21.   júna   2013. Z uvedeného dôvodu IV. senát ústavného súdu v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde predbežne prerokoval, preskúmal, či obsahuje všeobecné a osobitné náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde (§ 20 a § 50) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z jej petitu, ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný)   je   rozhodovanie   o námietkach   sťažovateľa založených na tvrdení, že napadnutými rozhodnutiami špeciálneho súdu, odvolacieho súdu, dovolacieho súdu a postupmi, ktoré prechádzali ich vydaniu, ako aj postupom jeho obhajcu v trestnej veci vedenej špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 2 T/28/2007 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 50 ods. 5 ústavy nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý bol už právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Táto zásada nevylučuje uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v súlade so zákonom.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy napadnutým prvostupňovým rozsudkom

Z princípu subsidiarity vyjadreného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   to,   že   na   preskúmanie   napadnutého   prvostupňového   rozsudku a postupu špeciálneho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bol príslušný najvyšší súd v odvolacom   konaní,   sťažovateľ   tento   riadny   opravný   prostriedok   uplatnil   (aj   keď   bez bližšieho odôvodnenia) a o tomto bolo rozhodnuté najvyšším súdom ako súdom odvolacím, ústavný súd sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti prvostupňovému rozsudku, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy napadnutým uznesením odvolacieho súdu

Rozsudkom   špeciálneho   súdu   č. k.   PK 2 T/28/2007-14697   z 9.   marca   2009   bol sťažovateľ uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. augusta 2004 formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 a za tento trestný čin mu bol podľa 171a ods. 1 a § 53 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona účinného do   1.   augusta   2004   s poukazom   na   § 438b   zákona   č. 498/2008   Z. z.,   ktorým   sa   menia zákony   v oblasti   trestného   práva   v súvislosti   so   zavedením   meny   euro   v Slovenskej republike, uložený peňažný trest 70 000 Sk (v prepočte 2 323,57 €).

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   špeciálneho   súdu   č. k. PK 2 T/28/2007-14697   z 9.   marca   2009   prostredníctvom   svojho   obhajcu   v zákonom ustanovenej   lehote   odvolanie,   ktoré   však   do   konania   verejného   zasadnutia   o odvolaní napriek výzve bližšie neodôvodnil.

Odvolací súd uznesením sp. zn. 1 Toš 7/2009 z 13. mája 2010 podľa § 319 Trestného poriadku   odvolanie   sťažovateľa   (a ďalších   obžalovaných)   a zároveň   aj   odvolanie špeciálneho   prokurátora   ako   nedôvodné   zamietol.   Sťažovateľ   ani   jeho   obhajca   sa na verejnom zasadnutí na odvolacom súde nezúčastnili napriek tomu, že boli o termíne jeho konania včas vyrozumení, pričom svoju neúčasť včas ospravedlnili a požiadali, aby verejné zasadnutie bolo vykonané v ich neprítomnosti.

Odvolací   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   poukázal   na   § 317   Trestného poriadku,   podľa   ktorého   ak   odvolací   súd   odvolanie   nezamietne   podľa   § 316   ods. 1 Trestného   poriadku   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   § 316   ods. 3   Trestného   poriadku, preskúma   zákonnosť   a odôvodnenosť   napadnutých   výrokov   rozsudku,   proti   ktorým odvolateľ   podal   odvolanie,   ako   aj správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo. Na chyby,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané,   prihliadne   len   vtedy,   ak   by   odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (§ 317 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom v relevantnom čase).

Odvolací   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   nemal   žiadne   pochybnosti o skutkových zisteniach uvedených v prvostupňovom rozsudku a stotožnil sa aj s názorom špeciálneho súdu, že skutky popísané v napadnutom rozhodnutí sa stali a že ich spáchali obžalovaní   spôsobom   uvedeným   v   prvostupňovom   rozsudku.   Odvolací   súd   nezistil   ani žiaden   rozpor   medzi   skutkovými   zisteniami,   ku   ktorým   dospel   súd   prvého   stupňa po vyhodnotení   vykonaných   dôkazov   a právnom   posúdení   veci,   a rovnako   tak   sa s prvostupňovým   rozsudkom   stotožnil   aj   vo   vzťahu   k uloženým   trestom.   Pokiaľ   ide o sťažovateľa, odvolací súd konštatoval, že trest,   ktorý   mu bol uložený prvostupňovým rozsudkom,   je primeraný   a rovnako   adekvátny   je podľa   neho aj náhradný   trest   odňatia slobody uložený pre prípad zmarenia výkonu finančného trestu.

Čo sa týka argumentácie sťažovateľa, že bol za ten istý čin sankcionovaný v dvoch krajinách Európskej únie, samotný sťažovateľ uviedol, že jeho obhajca už v konaní pred prvostupňovým súdom v tejto súvislosti nič nenamietal, a nestalo sa tak ani v konaní pred odvolacím súdom, keďže ním podané odvolanie nebolo napriek výzve bližšie odôvodnené. Sťažovateľ teda námietky, ktoré uplatnil vo svojej sťažnosti ústavnému súdu, v konaní pred odvolacím   súdom   relevantne   vôbec   nevzniesol,   pričom   on   ani   jeho   právny   zástupca nepovažovali za potrebné zúčastniť sa na verejnom zasadnutí.

Zákon   o   ústavnom   súde   ako   zákonnú   podmienku   ustanovuje,   že   pred   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky (opravné alebo iné právne prostriedky), ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa   osobitných predpisov   (§ 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde). Ratio   legis tohto   ustanovenia   pritom spočíva nielen v tom, aby príslušná vec bol posúdená v prvom rade tými orgánmi verejnej moci,   do   ktorých   právomoci   takéto   posúdenie   prislúcha,   ale   tiež   v   tom,   aby   prípadné pochybenia mohli byť v rámci opravného konania pred orgánmi verejnej moci preskúmané a posúdené   zákonom   predvídaným   spôsobom   a v prípade   potreby   odstránené.   Z   toho vyplýva, že námietky, ktoré mohli byť uplatnené už v konaní pred všeobecným súdom, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podmienka   vyčerpania   procesných   prostriedkov,   ktoré   zákon   na   ochranu   práv sťažovateľom poskytuje, nemôže byť v nadväznosti na uvedené splnená iba ich formálnym uplatnením, ale na úspešné uplatnenie sťažnosti je nevyhnutné (ako conditio sine qua non) aj ich   vyčerpanie   materiálne, a to   pokiaľ ide   o obsah   a rozsah   ich   uplatnenia. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno redukovať na prostriedok nápravy, na základe ktorého by sa   sťažovateľovi   poskytla   ďalšia   možnosť   obhajovať svoje   práva   v dôsledku   svojho vlastného opomenutia a nečinnosti spočívajúcej v absencii tvrdení v riadnom konaní pred orgánmi   verejnej   moci.   Akceptovaním   námietok   po   prvýkrát   prednesených   až v konaní o sťažnosti by sa ústavný súd stával ďalšou súdnou inštanciou, pred ktorou sa sťažovateľ snaží   zreparovať   to,   čo   v predchádzajúcom   konaní   zanedbal,   teda   napraviť   následky spôsobené vlastným zavinením, resp. zavinením svojho právneho zástupcu.

Ústavný   súd   v spojitosti   s tým   poukazuje   aj   na   zásadu   zodpovednosti   účastníka za ochranu svojich práv „vigilantibus iura scripta sunt“ (každý nech si stráži svoje práva), z ktorej   vyplýva,   že   nedôslednú   procesnú   obranu   sťažovateľa   v riadnom   konaní   pred orgánmi   verejnej   moci   nemožno   dodatočne   nahrádzať   prostredníctvom   sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy.

V súvislosti s   uvedeným   sa   možno   odvolať   aj na   ustálenú   a všeobecne   známu judikatúru ústavného súdu, v zmysle ktorej konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a ktorým by sa umožnilo prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno   naprávať   alebo   nahrádzať   sťažnosťou   v   konaní   pred   ústavným   súdom. Podľa doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   v   prípade,   ak   sťažovateľ   v   rámci   ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, ale nepredniesol v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej   posúdenie   nemá   právomoc   (III. ÚS 135/03,   III. ÚS 201/04,   IV. ÚS 266/08). Právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v prípade, ak ju sťažovateľ mohol   uplatniť v   napadnutom   konaní, pričom   podľa   platného právneho poriadku   o   nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť všeobecný súd, príp. iný orgán verejnej moci. Preto,   ak   takáto   situácia   nastane,   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v   časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 284/08).

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy napadnutým uznesením dovolacieho súdu

Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   sp. zn.   1 Toš 7/2009 z 13. mája   20120   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   dovolanie,   ktoré dovolací   súd,   konštatujúc, „že   v posudzovanej   veci   nebol   naplnený   uplatnený   dôvod dovolania   podľa   § 371   ods. 1   písm. i)   Tr.   por.“, bez   preskúmania   veci   na   verejnom zasadnutí odmietol [§ 382 písm. c) Trestného poriadku].

Sťažovateľ   v podanom   dovolaní   uviedol,   že   ho   podáva „zo   zákonného   dôvodu v zmysle   ustanovenia   § 371   ods. 1   písm. i)   Tr.   por.,   keďže   zákon   bol   porušený   v môj neprospech, a to vo výroku o treste. Spáchanie skutku som na hlavnom pojednávaní v celom rozsahu priznal. Za tento skutok som už bol odsúdený v Taliansku v čase, keď som bol prichytený   s nelegálnymi   migrantami   v aute.   Do   spisu   som   doložil   aj   doklad   o mojom odsúdení   na   peňažný   trest   vo   výške   5 000   eur   a trest   prepadnutia   majetku,   konkrétne motorového vozidla, na ktorom som migrantov prevážal. Som toho názoru, že súd mal postupovať podľa § 281 ods. 2 písm. b) Tr. por. a trestné stíhanie zastaviť z dôvodu podľa § 215   ods. 2   písm. b)   Tr.   por.,   nakoľko   o skutku   už   bolo   právoplatne   rozhodnuté cudzozemským   súdom   a toto   rozhodnutie   ako   aj   uložený   trest   možno   považovať za dostatočné.   V tejto   súvislosti   tiež   poukazujem   na   skutočnosť,   že   uložený   trest cudzozemským súdom som čiastočne vykonal, a to zrealizovaním trestu prepadnutia veci, motorového vozidla zn...“.

Sťažovateľ v podanom dovolaní poukázal aj na zásadu ne bis in idem ustanovenú v § 2   ods. 8   Trestného   poriadku   a upravenú   taktiež   v čl. 50   ods. 5   ústavy   (resp.   v čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd) a navrhol, aby dovolací súd podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 371 ods. písm. i) Trestného poriadku účinného do   31.   augusta   2011   vyslovil   porušenie   zákona   v jeho   neprospech,   podľa   § 386   ods. 2 Trestného   poriadku   zrušil   napadnuté   uznesenie   odvolacieho   súdu,   ako   aj prvostupňový rozsudok a prikázal Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

Dovolací súd v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval okrem iného § 215 ods. 2 písm. b)   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2012,   podľa   ktorého prokurátor   môže   zastaviť trestné   stíhanie, ak o   skutku   obvineného   bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne iným orgánom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo o inom správnom delikte, cudzozemským súdom alebo iným cudzozemským orgánom príslušným na konanie o trestnom čine, priestupku alebo o inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa porušenia princípu ne bis in idem poukázal   najvyšší   súd   «na   existujúce   európske   právne   akty   v trestných   veciach,   ktoré v oblasti   3.   piliera   nemajú   priamy   účinok,   a ktoré   síce   nezakladajú   priamo   práva a povinnosti   fyzických   alebo   právnických   osôb,   no   napriek   nepriamemu   účinku   týchto právnych   noriem,   obsiahnutých   vo   viacerých   európskych   dohovoroch,   sa   vyžaduje eurokonformný výklad slovenského trestného práva.

Dohovorom zaoberajúcim sa zásadou ne bis in idem je aj Dohovor z 19. júna 1990, ktorým   sa vykonáva   Schengenská dohoda zo   14.   júna 1985,   o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach (ďalej len „DVSD“), konkrétne čl. 54 až 58, ktorý sa nachádza   v kapitole   3   nazvanej   „Zákaz   dvojitého   trestu“   v hlave   III   DVSD   nazvanej „Polícia   a bezpečnosť“,   ako   aj   Európsky   dohovor   o odovzdávaní   trestného   konania z 15. mája 1972.».

Dovolací súd sa taktiež zaoberal judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa týka predbežných otázok v trestných veciach, a pripomenul, že tak ako Súdny dvor už konštatoval v bode 32 rozsudku Gözütok a Brügge z 11. februára 2003, «že žiadne ustanovenie hlavy VI Zmluvy o Európskej únii týkajúcej sa policajnej a súdnej spolupráce v trestných veciach, ktorej čl. 34 a 31 boli určené ako právny základ čl. 54 až 58 DVSD, ani žiadne ustanovenie Schengenskej dohody alebo samotného DVSD nepodmieňuje   uplatnenie   čl. 54   DVSD   harmonizáciou   alebo   aspoň   priblížením trestnoprávnych   úprav   členských   štátov.   Zásada   ne   bis   in   idem   zakotvená   v poslednom uvedenom článku nevyhnutne znamená, že existuje vzájomná dôvera zmluvných štátov v ich príslušné   systémy   trestného   súdnictva   a že   každý   z uvedených   štátov   súhlasí   s použitím trestnoprávnej úpravy platnej i iných zmluvných štátoch. Hoci by uplatnenie jeho vlastnej právnej úpravy viedlo k inému výsledku (rozsudok Gözütok a Brügge, už citovaný bod 33). Obsahom čl. 54 DVSD sú upravené predpoklady, ktoré ak sú naplnené, vylučujú trestné stíhanie   a odsúdenie   v inom   zmluvnom   štáte:   „Osoba   právoplatne   odsúdená   jednou zo zmluvných strán nesmie byť pre ten istý trestný čin stíhaná inou zmluvnou stranou, a to za predpokladu, že v prípade odsúdenia bol už trest odpykaný alebo sa práve odpykáva, alebo podľa práva štátu, v ktorom bol rozsudok vynesený, už nemôže byť vykonaný.“ Tieto závery potvrdzuje aj cieľ čl. 54, ktorým je vylúčiť to, aby osoba bola z dôvodu, že vykonáva   svoje   právo   voľného   pohybu,   stíhaná pre   ten istý   čin   na   území   viacerých zmluvných štátov (rozsudky Gözütok a Brügge, už citovaný bod 38, ako aj z 10. marca 2005, Miraglia, C-469/03, Zb. s. I-2009, bod 32), avšak nespôsobuje beztrestnosť v schengenskom priestore.».

Podľa   dovolacieho súdu „čl. 54   DVSD   sa   má   teda   vykladať   v tom   zmysle,   že príslušným kritériom na účely uplatnenia uvedeného článku je kritérium zhodnosti skutkovej podstaty činov a kritérium vykonania. Účelom podmienky vykonania je, aby osoba bola v konečnom dôsledku potrestaná, v prípade, že prvý zmluvný štát, ktorý vyhlásil rozsudok o uložení   trestu,   uložený   trest   nevykonal   (rozsudok   Kretzinger   C-288/05,   Zb.   I-06441, bod 51).“.

Konštatujúc,   že   sťažovateľ   bol   síce   30.   apríla   2004   talianskym   súdom   odsúdený za spáchanie skutku napomáhania ilegálneho vstupu na národné územie Talianska štyrom čínskym občanom, pričom mu bol za tento skutok uložený trest pokuty v sume 5 161 € a zároveň nariadená konfiškácia a deštrukcia osobného motorového vozidla, avšak uložený trest pokuty ani v časti nevykonal (ako to vyplýva zo spisového materiálu), dovolací súd ozrejmil,   prečo   prvostupňový   súd   nepovažoval   v zmysle   citovaného   článku „DSVD“ podmienku   vykonania   trestu   za   splnenú.   Za   úplné   vykonanie   trestu   možno   podľa dovolacieho súdu považovať jednak splnenie nariadenej konfiškácie a deštrukcie zhabaného majetku (osobného motorového vozidla zn...), ale súčasne aj uhradenie uloženej finančnej sankcie.

Na   podporu   uvedeného   dovolací   súd   poukázal   aj   na   čl. 35   ods. 1   Európskeho dohovoru o odovzdávaní trestného konania, v zmysle ktorého je presne ustanovené, že trest musí byť vykonaný úplne.

Dovolací   súd,   zohľadniac   uvedené   skutočnosti   dospel   k záveru,   že „vzhľadom k nevykonaniu   uloženého   trestu   cudzozemským   súdom   v zmysle   DVSD   a Európskeho dohovoru   o odovzdávaní   trestného   konania nie   je   možné   považovať   trest   uložený prvostupňovým súdom za porušenie čl. 54 DVSD a zásady ne bis in idem“. Vzhľadom na to podľa   dovolacieho   súdu   nemožno   námietku   sťažovateľa,   že   rozhodnutie   je   založené na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia,   konkrétne   § 281   ods. 2 Trestného poriadku, akceptovať.

Dovolací   súd   rozhodol   o odmietnutí   dovolania   sťažovateľa,   nemajúc   vedomosť o tom, že mu bol medzičasom talianskymi orgánmi zrušený peňažný trest (pokuta v sume 5 161 €) uložený dekrétom súdu v T. z 30. novembra 2004. Aj keď sťažovateľ výslovne uvádza, že jeho obhajca mal k dispozícii potvrdenie z Talianska zo 14. marca 2008 o tom, že   mu   bol   peňažný   trest   medzitým   zrušený,   tento   kľúčový   dôkaz   dovolaciemu   súdu nepredložil a ani sa o jeho existencii v písomnom odôvodnení dovolania nezmienil.

Ústavný   súd   s prihliadnutím   na   uvedené   vzhliadol   aj   námietky   sťažovateľa obsiahnuté   v jeho   sťažnosti   smerujúce   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Tdo V 23/2011 z 28. marca 2012 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako také, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, pretože zo spisového materiálu bez akýchkoľvek pochybností   vyplýva,   že   ich   sťažovateľ   v dovolacom   konaní   neuplatnil.   Pokiaľ   by   ich sťažovateľ v dovolacom konaní uplatnil a dovolací súd by na ne neprihliadol, musel by sťažovateľ takéto pochybenie dovolacieho súdu namietať vo svojej sťažnosti, čo sa však v danej veci nestalo.

Vzhľadom   na   to   neostávalo   iné,   než   odmietnuť   sťažnosť   aj   v tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

4. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 50 ods. 3 a 5 ústavy postupom advokáta JUDr. G. A. v trestnej veci vedenej špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 2 T/28/2007

Ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   v   tomto   prípade   nie   je   jeho   úlohou (rovnako ako nebolo ani úlohou najvyššieho súdu) skúmať, či ustanovený (alebo zvolený) advokát   poskytol   právnu   pomoc   sťažovateľovi   v   rozsahu   a   kvalite   podľa   zákona č. 586/2003   Z. z.   o   advokácii   a   o   zmene   a doplnení   zákona   č. 455/1991   Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 586/2003 Z. z.“).

Podľa názoru ústavného súdu pokiaľ je sťažovateľ zastúpený v priebehu konania pred súdom advokátom ako osobou znalou práva, je jeho základnou povinnosťou využívať v záujme klienta všetky zákonné prostriedky a v ich rámci uplatniť všetko, čo v súlade so svojím presvedčením považuje za potrebné.

Ústavný súd navyše môže skúmať len namietané porušenie základných práv alebo slobôd   postupmi   a rozhodnutiami   orgánov   verejnej   moci,   medzi   ktoré   nepatrí   advokát obhajujúci   obžalovaného   v trestnom   konaní.   Na   prípadné   prešetrenie   postupu   advokáta, ktorý zastupoval sťažovateľa ako obhajca v trestnom konaní vedenom špeciálnym súdom pod sp. zn. PK 2 T/28/2007,   má sťažovateľ k dispozícii   iné právne prostriedky,   ktorými môže dosiahnuť vyvodenie zodpovednosti v prípade zistenia porušenia povinností advokáta.

Ak by bol sťažovateľ toho názoru, že ujmu na jeho právach mu spôsobil advokát svojím nekvalifikovaným postupom pri jeho zastupovaní, má možnosť nárok na náhradu vzniknutej   prípadnej   škody   uplatniť   v   občianskoprávnom   konaní   (§ 26   zákona č. 586/2003 Z. z.). V tejto súvislosti môže sťažovateľ tiež podľa uvedeného zákona podať na postup advokáta sťažnosť Slovenskej advokátskej komore.

Ústavný súd už vyslovil, že ak sťažovateľ namietne také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne nemohlo nastať, takúto sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 70/99). Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol   o jeho „primeranom odškodnení“ v súvislosti   s napadnutými   postupom   a rozhodnutiami   všeobecných   súdov, ústavný súd napokon dodáva, že už opakovane vyslovil, že o nárokoch na náhradu škody nerozhoduje.   O náhrade   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného orgánu   verejnej   moci   rozhodujú   v zmysle   zákona   č. 514/2003   Z. z.   o   zodpovednosti za škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov orgány uvedené v § 4 tohto zákona, avšak nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Takýto   postup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 71/04,   IV. ÚS 380/2011, IV. ÚS 325/2012).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013