znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 456/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. augusta 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012, ktorými namieta

- porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 8/2009 a jeho uznesením z 13. marca 2012, v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5 Er 132/2004   a jeho   uznesením   z 23.   februára   2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 289/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 294/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 295/2004 a jeho uznesením z 11. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 182/2003 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 12/2009 a jeho uznesením z 23. januára 2012, ako aj

- porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25   CoE   71/2012   a jeho   uznesením   z 21.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 CoE 82/2012   a jeho   uznesením   z 24.   mája   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 CoE 54/2012   a jeho   uznesením   z 30.   apríla   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 CoE 51/2012   a jeho   uznesením   z 24.   apríla   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 CoE 32/2012   a jeho   uznesením   z 29.   februára   2012,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 CoE 32/2012   a jeho   uznesením   z 30.   marca   2012   a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 CoE 48/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 9137/2012, sp. zn.   Rvp   9138/2012,   sp.   zn.   Rvp   9139/2012,   sp.   zn.   Rvp   10393/2012,   sp. zn.   Rvp 10394/2012,   sp.   zn.   Rvp   10395/2012   a   sp.   zn.   Rvp   10396/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 9137/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012 a 2.   júla   2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B.   F.,   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   9137/2012,   sp. zn.   Rvp 9138/2012,   sp.   zn.   Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012, ktorými namieta

- porušenie svojich   základných práv podľa   čl. 20 ods.   1 a čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   sp.   zn.   5   Er   8/2009   a   jeho uznesením z 13. marca 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 132/2004 a jeho uznesením z   23.   februára   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   289/2004   a   jeho   uznesením z 12. januára   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   294/2004   a   jeho   uznesením z 12. januára   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Er   295/2004   a   jeho   uznesením z 11. januára   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Er   182/2003   a   jeho   uznesením z 23. januára   2012   a   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   12/2009   a   jeho   uznesením z 23. januára 2012 (ďalej spoločne aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj

- porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 CoE 71/2012 a jeho uznesením   z   21.   mája   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   E   82/2012   a   jeho uznesením z 24. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 54/2012 a jeho uznesením z   30.   apríla   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   CoE   51/2012   a   jeho   uznesením z 24. apríla   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   CoE   32/2012   a   jeho   uznesením z 29. februára   2012,   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   CoE   32/2012   a   jeho   uznesením z 30. marca   2012   a   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   CoE   48/2012   a   jeho   uznesením z 30. marca 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Zo sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.   Rvp   9137/2012,   sp.   zn.   Rvp   9138/2012,   sp.   zn.   Rvp   10394/2012,   sp.   zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012 a z jej príloh vyplýva, že v rámci zmluvných vzťahov založených zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila na základe dohôd s dlžníkmi k zabezpečeniu splnenia záväzkov prostredníctvom notárskych zápisníc, ktoré jednotlivo obsahovali právny záväzok dlžníka, vyznačenie oprávnenej a povinného, právny dôvod, predmet   a čas   plnenia   a súhlas   povinného   s vykonateľnosťou.   Vzhľadom   na   omeškanie dlžníka   bola   sťažovateľka   nútená   domôcť   sa   v uvedených   veciach   splatenia   dlhu prostredníctvom exekúcií, a preto podala návrhy na ich vykonanie na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice, pozn.).

Z týchto sťažností vyplýva, že okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo exekúcie uznesením sp. zn. 4 Er   295/2004   z 11.   januára   2012   (sťažnosť   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9137/2012,   pozn.),   uznesením   sp.   zn.   3   Er   182/2003 z 23.   januára 2012   (sťažnosť vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9138/2012,   pozn.),   uznesením   sp.   zn. 5 Er 132/2004   z 23.   februára   2012   (sťažnosť   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10394/2012, pozn.), uznesením sp. zn. 4 Er 289/2004 z 12. januára 2012 (sťažnosť vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   10395/2012,   pozn.)   a uznesením   sp.   zn. 4 Er 294/2004   z 12.   januára   2012   (sťažnosť   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10396/2012,   pozn.)   vyhlásil   za   neprípustné   a zastavil   ich.   Na   základe   odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené uzneseniami krajského súdu sp. zn. 5 CoE 32/2012 z 29. februára 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9137/2012, pozn.), sp. zn. 6 CoE 32/2012 z 30. marca 2012 (sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9138/2012, pozn.), sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája 2012   (sťažnosť   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   10394/2012,   pozn.),   sp.   zn. 8 CoE 54/2012   z 30.   apríla   2012   (sťažnosť   vedená   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 10395/2012,   pozn.)   a   sp.   zn.   15   CoE   51/2012   z 24.   apríla   2012   (sťažnosť   vedená ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 10396/2012, pozn.).

Zo   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9139/2012   a sp.   zn. Rvp 10393/2012   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   v   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami   o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s dlžníkmi   k uzatvoreniu rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktoré založili právomoc Stáleho rozhodcovského   súdu   zriadeného   S.,   a.   s.   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“), rozhodovať   o právnom   postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníkov   a návrh   sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne deklaroval   právo   sťažovateľky   na   úhradu   peňažných   pohľadávok   a uložil   dlžníkom povinnosť   platiť,   boli   dlžníkom   na   základe   rozsudkov   uložené   povinnosti   zaplatiť sťažovateľke   pohľadávky   spoločne   s príslušenstvom.   Z dôvodu   nesplnenia   povinností zo strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávok aj s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcií   na   podklade   exekučných   titulov   (rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.).

Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9139/2012   vyplýva,   že okresný   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením sp. zn. 5 Er 12/2009 z 23. januára 2012 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju; na základe odvolania sťažovateľky bolo uznesenie okresného súdu potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 8 CoE 48/2012 z 30. marca 2012.   Zo   sťažnosti   vedenej   ústavným súdom   pod   sp.   zn. Rvp   10393/2012   vyplýva, že krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   25   CoE   71/2012   z 21.   mája   2012   potvrdil   uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012, ktorým bola exekúcia zastavená.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   okresného   súdu   v napadnutých   konaniach a napadnutými uzneseniami bolo porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods.   1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.

Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Exekučný súd založil svoju právomoc,   dôsledkom   ktorej   zrealizoval   úplný   judiciálny   proces   zahŕňajúci   zistenie skutkového   stavu   veci,   výberu   právnych   noriem,   aplikácie   a interpretácie   zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 58 ods. 1 Exekučného   poriadku.   Tvrdíme,   že   exekučný   súd   nesprávnou   a ústavne   nesúladnou interpretáciou   vyššie   označeného   ustanovenia   sa   postavil   do   pozície   orgánu vykonávajúceho   komplexné   preskúmanie   exekučného   titulu   (ust.   §   41   ods.   2   písm.   c) Exekučného   poriadku...).   Všeobecný   súd,   ktorý   koná   v pozícii   exekučného   súdu,   nie   je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. V súvislosti s ústavnou potrebou aplikácie relevantných právnych noriem sťažovateľ (oprávnený)   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   exekučný   súd   založil   a odôvodnil   svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce   závery   formujúce   konečné   rozhodnutie.   Exekučný   súd   vo   veci   aplikoval ustanovenia   Smernice   Rady   93/13/EHS   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských zmluvách. Smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským   štátom   Európskej   únie   a nie   všetkým   fyzickým   a právnickým   osobám....neprichádza do úvahy ani jej priamy účinok (priama aplikácia)...“.

V sťažnostiach   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   9139/2012   a sp.   zn. Rvp 10393/2012   sťažovateľka   poukazuje   na   chýbajúce   oprávnenie   všeobecného   súdu z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku   ako   exekučného   titulu.   V tejto   súvislosti   dodáva,   že „súd...   exekúciu   vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju práve podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a urobil tak nie na návrh účastníka konania, ale z úradnej povinnosti. Takýto postup je v rozpore so zákonom, a preto je po právnej stránke neudržateľný“.

Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami bolo porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods.   1   Ústavy;   4)   právo   na   pokojné   užívanie   majetku   zaručené   čl.   1   Protokolu   č.   1 k Dohovoru“. Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   odôvodňuje   namietané   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal   náležité   dokazovanie   a svoje   rozhodnutie   založil   na   skutočnostiach,   ktorých existencia   nebola   dokázaná   (súd   používa   pri   zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   slovo   ako napr.   „pravdepodobne“);   b)   svoje   rozhodnutie   formuloval   na   základe   nesprávneho právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru...».

Vo   vzťahu   k namietanému   postupu   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach sťažovateľka osobitne zdôrazňuje, že k namietanému porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd v nich nenariadil pojednávanie, „aj keď k tomu bol podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   a jeho napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresného   súdu   a napadnuté   uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   §   31   a zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10393/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012 a sp. zn. Rvp 10396/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom na totožnosť   v osobe   sťažovateľky   a okresného   súdu   a krajského   súdu,   proti   ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   ods. 1   a   čl.   46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu   v   konaní   vedenom   sp.   zn.   5   Er   8/2009   a   jeho   uznesením   z   13.   marca   2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 132/2004 a jeho uznesením z 23. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 289/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 294/2004 a jeho uznesením z 12. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 295/2004 a jeho uznesením z 11. januára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 182/2003 a jeho uznesením z 23. januára 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 12/2009 a jeho uznesením z 23. januára 2012

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd vyhlásil exekúcie za neprípustné a zastavil ich podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“);   (sťažnosti   vedené   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 9137/2012, sp. zn. Rvp 9138/2012, sp. zn. Rvp 9139/2012, sp. zn. Rvp 10394/2012, sp. zn. Rvp 10395/2012, sp. zn. Rvp 10396/2012, pozn.). Sťažnosťou vedenou ústavným súdom   pod   sp.   zn.   Rvp 10393/2012   sťažovateľka   napáda   postup   okresného   súdu   a ním vydané   napadnuté   uznesenie   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Er   8/2009,   ktorým   bola exekúcia zastavená.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   v súlade   s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku využila svoje právo podať proti namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   CoE   71/2012   a   jeho uznesením z 21. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co E 82/2012 a jeho uznesením   z 24.   mája   2012, v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8 CoE 54/2012   a jeho uznesením z 30. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 51/2012 a jeho uznesením z 24. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 32/2012 a jeho uznesením z 29. februára 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 32/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoE 48/2012 a jeho uznesením z 30. marca 2012

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Krajský súd v uznesení sp. zn. 5 CoE 32/2012 z 29. februára 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 295/2004 z 11. januára 2012 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, predovšetkým uviedol:

„Súlad exekučného titulu so zákonom môže exekučný súd posudzovať v ktoromkoľvek štádiu   exekučného   konania   a nielen   pred   vydaním   poverenia,   čo   plne   korešponduje so zámerom   zákonodarcu   vyjadreným   aj   v iných   ustanoveniach   Exekučného   poriadku a nielen   v ustanovení   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku.   Z ustanovenia   §   57   ods.   1 Exekučného   poriadku   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli   ktorým   exekučný   súd   už   začaté exekučné   konanie   zastaví,   pričom   viacero   dôvodov   závisia   práve   od   preskúmania exekučného titulu.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, v rozsahu podaného odvolania, dospel   k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   postupoval   správne,   keď   z dôvodov   uvedených v napadnutom   uznesení   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú   a exekúciu   zastavil,   pričom k takémuto   záveru   dospel   z dôvodu,   že   sa   zaoberal   podstatnou   a právne   relevantnou skutočnosťou, ktorou je to, či splnomocnenie a uznanie dlhu na základe splnomocnenia je platným právnym úkonom. Ustanovenie § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyžaduje, aby   záujmy   zástupcu   neboli   v rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   V prípade   nesplnenia podmienok uvedených v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je právny úkon takejto osoby absolútne neplatný (§ 39 Občianskeho zákonníka) a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci   právneho   úkonu   vedeli.   V predmetnej   exekučnej   veci   bolo   splnomocnenie na uznanie   dlhu   dlžníkom   udelené   splnomocnencovi   v čase,   keď   dlh   z omeškania   ešte neexistoval, teda dlžník sa vopred vzdal svojho práva na uznanie dlhu v čase, keď ešte nemal vedomosť o jeho prípadnom vzniku, ani o jeho výške. Splnomocnenec v notárskej zápisnici o uznaní dlhu tiež sám určil lehotu, dokedy má byť uznaný dlh dlžníkom zaplatený bez toho, aby bol na to splnomocnený dlžníkom. Z uvedených skutočností súd prvého stupňa správne   vyvodil   záver,   že   splnomocnenie   a uznanie   dlhu   na   základe   takéhoto splnomocnenia je neplatným právnym úkonom, a teda takýto splnomocnenec nemohol so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami uznať dlh povinného voči oprávnenému a dať súhlas s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre takýto postup súdu nezakladá procesnú prekážku, nakoľko exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd   tak   môže   urobiť   na   návrh,   ale   aj   bez   návrhu.   Z uvedených   dôvodov   odvolací   súd napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   podľa   §   219   ods.   1   OSP   ako   vecne   správne potvrdil.“

Krajský súd uznesenie sp. zn. 6 CoE 32/2012 z 30. marca 2012, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Er   182/2003   z 23.   januára   2012,   odôvodnil predovšetkým takto:

«Odvolací súd po preštudovaní spisu zistil, že splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice nie je platné.   Splnomocnenie Mgr. T.   K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu je uvedené v predtlači Zmluvy o úvere, a tak povinný nemal možnosť túto skutočnosť   zmeniť   ani   ovplyvniť   a už   podpisom   zmluvy   sa   vopred   vzdal   svojich   práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho záväzku. Nie je z neho   možné   zistiť   konkrétny   rozsah   oprávnení,   ktoré   z neho   zástupcovi   vyplývajú a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať,   či   tým   vznikli   práva   a povinnosti   priamo   splnomocniteľovi   alebo   či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpeného. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve   neexistoval   dlh   a nebola   známa   ani   jeho   výška,   v tom   čase   nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie, a ani nemohol splnomocniť inú osobu na uznanie dlhu. V čase spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu už musí právny záväzok existovať. Notárska zápisnica nespĺňa požiadavky uvedené v § 41 ods. 2 písm. c) zák.   č.   233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“).   Aby   bola   notárska   zápisnica   so   súhlasom k vykonateľnosti spôsobilým exekučným titulom, mala byť spísaná povinným a oprávneným, a v žiadnom   prípade   nemohla   byť   spísaná   zástupcom   povinného   Mgr.   T.   K.,   nakoľko notársku zápisnicu ako exekučný titul možno spísať iba s povinnou osobu, prípadne s osobu, ktorej povinná osoba udelila na tento prípad špeciálne plnomocenstvo, ktoré ju osobitne splnomocňuje na podpísanie notárskej zápisnice. Podpis na takomto plnomocenstve musí byť notárom osvedčený. Právny záväzok a ďalšie zákonom požadované náležitosti musia byť v notárskej zápisnici špecifikované najmä z hľadiska obsahu. Výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou a exekúciou je podstatnou náležitosťou notárskej zápisnice. Ide o jednostranný a neodvolateľný úkon povinnej osoby. Keďže v notárskej zápisnice absentuje podstatná náležitosť, nedá sa táto považovať za spôsobilý exekučný titul, a preto je exekúcia neprípustná a musí byť zastavená. Notárska zápisnica, na podklade ktorej sa oprávnený domáha nároku voči povinnej osobe, nie je spôsobilým exekučným titulom, keďže odporuje zákonu, konkrétne § 22 ods. 2, § 23 a § 39 OZ.»

Krajský súd v uznesení sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 132/2004 z 23. februára 2012, a v uznesení sp. zn. 15 CoE   51/2012   z   24.   apríla   2012,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn. 4 Er 294/2004 z 12. januára 2012, predovšetkým uviedol:

„... zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide,   ani   ten,   záujmy   ktorého   sú   v rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   V danom   prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či splnomocnenie je platným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného plnomocenstva v notárskej zápisnici je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného   nemôže   ten,   ktorého   záujmy   sú   v rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2, v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Ďalej dodáva, že otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže posudzovať iba exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Exekučný   poriadok   pre   exekučný   súd   zakotvuje   oprávnenie   a povinnosť   skúmať v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania   zákonnosť   exekučného   titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane.“

V uznesení sp. zn. 8 CoE 54/2012 z 30. apríla 2012, ktorým krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 4 Er 289/2004 z 12. januára 2012, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, sa predovšetkým uvádza:

„... je povinnosťou exekučného súdu v každom štádiu exekučného konania skúmať, či exekučný titul je v súlade so zákonom a teda aj to, či prehlásenie v nej vôbec učinil povinný, resp. za neho tieto učinila oprávnená osoba. V prípade zistenia, že exekúcia bola nesprávne nariadená   t.   j.   na   základe   exekučného   titulu,   ktorý   neobsahuje   zákonom   stanovené náležitosti   sa   musí   exekučný   súd   zaoberať   otázkou   jej   ďalšej   prípustnosti   resp. neprípustnosti a následného zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku,   pretože jej ďalšie pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Odvolací   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   ustanovenie   §   22   ods.   2   Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa vyžaduje, aby záujmy zástupcu neboli v rozpore so záujmami zastúpeného. V prípade reálneho zistenia, že právne úkony osôb boli učinené v rozpore s príslušným   ustanovením,   v zmysle   ustanovenia   §   39   Občianskeho   zákonníka   tieto spôsobujú   ich   absolútnu   neplatnosť,   a to   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   či   o tom   účastníci právneho úkonu vedeli. Odvolaciemu súdu je z vlastnej činnosti známe, že advokát Mgr. T. K. opakovanie zastupoval i samotného oprávneného (na základe splnomocnenia od 02. 01. 2003), pričom úmysel povinného udeliť tomuto advokátovi splnomocnenie bol mu vnútený oprávneným   priamo   v zmluve   o úvere.   Ide   tak   o úkon   neplatný   pre   rozpor   so   zákonom a dobrými mravmi v dôsledku čoho, notárska zápisnica nespĺňa formálne náležitosti v tom, že   neobsahuje   prehlásenie   označenej   povinnej   osoby.   Povinný   pod   hrozbou   zaplatenia zmluvnej pokuty sa (v bode 07. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru) zaviazal, že žiadnym   konaním   neznemožní   veriteľovi   zabezpečenie   jeho   záväzku   spísaním   notárskej zápisnice ako exekučného titulu (vzdal sa vopred práva na odvolanie splnomocnenia), keď s tým   spojenú   odmenu   advokáta   a notára   (podľa   bodu   06.)   uhrádzal   priamo   veriteľ   – oprávnený,   s tým,   že   tieto   náklady   budú   tvoriť   súčasť   celkového   záväzku   dlžníka   – povinného. Uvedené jasne svedčí tomu, že splnomocnenie povinného pre advokáta Mgr. T. K.   bolo   mu   nanútené   a bolo   proti   jeho   záujmom,   keď   Mgr. K.   plnil   výhradne   pokyny a záujmy   oprávneného,   bez   kontaktu   s povinným   (pred   spisovaním   uznaní   do   notárskej zápisnice) a za priamu odmenu vyplácanú mu oprávneným.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. 8 CoE 48/2012 z 30. marca 2012, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 12/2009 z 23. januára 2012 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, predovšetkým uviedol:

„Odvolací   súd   sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu   prvého   stupňa,   že jednou   z neprijateľných   podmienok   je   aj   samotná   rozhodcovská   doložka.   Akákoľvek rozhodcovská doložka bez ohľadu na jej formu a znenie obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi   dodávateľom   a spotrebiteľom   je   podľa   §   53   ods.   1   Občianskeho   zákonníka neprijateľnou podmienkou, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom a to v neprospech spotrebiteľa. Takáto rozhodcovská doložka   je   preto   podľa   §   53   ods.   5   Občianskeho   zákonníka   neplatná.   V predmetnom exekučnom   konaní   ide   o tento   prípad.   Značná   nerovnováha   v právach   a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa bola spôsobená najmä tým, že spotrebiteľovi bolo zároveň týmto postupom odňaté právo brániť sa a podať žalobu alebo akýkoľvek iný opravný prostriedok na   všeobecný   súd,   pričom   ide   o právo   spotrebiteľa   upravené   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a taktiež   aj   nerešpektovaním   právnej   úpravy   ochrany   spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na článok 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorý v článku 17 a) rozhodcovskej doložky uvádza, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov a jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a. s. so sídlom B. Ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde rozhodcovské konanie bude vedené podľa   vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu. Alebo podľa článku 17 b) rozhodcovskej doložky pred príslušným súdom Slovenskej republiky. Zmluvné strany sa tiež dohodli, že ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne zo zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje   sa   táto   skutočnosť   za   rozväzovaciu   podmienku   rozhodcovskej   doložky. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci,   v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými   predpismi   rozhodcovského   súdu   založená   právomoc   rozhodcovského   súdu. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že   výber   jednej   z alternatív   riešenia   sporov   podľa   tejto rozhodcovskej   doložky   spočíva   výlučne   na   žalobcovi.   Uvedené   dojednania   vyznievajú jednoznačne v neprospech spotrebiteľa, keďže tento toto dojednanie pri uzatváraní zmluvy nijakým spôsobom ovplyvniť nemohol a iba v prípade, že by bola rozhodcovská doložka s odporcom   pri uzatváraní   zmluvy   individuálne   dojednaná,   t.   j.   iba   v prípade,   ak   by odporca   mal   danú   možnosť   význam   tohto   dojednania   v celom   rozsahu   pochopiť   a teda i ovplyvniť bolo by možné konštatovať, že rozhodcovská doložka je dojednaná platne. Odvolací   súd   má   za   to,   že   výkon   práv   oprávneného   (dodávateľa)   podľa   vyššie uvedenej rozhodcovskej doložky je v rozpore s dobrými mravmi, ako aj s právnou úpravou ochrany spotrebiteľa a preto je na danú právnu vec dôvodné aplikovať ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože súdny exekútor vykonával exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom   na   túto   neplatnú   rozhodcovskú   doložku   ani   nemal   byť   vydaný,   nakoľko rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania.“

Krajský súd uznesením sp. zn. 25 CoE 71/2012 z 21. mája 2012, ktorým potvrdil uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   5   Er   8/2009   z 13.   marca   2012   o zastavení   exekúcie, predovšetkým uviedol:

„Právnym   základom   zmluvného vzťahu účastníkov je   zmluva o úvere č.   4241428 uzatvorená medzi   oprávneným a povinnou   dňa 14.   02.   2008.   Nepochybne   ide   o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods. 1 OZ, uzatvorenú štandardným formulárovým spôsobom, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď aj bez návrhu podrobil túto zmluvu súdnej kontrole a zisťoval, či plnenie uplatnené v tomto konaní sa nevymáha na základe neprijateľnej   zmluvnej   podmienky   v nej   obsiahnutej.   V plnom   rozsahu   sa   stotožňuje so záverom   súdu   prvého   stupňa   o tom,   že   rozhodcovská   doložka   dohodnutá   v bode   17 Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   je   neprijateľnou   zmluvnou   podmienkou a s poukazom na ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka tým i absolútne neplatnou, keďže celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, a to v neprospech spotrebiteľa. Takto predstavuje výrazný zásah do práv a povinností účastníkov zmluvy, pretože nie súd, ale rozhodca rozhodne o právach a právom chránených záujmoch   a výsledkom   je   nový   kvalifikovaný   záväzok.   Podstatnou   z hľadiska   vyslovenia absolútnej   neplatnosti   tohto   dojednania   je   skutočnosť,   že   táto   podmienka   nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne spotrebiteľ nemal reálnu možnosť ju ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Sú preto namieste obavy, že povinná   si   z takéhoto   fakticky   nerovnovážneho   vzťahu   ďalší   postup   vo   veci,   akým   je rozhodcovský proces, nedokázala náležite uvedomiť, pričom naviac ani nemala iný výber vzhľadom   na   splynutie   rozhodcovskej   doložky   s ostatnými   štandardnými   podmienkami, zmluvu   ako   celok   buď   odmietnuť,   alebo   podrobiť   sa   všetkým   všeobecným   podmienkam poskytovania   úveru,   a teda   aj   rozhodcovskému   konaniu.   Významnou   je   i skutočnosť,   že zo strany   účastníkov   nebola   doložená   rozhodcovská   zmluva   vo   forme   osobitnej   zmluvy, pričom základnou podmienkou pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej   doložky   k zmluve   je   písomná   forma,   ktorá   je   zachovaná   vtedy,   ak   je obsiahnutá   v dokumente   podpísanom   zmluvnými   stranami.   V danom   prípade   tak   nebola splnená   formálna   podmienka   písomnej   formy   rozhodcovskej   zmluvy   v intenciách ust. § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Z predmetnej zmluvy o úvere a ani z pripojených všeobecných podmienok poskytnutia úveru totiž nevyplýva, že by   došlo   k podpisu   všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru   obidvoma   sporovými stranami,   čím   by   založili   rozhodcovskú   doložku.   Je   preto   dôvodný   záver,   že   takto formulovaná rozhodcovská doložka je neplatná... Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu   bola   založená   na   absolútne   neplatnom   zmluvnom   dojednaní,   je   nesporné,   že rozhodcovský   rozsudok   ako   celok   bol   vydaný   v rozpore   so   zákonom   a nemôže   byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.“

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného súdu   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľný   právny   záver   krajského   súdu   (vyjadrený v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice ani rozhodcovského   rozsudku   vydaného   Stálym   rozhodcovským   súdom,   ktoré   by   boli spôsobilými exekučnými titulmi buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je   dôvodom   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   s jej   následným   zastavením   alebo dôvodom zastavenia exekúcie.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57   ods.   1   Exekučného   poriadku)   alebo   na   základe   ktorých   fakultatívne   pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne,   okamih   (čas),   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   v   ňom   ustanovený explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade s ustanovením   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného   poriadku   vyhlásenie   exekúcie   súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (uznesenia krajského   súdu   sp.   zn.   5   CoE   32/2012   z 29.   februára   2012,   sp.   zn.   6   CoE   32/2012 z 30. marca   2012,   sp.   zn.   15   CoE   82/2012   z 24.   mája   2012,   sp.   zn.   8   CoE   54/2012 z 30. apríla   2012   a sp.   zn.   15   CoE   51/2012   z 24.   apríla   2012,   sp.   zn.   8   CoE   48/2012 z 30. marca 2012 pozn.).

Rovnako podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. V súlade s § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený   v   §   40   písm.   a)   a   b)   alebo   c)   ak   rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné   konanie   aj   bez   návrhu,   ak   zistí   v   rozhodcovskom   konaní   nedostatky   podľa odseku 1 písm. b) alebo c) [uznesenie okresného súdu sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012 potvrdené uznesením krajského súdu sp. zn. 25 CoE 71/2012 z 21. mája 2012, pozn.].

K   sťažovateľkou   namietanému   (ne)oprávneniu   krajského   súdu   ex   offo   vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku uvádzanú v sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 9139/2012 ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, nie je skutočnosťou, ktorá by zbavovala exekučný súd povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku, ktorý v § 58 ods. 1 stanovuje oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu a v § 57 ods. 2 ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva   z   ustanovení   Exekučného   poriadku   [napr.   §   57   ods.   1   písm.   g)   Exekučného poriadku] alebo osobitného zákona.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľky   týkajúcou   sa   použitia   ustanovení   smernice Rady 93/13/EHS   z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“), ktorá podľa jej názoru „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať   určujúce   závery   formujúce   konečné   rozhodnutie“, ústavný   súd   poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno s prihliadnutím na znenie a účel smernice tak, aby sa dosiahol výsledok, ktorý smernica sleduje, a tým dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie [rozsudky Súdneho dvora Európskej únie z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod 8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok)   majú   ustanovenia   smernice   a ich   účel   význam   pri   výklade   vnútroštátneho práva, medzi inými, aj vnútroštátnym súdnym orgánom. Vzhľadom na uvedené považuje ústavný   súd   námietku   sťažovateľky   týkajúcu   sa   neaplikovateľnosti   smernice   Rady   v jej veciach za neopodstatnenú.

K námietke   sťažovateľky,   v zmysle   ktorej   postupoval   krajský   súd   neústavne,   ak v rámci   napadnutých   konaní   nenariadil   verejné   pojednávania,   ústavný   súd   poukazuje na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený napr. v uznesení sp. zn. 6 Cdo 1/2012 z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný   súd   skúma,   či   exekučný   titul   je   alebo   nie   je   v rozpore   so   zákonom   podľa ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný   súd   nevykonáva   dokazovanie   (ako   procesnú   činnosť   osobitne   upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 OSP) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti   dostatočne osvedčené   okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu   vrátane do   neho založených   listín.   Ústavný   súd   uvedený   právny   názor   považuje   z ústavného   hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí aj túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené postupoval krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne konformným spôsobom, keď uzneseniami sp. zn. 15 CoE 82/2012 z 24. mája 2012, sp. zn. 8 CoE   54/2012   z   30.   apríla   2012,   sp.   zn.   15   CoE   51/2012   z   24.   apríla   2012,   sp.   zn. 5 CoE 32/2012   z 29.   februára   2012, sp.   zn.   6 CoE   32/2012 z 30.   marca 2012,   sp.   zn. 8 CoE 48/2012   z 30.   marca   2012   a   sp.   zn.   25   CoE   71/2012   z   21.   mája   2012   potvrdil uznesenia okresného súdu sp. zn. 5 Er 132/2004 z 23. februára 2012, sp. zn. 4 Er 289/2004 z 12.   januára   2012,   sp.   zn.   4   Er   294/2004   z   12.   januára   2012,   sp.   zn.   4   Er   295/2004 z 11. januára   2012,   sp.   zn.   3   Er   182/2003   z   23.   januára   2012,   sp.   zn.   5   Er   12/2009 z 23. januára 2012 a sp. zn. 5 Er 8/2009 z 13. marca 2012.

V konkrétnych   okolnostiach   posudzovaných   vecí   ústavný   súd   vzhľadom   na   už uvedené   považuje   právne   názory   vyjadrené   v napadnutých   uzneseniach   krajského   súdu týkajúce sa možnosti vyhlásiť exekúcie za neprípustné a následne ich zastaviť, prípadne zastaviť   exekučné   konanie,   t.   j.   právne   názory   týkajúce   sa   právnej   podstaty   sťažností sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   nad rámec už uvedeného   navyše poukazuje ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne   patrí   aj   základné   právo   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   právo   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru.   O   prípadnom   porušení   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   ako   aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností sťažovateľky   dospel   k   záveru,   že   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto tieto časti sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. augusta 2012