znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 456/2011-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. Č., S., zastúpeného advokátkou Mgr. V. L., T., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/30/1999, za účasti Okresného súdu Galanta, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   M.   Č.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom   pod sp. zn. 4 Cb/30/1999 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Galanta p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/30/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Č.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Galanta   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Galanta j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   Č.   trovy   konania   v   sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. V. L., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 456/2011   z 20.   októbra   2011   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie sťažnosť   M.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/30/1999 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie začalo 21. januára 1999, keď žalobca podal   proti   žalovanému   (sťažovateľ,   pozn.)   žalobu   o zaplatenie   pohľadávky   v sume 233 436,78 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal, aby mu bolo priznané aj finančné zadosťučinenie v sume 15 000 € a úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 963/2011 doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Z   obsahu   spisu,   ale   aj   z   prehľadu   jednotlivých   procesných   úkonov   z   časového hľadiska vyplýva, že súd priebežne vo veci konal až na konanie v období od 22. 1. 2001 do 22. 7. 2001,   v   ktorom   období   súd   po   pojednávaní   nariadil   znalecké   dokazovanie po šiestich   mesiacoch.   Následne   na   to   až   dňa   18. 1. 2002   spis   bol   zaslaný   znalcovi a znalecký posudok bol súdu predložený dňa 26. 2. 2002. Po doručení znaleckého posudku následne súd zaslal znalecký posudok účastníkom konania na vyjadrenie dňa 31. 10. 2002 t. zn. po uplynutí 8 mesiacov.

Je pravdou, že v danom prípade je konanie zdĺhavé, pretože napriek tomu, že vec napadla na tunajší súd v r. 1999, vec nie je právoplatne skončená. Zdĺhavosť konania vidím jednak   v   tom,   že   vo   veci   rozhodovali   piati   sudcovia,   ktorí   potrebujú   určitý   čas na preštudovanie   veci.   Okrem   toho   podľa   zákonnej   sudkyni   JUDr.   M.   H.   sa   jedná o skutkovo náročnú vec, kedy je potrebné znaleckým dokazovaním preukázať skutkový stav, pričom   sám   sťažovateľ   trval   na   doplnení   znaleckého   dokazovania   ako   to   vyplýva zo zápisnice na č. l. 404. Žalobca spochybnil dodatok č. 1 k znaleckému posudku, z ktorého dôvodu bolo   potrebné   sa   s touto námietkou vysporiadať,   predvolať   znalcov a opätovne vykonať dodatok k znaleckému posudku z dôvodu, že súd nemá potrebné odborné znalosti k danej problematike.

Je pravdou, že sťažovateľ sa na tunajší súd obrátil dňa 29. 11. 2010 vo veci urgencie, ktorou požiadal o zrýchlenie v konaní v predmetnej veci. Dňa 8. 12. 2010 som sťažovateľovi odpovedala,   kedy   som   uznala,   že   sa   jedná   o   zdĺhavé   konanie   jednak   z   dôvodu,   že rozhodnutie   tunajšieho   súdu   bolo   zrušené   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Trnave   dňa

27. 2. 2009 vo veci č. k. 21Cob 297/2008-393, ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 6. 4. 2009, ako aj z dôvodu nariadených znaleckých dokazovaní.“

K   vyjadreniu   okresného   súdu   sťažovateľ   zaujal   stanovisko   podaním   doručeným ústavnému súdu 24. novembra 2011, v ktorom okrem iného uviedol:

„Vo   svojom   vyjadrení   zo   dňa   23. 9. 2011   OS   v   Galante   sám   pripúšťa   prieťahy v konaní 4 Cb/30/1999, ktoré vidí v tom, že vo veci rozhodovali piati sudcovia a jedná sa o skutkovo náročnú vec, kedy je potrebné znaleckým dokazovaním preukázať skutkový stav, čím teda potvrdil naše konštatovanie, že prieťahy v konaní nezavinil v žiadnom prípade sťažovateľ,   ktorý   ako   žalovaný   v   konaní   4 Cb/30/1999   má   jediný   ujmu   (zásah   do nerušeného   bývania,   strata   súkromia,   rodinnej   pohody)   a   tento   stav   pretrváva   celých dvanásť rokov.

Súd navrhnuté dokazovanie zo strany sťažovateľa v roku 2005 nenariadil na znalecké dokazovanie,   ale urobil tak až v roku 2009,   kedy znalec potvrdil skutočnosti uvádzané sťažovateľom,   v   tomto   konaní   žalovaným,   teda   jasne   dokazujú,   že   návrh   žalobcu   je neoprávnený.

Navyše   všetky   znalecké   posudky   potvrdili   skutočnosti   uvedené   žalovaným   a   tak žalobca nepreukázal opodstatnenosť svojho návrhu, neuniesol dôkazné bremeno, a preto mal   byť   tento   návrh   v   celom   rozsahu   zamietnutý   ako   nedôvodný,   tak   ako   uvádzame vo vyjadrení zo dňa 19. 8. 2011, kde požadujeme, aby OS v Galante bez ďalších prieťahov o veci rozhodol.

Toto   konanie   trvá   12   rokov   a   je   teda   nesporné,   že   dĺžka   konania   nezodpovedá skutkovej náročnosti veci, resp. je neprimeraná vzhľadom na skutkovú náročnosť sporu a preto žiadame, aby ústavný súd v celom rozsahu vyhovel našej sťažnosti.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 4 Cb/30/1999 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Navrhovateľ sa návrhom doručeným okresnému súdu 21. januára 1999 domáhal, aby sťažovateľ v procesnom postavení odporcu bol na základe platobného rozkazu zaviazaný zaplatiť   mu   sumu   233 436,78   Sk   spolu   s 2 %   úrokom   z omeškania   ako   rozdiel   medzi poskytnutou   zálohou   a skutočnou   cenou   za   realizáciu   hrubej   stavby   rodinného   domu na základe   uzavretej   zmluvy   o dielo.   Pokynom   z 3.   februára   1999   bola   predmetná   vec zapísaná do registra C a po zaplatení súdneho poplatku bola následne zapísaná do registra Cb.   Po   doručení žaloby sťažovateľovi   na vyjadrenie   (20.   december   1999) boli vo   veci nariadené pojednávania na 21. jún 2000, 13. september 2000 a 30. október 2000, ktoré sa neuskutočnili (prvé dve pre neprítomnosť sťažovateľa a tretie pre ospravedlnenú neúčasť navrhovateľa).   Uskutočnilo   sa   až   pojednávanie   22.   januára   2001,   ktoré   bolo   odročené z dôvodu   nariadenia   znaleckého   dokazovania,   pričom   uznesenie   o ustanovení   znalca z odboru   pozemné   stavby,   oceňovanie   nehnuteľností   a stavebných   prác   bolo   vydané až 22. júla 2001.   Znalecký   posudok   bol   okresnému   súdu   predložený   26. februára 2002. Pojednávanie uskutočnené 12. mája 2003 bolo odročené z dôvodu nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania. V období od 12. mája 2003 do 16. novembra 2004 boli vo veci ustanovení traja súdni znalci, ktorí bez vypracovania znaleckého posudku okresnému súdu vrátili súdny spis z dôvodu zaujatosti. Až súdna znalkyňa Ing. M. ustanovená uznesením zo 16. novembra 2004 predložila okresnému súdu znalecký posudok, a to 30. júna 2005. Pojednávanie uskutočnené 15. decembra 2005 bolo odročené z dôvodu nariadenia ďalšieho znaleckého   dokazovania, ktoré   po   oznámení   otázok   na znalca   účastníkmi   konania   bolo nariadené uznesením z 11. apríla 2006. Znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 16. februára 2007 a po pojednávaní uskutočnenom 6. septembra 2007 bol 10. septembra 2007 vo veci vyhlásený meritórny rozsudok. Po podaní odvolania sťažovateľa proti tomuto rozsudku bol spis okresného súdu predložený Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd bez rozhodnutia vrátil spis okresnému súdu ako predložený predčasne, keďže okresný súd nerozhodol o celom predmete sporu, lebo podanie navrhovateľa, ktorým znížil svoj uplatnený nárok z 233 436 Sk na 60 919 Sk bolo nevyhnutné posúdiť   ako čiastočné   späťvzatie   návrhu.   Okresný   súd 24. júna 2008   vydal vo veci dopĺňací rozsudok a 19. augusta 2008 súdny spis opätovne predložil krajskému súdu na   rozhodnutie   o odvolaní.   Krajský   súd   uznesením   z 27. februára   2009   zrušil   rozsudok okresného   súdu   z 10.   septembra   2007   a vec   mu   vrátil   na ďalšie   konanie   s tým,   že   je potrebné uskutočniť vo veci ďalšie znalecké dokazovanie.

Pojednávania   nariadené   na   20.   máj   2009   a 17.   jún   2009   sa   neuskutočnili   a boli odročené.   Okresný   súd uznesením   zo   4.   septembra 2009 nariadil   doplnenie   znaleckého posudku.   Vypracovaný doplnok k znaleckému   posudku   bol   okresnému súdu   predložený 27. októbra   2010.   Pojednávanie   uskutočnené   9.   februára   2011   bolo   odročené   z dôvodu vypočutia znalcov a pojednávanie uskutočnené 27. apríla 2011 bolo odročené na neurčito s tým,   že   bude   vypracovaný   ďalší   doplnok   k znaleckému   posudku.   Tento   doplnok k znaleckému   posudku   bol   okresnému súdu   predložený   29.   júla 2011.   Dosiaľ   ostatným úkonom bolo uznesenie okresného súdu z 8. augusta 2011, ktorým bolo priznané znalečné.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v konaní v procesnom postavení žalovaného sa svojou sťažnosťou okrem iného domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie pohľadávok vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a najmä predloženého súdneho spisu nezistil, že ide o právne zložitú vec. Aj keď možno v danej veci pripustiť určitú mieru skutkovej zložitosti, na ktorú vo vyjadrení k sťažnosti poukázala aj predsedníčka okresného súdu,   a to   najmä   vzhľadom   na   nutnosť   vykonania   pomerne   rozsiahleho   dokazovania, ústavný súd konštatuje, že touto skutočnosťou nemožno ospravedlniť, že napadnuté konanie nebolo právoplatne skončené ani po takmer trinástich rokoch od jeho začatia.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd nezistil žiadne podstatné skutočnosti, ktoré by v súvislosti s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   v označenom   konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Ústavný   súd nepovažoval   za   potrebné   osobitne   vyhodnocovať   priebeh   postupu   a jednotlivé   procesné úkony vykonané okresným súdom v napadnutom konaní, pretože s poukázaním na svoju predchádzajúcu   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 121/2011,   IV. ÚS 188/2011)   konštatuje,   že z ústavnoprávneho   hľadiska   nie   je   akceptovateľné,   aby   napadnuté   konanie   nebolo   ani po takmer   13   rokoch   od   jeho   začatia   právoplatne   skončené.   V nadväznosti   na   uvedené ústavný súd navyše poukazuje aj na to, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol neefektívny,   čo   vyplýva   predovšetkým   z toho,   že   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 21 Cob/297/2008 z 27. februára 2009 zrušil v napadnutej časti rozsudok okresného súdu sp. zn.   4 Cb/30/1999   z 10.   septembra   2007   v spojení   s doplňujúcim   rozsudkom   sp. zn. 4 Cb/30/1999   z 24.   júna   2008   vyhlásený   8   a pol   roka   od   začatia   konania   a vec   vrátil okresnému súdu   na ďalšie konanie, pričom   v odôvodnení   zrušujúceho uznesenia   okrem iného uviedol:

„V predmetnej veci bolo nesporné, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o dielo, na základe ktorej mal žalobca vykonať pre žalovaného hrubú stavbu rodinného domu. Podľa obsahu spisového materiálu, vrátane odvolania žalovaného spornou v konaní bola   výška   fakturovanej   ceny   za   vykonané   dielo,   pretože   hodnota   vykonaných   prác a dodaného   materiálu   nezodpovedala   podľa   žalovaného   fakturácii.   Odvolací   súd   zistil zo znaleckých posudkov vypracovaných v rámci tohto konania pod číslom 5/2005 a číslom 28/2007,   že   projektová   dokumentácia   overená   v   stavebnom   konaní   nesúhlasí   úplne s vykonanými stavebnými prácami. Z týchto znaleckých posudkov je tiež zrejmé, že detailné overenie kvantity zrealizovaných základových konštrukcií (základov) je možné vykonať iba hĺbkovými kopanými sondami, pričom ide všetko o skutočnosti namietané žalovaným. V súlade s odvolateľom konštatoval odvolací súd nedostatky postupu a rozhodnutia súdu   prvého   stupňa   spočívajúce   v   nevysporiadaní   sa   s   obranou   žalovaného   založenou na namietaní   kvantity   a   kvality   vykonaných   základov   a tým   aj   nesprávnosti   fakturácie zo strany   žalobcu.   Vzhľadom   k tomu,   že   odvolateľom   namietané   skutočnosti   neboli znaleckým   dokazovaním   zistené,   je   potrebné   znalecké   dokazovanie   doplniť   vo   vyššie naznačenom   smere.   Súčasne   je   potrebné,   aby   sa   súd   prvého   stupňa   vyporiadal aj s námietkami žalovaného týkajúcimi sa prípadného započítania pohľadávok, ktoré vznikli žalovanému v dôsledku údajných škôd, ktoré mal spôsobiť žalobca pri vykonávaní diela. Prvostupňový súd sa týmito odvolateľom namietanými skutočnosťami vôbec nezaoberal, čo v konečnom dôsledku malo za následok predčasné rozhodnutie vo veci a právne posúdenie veci nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

Uvedené nedostatky naviac spôsobujú čiastočnú nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvého stupňa a tým aj odňatie možnosti účastníkovi kvalifikovane uplatňovať a brániť svoje práva v konaní. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa v jeho odvolaním napadnutej   časti   podľa   § 221   ods. 1   písm. f)   a   písm. h)   O. s. p.   zrušil   a   vec   mu   vrátil na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   nemohol   súhlasiť   ani   s argumentáciou   obsiahnutou   vo vyjadrení predsedu okresného súdu k sťažnosti, keď okrem iného uviedol, že „Zdĺhavosť konania vidím   v tom,   že   vo   veci   rozhodovali   piati   sudcovia,   ktorí   potrebujú   určitý   čas na preštudovanie veci.“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I. ÚS 127/04,   II. ÚS 311/06) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   dospel   k záveru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb/30/1999 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   bolo postupom   okresného   súdu   porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   15 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na to, že „Prvostupňový súd sa teda   podieľa   na   prieťahoch   v   konaní   a   navyše   aj   na   znehodnocovaní   nehnuteľnosti a zabraňuje tak nerušenému a kľudnému bývaniu sťažovateľa a jeho rodiny, čo je nesmierne stresujúce   a   v   dôsledku   toho   došlo   aj   k   narušeniu   vzťahov   v   rodine.   Nikto   sa   zrejme nezamyslel nad tým, že slušný človek postaví dom raz za život a venuje tomu všetky svoje financie a úsilie, nechá tam kus života, aby si to potom mohol vo zvyšku svojho života aj užiť a toto sa nedarí sťažovateľovi už celých 12 rokov, čo je veľmi dlhá doba vzhľadom na vek sťažovateľa a aj dĺžku života a pritom treba mať na zreteli, že sa na takto vzniknutej situácii nijakým spôsobom podieľal.“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 Cb/30/1999 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 5 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom advokátkou   Mgr.   V.   L.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 247 € (za dva   úkony   právnej   služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Pri výpočte trov konania ústavný súd vychádzal z toho, že predmetom konania pred ústavným   súdom   podľa   čl. 127   ústavy   sú   základné   práva   a slobody,   porušenie   ktorých sťažovateľ   namieta,   a tieto   v zásade   nie   sú   oceniteľné   peniazmi   (napr.   III. ÚS 12/06, III. ÚS 125/06). Z toho dôvodu nemohol ústavný súd akceptovať vyčíslenie trov konania predložené právnou zástupkyňou sťažovateľa.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2011