znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 456/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   20.   decembra 2010   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   A.   K.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1, čl.   48   ods.   2   a čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   npor.   Mgr.   M.   Š.,   policajta   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania S., B., a jeho uznesením sp. zn. ORP-2673/3-OSV-B1-2007 z 28. septembra 2007, postupom JUDr. M. J., prokurátorky Okresnej prokuratúry B. a jej uznesením č. k. 1 Pn 742/07-12 z 15.   novembra   2007,   ako aj   postupom   JUDr.   P.   B.,   prokurátora   Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, v súvislosti s vybavovaním jeho „trestného oznámenia na neznámu osobu pre podozrenie z trestného činu podvodného konania S. a. s. v zmysle § 250 TZ vtedy platného tým, že odcudzila státisícom sporiteľov zákonné úroky vo výške niekoľkých miliárd Sk vo svoj prospech“, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. A. K., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom npor. Mgr. M. Š., policajta Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, odboru skráteného vyšetrovania, oddelenia skráteného vyšetrovania S., B. (ďalej len „poverený príslušník Policajného zboru“), a jeho uznesením sp.   zn.   ORP-2673/3-OSV-B1-2007   z   28.   septembra   2007   (ďalej   aj   „uznesenie z 26. septembra 2007“),   postupom   JUDr. M.   J.,   prokurátorky   Okresnej   prokuratúry B. (ďalej   len   „prokurátorka   okresnej   prokuratúry“)   a jej   uznesením   č. k.   1   Pn   742/07-12 z 15. novembra 2007 (ďalej aj „uznesenie z 15. novembra 2007), ako aj postupom JUDr. P. B.,   prokurátora   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „prokurátor generálnej   prokuratúry“),   v súvislosti   s vybavovaním   jeho „trestného   oznámenia   na neznámu osobu pre podozrenie z trestného činu podvodného konania S. a. s. v zmysle § 250 TZ   vtedy   platného   tým,   že   odcudzila   státisícom   sporiteľov   zákonné   úroky   vo   výške niekoľkých miliárd Sk vo svoj prospech“.

Z   obsahu   sťažnosti   a priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   ako oznamovateľ   trestné   oznámenie „na   neznámu   osobu   pre   podozrenie   z   trestného   činu podvodného konania S. a. s. v zmysle § 250 TZ vtedy platného tým, že odcudzila státisícom sporiteľov zákonné úroky vo výške niekoľkých miliárd Sk vo svoj prospech“.

Sťažovateľ spolu s manželkou taktiež podal Okresnému súdu Bratislava I žalobu proti S., a. s., o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 3 404,76 €. Konanie je vedené pod sp. zn. 11 C 114/2007 a nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Uznesením povereného príslušníka Policajného zboru sp. zn. ORP-2673/3-OSV-B1-2007 z 28. septembra 2007 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť.

Uznesením prokurátorky okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 742/07-12 z 15. novembra 2007 bola sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodná zamietnutá.

Uznesenie prokurátorky okresnej prokuratúry č. k. 1 Pn 742/07-12 z 15. novembra 2007   napadol   sťažovateľ   podnetom   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   okresnej prokuratúry.

Prípisom č. k. 1 Kn 585/07–9 zo 4. februára 2008 prokurátorka Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) sťažovateľovi oznámila, že sa plne stotožňuje s   obsahom   odôvodnení   oboch   uznesení   (uznesenia   povereného   príslušníka   Policajného zboru z 28. septembra 2007 a uznesenia prokurátorky okresnej prokuratúry z 15. novembra 2007).

Následne   sťažovateľ   podal   v predmetnej   veci   viacero   podnetov,   opakovaných podnetov, resp. ďalších opakovaných podnetov, ktorými sa domáhal preskúmania postupu orgánov   prokuratúry,   ako   aj   povereného   príslušníka   Policajného   zboru;   tieto   podnety, opakované   podnety   a ďalšie   opakované   podnety   boli   postupne   vybavované   z poverenia generálnej prokuratúry krajskou prokuratúrou a okresnou prokuratúrou.

Z   prípisu   prokurátorky   generálnej prokuratúry   JUDr.   Ľ.   N.,   PhD.,   č. k.   IV/1   Gn 612/07-27 z 19. mája 2009, ktorým reagovala na podnet sťažovateľa z 24. marca 2009, vyplýva, že „Oznamujem Vám, že po preskúmaní spisového materiálu som zistila, že vec nie je doposiaľ meritórne ukončená a preto bolo vaše podanie zo dňa 24. 3. 2009 posúdené ako   žiadosť   o   preskúmanie   postupu   policajta.   Z   uvedeného   dôvodu   bolo   toto   podanie zaslané na priame vybavenie Okresnej prokuratúre Bratislava I prostredníctvom Krajskej prokuratúry Bratislava.

O výsledku konania budete Okresnou prokuratúrou Bratislava I vyrozumený.“. Sťažovateľ   tvrdí,   že   o   výsledku   konania   nebol   okresnou   prokuratúrou   dosiaľ vyrozumený. Podaním z 18. februára 2010 označeným ako „Urgencia niekoľkokrát podanej sťažnosti na postup vyšetrovateľa GP, KP a doplnenie podania“ sa sťažovateľ okrem iného domáhal vyrozumenia o vybavení svojho podnetu z 24. marca 2009.

Z   posledného   v   predmetnej   veci   existujúceho   prípisu   prokurátora   generálnej prokuratúry   č. k. IV/1   Gn   612/07-30   z   25.   marca   2010,   ktorým   reagoval   na   podanie sťažovateľa z 3. marca 2010, vyplýva, že toto podanie sťažovateľa „bolo prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry posúdené ako podnet na preskúmanie postupu dozorujúceho prokurátora.

Tento Váš podnet som z dôvodov vecnej príslušnosti odstúpil na ďalšie konanie na Krajskú prokuratúru Bratislava, ktorá Vás o spôsobe jeho vybavenia upovedomí.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   o   vybavení   podnetu   nebol   krajskou   prokuratúrou   dosiaľ upovedomený („zašlo prachom“). Navyše tvrdí, že jeho podanie z 3. marca 2010 nebolo podnetom   na   preskúmanie   postupu   dozorujúceho   prokurátora   a   takto   bolo   svojvoľne vyhodnotené prokurátorom generálnej prokuratúry.

Sťažovateľ   sa   tiež   domnieva,   že   povinnosťou   prokurátora   generálnej   prokuratúry bolo predložiť uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru a okresnej prokurátorky generálnemu   prokurátorovi   Slovenskej   republiky,   aby   ich   tento   mohol   postupom   podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zrušiť, a nie postupovať jeho sťažnosti, resp. podnety na vybavenie jemu podriadeným orgánom prokuratúry.

Zo sťažnosti   možno vyvodiť,   že sťažovateľ okrem iného žiada, aby ústavný súd o jeho   sťažnosti   rozhodol   tak,   že   vysloví   porušenie   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1,   čl.   48   ods.   2   a   čl.   20   ods.   1   ústavy   postupom   povereného   príslušníka   a jeho uznesením   sp.   zn.   ORP-2673/3-OSV-B1-2007   z   28.   septembra   2007,   postupom prokurátorky okresnej prokuratúry a jej uznesením č. k. 1 Pn 742/07-12 z 15. novembra 2007, ako aj postupom JUDr. P. B., prokurátora generálnej prokuratúry, a zruší uznesenia povereného príslušníka Policajného zboru z 26. septembra 2007 a prokurátorky okresnej prokuratúry z 15. novembra 2007.

II.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom povereného príslušníka Policajného zboru a jeho uznesením z 28. septembra 2007 a postupom prokurátorky okresnej prokuratúry a jej uznesením z 15. novembra 2007

Sťažovateľ   v   danom   prípade   podal   proti   namietanému   uzneseniu   povereného príslušníka Policajného zboru sp. zn. ORP-2673/3-OSV-B1-2007 z 28. septembra 2007, ktorým bolo jeho trestné oznámenie odmietnuté podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, sťažnosť, o ktorej rozhodla prokurátorka okresnej prokuratúry uznesením č. k. 1 Pn 742/07-12 z 15. novembra 2007 tak, že ju ako nedôvodnú zamietla. Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že označené uznesenie povereného príslušníka Policajného zboru v spojení s označeným   uznesením   prokurátorky   okresnej   prokuratúry   nadobudlo   právoplatnosť 15. novembra 2007.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty   neumožňuje   zákon   o ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 18. novembra 2010, t. j. zjavne po   uplynutí   dvoch   mesiacov   od   nadobudnutia   právoplatnosti   namietaného   uznesenia povereného   príslušníka   Policajného   zboru,   ako   aj   namietaného   uznesenia   prokurátorky okresnej prokuratúry, ktoré nadobudli právoplatnosť 15. novembra 2007. Na základe tejto skutočnosti ústavný súd v tejto časti sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K   namietanému   porušeniu   ústavou   garantovaných   práv   sťažovateľa postupom   prokurátora   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   podnetov a opakovaných podnetov sťažovateľa

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   generálna   prokuratúra   postupovala jednotlivé   podnety   a   opakované   podnety   sťažovateľa   na   vybavenie   krajskej   a   okresnej prokuratúre.

Sťažovateľ ústavnému súdu predložil tieto prípisy generálnej prokuratúry:

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-6 z 10. decembra 2007,

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-9 z 28. februára 2008,

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-15 zo 6. júna 2008,

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-20 z 12. novembra 2008,

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-23 zo 6. apríla 2009,

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-27 z 19. mája 2009,

- prípis generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 612/07-30 z 25. marca 2010.

Sťažovateľ zastáva názor, že povinnosťou prokurátora generálnej prokuratúry bolo predložiť   uznesenia   povereného   príslušníka   Policajného   zboru   a   okresnej   prokurátorky v dôsledku ním podaných podnetov generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, aby ich tento mohol postupom podľa § 363 ods. 1 Trestného poriadku zrušiť, a nie postupovať jeho sťažnosti, resp. podnety podriadeným prokuratúram.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sťažovateľ nesúhlasil s postupom generálnej   prokuratúry   a zastával   názor,   že   jej   postupom   boli   porušované   jeho   ústavou garantované práva, mal možnosť postup generálnej prokuratúry, ktorým prostredníctvom označených   prípisov   vybavila   jednotlivé   podnety   a opakované   podnety   sťažovateľa, napadnúť na ústavnom súde sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy podanou v zákonom ustanovenej lehote.

Na   základe   svojho   zistenia,   že   ani   vo   vzťahu   k jednému   z   uvedených   prípisov generálnej prokuratúry (t. j. vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 612/07, pozn.) sťažovateľ nepodal ústavnému súdu sťažnosť v zákonom ustanovenej   lehote,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   aj v tejto   časti   je sťažnosť podaná oneskorene,   a preto   ju   aj   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   po predbežnom prerokovaní odmietol.

Nad rámec uvedeného záveru ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia alebo na podanie obžaloby proti nej na súde prokurátorom nie je súčasťou základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Sťažovateľ nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo vznesené obvinenie proti označenej   osobe,   a   toto   právo   nemožno   odvodiť   ani   z   niektorého   z iných   ústavou garantovaných práv, preto   nemohlo postupom   generálnej prokuratúry (ani podriadených prokuratúr) dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že v trestnom konaní nebolo vznesené obvinenie proti konkrétnej osobe a trestné oznámenie bolo odmietnuté. Sťažovateľovi zo základného práva na inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   vyplýva   iba   právo,   aby   sa   orgány   činné v trestnom konaní jeho oznámením o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný   čin,   zákonným   spôsobom   zaoberali   (III. ÚS 261/05).   Uvedené   právne   názory v konkrétnych   okolnostiach   veci   sťažovateľa   zakladajú   preto   dôvody   aj   na   odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.   K   namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom   okresnej   prokuratúry   nevybavením   jeho   podnetu   z   24.   marca   2009 a postupom krajskej prokuratúry nevybavením jeho podnetu z 3. marca 2010

Namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy sťažovateľ v sťažnosti konkretizoval tvrdením, že dosiaľ nebol vybavený okresnou prokuratúrou jeho podnet z 24. marca 2009 a krajskou prokuratúrou jeho podanie (podľa názoru generálnej prokuratúry podnet, pozn.) z 3. marca 2010.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Námietkou   sťažovateľa   na   zbytočné   prieťahy   postupom   krajskej   prokuratúry nevybavením   jeho   podnetu   z   3.   marca   2010   sa   ústavný   súd   bližšie   nezaoberal,   keďže sťažovateľ   krajskú   prokuratúru   v sťažnosti   neoznačil   za   porušovateľa   svojich   práv. Na základe tejto skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Dopytom   na   krajskú   prokuratúru,   kde   sa   predmetný   dozorový   spis   v čase rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa nachádzal, ústavný súd zistil, že podnet sťažovateľa z 24.   marca   2009   okresná   prokuratúra   vyhodnotila   ako   ďalší   opakovaný   podnet,   ktorý v zmysle § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) nevybavovala, pretože neobsahoval nové skutočnosti.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Keďže v podnete sťažovateľa z 24. marca 2009 neboli uvedené nové skutočnosti (čo sťažovateľ v sťažnosti ani netvrdí), nebola prokurátorka okresnej prokuratúry povinná tento podnet vybaviť, preto nemohlo v jej postupe ani dôjsť k prieťahom v konaní, a teda ani k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   aj   v tejto   časti sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010