znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 455/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej I., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   advokáta   a konateľa   Mgr.   I.   L.,   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Ncb 32/2010-180 z 30. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2012 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a podľa   čl. 36   ods. 1   a   čl. 38   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Ncb 32/2010-180 z 30. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z rozhodnutí k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľka je podľa rozhodcovského   rozsudku   sp. zn.   SR 06707/08   z   10. septembra 2008   (ďalej aj „rozhodcovský   rozsudok“)   vydaného   S.,   a. s.   (ďalej   len   „rozhodcovský   súd“), v spotrebiteľských   veciach   v   postavení   oprávnenej.   Povinný   z tohto   rozhodcovského rozsudku   podal   Okresnému   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   (doručenú okresnému súdu 11. augusta 2009), ktorou (po odstránení jej nedostatkov) sa okrem dvoch iných   výrokov   domáhal   aj   zrušenia   rozhodcovského   rozsudku.   Okresnému   súdu   bola 12. júla 2010 doručená námietka sťažovateľky voči nedostatku jeho miestnej príslušnosti na konanie vo veci.

Po   preskúmaní miestnej   príslušnosti postúpil   okresný   súd   vec   Okresnému   súdu Bratislava   IV   v   zmysle   ustanovenia   § 88   ods. 2   poslednej   vety   v   spojitosti   s   § 105 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v znení účinnom v relevantnom čase, teda v znení   účinnom   do   31.   decembra   2011.   Podľa   § 88   ods. 2   poslednej   vety   OSP   je   na konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku však vždy príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza   miesto   rozhodcovského   konania   (tzv.   výlučná   miestna   príslušnosť).   Podľa okresného súdu „súd, ktorý je pre niektorú vec výlučne miestne príslušný, bude príslušný aj na   konanie   o ostatných   s ňou   spojených   veciach,   pokiaľ   pre   niektorú   z nich   nie   je   tiež zakotvená výlučná miestna príslušnosť v prospech iného súdu“.

Žalobca s postúpením nesúhlasil a poukazoval na znenie § 87 písm. f) OSP, podľa ktorého si ako spotrebiteľ mohol vlastným výberom založiť miestnu príslušnosť aj toho okresného   súdu,   v obvode   ktorého   má   bydlisko.   Poukázal   aj na rozhodovaciu   činnosť Súdneho dvora Európskej únie (predtým Súdny dvor Európskych spoločenstiev) a smernicu č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť krajského súdu. Takto určená miestna príslušnosť podľa   § 87   písm. f)   OSP   má   tak   v spotrebiteľských   sporoch   prednosť   pred   miestnou príslušnosťou podľa § 88 ods. 2 OSP.

Okresný   súd   Bratislava   IV   s   postúpením   veci   nesúhlasil   a   vec   predložil na rozhodnutie krajskému súdu ako svojmu nadriadenému súdu v súlade s § 105 ods. 3 OSP.

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd.

Krajský   súd   poukázal   na § 372u   (v   texte   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu nesprávne   označené   ako   § 372t**,   pozn.)   OSP   („Prechodné   ustanovenie   k   úpravám účinným od 1. januára 2012“), podľa ktorého na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012. Následne uviedol, že podľa § 88 ods. 2 OSP v znení účinnom od 1. januára 2012 na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku je vždy príslušný   súd,   v   ktorého   obvode   sa   nachádza   miesto   rozhodcovského   konania;   ak   je navrhovateľom spotrebiteľ, je na konanie príslušný súd, v obvode ktorého má bydlisko.

Z uvedených   ustanovení krajský súd odvodil,   že na konanie je miestne príslušný okresný súd, pretože bydlisko žalobcu sa nachádza v obvode pôsobnosti tohto súdu.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa domáha, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a aby vo veci samej nálezom vyslovil, že ním došlo k porušeniu jej základných práv zaručených v čl. 46 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 36 a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a   zároveň   aby   zrušil   toto   uznesenie   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie. Sťažovateľka tiež žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľky na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd pri rozhodovaní   o miestnej   príslušnosti súdu   nesprávne   aplikoval   relevantnú   právnu   normu (§ 88 ods. 2 OSP). Podľa názoru sťažovateľky krajský súd ju použitím právneho predpisu, ktorý ešte nebol účinný, a porušením zásady perpetuatio fori odňal jej zákonnému sudcovi, čoho dôsledkom je aj porušenie jej základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé   súdne   konanie.   Navyše,   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   má   byť nedostatočne odôvodnené a arbitrárne. Sťažovateľka taktiež tvrdí, že záver krajského súdu sa odkláňa od doterajšej rozhodovacej praxe vrátane rozhodovacej praxe krajského súdu. Okrem vyslovenia, že jej v sťažnosti označené práva boli napadnutým uznesením krajského súdu   porušené,   sa   sťažovateľka   domáha   aj   zrušenia   tohto   uznesenia   a vrátenia   veci krajskému súdu na ďalšie konanie. Napokon navrhuje, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti okrem iného namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ústavy. Vzhľadom na jej argumentáciu obsiahnutú v sťažnosti ústavný súd vychádza z toho, že namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m.   m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).

Ústavný   súd   nespochybňuje   tvrdenie   sťažovateľky,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu je odôvodnené znením právneho predpisu upravujúceho miestnu príslušnosť súdu (§ 88 ods. 2 OSP), ktorý nadobudol účinnosť až 1. januára 2012. Táto okolnosť ale ešte   sama   osebe   nemusí   viesť   k záveru   o ústavnej   neudržateľnosti   právneho   záveru obsiahnutého v napadnutom uznesení krajského súdu.

Vo   vzťahu   k   odôvodneniu   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   uznesenie   o miestnej   príslušnosti je   procesným uznesením,   na   odôvodnenie   ktorého   nemôžu   byť   kladené   také   požiadavky,   ako na rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 238/2012).

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že   v obdobnej   veci   sťažovateľky IV. senát ústavného súdu na svojom neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 uložil sudcovi Ladislavovi   Oroszovi   (sudcovi   spravodajcovi)   predložiť   plénu   ústavného   súdu   návrh na zjednotenie   odchylných   právnych   názorov   I.   senátu   ústavného   súdu   vyplývajúcich z uznesenia   sp. zn.   I. ÚS 207/07   z 23. októbra 2007   a   III. senátu   ústavného   súdu vyplývajúcich z nálezu sp. zn. III. ÚS 228/06 z 18. októbra 2007 a IV. senátu ústavného súdu, ku ktorým dospel vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 57/2012 (ďalej len „návrh na zjednotenie odchylných právnych názorov“) podľa § 6 zákona o ústavnom súde. IV.   senát   ústavného   súdu   navrhol,   aby   plénum   ústavného   súdu   schválilo   tento   návrh na zjednotenie   odchylných právnych   názorov: „Uznesenie   všeobecného   súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je (aspoň stručne) odôvodnené, je z ústavného hľadiska neakceptovateľné   a   neudržateľné.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nemôže   absenciu odôvodnenia   uznesenia   všeobecného   súdu   o   založení   miestnej   príslušnosti   nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

Návrh   IV.   senátu   plénum   ústavného   súdu   prerokovalo   na   svojom   neverejnom zasadnutí   13.   februára   2013   (PLz. ÚS 1/2013),   pričom   po   diskusii   bol   predložený na hlasovanie   tento   návrh   na   zjednotenie   odchýlnych   právnych   názorov:   „Uznesenie všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti, ktoré nie je primerane odôvodnené, je z ústavného hľadiska v zásade neakceptovateľné a neudržateľné. Ústavný súd Slovenskej republiky by nemal absenciu odôvodnenia uznesenia všeobecného súdu o založení miestnej príslušnosti nahrádzať vlastným rozhodnutím, ktoré odôvodňuje jeho vecnú správnosť.“

S   návrhom   predloženým   na   hlasovanie   nevyslovila   súhlas   nadpolovičná   väčšina všetkých   sudcov,   a   preto   bol   zamietnutý   (čl. 131   ods. 1   tretia   veta   ústavy).   Plénum ústavného súdu týmto hlasovaním zároveň (nepriamo) v zásade vyjadrilo súhlas s postupom a právnymi názormi, ktoré sa uplatnili v porovnateľných veciach I. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. I. ÚS 207/07) a III. senátu ústavného súdu (vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 228/06). Rešpektujúc tento záver, IV. senát ústavného súdu uplatnil tieto právne názory aj vo veci sťažovateľky tak, ako to urobil aj v inej veci tej istej sťažovateľky (IV. ÚS 57/2012).

Uvedený záver, podľa ktorého absencia odôvodnenia uznesenia o určení miestnej príslušnosti nepredstavuje sama osebe ústavne neakceptovateľný a neudržateľný nedostatok napadnutého   uznesenia,   je   potrebné   zohľadniť   aj   v okolnostiach   danej   veci,   v ktorej sťažovateľka namieta nesprávny právny názor krajského súdu, a to porušenie zásady, že o miestnej príslušnosti rozhodujú okolnosti dané v čase začatia konania a právne predpisy účinné v tomto čase. Vzhľadom na uvedené napadnuté uznesenie krajského súdu by bolo ústavne   neakceptovateľné   a   neudržateľné   vtedy,   ak   by   jeho   vecná   nesprávnosť   nebola ústavne akceptovateľná ani udržateľná.

Ústavný súd sa preto predovšetkým sústredil na posúdenie, či napadnuté uznesenie krajského súdu možno považovať za ústavne akceptovateľné z vecného hľadiska, t. j. či je ústavne akceptovateľný a udržateľný jeho výrok, v zmysle ktorého je na prerokovanie veci miestne príslušný okresný   súd,   v   obvode   ktorého má spotrebiteľ bydlisko.   Až   samotná vecná nesprávnosť výroku napadnutého uznesenia by v okolnostiach posudzovanej veci mohla   totiž   viesť   k   záveru   o   jeho   ústavnej   neakceptovateľnosti   (a   teda   k   vysloveniu porušenia   práv   označených   sťažovateľkou),   a to   aj   bez   ohľadu   na   ďalšie   nedostatky vytýkané mu sťažovateľkou (nedostatok odôvodnenia). Na druhej strane, pokiaľ by ústavný súd dospel k záveru o vecnej správnosti napadnutého uznesenia (jeho výroku), potom by nedostatok   jeho   odôvodnenia   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   nemusel   dosiahnuť ústavnoprávnu   intenzitu,   ktorá   by   zakladala   dôvod   vysloviť   porušenie   sťažovateľkou označených   práv   podľa   ústavy   a   dohovoru   (k   tomu   pozri   m. m.   I. ÚS 207/07, IV. ÚS 57/2012).

Ústavný súd už pritom judikoval, že aj podľa znenia § 87 písm. f) a § 88 ods. 2 poslednej vety OSP upravujúcich miestnu príslušnosť účinných do 31. decembra 2011 bol ústavne udržateľný taký výklad, podľa ktorého je na rozhodovanie o návrhu spotrebiteľa na zrušenie   rozhodcovského   rozsudku   miestne   príslušný   súd,   v   obvode   ktorého   má spotrebiteľ   bydlisko,   a to   práve   s poukazom   na   eurokonformný   výklad   uvedených ustanovení (napr. I. ÚS 600/2012, II. ÚS 541/2012, III. ÚS 260/2012 a IV. ÚS 270/2012). Obdobný výrok, ako je výrok napadnutého uznesenia krajského súdu, preto ústavný súd   nepovažoval   za   taký,   ktorým   by   došlo   k   ústavne   neudržateľnej   aplikácii   noriem upravujúcich   miestnu   príslušnosť   súdov   v spotrebiteľských   veciach   (v   znení   noriem účinných v čase, ktorý je podľa sťažovateľky rozhodujúci aj pre okolnosti danej veci), resp. k záveru, ktorý by bol v rozpore s účelom a zmyslom týchto noriem.

Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   použitím   právnej   normy   Občianskeho   súdneho poriadku, ktorá v čase rozhodujúcom pre vec ešte nebola účinná, sa krajský súd nepochybne dopustil pochybenia. Avšak s prihliadnutím na vecnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského   súdu,   ktoré   má   procesný   charakter,   tento   jeho   nedostatok   nemusí   mať automaticky   za   následok   porušenie   ústavou   či   dohovorom   garantovaných   práv sťažovateľky.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   procesný   postup   vo   veci   sťažovateľky nadväzujúci   na   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   je   podľa   názoru   ústavného   súdu z pohľadu ústavnej konformity vecne udržateľný (vec prerokúva a bude o nej na prvom stupni rozhodovať okresný súd), možno považovať napadnuté uznesenie krajského súdu (aj pri konštatovaní jeho nedostatku spočívajúcom v nedostatku odôvodnenia) z ústavného hľadiska   tiež   za   udržateľné   (porovnaj   závery   vyjadrené   vo   veciach   I. ÚS 207/07 a III. ÚS 228/06).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   právnym   záverom   krajského   súdu   vyjadreným vo výroku   napadnutého   uznesenia   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho právny záver svojím vlastným už aj preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak aby sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa ústavného súdu je predmetný   právny   záver   krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   vzhľadom   na   doterajšiu judikatúru ústavného súdu udržateľný. Nemožno ho teda považovať za taký, ktorého účinky by boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s ústavou a listinou garantovaným základným právom na súdnu ochranu a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzal do úvahy tiež skutočnosť, že vzhľadom na vecnú udržateľnosť napadnutého uznesenia krajského súdu by jeho zrušenie nadväzujúce   nerozlučne   na   prípadný   výrok   ústavného   súdu   o   porušení   sťažovateľkou označených práv (prvá veta čl. 127 ods. 2 ústavy) bolo prejavom nadmerného formalizmu, keďže po vrátení veci na ďalšie konanie by krajský súd aj v kontexte s právnymi názormi ústavného   súdu   vyjadrenými   v   tomto   a celom   rade   iných   uznesení   musel   rozhodnúť identicky, t. j. rozhodnúť tak, že vo veci je miestne príslušný okresný súd.

Sťažovateľka v sťažnosti taktiež namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu sa odkláňa od iných rozhodnutí všeobecných súdov posudzujúcich tú istú otázku, čiže miestnu príslušnosť súdov   v   konaní   o   žalobách   o zrušenie   rozhodcovských   rozsudkov v spotrebiteľských veciach, z ktorých malo vyplývať, že na konanie vo veci sú príslušné súdy podľa § 88 ods. 2 poslednej vety OSP, a nie podľa § 87 písm. f) OSP (sťažovateľka poukazuje   na   päť   rôznych   uznesení   krajského   súdu   vydaných   od 30. novembra   2010 do 31. mája 2011). V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd považuje za potrebné pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho   štátu   je   vytvorenie   právnej   istoty,   že   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dáva   rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95   a   II. ÚS 80/99,   III. ÚS 356/06,   IV. ÚS 75/09).   Ústavný   súd   vo   vzťahu k danému   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v   určitú   rozhodovaciu   prax   v   skutkovo   i   právne porovnateľných   veciach   vyvoláva   až   prezentovaná   rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu, nie však ojedinelé rozhodnutie súdu. Požiadavka právnej   istoty   taktiež   automaticky   neznamená,   že   sa   judikatúra   nemôže   vyvíjať (IV. ÚS 126/2012). Najmä v súvislosti s výkladom a aplikáciou práva Európskej únie je pochopiteľný   určitý   vývoj   vnútroštátnej   judikatúry.   Názor   ústavného   súdu   o   ústavnej konformite   záverov,   ktoré   krajský   súd   v   napadnutých   uzneseniach   vyvodil   z   práva Európskej únie, považuje ústavný súd za postačujúci aj na vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľky   týkajúcou   sa   jej   výhrad   k   odklonu   od doterajšej   rozhodovacej   činnosti v podobných   prípadoch.   Ani   táto   námietka   preto   nenaznačuje   možnosť   porušenia základného práva sťažovateľky z hľadiska takej intenzity pochybenia krajského súdu, ktorá by umožňovala prijať sťažnosť v tejto časti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   zákonom   ustanovené   pravidlá miestnej príslušnosti vytvárajú rámec na určenie zákonného sudcu, a tým aj na realizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (m. m. I. ÚS 52/97, II. ÚS 87/01, III. ÚS 116/06). Podľa názoru   ústavného   súdu   nemôže   ústavne   konformná   aplikácia   pravidiel   o miestnej príslušnosti krajským súdom predstavovať porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského   súdu   neobsahuje   nedostatky   ústavnoprávnej   intenzity,   na   základe   ktorých   by mohol vysloviť porušenie sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, listiny a   práva   podľa   dohovoru,   a   preto   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na podmienku, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2013